Reklama
Reklama

František Dibarbora (19. 11. 1916 - 4. 9. 1987), herec

Seriál o známych slovenských osobnostiach. Prinášame ho v presvedčení, že o mnohých ľuďoch čias dávno minulých i našich už pominulých súčasníkoch sa málo hovorí.
Počet zobrazení: 4500
osudy.JPG

Takmer všade na svete česť profesionálnych divadelníkov zachraňujú tragédi. Komici sú v malej vážnosti, ale zato vo veľkej obľube divákov. Aj slovenské divadlo má osobitnú kategóriu hercov tohto druhu a jedno z popredných, ak nie prvé miesto medzi nimi patrí Františkovi Dibarborovi. Jedinečný herec sa preslávil stvárnením mnohých nezabudnuteľných komediálnych postáv, ľudia ho poznali z rozhlasu ako rozprávača vtipov, ale najširšiu popularitu si získal kabaretnými vystúpeniami, s ktorými prebrázdil v polovici minulého storočia celé Československo. Bol to komik, ale nie hocijaký, mal šarm, noblesu a inteligenciu. Tým si získaval obdiv obecenstva, svojich kolegov a všetkých, čo ho poznali. Tým sa najviac zapísal do kroník slovenského divadelníctva.


Zľava Arnošt Garlatty, František Dibarbora, Anton Mrvečka vo filme Skalní v ofsajde, 1961. Foto: tv program

František Dibarbora bol rodený Bratislavčan alebo presnejšie Prešporák, teda typicky mestský chlapec. Mesto, kde dlhé roky žila celá rodina, aj keď starý otec pochádzal z talianskeho Udine, mu prirástlo k srdcu. Odrazilo sa to i na jeho hereckom umení – inklinoval ku kabaretu, operete, hudobnému divadlu, k filmu, rozhlasu a televízii. Mnohí mu to vyčítali a tvrdili, že správny herec má hrať v kamennom divadle „vážne“ úlohy a nerobiť zo seba komedianta. Komediantstvo bral vážne a bol presvedčený, že poriadny herec musí vedieť hrať, tancovať aj spievať. Nikdy sa svojej milovanej múze nespreneveril a s láskou a pokorou sa celý život venoval viacerým dramatickým umeniam.

Na štúdium herectva Dibarboru nahovoril otec, a keď ho roku 1934 prijali do Hudobnej a dramatickej akadémie, boli obidvaja veľmi radi. Študoval u barda slovenského divadla Jána Borodáča, ktorý mu dal i prvé malé herecké príležitosti. Už v škole si ho na popud spolužiaka Martina Gregora všimol aj režisér Ján Jamnický. Vyskúšal ho dokonca v hlavnej postave, aj keď sprvu počítal iba s alternáciou, ale keď ho uvidel na javisku, Dibarbora hral na premiére. Potom už išiel z úlohy do úlohy a rokmi sa zaradil medzi najvýraznejších charakterových hercov svojej generácie. Od skončenia štúdia roku 1938 až do odchodu na dôchodok bol členom činohry SND a iba dvakrát si nakrátko „odskočil“ do operného súboru a v rokoch 1946 – 1951 na Novú scénu. V divadle si našiel aj celoživotnú lásku – manželku Kvetušu Ilavskú, dlhoročnú dramaturgičku činohry SND, s ktorou mali vytúženého syna Michala.

František Dibarbora bol nekonfliktný milý človek, dobrý otec, manžel, obľúbený kolega, nezištný kamarát. Dobrú náladu prinášal nielen na javisko, ale i do divadelných šatní. Tak na neho spomína aj herečka Mária Kráľovičová, ktorá bola mnohokrát jeho hereckou partnerkou a v súkromí susedou. Hrali spolu napríklad v hre Veselé paničky windsorské, ktorá bola trikrát obnovená a mala najväčší počet repríz v histórii činohry SND. Hra bola Dibarborovou srdcovou záležitosťou, lebo v nej mohol prezentovať svoje herecké umenie všetkými prostriedkami – slovom, gestom, maskou, pohybom. V postave farára Evansa ukázal podstatu celej svojej javiskovej tvorby a diváci ho videli takého, po akom vždy túžili: nie satiricky uštipačného, ale humorne milého. Bravúrne zabával všetkých na javisku, v hľadisku a zdalo sa, že i seba. Divadlo zakaždým burácalo smiechom. „Bol to partner, na ktorého sa nezabúda,“ povedal Karol Machata, ktorý hral ďalšiu z hlavných postáv.

