Čítanie na leto: Vlasť je tam, kde nikto nebol 7

Uverejňujeme siedmu časť čítania na pokračovanie z krimi-novely Ľuboša Juríka zo starej Bratislavy. Je to jedna z autorových posledných noviel zo série Krimi prípady reportéra AZ.
Počet zobrazení: 3569
krimjuriki.JPG

Vzduch zhustol, cigaretový dym sa v tenkých špirálach zvíjal pod povalou. Anton Záruba sa postavil, zívol, povystieral sa a pokrútil hlavou zo strany na stranu. Podarilo sa mu vytriediť a spracovať všetky príspevky do zajtrajšieho čísla Bratislavských novín AZ. Bol unavený, ale sám so sebou spokojný: noviny uverejnia niekoľko zaujímavých článkov a práca s rukopismi nebola až taká zložitá, ako sa obával.
     Podišiel k oknu a otvoril ho; prúd čerstvého vzduchu mu ovanul tvár, nadvihol papiere na stole, preriedil cigaretový dym. Schyľovalo sa k večeru, vône oťažievali, obloha nad strechami domov sa farbila do tmavých odtieňov.
     Anton Záruba si pomyslel, že by sa mohol vybrať niekam do starého mesta, vypiť vínko pod viechou, posedieť v kaviarni či v nočnom bare, hodiť za hlavu noviny, masové vraždy, nevyriešené prípady. Cnelo sa mu za Julianou, za jej hlasom a pokožkou, vyčítal si, že jej dlho netelefonoval.
     Zatvoril okno a posadil sa za stôl šéfredaktora. Pohľadom ešte raz prebehol po rukopisoch, ktoré boli poukladané na kôpkach. Rozhodol sa, že si zapáli ešte jednu cigaretu a vypadne.
     Keď si zapaľoval, otvorili sa dvere a vošla redakčná pisárka. Na tvári sa jej zračili rozpaky.
     „Prišiel nejaký pán,“ povedala. „Hľadá vás. Už je veľa hodín, mám ho pustiť?“
     Anton Záruba bez váhania prikývol.
     „Je akýsi... čudný!“
     „Čudný? Čo tým myslíte?“
     Zuzka Krajcová nevedela, ako sa má vyjadriť. „Nuž... má oblečenú uniformu. Ale takú uniformu som ešte nevidela. Takú nenosili ani naši, ani nemeckí vojaci. Je... elegantná.“
     Anton Záruba sa postavil. „Elegantná? Pozrimeže! To môže byť uniforma britského dôstojníka. Jedného poznám osobne.“ Kývol hlavou. „Prosím, nech vojde!“ Bol presvedčený, že za ním prišiel Richard Nemanický: možno prináša nové správy z kaštieľa, alebo informácie o svojich priateľoch, pilotoch RAF, ktorí sa vrátili na Slovensko.
     Do kancelárie však vošiel nižší, robustný muž so širokou tvárou, ktorej dominoval veľký nos a mäsité pery. Pod pazuchou držal vojenskú čiapku, mal na sebe tmavomodrú uniformu so štyrmi gombíkmi a našitými vreckami. Vyzeral naozaj elegantne, akoby išiel na vojenskú prehliadku. Pristúpil priamo k stolu, mocne stisol Zárubovi ruku a bez vyzvania sa posadil.
     „Volám sa Daniel Demján,“ oznámil namiesto pozdravu. „Poručík britského kráľovského letectva. Kontakt na vás mi dal môj priateľ Richard Nemanický.“ Gestá mal rázne a energické.
     „Som rád, že ste prišli,“ povedal Záruba. „Inak by som zašiel ja za vami.“
     „Bol by som prišiel, aj keby mi o vás Richard nehovoril.“
     Anton Záruba spýtavo nadvihol obočie.
     „Čítal som vaše články o vražde v parku. Napísali ste, že v parku videli dôstojníka RAF.“
     „Je to tak,“ prikývol reportér. „Mohla to byť náhoda. Nevieme však, kto to bol.“
     „Bol som to ja,“ povedal pokojne Demján. „Preto som za vami prišiel.“
     Záruba sa nervózne zahniezdil. „Vy? Čo ste tam robili?“
      „Chcel som si skrátiť cestu,“  odvetil bez váhania poručík. „Ale pomýlil som sa. Cez park sa nedá cesta skrátiť, park je oplotený. Tak som sa musel vrátiť.“
     „Rozumiem,“ prikývol Záruba. „Nemali ste v parku stretnutie?“
     „Kdeže! Náhlil som sa k notárovi a netušil som, že cesta cez park nevedie. Ako vravím, musel som sa vrátiť. Prišiel som za vami, aby ste neznámeho dôstojníka vypustili zo svojich špekulácií.“
     „To nie sú špekulácie,“ ohradil sa reportér. „Četník Jahelka videl v parku dôstojníka britského letectva. Polícia sa tým musela zaoberať. Je to rutinný postup.“
     „Už sa tým polícia nemusí zaoberať. Opakujem: ten dôstojník, to som bol ja. Nedávajte ma do súvislosti s tou vraždou.“
     „Vás nikto nedával do súvislosti s vraždou,“ povedal reportér a cítil, ako v ňom stúpa nervozita a podráždenie.
     „Už sa to vysvetlilo,“ prerušil ho Demján.
     „Mali by ste to vysvetliť polícii... Mne by ste však mohli povedať, či ste si v parku nevšimli niekoho, alebo niečo... podozrivé? Nevšimli ste si na lavičke dvoch mužov?“
     Poručík rázne pokrútil hlavou. „Nevšímal som si lavičky, ani kto na nich sedí. Ponáhľal som sa. Takmer som utekal, nechcel som zmeškať stretnutie s notárom.“
     Anton Záruba sa odmlčal; v duchu sa pýtal, aký bol skutočný dôvod tejto návštevy.
     „Môžem vás ponúknuť kávou?“ spýtal sa. „Alebo čajom?“
     Prísne rysy na poručíkovej tvári zmäkli. Dokonca sa usmial. „Nie, ďakujem. Dal by som si whisky, ale tú zrejme nemáte.“
     Reportér sa zatváril pobavene. „Žiaľ, whisky naozaj nemám. Whisky som nepil, ani nepamätám. Radšej mám koňak. Ale možno by sa našla slivovica, alebo vodka.“
     „Naozaj ďakujem. Ani na slivovicu, ani na vodku si nechcem zvykať. Keď sa vrátim do Anglicka, tak vypijem celú fľašku škótskej.“
     „Chcete sa vrátiť do Anglicka?“ spýtal sa reportér prekvapene.
     „Nič ma tu nedrží,“ odpovedal Demján neosobne. „A na Anglicko som si už zvykol. Neviem, čo by som tu robil. Nikoho tu nemám.“
      „Mám podobný problém,“ zašomral Záruba. „Ale vlasť je vlasť...“
     „Vlasť?“ spýtal sa Demján prekvapene, akoby to slovo počul prvý raz. „To je kde? Vlasť... tam ešte nikto nebol!“
     Anton Záruba mlčal; pomyslel si, že už podobné počul. Vlasť je tam, kde nikto nebol.
     „Nebudem zdržiavať,“ povedal poručík a postavil sa. „Aj tak som vás obral o vzácny čas.“
     „Naopak, pomohli ste mi,“ odpovedal reportér a tiež sa postavil. „Okruh podozrivých sa zúžil. Kedy odchádzate?“
     „To ešte neviem, ale zrejme už o pár dní. „Čo som mal urobiť, to som urobil.“
     Reportér zamyslene prikyvoval. „Dovoľte mi ešte otázku... Neviete, kde sú páni Hudec a Weiss?“
     Poručík ihneď zavrtel hlavou. „Neviem. Hudec asi odišiel k rodičom, žijú kdesi na Liptove. A Weiss?“ Pokrčil plecami. „Odkedy sme sa na nádraží v Bratislave rozišli, nepočul som o ňom. Mrzí ma, že sa nehlási... Je to môj najlepší priateľ.“ Na chvíľu zmĺkol, privrel oči, akoby  chcel prinavrátiť spomienky. „Veľa sme toho prežili... O takých veciach sa ťažko hovorí. Keď ide o život a o smrť, slová zlyhávajú... Zachránil mi život. Aj ja jemu! Vo vojne sú vypäté situácie, strach, hrôza, beznádej... Nie, nerád by som o tom hovoril.“
     „Snažím sa vám porozumieť,“ povedal reportér. „Ja som vo vojne nebol. Nemám také skúsenosti, ako máte vy.“
     „Nie som ničím výnimočný,“ zašomral Demján a mávol rukou. „Snažil som sa prežiť a ešte raz uvidieť... ako vy vravíte, vlasť. Prežil som a vrátil som sa. Ale vlasť som nenašiel.“
     „Dobre, že ste ma navštívili,“ povedal reportér. „Pomohli ste mne, aj polícii. Keby ste niečo potrebovali, keby ste si na niečo spomenuli... dajte mi vedieť. Človek nikdy nevie.“
     Demján stroho prikývol. „Spoľahnite sa. Človek naozaj nikdy nevie...“

*

     Anton Záruba zatelefonoval na Zemské policajné riaditeľstvo a požiadal policajného radcu Zérera o stretnutie. Požiadal ho tiež aby mohol byť prítomný aj súkromný detektív Gabura; keď Zérer bez váhania súhlasil, vzápätí telefonoval Štefanovi Gaburovi a oznámil mu, kedy sa všetci stretnú.
     „Nebýva zvykom, aby poradu na polícii navrhol pán Záruba,“ privítal ich policajný radca Zérer. „Ale zrejme má závažný dôvod. Nech nám ho povie!“
     Anton Záruba si odkašľal a pohľadom preletel od policajného radcu, súkromného detektíva až k policajnému komisárovi Galbavému. Známa zostava, pomyslel si s uspokojením: koľko prípadov spolu vyriešili!
     „Dôvod je vážny,“ prisvedčil. „Inak by som si nedovolil mrhať vašim časom...“ Opäť si odkašľal. „Včera ma v redakcii navštívil poručík RAF Daniel Demján. Prišiel neohlásene, sám od seba, nikdy predtým sme sa nestretli, nepoznal som ho. Čítal články v našich novinách a tak sa rozhodol, že zájde do redakcie. V tom čase bol v parku! To je ten dôstojník RAF, ktorého v parku videl četník Jahelka. Bol tam náhodou. Tvrdí, že si pomýlil cestu. Prišiel mi to oznámiť, aby sme vraj prestali v novinách špekulovať.“
     Všetci traja ho pozorne počúvali. Záruba im podrobne prerozprával obsah rozhovoru.
     Prvý prehovoril policajný radca Zérer. „To nám zjednoduší pátranie,“ povedal rozvážne. „Nemyslím si však, že vraždu spáchal dôstojník RAF. Pravdaže, vypočujeme si ho, preveríme jeho verziu, aj alibi. Je však mierne podozrivé, že sa prišiel sám nahlásiť. Možno naozaj chcel, aby sa o ňom prestalo špekulovať, alebo chcel od seba odvrátiť pozornosť.“ Spýtavo sa obzrel na prítomných. „Nie je v tom žiadna logika! Prečo by mal dôstojník kráľovského letectva zabíjať obchodníka, ktorý predával tovar slovenskej armáde? To neobstojí ani ako teória... Myslím si, že stopy vedú ku Granecovým obchodným partnerom a jeho spoločníkovi Bacigálovi... Vedú na bývalé ministerstvo obrany, možno až na najvyššie miesta. Granec bol pre týchto ľudí nepohodlný svedok.“
     „Zistili ste niečo nové?“ spýtal sa opatrne súkromný detektív.
     Policajný radca chvíľu mlčal, potom prikývol. „Zistili sme, že ani Bacigál nemá doklady v poriadku. Nie je čistý. Podľa dokumentov, ktoré nám  poslali z ministerstva, je zrejmé, že aj Bacigál kradol tovar a podpisoval falšované faktúry. Robil to veľmi rafinovane a bude ťažké mu niečo dokázať.“
     „Nazdávate sa, že o týchto podvodoch vedel aj Granec?“ spýtal sa súkromný detektív.
     Policajný radca trochu neisto prikývol. „Nazdávam sa, že vedel o všetkom. Už to mi bolo čudné, že Bacigál pýtal od Graneca peniaze za preplatené faktúry. Odkiaľ o nich vedel?“
     „Máme iba jedno nepriame svedectvo,“ ozval sa policajný komisár Galbavý. „A to je práve Bacigálovo. Nemáme si ho ako preveriť.“
     „Práve o to ide,“ pritakal Zérer. „Bacigál nám mohol narozprávať, čo len chcel, nemáme ho s kým konfrontovať. Mohol si vymyslieť, že ho Granec okrádal a podvádzal. Ako sa ukázalo, podvádzali a okrádali obaja.“
     „Čo z toho vyplýva?“ spýtal sa reportér.
     „Rozhovor medzi Granecom a Bacigálom v parku mohol odznieť celkom inak,“ uvažoval policajný radca. „Mohol to byť Granec, kto sa vyhrážal! Povedal Bacigálovi, že prezradí jeho kšefty. Možno ho aj vydieral. Keďže sa v podvodoch viezli obaja, nebál sa, že musí Bacigálovi peniaze vrátiť. Ľahko sa mohlo stať, že Bacigál stratil nervy a...“
     „Myslíte si, že by bol schopný zastreliť svojho spoločníka?“ spýtal sa reportér.
     „Nemôžeme to vylúčiť,“ pripustil policajný radca.
     „Pokiaľ viem, Bacigál mal zbraň, ale dokázateľne sa z nej nestrieľalo,“ podotkol Záruba.
     Policajný komisár Galbavý sa zhovievavo usmial. „Preverili sme jeho zbraň, z ktorej sa naozaj nestrieľalo. Ukázal nám ju on sám, mal ju zatvorenú v trezore. Ale ľudia, ktorí obchodujú s armádou, si kedykoľvek môžu zaobstarať zbrane. Bacigál ich mohol mať viac. Jednu mal v trezore, druhú držal niekde schovanú. A tú mohol použiť v parku.“
     „To má logiku,“ pripustil Záruba.
     „Ale nie je to vykonštruované?“ spýtal sa súkromný detektív.
     Policajný radca Zérer zľahka pokrčil ramenami. „Pripúšťam,“ zašomral. „Je to jedna z hypotéz, s ktorou musíme pracovať. Musíme preveriť všetky možnosti. Zamĺkol, po chvíli sa spýtal súkromného detektíva:
     „Nie sú vykonštruované vaše hypotézy o mužoch v uniformách RAF? Ukázalo sa, že to bola náhoda a všetko sa vysvetlilo. Chápem však, že aj tieto okolnosti musíme brať do úvahy.“ Mávol rukou. „Tak už to v našej práci chodí...“
     „Sústredíte sa na Bacigála?“ spýtal sa reportér.
    „Musíme ho ešte raz dôkladne vypočuť,“ prikývol policajný radca, „a dokázať, že sa na podvodoch podieľal. Bude to zložité. Nemáme priame dôkazy.“
     „Ešte otázku, ak dovolíte,“ pokračoval reportér. „Naznačili ste, že podvody môžu siahať až na najvyššie miesta. V tomto smere ste pokročili?“
     Policajný radca hneď neodpovedal. „Áno, naznačil som, že aféra môže mať aktérov až na najvyšších poschodiach,“ prikývol. „Čiže na ministerstve obrany a generálnom štábe.“
     „Je to len hypotéza,“ prerušil ho namosúrene policajný komisár. „Fakty žiadne! Hľadať vinníka v bývalom režime... to sa teraz nosí!“
     „Ako iné hypotézy, aj túto musíme preveriť,“ povedal chladne Zérer. „Budeme múdrejší, keď si pozorne preštudujeme všetky dokumenty. Nemôžeme vylúčiť ani možnosť, že vrahom bol dôstojník britského kráľovstva. Je to síce vrcholne nepravdepodobné... ale musíme byť dôkladní. Bolo by mrzuté, keby bol vrahom dôstojník spojeneckej armády.“
     Zdalo sa, že policajný komisár Galbavý chce niečo povedať, no len odul pery a mlčal.
     „Keď už preberáme rôzne hypotézy,“ prehovoril súkromný detektív, „tiež mám jednu poruke. Je to len úvaha, ale vychádza z rovnakej podstaty ako výpoveď pána Bacigála. Mám na mysli výpoveď poručíka RAF Daniela Demjána. Ani jeho slová si nemáme ako overiť. Bol vraj v parku omylom, pomýlil sa a keď to zistil, hneď sa krížom cez park vrátil. Ale čo ak nehovorí pravdu? Čo ak nám úmyselne klamal?“
     Policajný radca podráždene mykol hlavou. „Zase tá pesnička o dôstojníkovi?“
     Štefan Gabura sa previnilo usmial. „Sám vravíte, že musíme byť dôkladní. A dôslední. Mali by sme overiť, či Daniel Demján hovorí pravdu. Napríklad, či naozaj išiel za notárom, ako to naznačil pánu Zárubovi.“
     „Museli by sme zistiť, ktorý to bol notár a kde má kanceláriu,“ poznamenal policajný komisár Galbavý. „To však nebude problém... Máme však dôvod si myslieť, že ten dôstojník, ten Demján... mal motív zabiť Graneca?“
     „Nevieme, či mal motív,“ odpovedal súkromný detektív. „Možno však mal čosi iné za lubom... Možno nás chcel pomýliť, zmiasť...“
     „A to už ako?“ spýtal sa pobavene policajný komisár.
     „Ako to myslíte?“ spýtal sa Zérer. „Viete nám to vysvetliť?“
     „Kým vám odpoviem, sám položím otázku,“ povedal súkromný detektív a skúmavo pozrel na policajného radcu. „Mohla by polícia zistiť, kto býval vo vile pána Graneca, kým ju arizoval? Kto bol pôvodný majiteľ?“
     „Čo máte stále s tou arizáciou?“ osopil sa na Gaburu policajný komisár. „Ako to súvisí s Granecovou vraždou?“
     „Možno súvisí, možno nie,“ odpovedal miernym hlasom súkromný detektív. „Ako už zrejme viete, najala si ma pani Granecová, aby som vypátral vraha jej manžela. Nechcem nič zanedbať...“
     „Môžete nám to vysvetliť?“ zopakoval pokojne policajný radca. „Prečo by nás chcel poručík Demján pomýliť a zmiasť? Ak by mal záujem a motív, aby sa zbavil Graneca, tak si neoblečie uniformu britského dôstojníka! Veď takú uniformu si svedkovia ľahko zapamätajú! A akú to môže mať súvislosť s arizáciou?“
     Súkromný detektív hneď neodpovedal. Keď prehovoril, zvažoval každé slovo. „Pýtate sa, prečo nás chcel poručík Demján zmiasť? Prečo si dokonca obliekol uniformu, aby bol nápadný? A pýtate sa, ako to súvisí s arizáciou?“ Urobil odmlku. „Pozorne som počúval pána  Zárubu. Presne a podrobne nám prerozprával rozhovor s poručíkom Demjánom. Pán Záruba má dobrú pamäť, nie nadarmo je reportér. Všimol som si, že Demján zdôrazňoval, aký je priateľ s Erikom Weissom. Nespomenul iných dôstojníkov. Ani Hudeca, ani Nemanického...“
     Policajný radca urobil rukou netrpezlivé gesto. „Stále nechápem...“
     „Vydržte!“ povedal nečakane ostro súkromný detektív. „Kladiem vám otázku: čo ak v čase vraždy nebol v parku poručík Demján, ale jeho priateľ... Erik Weiss? A čo ak tento Erik Weiss kedysi býval vo vile, ktorú Granec arizoval a ktorá dnes patrí rodine Granecovej?“
     „Vy ste sa zbláznili!“ zasyčal policajný komisár Galbavý. „Kam až zájdete, aby ste očiernili bývalý režim?“
     „Počkajte komisár!“ zahriakol ho policajný radca. „Nemám v tom jasno... Už sme dostali správu, že Erik Weiss je židovského pôvodu. Britská RAF si vedie dôkladnú evidenciu o svojich ľuďoch... Vrátane vierovyznania! Ale nikto nám nepotvrdil, že vila patrila rodine Weissovej. Len sa neunáhlite!“
     „Božechráň!“ zvolal teatrálne súkromný detektív. „Načo máme slovíčko hy-po-té-za? Čo som tu predostrel, to sú len moje domnienky a úvahy. Ale pozor!“ Vztýčil ukazovák a zvýšil hlas. „Ak sa ukáže, že Granec arizoval vilu, ktorá patrila Weissovcom a ak sa dokáže, že v parku nebol v čase vraždy Demján, ale Weiss... tak máme nielen motív, ale aj vraha!“
     Policajný radca Zérer chodil nervózne po miestnosti a starostlivo si čistil cviker.
     „Čiže, domnievate sa, že Demján chcel odviesť pozornosť od svojho druha Weissa,“ hovoril pomaly. „Demján sa chystá odísť, vráti sa do Londýna. Možno skôr, ako sa nazdáme. Potom by vaša úvaha mala logiku. Odíde, stratí sa a nikto nedokáže, že v parku bol v čase vraždy Weiss. Prípad sa odloží. Ale čo ak sme mimo? Čo ak zistíme, že arizovaná vila patrila niekomu inému? Čo potom?“
     Súkromný detektív sa pousmial. „Čo potom? A to sa ma pýta dlhoročný policajt, výnimočný vyšetrovateľ?“ Zvážnel, vrásky na tvári sa mu prehĺbili. „Zložitá je cesta k pravde!“ Vzdychol si. „Cesta omylov je rovnako vzrušujúca ako cesta pravdy...“
     „Nechajte si tie múdrosti,“ zavrčal policajný komisár Galbavý. „Hľadajme vraha a prestaňme politizovať!“
     „Som rád, že to hovoríte práve vy, pán komisár,“ povedal s nevinnou tvárou súkromný detektív. „Súhlasím s vami. Prestaňme politizovať! Ale preskúmajme každú možnosť, overme fakty aj domnienky...“
     „Zaiste,“ zahundral policajný radca. „To určite urobíme! Ale nie som si istý, či nám to pomôže.“ Obrátil sa na Antona Zárubu. „Myslel som si, že nám vyšetrovanie zjednodušíte... ale riadne ste ho skomplikovali! Napriek tomu váš postup oceňujem.“
     Reportér sa zdvorilo uklonil. „Mrzí ma, ak som priniesol pochybnosti...“
     Policajný radca si nasadil cviker a tvár mal opäť pokojnú. „Radšej pochybnosti ako klamstvo,“ povedal rozhodne. „Páni! Ďakujem vám za váš drahocenný čas. Keď budeme mať nové správy, budeme vás informovať. A to očakávam aj od vás.“

*

     Anton Záruba sa vracal do redakcie Bratislavských novín AZ so zmiešanými pocitmi. Hypotéza súkromného detektíva, že Demján chcel popliesť vyšetrovateľov a kryl priateľa Weissa, sa mu zdala pritiahnutá za vlasy, musel však pripustiť, že za istých okolností môže byť pravdivá. Hneval sa sám na seba, že bez výhrad a pochybností prijal Demjánove slová, uveril jeho verzii a utekal sa pochváliť na Zemské policajné riaditeľstvo. Pripadal si ako hlupák. Na druhej strane si nemal čo vyčítať: bolo dobre, že informoval policajného radcu aj súkromného detektíva o nečakanej návšteve poručíka RAF, nech už skrývala akýkoľvek význam a zmysel.
     Premýšľal, či má niečo napísať do Bratislavských novín AZ. Bolo iba na ňom, ako sa rozhodne. Už tu nebol šéfredaktor, aby bral na seba zodpovednosť: čo si napíše, to aj schváli on sám. Bol zodpovedný nielen za článok o vražde Ondreja Graneca, ale za obsah celých novín. Bude sa zajtrajšie číslo Bratislavských novín AZ predávať? Budú ho čítať aj v ďalších dňoch? Zarobia noviny na seba? Budú tam senzácie?
     Už chápal Alojza Mentela a jeho ustavičné pochybnosti. Teraz je aj on v takej istej situácii.
     Anton Záruba bol nervózny, neistý, nerozhodný. Zvládne úlohu? Nemal radšej ponuku odmietnuť? Čo ak zlyhá, čo ak sa ukáže, že na funkciu šéfredaktora nestačí? Čo ak utŕži hanbu a sklame starého Mentela?
     Dostal chuť na pohárik čohosi riadne ostrého, aby v sebe prehlušil obavy. Mal sucho v ústach. Zvrtol sa a hľadal najbližšiu krčmu, kaviareň, či reštauráciu, kde by si dal pohárik. Urobil niekoľko krokov, no vzápätí sa zháčil: nebude predsa každý problém riešiť alkoholom! Opäť sa zvrtol. Pripadal si ako blázon, ktorý nevie, čo so sebou.
     Prišiel do redakcie Bratislavských novín AZ v mrzutej nálade, ponáhľal sa do svojej kancelárie a bol rád, že na chodbe nikoho nestretol; nechcelo sa mu hrať úlohu nového šéfa, ktorému sa každý zalieča a každý s ním chce hovoriť.
     Už siahal na kľučku dverí, keď z kancelárie začul klokotavý dievčenský smiech. Zarazil sa. To sa smeje jeho sekretárka? To je smiech smutnej Zuzky Krajcovej? Neveriacky zostal stáť za dverami a načúval. Zdalo sa mu, že počuje nejasný mužský hlas a vzápätí dievčenský smiech. Nebolo pochýb: smiala sa redakčná pisárka Zuzka Krajcová.
     Opatrne otvoril dvere a nesmelo nazrel dnu; najprv uvidel sekretárku, ako zakláňa hlavu a smeje sa niekomu, kto je skrytý za dverami. Hlasno si odkašľal a vošiel; Zuzka sa prestala smiať a prestrašene si zakryla ústa dlaňou. Na stoličke šéfredaktora sedel mladý chlapec a keď zbadal Zárubu, na tvári mu stuhla grimasa.
     Anton Záruba neveriacky hľadel z jedného na druhého.
     Ten mladý muž, či skôr chlapec, bol Matúš Granec, syn zavraždeného Ondreja Graneca.
     „Ach..!“ vyhŕklo reportérovi mimovoľne. „To je návšteva! Som rád, že sa dobre zabávate. Dúfam, že neruším...“
     Zuzka Krajcová sklopila hlavu a do tváre sa jej vrátil smutno-bôľny výraz. Matúš Granec sa nahlúplo usmieval.
     „Vôbec nerušíte,“ povedal mladý Granec, akoby bol domácim pánom. Postavil sa a obišiel písací stôl šéfredaktora. „Čakám tu na vás už vyše polhodiny. Zatiaľ sme sa so Zuzkou príjemne pozhovárali...“
     „Príjemne ste sa pozhovárali?“ spýtal sa neveriacky Záruba. „Nuž, to rád počujem...“ Pomyslel si, že život píše čudné príbehy. „Len sa zhovárajte, zabávajte...“ zašomral. Posadil sa na stoličku, kde ešte pred chvíľou sedel Matúš Granec. „Ale nemyslím, že si k nám prišiel kvôli Zuzke...“ Pousmial sa. „Asi mi chceš niečo povedať. Je niečo nové?“
     Matúš Granec zavrtel hlavou. „Nie. Nič nové nemám. Neprišiel som kvôli tej vražde.“
     Anton Záruba prekvapene nadvihol obočie.
     Mladík sa nadvihol na špičkách, akoby chcel byť vyšším a dodával si dôležitosť. „Viete, keď ste od nás odišli, dlho som premýšľal,“ povedal trochu neistým hlasom. „A výsledok je... nuž, prišiel som vás požiadať...“ Zasekol sa. „Totiž... rád by som bol novinárom!“ vyhŕkol. „Chcem robiť v novinách,“ pokračoval rýchlo. „Nechcem ani plácu!“ pozrel s nádejou na Zuzku Krajcovú. „Postačí, keď sem smiem chodiť, keď mi dáte niečo vybaviť, čokoľvek zaniesť, niečo krátke napísať...“
     Anton Záruba mlčky hľadel na mladého Graneca a zmocňoval sa ho pocit osudovej nevyhnutnosti. Čosi také tu už bolo! Spomenul si na redaktora Bruna Frohlicha a na to, keď prišiel za ním do redakcie Bratislavských novín AZ a chcel sa stať novinárom.
     „Pekné predsavzatie,“ zahundral nepresvedčivo. „Myslíš si, že sa na to hodíš? Nemáš predpoklady na čosi iné? Nechcel by si byť, povedzme... obchodníkom ako tvoj otec?“
     Matúš Granec od rozhorčenia až cúvol. „To teda nie!“ zvolal. „Nikdy! Venovať sa špinavým kšeftom... k tomu ma nikto nedonúti!“
     „Ako môžeš tvrdiť, že boli špinavé?“ miernil ho Záruba.
     „Boli špinavé,“ zopakoval chlapec zaťato. „Obchody so zbraňami sú vždy špinavé. Zbrane spôsobujú smrť...“
     Reportér pochopil, že nemá zmysel sa s ním hádať. „Novinár to vôbec nemá ľahké!“ Zaváhal. To je tiež niekedy... špinavá robota.“
     „Ale mne by sa páčilo byť novinárom,“ trval na svojom Matúš Granec a opäť pozrel na Zuzku Krajcovú. „Chcel by som písať... ako vy. Hľadať pravdu...“
     Reportér mlčal; myslel na to, aké naivné a falošné predstavy má chlapec o novinároch. Ale bol on sám kedysi iný?
     „Dajte mi nejakú robotu,“ naliehal Matúš. „Hoci akú! Vyskúšajte ma! Ak mi to nepôjde, ak vás sklamem... tak to nechám. Chcem to vyskúšať. Veď vás to nič nestojí...“
     Reportér sa usmial. „Vidím, že odvaha ti nechýba. To je jeden z predpokladov...“
     „Skúste to so mnou,“ opakoval naliehavo chlapec. „Nejaký ľahší prípad, niečo overiť, odpovedať na list čitateľa... Určite máte niečo také! Vám na také drobnosti nezostáva čas. Práve teraz, keď musíte zastupovať šéfredaktora...“
     „Tak dobre!“ prerušil ho rázne Záruba. „Niečo pre teba nájdem.“ Urobil rukou neurčité gesto, ktoré obsiahlo celý stôl, celú miestnosť. „Zastav sa tu zajtra. Dovtedy popremýšľam...“
     Matúš Granec od radosti takmer podskočil. „To som rád! Hneď sa cítim lepšie...“ Pozrel na Zuzku Krajcovú. „Zajtra sa uvidíme,“ dodal významne. „Dovidenia..!“
     Takmer vybehol z kancelárie.
     „Pochábeľ,“ zašomral Anton Záruba.
     „Je to príjemný chlapec,“ ozvala sa nečakane redakčná pisárka.
     Anton Záruba na ňu skúmavo hľadel. Mlčal. Premýšľal, či jej má povedať, kto bol  Matúšov otec a čo sa mu prihodilo.
     „Príjemný,“ zopakoval reportér. „Ctižiadostivý...“
     „Zdá sa, že je z dobrej rodiny.“
     Reportér prikývol; potom sa sklonil nad písací stôl a tváril sa, že čosi sústredene hľadá.
     „Áno,“ povedal. „Zdá sa, že je z dobrej rodiny.“

*

      Často sa nestávalo, aby Antonovi Zárubovi niekto telefonoval do jeho skromného jednoizbového bytu, ktorý mal už roky prenajatý na Panenskej ulici a kam sa nasťahoval aj po návrate zo Švajčiarska.
     Stará pani domáca dýchavične vyšla na prvé poschodie, kde bola Zárubova izba; zaklopala a nemusela nič vysvetľovať. Bolo jasné, že ho volá k telefónu, ktorý bol v úzkej chodbičke na prízemí.
     Záruba si hneď pomyslel, že ho volá Juliana. Ponáhľal sa dolu schodmi k telefónu, takmer zhodil zo schodov domácu. Vzal do rúk slúchadlo a takmer skríkol: „Prosím?“
     Bol sklamaný, no aj prekvapený, keď sa zo slúchadla ozval hlas súkromného detektíva Štefana Gaburu.
     „Mám pre teba zaujímavé informácie,“ hovoril Gabura. „Prípad sa vyvíja nečakaným smerom. Potrebujem tvoju pomoc.“
     „Ako ti môžem pomôcť?“ spýtal sa reportér so záujmom.
     „Vieš niečo o Erikovi Weissovi? Je to tretí z dôstojníkov RAF, ktorí sa vrátili domov. Je dosť možné, že...“ Štefan Gabura zamĺkol.
     „Dosť možné... čo?“ zvolal do slúchadla Záruba.
     „Bolo by lepšie, keby sme sa stretli. Nechcem o týchto veciach hovoriť do telefónu. Môžeš sa zastaviť?“
     Anton Záruba prikývol, hoci ho súkromný detektív nemohol vidieť. „A čo by si o ňom chcel vedieť?“ spýtal sa. „Ako to mám zistiť? Nebolo by jednoduchšie, keby si sa s ním stretol priamo ty?“
     „V tom je ten háčik,“ znela odpoveď. „Nechcem ho vystrašiť. Tebe sa skôr zdôverí.“
     Reportér váhal. „Neviem, ako si to predstavuješ,“ povedal rozpačito. „Prečo si myslíš, že ja ho nevystraším? A prečo by sa mi mal zdôverovať?“
     Teraz zaváhal súkromný detektív. „Mohol by si mu povedať, že chceš o ňom napísať reportáž. To nebude podozrivé. Peknú reportáž o našich letcoch v odboji... Nie je to zaujímavá téma?“
     Reportér opäť prikývol. „Téma je to zaujímavá,“ pripustil. „Veľmi zaujímavá! Že mi to nenapadlo skôr... Ale odkedy je šéfredaktor v nemocnici, na nič nestačím.“
     „Viem, viem,“ prerušil ho súkromný detektív. „Veď to nemusíš napísať sám. Určite máš schopných novinárov, ktorí tú reportáž napíšu. Spolieham sa na teba. Vždy si si vedel poradiť.“
     Súkromný detektív nečakal na odpoveď a rázne zložil; v slúchadle ostro cvaklo, až Záruba vyľakane cúvol.

(Pokračovanie)

Prvá časť tu>>

Druhá časť tu>>

Tretia časť >>

Štvrtá časť>>

Piata časť>>

Šiesta časť>>

 

 

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
10. august 2012, 05:54
Pripájam sa k názorom čitateľov z predošlých príspevkov, že zaradenie letného čítania na pokračovanie bol dobrý nápad. Tým skôr, že redakcia vybrala hodnotné čítanie. Čítanie na pokračovanie by mohlo zahŕňať aj texty z oblasti historiografie.Tento príbeh Ľuboša Juríka nie je len dramatický, ale obsahuje aj historické reálie, pre viacerých menej známe, až neznáme.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
12. august 2012, 17:11
Rád by som vedel, čo si myslia ďalší čitatelia portálu Slovo, či je užitočné uverejňovať príbehy na pokračovanie, nech sa vyjadria. Ja som za. Tieto Krimi ma presvedčili. Ani by som neveril, že budem čakať na každé ďalšie pokračovanie. Je to ako televízny seriál. Len aby mala redakcia dosť materiálu. Ani by ste neverili, že tým získavate náskok pred inými. Rád čítam jetotak, ale oni neprišli s podobným nápadom.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984