Lži a mýty o príčinách dlhovej krízy

Tak predovšetkým, vyše 90 % objemu pôžičiek, ktoré dostáva  Grécko, okamžite skončí na účtoch francúzskych a nemeckých bánk. Druhá lživá téza je o tom, že Gréci, teda tí bežní Gréci, sú leniví. Problém Grécka nebol v tom, že by mal extrémne prebujnelý sociálny štát (v porovnaní so škandinávskymi spoločnosťami bol relatívne skromný), ale v tom, že dlhé desaťročia sa v mentalite bohatých Grékov zakorenil názor, že dane platia iba najväčší hlupáci. Áno, Grécko si žilo nad pomery, ale ani nie tak preto, žeby spoločnosť s takou výškou HDP mala nerealisticky nastavený sociálny systém, ale preto, že ku koncu platili dane už len zamestnanci a nikto iní. Beztrestnosť neplatenia daní a okázalý život gréckych miliardárov, ktorí doma neplatili žiadne dane, ale v zahraničí, konkrétne v Londýne, skupovali celé štvrte najlukratívnejších realít, viedli nakoniec k finančnému kolapsu Grécka.
      Aj dnes, keď je už bývalý sociálny štát ohlodaný na kosť, pokles HDP a životnej úrovne je porovnateľný možno s radikálnym poklesom životnej úrovne vo východnom bloku v prvej polovici 90. rokov, je ďalšie šetrenie slepou uličkou. Treba teda jasne povedať, že dnes sa eurovalom nezachraňujú Gréci, ale nezodpovední bankári, skorumpované a skompromitované ratingové agentúry a vôbec nejde o obyčajných ľudí, ale len o garanciu ziskov tých najbohatších. Grécko sa zo svojho marazmu nedostane vďaka ďalšiemu šetreniu, ale len vtedy, keď banky, ktoré mu požičali a ktoré na úrokoch zo splácania jeho dlhu už dlho a veľmi slušne profitujú, odpíšu časť svojich ziskov a nedonesú svojim akcionárom očakávané zisky. Druhou podmienkou jeho záchrany je, že bohatí Gréci začnú poctivo platiť dane, ktoré budú musieť byť vyššie než tie, na ktoré boli zvyknutí a plateniu ktorých sa vyhýbali. Ak teda hovoríme, že Grécko si žilo nad pomery, tak vzhľadom k tomu, ako sa tam platili dane a vzhľadom k skutočnosti, že celé generácie politikov s tým nič nerobili, s tým môžeme v zásade súhlasiť a teda konštatovať, že do istej, možno značnej miery, si Gréci za svoje problémy môžu sami.
      To však určite neplatí o Španielsku a Írsku. Írsko nám bolo dlhé roky, predovšetkým neoliberálnymi demagógmi, dávané za príklad. Malo nízke dane, flexibilný trh práce, profitovalo z bezcolných zón a nezanedbateľnú úlohu pri jeho vzostupe zohrávala aj silná diaspóra v USA. Podobne Španielsko malo v posledných rokoch relatívne vyrovnané rozpočty, resp. jeho dlh nebol nijako extrémny, nežilo si nad pomery a dnes je v hlbokej dlhovej kríze. Čo to spôsobilo?
      V oboch krajinách, len v nerovnakom čase, to bolo prasknutie realitnej bubliny. Tú spôsobili chamtivé, hazardujúce a nezodpovedné banky, ktoré vo vidine zisku financovali aj projekty, ktoré nemali šancu uspieť, resp. veľmi nepresne vyhodnotili riziká svojich investícii. A ako riešia európski politici zlyhanie veľmi dobre platených nezodpovedných manažérov bánk? V Írsku, pre laika, naoko absurdným spôsobom. Politici (teda štát alebo inak všetci občania) prevzali záväzky bánk, čo z premianta Európy urobilo dlhového extrémistu s deficitom vo výške nepredstaviteľných 38 %. HDP. Len pre porovnanie uvádzam, že Maastrichtské kritéria sú vo výške 3 % HDP. To isté sa deje dnes v Španielsku. Realitná bublina praskla, množstvo domov, penziónov, hotelov a iných realít je nepredajných dokonca ani za cenu, ktorá sa rovná sotva polovici nákladov.
      Bankám hrozia straty, tak nastupuje štát. Ten zlý štát, ktorý chce od bohatých dane na svoje základné funkcie, je zrazu dobrý, ak treba zachraňovať tučné zisky nezodpovedných a chamtivých bankárov. Je teda najvyšší čas povedať to jasne - v boji o záchranu eura vôbec nejde o bežných ľudí, ale o záchranu ziskov tých najbohatších.