Reklama
Reklama

LETENKA DO NEBA / Globálny príbeh

Prinášame ukážku z knihy Svet je malý - The World Is Small, unikátnej bilingválnej slovensko-anglickej zbierky cestovných príbehov svetobežníka a autora bestsellerov Gustáva Murína.
Počet zobrazení: 2936
murin_uvod.jpg

„Dobre už bolo.“ To je známa a obľúbená hláška vždy, keď sa u nás niekto chce posťažovať. A sťažujeme sa skoro stále a skoro na všetko. Preto to nemám rád. Je to poznačené pesimizmom a ja som sa vždy považoval za realistického optimistu. Ale musím pripustiť, že v cestovaní tou obrovskou celosvetovou pavučinou leteckých liniek dobre už naozaj bolo.
     
Keď sa lámalo 19. a 20. storočie, ľudia to nazvali „La Belle Epoque“ – krásna doba. Krásnu dobu brutálne zrušila prvá svetová vojna. Krásnu dobu cestovania na prelome 20. a 21. storočia brutálne zrušila vojna proti terorizmu.
     
Vzlietnuť do oblakov bol dávny ľudský sen. A predať lístok na ten sen, nechať nás zviezť a zase bezpečne pristáť, bolo veľkou civilizačnou úlohou leteckých spoločností. A aby ľudí presvedčili o tom, že ten sen sa dá uskutočniť, organizovali na začiatku 20. storočia na palubách vtedajších veľmi nedokonalých lietadiel tanečné zábavy a dokonca čapovali pivo rovno zo sudov. To by sa dnes chápalo ako vynášanie potenciálnej bomby na palubu. Vtedy sa tým čapovaním piva Československé aerolínie hrdili. Napriek tomu, ešte v 60. rokoch bolo cestovanie lietadlom malým dobrodružstvom a vrecká pre prípad nevoľnosti neboli pred každým sedadlom len na parádu.
     
Cestovať lietadlom koncom 20. storočia bol pôžitok. Lietadlá už boli veľké, pohodlné, bezpečné a lietali takmer za každého počasia. Tie lepšie spoločnosti dokázali let naprogramovať dokonca tak, že vás zobrali na palubu poobede, nakŕmili, stlmili svetlá, urobili vám noc a vy ste sa z nej zobudili v skutočné ráno v deväťtisíc kilometrov vzdialenej exotickej krajine. Všetky spoločnosti usporadúvali na svojich palubách priam hostiny. V jednej z najlepších leteckých spoločností sveta, Malaysian Airways, podávali v turistickej triede počas letu na vaše želanie namiešané koktaily bez obmedzenia množstva a v perfektnej kvalite. Pri lete s nimi som tiež po prvý (a jediný) raz zažil, že si cestujúci od veľkej radosti zaspievali. Boli to moravskí podnikatelia, ktorí sa napriek záplavám v rodnej krajine tešili zo zdanlivo bezodnej a najmä bezplatnej zásoby palubného baru. Úlohou leteckých spoločností bolo presvedčiť vás, že vstupom na palubu vstupujete do cestovateľského neba, kde sa o vaše blaho starajú krásne anjelské bytosti, ochotné splniť každé vaše anjelsky nevinné želanie. Dôkazom tohto tvrdenia bola malajská letuška Elyana, ktorá pri mne prebdela noc, keď som sa po zrážke s malajským odvodňovacím kanálom vracal domov skrvavený, akoby som stretol malajského tigra.
     
Tie časy sa skončili. A ako obvykle, začali s tým Američania dávno pred vojnou proti terorizmu. V rámci znižovania cien leteniek zaviedli „arašidové lety“. Na nich ste dostali naozaj len arašidy a kolu (ale v skutočnosti viac ľadu než koly). Potom ktosi zistil, že každý trojmiliónty pasažier môže dostať z malého vrecúška arašidov vyrážky či dokonca záchvat, a odvtedy kŕmia nielen toho trojmiliónteho, ale aj ostatné dva milióny deväťsto deväťdesiat deväťtisíc deväťsto deväťdesiat deväť spolucestujúcich náhradkou – praclíkmi. Na rozdiel od praclíkov arašidy boli aspoň jedlé. Môžem vám to potvrdiť. Počas celodenného letu z Oklahoma City do St. Louis, zo St. Louis do Washingtonu a z Washingtonu do New Yorku som zakaždým dostal kolu (ale skôr len ľad poliaty kolou) a nový balíček nejedlých praclíkov. Verte mi, že pri tejto diéte vám môžu (každému, okrem toho trojmiliónteho pasažiera, čo už odpadol pri arašidoch) naskákať vyrážky, či dokonca môžete dostať záchvat. Určite záchvat hladu.
     
Tento zlozvyk sa po krachu niekoľkých veľkých leteckých spoločností rýchlo preniesol aj do Európy. A ako obvykle, k slovu sa dostali tí, čo túžia byť pápežskejší než pápež. Pamätám si ešte časy, keď na amerických vnútroštátnych linkách bolo treba za pivo (vlastne za akýkoľvek alkohol, ale mali len pivo) platiť. Dnes na trase Bratislava – Mníchov alebo Oslo – Tromso namiesto letušky v úlohe anjela pohostinnosti príde palubná predavačka a čokoľvek by ste chceli, musíte si zaplatiť. Časy sa menia, už aj v nebi treba platiť.
     
To, že sa na palubách nefajčí, viem pochopiť (hoci neviem pochopiť, ako to niektorí fajčiari vydržia celé hodiny). Ale najnovšie som sa dozvedel o hŕstke šialencov, ktorí by veľmi radi zakázali na palubách aj alkohol, pretože každý tristomiliónty pasažier by sa mohol opiť. A tak kvôli tomu jednému treba dvesto deväťdesiat deväť miliónom deväťsto deväťdesiat deväť tisícom deväťsto deväťdesiat deviatim pasažierom zakázať pozrieť čo i len na zubnú pastu, lebo veď aj v tej je alkohol. Naplnili sa, žiaľ, aj prorocké slová odpornej colníčky, ruskej babizne, slúžiacej na letisku v Tbilisi. Ohradil som sa totiž proti tomu, ako arogantne nás pri vstupe do lietadla prehliadali (roky pred vojnou proti terorizmu) a upozornil ju na to, že predsa nie sme nejaké stádo oviec, ale klienti leteckej spoločnosti. Zarazila sa len na chvíľu a potom odštekla: „Vy ne klienti, vy pasažiri.“ Ruský uniformovaný byrokrat je asi to najhoršie stvorenie na tejto planéte – svojou aroganciou, lenivosťou a neschopnosťou. Bojme sa neschopných robiť čokoľvek dobré, lebo tí sú schopní všetkého zlého. A je šokujúce pozorovať, ako sa ruský uniformovaný byrokrat stal v tichosti celosvetovým vzorom.
     
Pod zámienkou vojny proti teroristom (ktorých pri veľkom preháňaní môže byť niekoľko stoviek) terorizujú dnes desaťtisíce vyžratých a arogantných uniformovaných byrokratov milióny cestujúcich. Títo pôvodne nezamestnaní, zobratí rovno z ulice či slabo platení pomocní robotníci, sa prevlekom do uniforiem bezpečnostných služieb stali veľkými pánmi nad každým, kto urobil tú chybu, že si kúpil letenku.
     
Tí, ktorí nikdy necestovali ďalej ako za hranice ich mesta, dnes majú v takmer neobmedzenej moci všetkých tých opovážlivých zazobancov, ktorí si trúfnu cestovať. Liezť nám do ponožiek a spodnej bielizne, vyzúvať nás, svietiť nám do očí (a čoskoro iste aj do hrdla a do ucha), hnať nás z jednej uličky do druhej, presvecovať nás a našu batožinu, vylamovať zámky na tej batožine a liezť do nej – to je rozkoš uniformovaných domasedov. Raz som bol svedkom scény, ktorá mi doslova vyrazila dych. Keby bol autor absurdných próz Franz Kafka nablízku, určite by sa zaradoval. Na opustenom a zabudnutom mini-letisku kdesi v americkom štáte Iowa prechádzal príslušník strážnej služby z jednej budovy do druhej. A pri tom prechádzaní ho jeho kolegovia, zamestnanci tej istej bezpečnostnej služby, dôkladne skontrolovali! Tomu sa hovorí boj proti nezamestnanosti. Títo chlapci a dievčatá si robotu vždy nájdu.
     
Keď som nie tak dávno odlietal z Mexico City, zastavila ma pred vstupom do lietadla príslušníčka bezpečnostnej služby a ukázala na moje topánky. Tie topánky mám už dvadsať rokov. Sú to moje cestovateľské topánky. Boli so mnou už v Indii aj Malajzii, ale aj v Egypte, pobehali celú Európu a kus Ameriky. Som na ne hrdý, sú súčasťou mojich ciest. Musel som poslúchnuť pokyn a vyzuť ich. To by ešte nebolo také zlé. Vydržím byť chvíľu bosý, ak oni vydržia odór mojich ponožiek. Ale potom to prišlo. Tá uniformovaná byrokratka zobrala moje milované topánky do svojich úradných rúk v bielych rukavičkách a pomaly, dôkladne, s chuťou na nich prelomila podrážky. Potom mi ich vrátila. Svetobežnícke topánky odsúdené na invaliditu. Symboly doby, kedy cestovať lietadlom znamenalo vystúpiť do nebies. Doby, ktorá sa skončila s tými topánkami.
     
Keď lietadlo vzlietne, opúšťa na zemi svoj tieň. Dnes ten tieň cestuje s vami aj desať kilometrov nad zemou. Je to tieň globalizujúcej sa hlúposti.

Kniha Svet je malý vyšla v SPN: http://www.mladeleta.sk/svet-je-maly-the-world-is-small/d-70690/

AIR-TICKET TO HEAVEN / A Global story

“The good times are over.” This is a common remark used by everyone who would like to find an excuse to complain. And we use to complain almost every time and about almost everything. That’s why I do not like this line. It is contaminated by pessimism and I always counted myself as a realistic optimist. However, I have to admit that in travelling through the huge global net of airlines the good times are really over.

People called the turn from the 19th to the 20th century the “La Belle Epoque”, nice times. Those nice times were brutally ended by the First World War. The nice times of traveling at the turn from the 20th to the 21st century were brutally ended by the War against Terrorism. To fly into the skies was a long-time human´s dream. Selling us a ticket for to realize that dream, letting us board and finally land safely was the airlines’ great role in civilization. Early in the 20th century, to convince people that this dream was real, they organized dancing parties and even served beer on tap in those fragile planes. Nowadays, loading barrels of beer on a plane would be understood as accepting a potential bomb. At that time, though, it was a regular part of the proud promotion of the Czechoslovak Airlines. Until the 1960s, travelling by plane was still a bit of an adventure and paper-sacks, in case of sickness, were ready in front of passengers, and not just for show.

To travel by plane at the end of 20th century was really a pleasure. Planes were big enough, relatively comfortable and safe to fly in almost any weather conditions. Those better airlines were even able to program long-range flights so that they departed in the afternoon, they fed you,lowered the lights to make it night for you, and thanks to the darkness you woke up some nine thousand kilometers away in an exotic country to a real morning. All air-companies were hosting virtual receptions on board of their planes. In one of the best airlines of the world, Malaysian Airways, they were serving in economy class freshly mixed cocktails according to your wishes without any limit to quantity and with perfect quality. On such a flight, I experienced for the first and in fact the only time passengers starting to sing from all that joy. They were businessmen from Moravia in the Czech Republic who, despite floods in their country, could not resist celebrating unlimited access to the plane’s bar. The role of airliners was to convince you that by boarding their plane you were entering a travelers’ heaven. And here, just for your pleasure, are beautiful angel-like creatures ready to fulfill your every angel-like innocent wish. I can offer evidence to this – the Malaysian stewardess, Elyana, spent the whole night checking on my condition after my accident with a Malaysian tropical ditch that made me look as if I met a Malaysian tiger.

Those days are over. As usually it all started in the USA long before the War against Terrorism. In order to lower prices of air-tickets some companies started their famous ´peanuts flights´ on which you received only a little sack of peanuts and a glass of cola (more ice than cola in fact). Later, someone figured out that one of every three million passengers might get from that tiny sack of peanuts a rash or even an allergy attack. From that time on they have fed not only that one but also rest of two million nine hundred ninety-nine thousand nine hundred ninety-nine other passengers by a replacement – pretzels. In contrast to these pretzels, peanuts were edible. I can testify to that. By flying almost a whole day from Oklahoma City to St. Louis, from St. Louis to Washington and from Washington to New York I was always offered by a cola (but more ice than cola) and a new little sack of pretzels on each leg of my trip . You may believe that with this diet you (as well as everyone except that one of three million passengers, who already collapsed from peanuts) may get some kind of rash or even an attack. Certainly an attack of hunger.

This bad habit arrived in Europe soon after the collapse of some big airlines. As usual, most eager for changes were those who always like to be more Pope-like than the Pope himself. I remember from the very beginning when on domestic flights in the USA you have had to pay for a glass of beer (in fact for any alcoholic beverage but they just had beer). Nowadays on European flights – like from Bratislava to München or from Oslo to Tromsø – instead of meeting the stewardess as an angel of hospitality you will be now approached by her in the role of a saleswoman who charges you for anything you would like to order. Well, times are changing: even in heaven you have to pay!

I do understand why smoking is not allowed on board planes (although I do not understand how some heavy smokers can survive so many hours without smoking). But recently I realized that a small group of fanatics is campaigning against alcohol on board, because one of every three hundred million passengers may get drunk. And because of this one, all of two hundred ninety ninety-nine millions ninety ninety-nine thousands nine hundred ninety-nine other passengers should be prevented from looking even at a tooth paste because alcohol is there too.

Unfortunately, the prophetic words of a nasty passport officer, a Russian crone, at the Tbilisi airport have come true. I had commented on her arrogant behavior during our boarding (long before the War on Terrorism) and tried to correct her view of us. I said that we are not a flock of sheep under her command, but clients of the airline company. She hesitated just a while and then barked back: “You are not clients; you are passengers.” A Russian uniformed bureaucrat is the worst creature on this planet – because of their arrogance, laziness and incompetence. We must be afraid of those incapable of doing anything good, for they are perfectly capable of doing everything bad. However shocking it may seem, these Russian uniformed bureaucrats became an universal, global model for others.

With the excuse of the War against terrorism (and we may wonder if, with all the exaggeration, there are some hundreds of terrorists in the whole world) millions of travelers are terrorized daily by hundreds of thousands of well fed and arrogant uniformed bureaucrats. These unemployed people taken from the streets or badly paid workers by dressing into uniforms of security companies become big bosses over all those foolish people who make the mistake of buying a ticket to fly. Those who never had chance to travel have nowadays unlimited power over those courageous fat cats who dare to travel. To search in our socks and underwears, take off our shoes, directing lights into our eyes (and maybe sometimes into our throats and ears), to rush us from one corridor to another, to X-ray us and our luggage, break locks of that luggage and to search it – this is a pleasure of uniformed non-travelers.

Once I was a witness to a scene that took my breath. If Mr. Franz Kafka, author of absurd prose, had been close, he certainly would have been happy. At the deserted mini-airport in the middle of nowhere in the American state of Iowa one security guard went from one building to another. And his colleagues, employees of the same security company, made a serious and thorough check of him. This is a real battle against unemployment, my dear! These boys and girls will always find a work.

When I was recently departing from Mexico City, I was stopped before boarding the plane by a female security guard. She pointed at my shoes. I have had these for almost twenty years. They are my traveler’s shoes. They went with me into India and Malaysia, also Egypt, walked with me through the all of Europe and a good part of the United States. I am proud of these shoes; they are inseparable part of my journeys. However, I had to follow the guard’s order and take them off. It was not so bad. I can stand being barefooted if they can stand the smell of my socks. But then it comes. This uniformed bureaucrat took my beloved shoes into her white gloved hands and slowly, thoroughly, with pleasure broke their soles. Then, she returned them to me. My globetrotter shoes sentenced to disability. Symbols of an époque when travelling by plane was like stepping up to heaven. An époque that is gone with those shoes.

When a plane is taking off, it leaves it´s shadow on the land. Nowadays, this shadow is traveling with us even ten thousand meters above the Earth. It is a shadow of globalized stupidity.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama