Dokedy ešte bude tučný kocúr odolávať?
V britskom neoliberálnom časopise The Economist sa tento týždeň objavila pozoruhodná ilustrácia. Ide o kreslený príbeh, ktorý má dva diely. Prvý diel ukazuje tučného, rozšafného kocúra vo fraku a s cylindrom. Kocúr symbolizuje - kapitalizmus. Áno, ja viem, toto slovo sa na Slovensku nepoužíva, lebo vás okamžite označia za komunistu. Ale „komunisti“ z The Economist toto slovo použili, tak to risknime aj my. Kocúr na spomínanom obrázku stojí na súde a je obvinený z toho, že nedokáže zabezpečiť živobytie ľudí. Aká je tvoja obhajoba? - smeruje otázka na kapitalizmus. Kocúr spokojne mlčí a fajčí cigaru.
Rozuzlenie príbehu je na druhom obrázku. Za kocúrom je veľká klietka, v ktorej sú zatvorené rozzúrené šelmy a derú sa von. Na klietke je popiska: komunizmus, feudalizmus, socializmus. Kocúr s poukazom na nebezpečné šelmy úsečne odpovedá na položenú otázku: „Ja som relatívne krotký.“ Pointa je napriek snahe autorov kresleného príbehu zarážajúca: jediné, čo sa dá dnes povedať na obhajobu kapitalizmu, je to, že alternatívy by boli ešte nebezpečnejšie, ako je on sám. Inými slovami: vraj niet lepších alternatív.
Alternatívy existujú
Kedysi sa režimoví ideológovia snažili viac. Vymýšľali ideologické schémy, podľa ktorých bol kapitalizmus morálnejší, efektívnejší, stabilnejší, spravodlivejší, slobodnejší atď., proste najlepší na svete. Hovorilo sa o ľudskej prirodzenosti, o dokonalom poriadku, o slobode, o blahobyte. Čo z toho ostalo po pár rokoch krízy? Odpoveď, že kapitalizmus síce ohrozuje živobytie más, ale aj tak predstavuje menšie zlo v porovnaní so svojimi historickými alternatívami. Aby sme to pochopili, podobá sa to argumentácii nacistov v 30. rokoch v Nemecku: fašizmus bol podľa nich riešením na to, ako zastaviť boľševikov, či ako pripustiť návrat chaotickej weimarskej demokracie. Odrazu nejde o slobodu, o prosperitu, ani o spravodlivosť. Celá obhajoba kapitalizmu sa zužuje na to, že nemá alternatívu. Rozhodne zaujímavý posun v diskusii!
Už aj apologéti kapitalizmu pochopili, že kapitalizmus je arogantný a nebezpečný systém, ktorý ohrozuje životnú úroveň väčšiny obyvateľstva. Akurát im chýba alternatíva, tak kapitalizmus naďalej zaťato obhajujú. Pritom alternatív je veľa. Reformisti môžu uvažovať nad tým, ako z odpudivého kocúra urobiť zaliečavú mačičku (model kapitalistického sociálneho štátu na globálnej úrovni, ako navrhuje napríklad Joseph Stiglitz). Hovorí sa aj o celkom nových „zvieratkách“: ľavičiari majú k dispozícii projekty ekonomickej demokracie, siahajúce od participatívnych rozpočtov až po výrobnú samosprávu a kooperatívne vlastníctvo. Anarchisti hovoria o samosprávnych komúnach, environmentalisti o zastavení paradigmy rastu, socialisti o radikálnom prerozdelení bohatstva, neomarxisti o trhovom socializme, o neziskovej ekonomike, o participatívnej ekonomike, o dekomodifikácii atď. Že utópie? Že je to nemožné? Že je to nerealistické?
Buďme realisti, žiadajme nemožné!
Vráťme sa k známemu sloganu študentskej revolty na západe z roku 1968: „Buďme realisti, žiadajme nemožné!“ Zmysel týchto slov môžeme nájsť v diele Herberta Marcusa, ktorý o alternatívnych projektoch voči kapitalizmu poznamenáva: „Nerealistické znenie týchto tvrdení nie je dané ich utopickým charakterom, ale veľkosťou síl, ktoré bránia ich realizácii.“ Inými slovami: alternatívy existujú, len niekomu natoľko nevyhovujú, že robí všetko preto, aby nedostali priestor. Problémom nie je nemožnosť ich uskutočnenia, ale mocenská prevaha tých, ktorí bránia ich uskutočneniu.
Príbeh o kocúrovi však ukazuje, že celá kedysi prepracovaná obhajoba kapitalizmu sa zredukovala na to, že nie sú alternatívy. A to na dlhodobú obranu naozaj nestačí. Takáto chabá obhajoba celkom isto nedokáže utlmiť protestujúce masy ľudí od Madridu až po Rejkjavík, od Porto Alegre až po New York. Pretože práve v zápasoch proti nespravodlivosti systému sa tvoria základy systému nového. V požiadavkách za viac participácie, solidarity, prerozdelenia a zdieľania sa skrýva zárodok niečoho nového. Strašenie rozzúrenými šelmami v klietke už viac nezaberá. Pretože kocúr z obrázku v The Economist sa už dávno premenil na nemilosrdného predátora, ktorý ľuďom nedokáže už nič pozitívne ponúknuť. Ale na tom sa už očividne zhodneme aj s tými zorientovanejšími ideológmi kapitalizmu. Čiže zostáva zodpovedať poslednú otázku: ktorá z alternatív zvíťazí? A dokedy ešte bude tučný kocúr odolávať?
Kresba: The Economist - detail
Kresba v origináli na KAL´s cartoon 21. júl 2012
Reagujte na článok
Komentáre
Nuž a toto je slabina socialistov a ľavice, každý stúpenec sa "zaľúbi" do tej vlastnej alternatívy a ostatné označí za nereálne.
To s tým kocúrom je príznačné - kto mal doma starého kocúra, ten vie, ako v poslednom ťažení taký kocúr smrdí, priveľa je a vyžaduje si takmer celú pozornosť, jednoduco, pohlcuje energiu všetkých ostatných ... no nepasuje to na kapitalizmus?
A k tým alternatívam:
Zámerne sa buduje vo svetovom vnímaní presvedčenie, že T.I.N.A. (there is no alternative), alebo NIA - neexistuje iná alternatíva.
Zdravý rozum hovorí: Vždy je možné ísť inou cestou.
Iba ubitá žena si navráva, že niet iného východiska ako žiť s alkoholikom, s tyranom. Všetci okolo vedia, že alternatíva je - NEŽIŤ S NÍM.
Iba nešťastný muž si navráva, že to s tou xantypou musí vydržať - ale všetci okolo vedia, že NEMUSÍ, pretože jednoducho môže odísť.
A to isté je o kapitalizme ako spoločensko-ekonomickom zriadení - alternatívou je, že NEMUSÍME ŽIŤ V KAPITALIZME (ale mnohí žiaľ v ňom žiť chceme, lebo si už ani nevieme predstaviť, že by sa dalo inak).
Je to teda v nás a v diskusii, aký by mohol a aký bude ten život MIMO KAPITALIZMU. A v tom je bieda mysliteľov ľavice - nevieme to spolu "zaspievať",chýba spoločná predstava, každý hľadá u toho druhého nejaký nedostatok, namiesto aby sme spoločne húdli i tom, ako by sa nám to páčilo...
Problém je v tom, že sa vzájomne tieto predstavy nerešpektujú, neuznávajú. Sociálni demokrati neuznávajú komunistov, komunisti sociálnych demokratov, anarchisti ani jedných, jednotlivé alternatívne modely sa neuznávajú takisto. Až keď dospejeme k uznaniu plurality predstáv, a k potrebe spolupráce rôznych prúdov ľavice, pochopeniu jednoty v rozmanitosti, bude možné utvárať aj celistvý model spoločnosti. Ktorý bude v sebe zahŕňať všetky tieto alternatívy, rešpektujúc tak právo rôznych ľudí na svoj spôsob života.
Určite, ideálne to nikdy nebude, prvoradé budú vždy celospoločenské hľadiská, ale toto je efektívny model aj z celospoločenského hľadiska. V pluralitnom modeli, kde ľudia svoju prácu pochopia viac ako hru, ako naplnenie svojej potreby, realizáciu vlastných schopností, prudko stúpne produktivita práce, produkcia tovarov ale najmä rozmanitých služieb.
Určite, že si to vyžaduje aj celistvý model spoločnosti, nielen dielčie alternatívy, teda také, v ktorých sa vidí len určitá skupina ľudí. Ako som ale povedal, mal by v sebe zahŕňať aj tieto dielčie alternatívy. Myslím, že Peter Zajac-Vanka začal dobrý pokus na stránkach Slova diskutovať k jednotlivým stránkam takéhoto spoločenského modelu, z ktorého by postupne vyšla aj celistvá predstava o modeli. Škoda, že redakcia ho vtedy nepodporila (mám trochu dojem, že sa bojí komunistov ako čert kríža:-), a nepodporili ho ani ľavicové osobnosti prispením svojich poznatkov. Tváriac sa, že sa to rieši na iných, akademických fórach. Nuž, dobre, tak si počkáme na tie iné fóra, aj keď na ne čakáme už vyše 20 rokov.
Myslím, že nakoniec to aj tak zostane nie na akademických fórach, ktorých rámce v konečnom dôsledku určuje kapitál, ale na disidentoch. Taký model sa dá totiž zostaviť jedine na solídnych metodologických základoch (a metodológia je dnes tiež zakázaným pojmom aj v ľavicovom prostredí).
"Vznik nového spoločensko-ekonomického systému si vynútia predovšetkým požiadavky na uspokojovanie základných životných potrieb širokých más, ktoré vyriešia buď vojnové konflikty alebo prechod na socialne spravodlivejší systém, s ktorým sa elita spoločnosti stotožní, lebo v ňom nájde priestor pre realizáciu a zabezpečenie dostatočného blahobytu." eugen
***************************
Pravdepodobne ani takto to nefunguje. Skôr to vidím tak, že vládnucú elitu vystrieda nová elita, ktorá získa dostatočnú moc a vplyv, aby tohoto času vládnucu elitu dokázala odtlačiť od moci.
K zmene elit dochádza tak, že sa spoja aj odveký rivali, len aby spoločnými silami dokázali toho času vládnucu elitu odstaviť od moci. Napr. v r. 1998 SDĽ s SDK (SDKÚ a KDH) takto odtlačili od moci Mečiarové HZDS, hoci mal pomerne veľkú podporu. Predsa išlo o ten pomyselný ohlodaný koštiaľ, čo zostal po Mečiarovi, ktorý mu nechceli nechať zožrať do konca.
Pri delení koštiaľa sa "súdruhovia" z SDĽ "pobili" a Fico vytvoril novú elitu z krčmárov, inštalatérov, časníčok, stredoškolský vzdelaných novinárok a iných SZČO. Tato novovznikajúca elita si doplnili požadované vzdelanie vo rýchlovýkrmni intelektuálov u Murgaša, ktorému dali podiel na moci v parlamente a VÚC.
Teraz sa formuje nová elita, ktorá síce už má dostatočné vzdelanie, ale jej problém je v tom, že sa nevie dohodnúť na dostatočne schopnom "vlakvedúcom", ktorý ich povedie k uzurpovaniu moci, aby odstavili od moci túto vládnucu elitu.
Ťažko je s vami diskutovať pán jednokto, pretože nemáte ani šajnu o ekonomickej demokracií, zamestnaneckých akciovkách, kooperatívnom spoluvlastníctve.
Skôr ako budete prezentovať vaše predstavy na úrovní ako "Hurvinek válku", tak si prečítajte sko to fungovalo aspoň v náznakoch v tzv. baťovských závodoch pred II. SV vojnou.
Nič nemusíte kupovať. Jeho knihy máte v PDF formáte na webe. Napr. tu je link na stiahnutie:
http://www.cintamani.cz/Bata/knihy/index.html
Keď získate aspoň hrubú predstavu, tak odporúčam preísť na vyšší level - knihu autora tohoto článku Späť k Marxovi? (NB na otáznik pre pravičiarov)
Odporúčam pozorne s porozumením prečítať aspoň tretiu časť: Antiakcidentálna teória spravodlivosti.
Tu sa dozviete ako je to s platmi, odmenami, rozhodovaním, výberom a platmi managerov, riadením výroby, kolektívnym rozhodovaním.
Taktiež sa tam dozviete, čo je to ekonomická demokracia, kooperatívne spoluvlastníctvo, ako to dlhoročne funguje napr. v Mondragone, čo je pure effort a množstvo iných veci a javov o ktorých nemáte ani šajnu. Potom sa nebudeme musieť zaoberať vašimi "hurvinkovskými analógiami" s bytovým družstvom, a porovnávať neporovnateľné,...
Predpokladám, že vy nebudete nič čítať, ale len vyrývať. Rada by som sa mýlila.
Pravica k nemu výdatne prispieva svojím propagandistickým tlakom. Súčasťou taktiky zavádzania chaosu v ľavici bolo aj prijatie zákonov, ktoré ľavicu zneisťujú ohľadom rešpektovania klasického socializmu.
Ako hovorí aj autor, ak používate niektoré pojmy, napr. kapitalizmus, označia vás za komunistu. Preto, ako v Blisty.cz napísala aj Ilona Švihlíková, v praxi došlo k zamieňaniu pojmov kapitalizmus a demokracia, či liberalizmus alebo zamieňaniu pojmov kapitalizmus a trh. Čo má závažné dôsledky aj z hľadiska hľadania alternatív. Pretože socializmus a komunizmus sa automaticky potom považuje za diktatúru. A ja keď som sa označil za liberálneho komunistu, ľavičiari nechápavo krútili hlavami, vraj aby som použil klasické chápanie. Nuž, mätenie pojmov zaberá. Kapitalizmus nerovná sa liberalizmus ani demokracia, prechádzal ako všetky systémy vývojovými štádiami: diktátorským utváracím (1368-1688), štádiom klasického kapitalizmu (1688-1848), štádiom krízy klasického kapitalizmu (1848-1928), po 1928 štádium evolučného nadstavenia, evolučnej nadstavby klasického kapitalizmu.
O demokratickom a liberálnom kapitalizme môžeme v plnej miere hovoriť až po r. 1968, teda po 600 rokoch vývoja kapitalizmu. Z tohto pohľadu socializmus nerovná sa taktiež diktatúra, ako diktatúra sa prejavuje hlavne v prvom, utváracom štádiu socializmu. A socializmus prirodzene takisto môže dospieť do liberálno-demokratického štádia. Ale ako vidíme na kapitalizme, bolo utopické očakávať, že sa tak stane od jeho začiatkov, prakticky až po r. 1988 sa otvorila táto možnosť. Preto sa netreba dať zmiasť tlakom buržoáznej propagandy, uznať klasický socializmus za plnohodnotnú vývojovú formu, od ktorej sa treba odraziť pri formulovaní liberálno-demokratického socializmu i komunizmu. Tak ako moderný kapitalizmus je dialektickou negáciou klasického kapitalizmu, jeho pokračovaním i negáciou (monopolný kapitalizmus ako protiklad kapitalizmu laissez-faire), tak aj moderný socializmus bude dialektickou negáciou klasického socializmu, jeho pokračovaním i negáciou, protikladom. Zatiaľ sa prejavuje len ako jeho vulgárna, nedialektická negácia, jeho totálne popieranie, čo má za následok absenciu pevného bodu pre ľavicu.
"Prvou, základnou podmienkou vytvorenia pevného záchytného bodu, o ktorý by sa ľavica mala opierať pri formulovaní nového spoločenského modelu, je uznanie klasického socializmu. Bez toho bude súčasný chaotický stav pokračovať.
Pravica k nemu výdatne prispieva svojím propagandistickým tlakom. Súčasťou taktiky zavádzania chaosu v ľavici bolo aj prijatie zákonov, ktoré ľavicu zneisťujú ohľadom rešpektovania klasického socializmu.
Ako hovorí aj autor, ak používate niektoré pojmy, napr. kapitalizmus, označia vás za komunistu. Preto, ako v Blisty.cz napísala aj Ilona Švihlíková, v praxi došlo k zamieňaniu pojmov kapitalizmus a demokracia, či liberalizmus alebo zamieňaniu pojmov kapitalizmus a trh. Čo má závažné dôsledky aj z hľadiska hľadania alternatív. Pretože socializmus a komunizmus sa automaticky potom považuje za diktatúru." Milan Antal
************************
So všetkým, čo ste uviedli potiaľto sa dá s malým ale zásadným upresnením a doplnením súhlasiť. Ako liberálny komunista (hoci neviem, čo si mám pod pojmom liberálny v tejto konotácií predstavovať? Slobodomyšlienkári sú komunisti? Alebo, že ateisti sú komunisti?)Predpokladám, že nie libertariánsky ľavičiar, ktorý sa bude v štátnom kapitalizme správať ako štátny otrokár majúci neobmedzenú moc nad pracujúcim proletariátom?
Je samozrejme, že socializmus a komunizmus sa automaticky potom považuje za diktatúru. Pretože to de jure mala byť diktatúra proletariátu a de facto sa stala už 4-5 rokov (ešte za života Lenina) diktatúrou vládnucej komunistickej byrokracie. Pred jej hrozivým rozmachom varoval sám Lenin v práci "Najbližšie úlohy sovietskej moci".
Uvádzate, že:"Prvou, základnou podmienkou vytvorenia pevného záchytného bodu, o ktorý by sa ľavica mala opierať pri formulovaní nového spoločenského modelu, je uznanie klasického socializmu."
Skutočne neviem, čo tým myslíte? Že tzv. "reálny socializmus" bol v podstate štánym kapitalizmom s hegemóniou (Gramsciho termín) byrokratických komunistov? Alebo nás chcete poučať a presviedčať, že tomu tak nebolo?
Práve naopak komunisti musia uznať, že podviedli tým najpodleším spôsobom proletariát, aby sa dostali k moci. Pretože výrobné prostriedky nikdy de jure nevlastnili proletári, ale boli de facto vo vlastníctve štátu, ktorí komunisti ako vedúca sila v strane a spoločnosti ovládali! Z čoho vyplýva, že de facto boli skutočnými vlastníkmi výrobných prostriedkov a proletariát naďalej zostával nájomnou námezdnou dokonca povinou pracovnou silou! Ak to porovnáme s otrokárstvom, kde ak nepracoval otrok, tak ho dal otrokár hľadať zbiť a zavrieť, resp. ho pripútal mechanický k robote, ktorú mu nariadil robiť. Čo urobil komunista ak proletár nepracoval, dal ho hľadať VB, odsúdil ho v skrátenom konaní a zavrel ako príživníka, lebo odmietol pracovať na pánskom (komunistickom) samozrejme musel pracovať na tých najviac život a zdravie ohrozujúcich pracoviskách v base!
Tak ako nariaďoval otrokár kde bude pracovať otrok, tak aj komunista cez svoje inštitúcie ako odbor pracovných síl nariaďoval kde kto bude pracovať ak sa do stal do nemilosti "červeného otrokára", alebo ho potrebovali zadeliť na povinné práce po skončení školy.
Ak to trochu zveličim v tom, čo poskytovali komunisti v porovnaní s otrokármi, tak nájdeme veľmi veľa spoločných analógií. Prito to obaja mohli považovať propagandistický ako sociálne istoty pre svojich pracujúcich.
Ak zacitujem z Blahove knihy Späť k Marxovi?? (str. 16): "To by sme mohli zveličene argumentovať "sociálnym cítením" starovekého otrokára, ktorý sa k svojim otrokom skutočne správal relatívne znesiteľne, dak im domov, obživu, postaral sa im o šatsvo, nocľach. Zbytočne ich netýral, pretože potreboval kvalitný pracovný nástroj. Ani ťažného koňa nebudeme vystavovať zbytočne neznesiteľným podmienkam, lebo potrebujeme aby námdobre (a dlho) slúžil".
Ak máte nejaké pochybnosti, tak si pozrite video Sivie Rupeldtovejna: http://www.facebook.com/LaveSpektrum2012, ktorá čítala list proletárky z preglejkárne:
"Asi najvýrečnejší je príspevok Silvie Ruppeldtovej. Na začiatku svojho videa číta list robotníčky z okresu Bánovce nad Bebravou, ktorá sa sťažuje na svoje zlé pracovné podmienky. Vedenie podniku je hluché k ponosám zamestnancov, odbory sú len na okrasu, sociálne práva zostávajú v teoretickej rovine a komu sa nepáči, ten čelí postihom a vyhrážkam."
Pán Milan ak si porovnáte sociálne postavenie "kresťanského otroka" s postavením "komunistického otroka", tak kresťanský otrok v 1-2.storočí bol na tom čo sa týkalo slobody a sociálneho zabezpečenie rovnako, alebo dokonca lepšie.> Pretože mal istotu, že ho jeho otrokársky pán nedá za nesposlušnosť robiť do uránových baní, alebo azbest vyrábajúceho podniku! Taktiež mal istotu, že ho pri pokuse o útek z jeho panstva nedá zastreliť na hraniciach jeho panstva ako to nariadil "komunistický otrokár"!
Ak neveríte, že postavenie kresťanských otrokov (ktorých páni sa museli riadiť rímskym právom) bolo lepšie ako proletárov za tzv. reálneho socializmu, tak si s porozumením prečítajte historické diela Jozefusa Flavia (37-97), Tacitusa (55-120), alebo Svetónia (Gaiusa Suetoniusa Taranquiliusa).
"Diskusia nás dvoch by sa podobala diskusii chemika a alchymistu, vychádzajúceho len zo svojich subjektívnych domnienok a pocitov." Milan Antal
*************************
Plne s vami súhlasím v tom zmysle, že vy sa vydávate celkom iste za expertného chemika, pritom vaše vedomosti a schopnosti sú na úrovní "historizujúceho" miešača červených farieb. Príkladom skutočného experta je napr. Ľubo Blaha, ktorý na rozdiel od vás má vyštudovanú politológiu a filozofiu a nemá jednostranné a zmetené postoje a názory. On ich na rozdiel od vás to čo tvrdí podoprie argumentami, ktoré sú veľmi ťažko spochybniteľné a vyvrátiteľné, samozrejme pokiaľ neargumentuje tým kde nie je expert. Ale to sa státva veľmi, veľmi zriedkavo. Takmer nikdy neútoči na osobu oponenta v diskusií, hoci by mohol vracať rovnakou "mincou"!
K vašej výhrade, že sa takmer ku všetkému vyjadrujem môžem povedať len toľko, že zrejme nechápete elemtárny rozdiel medzi expertom a intelektuálom Ten spočíva v tom, že úlohou intelektuálov je reagovať na takmer všetky podnety a zmeny v spoločnosti, najmä tam kde nie je expertom.
Prečítajte si na rozdiel medzi intelektuálom a expertom, ktorý Peter Hardoš "polopatický" vysvetlil.
Pokiaľ to nepochopíte je to váš problém. Žiaľ potom budete aj naďalej evidentne zmätene reagovať takmer vždy a útočiť výhradne na moju osobu. Namesto toho, aby ste ako skutočný expert argumentovali, polemizovali vyvracali, resp. sa stali apologetikom vášho expertného názoru.
Zrejme sa vám to nebude ani chcieť hľadať, tak použijem krátky citát na vysvetlenie elementátneho rozdielu medzi expertom (na čokoľvek) a intelektuálom:
"Kým experti sú ľudia s bohatým, špecializovaným poznaním, získaným akademickým štúdiom a výskumom, ktorí sú schopní nám podávať relevantné informácie a ktorých máme preto v tejto oblasti pádny dôvod počúvať a brať vážne, intelektuálov chápeme skôr ako akýchsi arbitrov hodnôt vo verejných diskusiách, resp. vplyvných a výrečných formovateľov verejného diskurzu. Intelektuál často vstupuje do verejnej diskusie práve z pozície experta, je to jeho renomé vzdelanca, človeka so špecializovaným poznaním, ktoré je dôvodom, prečo mu je na verejnosti venovaná pozornosť. Expert a intelektuál sa tak môžu zdanlivo spočiatku prekrývať. Plnokrvným intelektuálom sa ale stáva až v momente, keď opúšťa svoju odbornú sféru."
Viac na: http://www.jetotak.sk/autonomna-zona/intelektuali-aexperti-na-moralku
"Ideologicky však postavenie proletariátu v reálsocializme k postaveniu v kapitalistických a neokolonialnych štátoch to je nebe a dudy...Źe?" Juraj Janošovský
****************************
S týmto tvrdením by som si nebola až tak jednoznačne istá. Predsa nebudeme porovnávať Polpotovskú Kambodžu s USA. Tak porovnáme susedné krajiny Švédsko a Poľsko.
Pretože ak porovnáme postavenie proletárov v spoločnosti, platové pomery, podiel na zisku v kapitalistickom Švédsku a komunistickom Poľsku, tak to jednoznačne vychádza v neprospech Poľska.
Konkrétnym príkladom je podiel na zisku robotníkov v lodeniciach, kde sa švédským pracujúcim tvrdo hajenými odbormi sa vyplácalo cca 40-45% zo zisku formou miezd a odmien, kým poľskí proletári dostávali z vyrobenej a predanej lode len 4-5% zo zisku. Pritom úroveň školstva, zdravotníctva a vôbec sociálneho štátu bola plne zrovnateľná ak nebola dokonca vyššia vo Švédsku.
Zásadny rozdiel bol v tom, že vo Švédsku fungovali skutočné akčné odbory, ktoré hájili účinnejšie záujmy pracujúcich a podieľali sa na moci v štáte. Kým v Poľsku boli odbory sústavene komunistickým režimom prenasledované a potláčané silou, takže nemohli toho veľa vybojovať hoci sa o to vehemente snažili napr. cez Solidaritu.
Čím vlasttne bolo tzv. ROH za realsocializmu v u nás?
Propagačnou agentúrou, ktorá zabezpečovala PR komunistickému režimu počas štátnych sviatkov, pamätných dní (od osláv 1.mája až po MDŽ.) ROH organizovali pochody, manifestácie na podporu komunistov. ROH bolo v podstate cestovnou a zábavnou kanceláriou pre privilegované skupiny zamestnacov. Mnohí proletári sa v živote nedostali do lepších kúpeľov, na zahraničnú dovolenku v rámci tzv.výmenných pobytov.
Revolučnosť odborov po komunistickom získaní moci išla do "hája zeleného", pretože prestali bojovať už v začiatku 50-tých rokov za lepšie pracovné podmienky, lepšiu ochranu zdravia pri práci, a najmä podstatne vyššie platy a sociálnu spravodlivosť na pracovisku vôbec.
ROH sa stalo obyčajným poslušným sluhom komunistického režimu! Potom postavenie štátných proletárov bolo také mizerné aké skutočne aj bolo vidieť v každom podniku! Opäť odporúčam si pozrieť video nahrávku so Silviou Ruppeldtovou v Bosákovom Ľavicovom spektre.