Repertoár Františka Dibarboru bol veľmi široký, uplatnil sa aj v žánrovo odlišných postavách, napríklad v titulnej úlohe v hre Jožko Púčik a jeho kariéra, ako Peter v Tanci nad plačom, Ján Jelenfy v Inkognite, Vrátnik v Macbethovi, Basov v Letných hosťoch, ale stvárnil aj množstvo charakterovo výrazných postáv, napríklad Grunia v Skrotení zlej ženy, Smerďakova v hre Bratia Karamazovci, Chlestakova v Revízorovi a mnohé iné. Pamätníci ho poznajú aj z filmov, napríklad Šťastie príde v nedeľu, Skalní v ofsajde, Vlčie diery, Varuj!, Čertova stena, Zemianska česť, Jánošík, Štvorylka. Už v študentských rokoch začal vystupovať ako estrádny umelec a neskôr s parodickým pásmom S Kristínkou prešiel celé Československo. V rozhlasovej tvorbe bol dlhé roky konferencierom silvestrovských programov a iných zábavných relácií, súčasne stvárňoval výrazné postavy najmä v rozhlasových hrách slovenských autorov a v dramatizáciách klasických a súčasných románov slovenských i svetových spisovateľov.

Pred odchodom z divadla do dôchodku, akoby sa diváci s obľúbeným hercom nechceli rozlúčiť – jednou z posledných hier, v ktorej účinkoval, bola úspešná Radičkova hra v réžii Pavla Haspru Pokus o lietanie, ktorá mala veľa repríz. Predstavenie sa hralo aj na počesť Dibarborových sedemdesiatin.

Vo svojej autobiografickej knihe Ja starý klaun svoje pôsobenie na divadelných doskách zhrnul niekoľkými vetami: „Mal som komédie rád, lebo milujem ľudí, ktorí sa smejú. Po čase som sa ocitol v regáli komikov. To striktné delenie na tragédov a komikov nemám rád. Obecenstvo ma už bralo len ako Fera Dibarboru, ktorý spieva, tancuje, hrá a zabáva. Ja som na javisku plakal a obecenstvo sa smialo…“ Taký je osud vari všetkých veľkých klaunov.

Popri divadle bol Dibarborovou veľkou láskou šport. Zamlada bol vášnivým futbalistom a neskôr fanúšikom bratislavského Slovana. Dobre hral aj hokej a v reprezentačnom drese sa dostal až do bránky národného mužstva. Okrem toho miloval autá, rád ich opravoval a ešte radšej na nich jazdil, a to sa mu stalo osudným. Po havárii na práve otvorenom Prístavnom moste v Bratislave niekoľko dní s pomliaždeným hrudníkom bojoval o život. Márne, 4. septembra 1987 obľúbený klaun navždy odišiel. A s ním aj jeho známa pieseň, v ktorej sa spieva: „Život, to sú vlastne len stretnutia a rozlúčky. Stretávame sa ľahko. Lúčime sa ťažšie a najťažšie s tým, čo máme radi.“

* * *

Autor seriálu ponúka osudy ľudí – neraz skromných, nenápadných, ale vždy jedinečných. Osudy ľudí, ktorí sa navždy zapísali do pamäti nielen svojich súčasníkov, ale i nasledujúcich generácií. Ľudí, ktorí sú dnes v našej pamäti a zaiste sa vryjú i do pamäti našich potomkov. Pretože sú to osobnosti, ktoré tvoria dejiny našej krajiny. Ich spoločným znakom je – aj keď žili v inej dobe a za iných okolností – , že zanechali dielo, nad ktorým by sa mal dnešný človek zamyslieť. Ponúkame vám seriál slovenských osobností z rôznych oblastí života v presvedčení, že ich osudy budú pre čitateľov poučné a prispejú k pochopeniu našich dejín.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama