Ach, tie sochy bratislavské...

Hrdosť na rýdzo slovenskú zložku dejín nášho hlavného mesta nijako nevylučuje pozitívny vzťah a záujem o celé (rakúsko-uhorské) dejiny Bratislavy, v ktorých má cisárovná Mária Terézia významné miesto.
Počet zobrazení: 2402
uvod blava.JPG

Ako turistický sprievodca po našom hlavnom meste si všímam popri svojom výklade aj reakcie zahraničných návštevníkov. Väčšinou ide o dôchodcov, ktorých znalosti o našom geopolitickom priestore a našej histórii sú minimálne, a tak namiesto „súkania“ dátumov a mien, kedy a kým bol postavený ten-ktorý palác, snažím sa im sprostredkovať aj ďalšie informácie o histórii, ale aj súčasnosti nášho mesta i Slovenska. S potešením konštatujem, že prehliadka historického centra sa turistom mimoriadne páči a oceňujú jeho malebnosť.


Ganymedova fontána
    

      Jediné, čo ma trocha mrzí (ale tu treba vziať do úvahy aj vzdelanostný profil návštevníkov) je, že záujmy väčšiny z nich sú ovplyvnené moderným chápaním turizmu idúcim po atrakciách a nie po hodnotách. Prejavuje sa to napríklad tým, že viac než Rolandova či Ganymedova fontána alebo mariánske stĺpy ich pozornosť zaujmú moderné, resp. presnejšie povedané nové sochy, ktorými po otvorení hraníc mesto chcelo prilákať zahraničných turistov. A tak sa najčastejšie niekoľkohodinoví návštevníci Bratislavy fotia pri Čumilovi, Schöner Nácim alebo Napoleonovi. Tí, ktorí si už zaobstarali zahraničné bedekre s popisom Bratislavy, sa pýtajú aj na Modrý kostolík a pod Alžbetou rozumejú výlučne Sisi a nie jej menovkyňu – maďarskú sväticu z 13. storočia.


Čumil

     
Na druhej strane trochu ich zaráža, že počet typicky slovenských reštaurácií dnes vysoko zaostáva za reštauráciami, ktoré majú v názve (i v jedálnom lístku) iné etnické zameranie – mexické, argentínske, kubánske, írske atď. Ak sú z tohoto stavu trocha rozčarovaní, snažím sa ich upokojiť tvrdením, že to pravé Slovensko sú lesy, vrchy v strede a na severe krajiny, kde nájdu vodopády, jaskyne, termálne kúpele, lyžiarske terény, zrúcaniny hradov a zámky, prírodné krásy a údolia, z ktorých má každé svoj vlastný špecifický folklór. O tieto destinácie však zatiaľ cestovné kancelárie neprejavujú príliš veľký záujem. Len tak mi napadá, ako by šikovná cestovka s kultúrne vyspelou klientelou mohla zaplaviť operné produkcie Zvolenských hier zámockých medzinárodným publikom a cez deň im ponúknuť návštevy blízkych klenotov – Banskej Štiavnice, Kremnice, Španej Doliny či Banskej Bystrice.


Štúrovo súsošie        

    
Ústretovosť voči turistom by však mala mať svoje hranice. Vo vleklej polemike medzi Bratislavským okrášľovacím spolkom a stúpencami zachovania súsošia štúrovcov na dunajskom nábreží sa najnovšie krajne neférovo začalo argumentovať aj zahraničnými turistami. Nie však rakúskymi, ktorých by socha cisárovnej azda najviac oslovila, hoci ešte pred pár desiatkami rokov všetko, čo pripomínalo Habsburgovcov, bolo u našich západných susedov tabu. Istý významný slovenský prekladateľ si spomenul, že v Štúrovom vraj najznámejšom diele Slovanstvo a svet budúcnosti (ktoré sa všeobecne považuje za dielo úplne pomýlené a málo významné) sú prvky antisemitizmu, čo by mohlo iritovať židovských turistov prichádzajúcich do nášho hlavného mesta. Ešteže nepridal k tomu aj tvrdenie, že podobne by mohla socha pohoršovať možno už vari neexistujúcich českých jazykových puristov, ktorí Štúrovo uzákonenie spisovnej slovenčiny pokladali za zradu na jednotnom československom jazyku a národe, alebo turistov maďarských. Veď proces štiepenia Uhorska sa začal práve momentom emancipácie Slovákov začatej Štúrom na bratislavskom evanjelickom lýceu.


Mária Terézia na dunajskom nábreží     

      Neochota uvoľniť miesto pre návrat sochy Márie Terézie na pôvodné miesto sa často prezentuje ako prejav komplexu slovenskej menejcennosti či zriekania sa rakúsko-uhorských dejín. V meste, akým je Bratislava, ktorého história priam dýcha multietnicizmom, je to prakticky nemožné. Ale ani s tým multietnicizmom to netreba preháňať, pričom možno pripomenúť, že až do posledných desaťročí 19. storočia poznačených zúrivou maďarizáciou Prešporok bol v podstate mestom nemecky hovoriaceho obyvateľstva (v 1850 sa k Maďarom hlásilo 7 % populácie). Ak Slovákom, opuncovaným ako nacionalisti, na odorácii predčeskoslovenskej histórie mesta čosi vadí, určite to nie je cisárovná a Rakúšania, ale skôr tí, čo tu až do prvej svetovej vojny dusili národný živel metódami, ktoré sú v dnešnej civilizovanej Európe takmer neuveriteľné. Keby sme si zobrali príklad od našich južných susedov, tak už by sme mali v meste sochy alebo aspoň busty dnes zabudnutých národne orientovaných Bratislavčanov, ako boli Michal Mudroň, Ernest Kutlík, prípadne spisovateľov prvej polovice 20. storočia, ktorým „ponovembrové mesto“ tak ľahkovážne odobralo pamätné miesta ich stretnutí v kaviarňach Štefánka, Metropol a Luxor. (Vari by Rimania dovolili zdevastovať svoju slávnu Café Greco?) A to už vôbec nehovorím o tom, že ak sa neďaleko od nás stavajú sochy poľného maršála, ktorý kedysi vtiahol na bielom koni do Košíc, mohli by sme si  trúfnuť aj na sochu Andreja Hlinku, hoci nie dosť rozvážne a spravodlivo oficiálne označeného za „otca národa“.
        Ľudovít Štúr vraj s Bratislavou nemá veľa spoločné. Nenarodil sa tu a nie je tu pochovaný. Budova evanjelického lýcea, uhorského snemu, sídla jeho Slovenských národných novín, miesta, z ktorého štúrovci vyrazili na pamätný výlet na Devín a námestie, na ktorom boli rozpustené oddiely slovenských dobrovoľníkov podporujúcich (v naivnej viere) rakúskeho cisára proti maďarskej revolúcii, to je zrejme všetko málo, aby si tu socha kodifikátora spisovnej slovenčiny zaslúžila dôstojné miesto. Vždy keď prechádzam s turistami popri súsoší, s hrdosťou poviem „toto je náš oneskorený Dante“ a podobne pri pamätnej tabuli Murgaša poznamenám „toto je náš Marconi“. Hrdosť na rýdzo slovenskú zložku dejín nášho hlavného mesta nijako nevylučuje pozitívny vzťah a záujem o celé (rakúsko-uhorské) dejiny Bratislavy, v ktorých má cisárovná významné miesto. Tak ako sme nevrátili na pôvodné miesto sochu Milana Rastislava Štefánika, tak by sa dal nájsť (napr. v rámci hradného areálu) aj dôstojný priestor pre sochu panovníčky, ktorej tohoročný jubilant Anton Hykisch kedysi (a teraz v reedícii) venoval svoj román Milujte kráľovnú.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
11. august 2012, 02:43
Sochy sú dnes viac ako kedykoľvek v minulosti symboly. Aj google už nepíše "search" ale môžete kliknúť na symbol lupy. Cieľom je doviesť ľudí k jednoduchej bezslovnej kominikácií: jednoduché pokyny : kupuj!, rob!, seď!.. Na symboliku doplatil "milicionár" na račianskom, Malôinovský na susednej ulici... Čo má "symbolizovať" socha Márie Terézie? Tisícročné vazalstvo?, radosť zo života v poddanstve?, "povinnosti" slovenských príslušníkov jej gardy?... Aj keď sochu po ustavení prvej republiky strhávali nerobili preto, že by nevedeli o jej školskej reforme, o modernizácií c.k. hospodárstva, alebo o tom, že to bola prvá žena na tróne... Strhávali symbol nenávideného "žalára národov"! A dnes sú znova u moci "žalárnici", ktorí chcú národu pripomenúť, že bude žiť podľa určeného poriadku... Nuž mám pre ních návrh: ešte zrozumiteľnejšie bude nahradiť súsošie Štúrovcov veľkým korbáčom ( môže tam byť aj pamätný dátum 17.11.1989). A ak to pieskové podlažie môžu ho postaviť vyšší ako eiffelovka, určite to bude turistická atrakcia.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
14. august 2012, 14:59
ako rodenému Bratislavčanovi / 1946 / mne imponuje, že aspoň v centre mesta, najmä na pešej zóne, donútila súčasná doba súčasných podnikateľov k obnove, oprave , či rekonštrukcii množstva zaujímavých a dôležitých objektov. Ako podmienka, že tam môžu potom podnikať. Nemyslím samozrejme tie plechové či sklené opachy, kde trčí z prázdnych niekoľkopodlažných budov to známe "for rent". Ľudí, ktorí to dovolili, by som dal zatvoriť. Domácich a zahraničných návštevníkov BA by som až tak nepodceňoval. Tí inteligentnejší, ktorí sa zaujímajú o históriu dejín resp. historickú architektúru, určite zaujímajú a obdivujú krásne pamiatky nášho mesta, ktoré chvalabohu ešte vydržali. Napriek tomu, že stará i nová doba mnohé pamätihodnosti BA poničila, viď Rybné námestie výstavbou mostu a pod. Z rozprávania rodičov aj starých rodičov viem, že už pred 1. svet. vojnou a najmä v medzivojnovom období bola BA multietnickým mestom. Históriu a hodnoty nášho mesta vytvárali a udržiavali Nemci, Maďari, Slováci, Židia, ale aj Česi, Chorváti....každý z nich si vážil svoje etnikum, ale aj druhí uznávali ostatných. Uvedomovali si naplno, že bez spolupatričnosti k mestu, len kvalitným spolunažívaním si sami pre seba vytvoria priaznivé životné podmienky. Takto tu dokázali žiť dlhé roky. Prečo dnešná generácia nedokáže niečo podobné ? Spytovať si musíme svedomie sami ! Treba odlíšiť idelogické, politické súsošia režimov od tých, ktoré tvorili a musia byť naďalej súčasťou našej histórie. Ktorá bola e nedá si nijako poprieť. Aj so všetkým pozitívnym, či negatívnym. Žabomyšie vojny o tom, či má vôbec a potom kde stáť socha Štúrovcov, Márie Terézie, M.R. Štefánika a pod. považujem za malosť v myslení ľudí, za ich ideologizmus, či dokonca nasionalizmus. Bohužiaľ na Slovensku vždy boli a aj zostali aj takto slabomyseľne mysliaci ľudia. Pravda bola a zostala vždy niekde uprostred. Aj Štúrovci, aj Mária Terézia majú nezastupiteľné miesto v našej histórii. Netreba sa hádať, kto z nich viac či menej. Bolo by to smiešne. Určite by som nesúhlasil s umiestnením sôch či tabúľ pre takých ako boli Tiso, Ďurčanský a pod., lebo títo narobili slov. národu viac hanby ako osohu.Rozumní sa dokážu dohodnúť a nájsť dôstojné miesta pre miesta sôch, pomníkov, pamätných tabúľ v jednotl. lokalitách nášho mesta. Vážme si Štúra a jeho príspevok pre uzákonenie slovenčiny, vážme si Máriu Teréziu a jej neodškriepiteľné zásluhy za rozvoj kultúry a škosltva na Slovensku v rámci Rakúsko - Uhorska. V Bratislave sa hovorilo minimálne 3 jazykmi = nemčina, maďarčina, slovenčina a nikomu to nevadilo. Priemerne vzdelaný občan mesta sa s každým a medzi sebou dohovorili. A bolo tu počuť aj Chorvátčimu či češtinu. Takže, vážení, nie ješitnosť, nie ideológia, nie nacionalizmus, ale hlavne zdravý rozum, vzdelanie ako poznanie našej histórie a zmysel pre spolupatričnosť a spolunažívanie. Keď sa vrátime k týmto hodnotám, bude sa aj na Slovensku a konkrétne aj v Bratislave lepšie, kvalitnejšie žiť. Snáď sa toho dožijeme, ak nie my, tak naše deti či vnúčatá. Snažme sa byť optimisti a prispejme, každý z nás, k šíreniu takýchto myšlienok. peter malík
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
15. august 2012, 09:39
nebolo ich malo, od mateja bella cez sturovcov az po alexandra dubceka. namiesto nich su to sochy exotov ako cumil, schoener naci, francuzky vojak a k nim sa ci sa mu to paci alebo nepaci priraduje aj socha Juliusa Satinskeho na Dunajskej. nic proti Marii Terezii, o mesto sa naozaj zasluzila, lenze davat kvoli nej dolu susosie Sturovcov, to je vrcholom politickeho debilizmu a ingorancie slovenskych realii... 20 rocne kralovanie modrej zlodejskej bandy okolo kresanka, moravcika a hlavne durkovskeho sa na bratislave podpisalo velmi negativnym sposobom. jednak bola od zakladu rozkradnuta, ze dnes na nic nie su peniaze, jednak si neplni svoje ulohy vyplyvajuce z postavenia hlavneho mesta Slovenska. kraca si svojou vlastnou cestou k akejsi nadcasovej vykorenenej biznis pakulture, ktora nezaujima nikoho, ani turistov, lebo nie je o nicom - len o bankach, butikoch, fastfoodoch a vsadepritomnej vacsinou trapnej reklame...
Obrázok používateľa Anonymný
#3
(neuvedené)
15. august 2012, 12:41
Bratislava nie je multietnické mesto. A ani nebola. Do rakúskouhorského vyrovnania bola mestom nemeckým, potom nastala tuhá maďarizácia a až od roku 1919 sa prejavila aká taká viacjazykovosť mesta, so slúžkovských izbičiek vykukla slovenčina, či čeština štátnych úradníkov. A ako slovenský národ sa poštátnieval, slovenčina začala byť dominantná. Bol a je to prirodzený proces, ktorý nemá nič spoločné s nacionalizmom. Ani Maďari nepripustili viacjazyčnosť Budapešti. Bratislava je hlavné mesto Slovenska, krajiny, kde je štátnym jazykom slovenčina. V platnom znení zákona o štátnom jazyku, zákonodarca odôvodňuje jeho prijatie takto: Národná rada Slovenskej republiky, vychádzajúc zo skutočnosti, že slovenský jazyk je najdôležitejším znakom osobitosti slovenského národa, najvzácnejšou hodnotou jeho kultúrneho dedičstva a výrazom suverenity Slovenskej republiky aj všeobecným dorozumievacím prostriedkom jej občanov, ktorý zabezpečuje ich slobodu a rovnosť v dôstojnosti a právach na území Slovenskej republiky, uzniesla sa na tomto zákone A z tohto pohľadu pristupujme aj k pamätníkom na minulosť či súčasnosť!
Obrázok používateľa Anonymný
#4
(neuvedené)
15. august 2012, 15:04
Mám pocit, že ideológia a politika boli skôr pláštikom, ako prameňom vzniku bratislavských sôch a plastík. Pláštik však nestačil, talenty museli spod neho vyčnievať. Nepáči sa mi, ak niektorí obrodení umelci a kritici sa snažia "vyrásť" napríklad na ideologickom odmietaní Bártfaya a Kulicha a nie na nových počinoch a hodnotách (pravda, ak hodnoty majú a počiny vedia?). Spory o kultúru sa mi zdajú málo úprimné, viac sa mi vidia ako spory o zákazky a PR. Asi nie som sám, koho bolí naša nekultúrnosť až kultúrny nihilizmus a vandalizmus, žiaľ nie nepodobný talibánskemu, ibaže servírovanému akosi fajnovejšie. Ak vám nebude na prekážku môj insitný anglický komentár (lebo nieto už asi v Bratislave vzdelanca, hodného osloviť rodným jazykom ?!), tak vám ponúkam ďalšie komentáre v mojej amatérskej galérii: https://picasaweb.google.com/102610181586798900310/BratislavaSochySculptures

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984