Čítanie na leto: Vlasť je tam, kde nikto nebol 5

Uverejňujeme piatu časť čítania na pokračovanie z krimi-novely Ľuboša Juríka zo starej Bratislavy. Je to jedna z autorových posledných noviel zo série Krimi prípady reportéra AZ.
Počet zobrazení: 3179
krimjuriki.JPG

Ešte sa nestalo, aby policajný radca Augustín Zérer pozval reportéra Bratislavských novín AZ Antona Zárubu na obed.
     Keď reportér telefonoval na Zemské policajné riaditeľstvo a požiadal policajného radcu o krátke stretnutie, ten mu nečakane navrhol, aby sa stretli niekde v meste a potom ho prekvapujúco pozval na obed.
     „Budeme mať viac súkromia,“ povedal policajný radca, akoby sa ospravedlňoval. „Občas dobre padne zmena prostredia...“
     Sedeli v príjemnej reštaurácii hotela Carlton, ktorá si zachovala predvojnovú noblesu, eleganciu, no pritom aj diskrétne, útulné prostredie. Policajný radca mal oblečený dvojradový tvídový oblek, pod krkom hodvábneho motýlika a z náprsného vrecka vytŕčala vreckovka rovnakej farby. Bol to opäť ten starý, sebavedomý Augustín Zérer s mierne aristokratickými spôsobmi.
     V reštaurácii policajného radcu dobre poznali; k stolu ihneď pristúpil vrchný čašník a s priateľským, no dôstojným gestom postavil pred hostí dva poháre s koňakom. Zdvorilo sa uklonil a spýtal sa, čím môže poslúžiť. Zérerovi povedal:
     „A vám, ako obyčajne... však?“
     Záruba si objednal restované kuracie prsia so zemiakmi a hríbovou omáčkou. Zérer prikývol, že si dá: „Ako obyčajne...“
     „Vidím, že ste tu vážený hosť,“ poznamenal reportér, keď vrchný čašník v predklone odišiel. „Zrejme sem často chodievate.“
     „Občas sem zájdem,“ prikývol policajný radca. „Je tu veľmi slušné prostredie. Carlton si drží úroveň. Dúfam, že im to vydrží. Tak... na zdravie!“
     Pripili si.
     „Využijem túto príjemnú príležitosť,“ začal nenútene policajný radca, „aby som s vami prebral niektoré nejasnosti v prípade zavraždeného Ondreja Graneca.
     Reportér uvážlivo prikývol. „Vážim si to...“
     „Polícia má svoje metódy a pravidlá,“ vysvetľoval policajný radca, „ktoré by nemala pri vyšetrovaní porušiť. Pravdaže, občas sa to stáva. Kde končia naše možnosti, tam môže pokračovať súkromný detektív, alebo... aj novinári. V minulosti sa nám to viackrát osvedčilo.“
     Reportér prikyvoval, no netušil, kam policajný radca mieri.
     „Vražda Ondreja Graneca je výnimočná. Politická situácia je zložitá, sám to dobre viete.“ Urobil rukou neurčité gesto. „Súdny proces s prezidentom Tisom, stíhanie vojnových zločincov, masové hroby... To znepokojuje verejnosť.“ Zamĺkol. „Pamätáte sa na čudnú vraždu sekčného šéfa ministerstva obrany Mamojku?“ spýtal sa nečakane. „Bolo to krátko po vypuknutí vojny. Stratili sa tajné dokumenty, nemecké tajné služby si mysleli, že ide o sabotáž. Napokon sa z toho vykľula banálna vražda!“
     „Akoby som sa nepamätal!“ zvolal reportér. „Bol to posledný prípad, o ktorom som písal. Potom som odišiel do Švajčiarska.“
     „Obávam sa, že máme na stole podobný prípad,“ poznamenal policajný radca. „Aj keď to na prvý pohľad tak nevyzerá. Hm... nevyzerá to tak ani na druhý pohľad! Veď armáda a obchody s ňou... to sú vždy háklivé záležitosti! Ondrej Granec obchodoval s armádou a my máme isté náznaky, že ktosi chcel pozametať stopy. Nové vedenie ministerstva teraz preveruje, ako sa počas vojny bačovalo. Nuž... niekomu zrejme záležalo na tom, aby sa zbavil nepohodlného svedka.“
     „Nazdávate sa, že Granec by mohol byť nepohodlný svedok?“ spýtal sa reportér. „Skôr som mal dojem, že práve on by sa mal báť nepohodlných svedkov. Prišli ste aj na to, že oklamal svojho spoločníka.“
     „To je pravda,“ súhlasil policajný radca. „Ale do takýchto obchodov... či skôr podvodov! ... je zapojených viacero ľudí. Možno niekto z nich...“
     Stíchol, pretože k stolu pristúpil čašník a naservíroval objednané porcie. Policajný radca mal pred sebou veľký viedenský rezeň so zemiakovým šalátom.
     „Vždy si dávam klasický wienerschnitzel,“ povedal s úsmevom Zérer, keď si všimol Zárubov pohľad. „V každej slušnej reštaurácii si najprv prezriem jedálenský lístok, dám sa poučiť o špecialitách majstra kuchára... a potom sa rozhodnem pre rezeň. Ten ma nikdy nesklamal! Tak... dobrú chuť.“
     Pustili sa do jedla. Po chvíli policajný radca nadviazal na rozhovor.
     „Hoci je už po vojne, zmeny na niektorých postoch štátnej správy prebiehajú pomaly. Alebo neprebiehajú vôbec. Stále tí istí ľudia! Boli tam pred vojnou, cez vojnu, sú tam aj dnes. Jeden vplyvný človek z ministerstva obrany mi naznačil, aby som sa s prípadom Granec príliš neponáhľal...“
     „Ako vás poznám... vy sa nedáte zastrašiť,“ zašomral reportér s plnými ústami.
     Augustín Zérer zavrtel hlavou. „Tu nejde o zastrašovanie. Bolo to len upozornenie. Zatiaľ.“
     „Čo je za tým? Ako si to vysvetľujete?“
     Policajný radca prehltol. „Čo je za týmto prípadom, to neviem. Po vojne sa objavujú mnohé zločiny. Masové hroby, popravy, mučenie, deportácie...“
     „Firma Artex zásobovala armádu,“ prerušil ho reportér. „To bol obchod. Nemá nič spoločné s vojnovými zločinmi.“
     „Granec bol vplyvný člen Hlinkovej ľudovej strany,“ pripomenul vecne policajný radca. „To ešte nič neznamená. Ale musíme na to pamätať.“
     „Nechápem, čo mi chcete naznačiť...“
     Policajný radca mu pohrozil prstom. „Vám nemusím nič naznačovať. Vám to poviem priamo. Niekto má záujem mariť vyšetrovanie...“
     „Predsa len mi chcete čosi naznačiť!“ nedal sa reportér. „Kam sa nedostane polícia, tam sa dostane zvedavý novinár. Čo ľudia nepovedia polícii, to ochotne vysypú novinárom. Občas im aj zalichotí, že sa o nich bude písať...“
     „Vidím, že si nemusíme nič vysvetľovať,“ prikývol spokojne policajný radca. „Predpokladám, že idete vlastnou cestou. Zrejme ste už hovorili s pani Granecovou a pánom Bacigálom...“
     Reportér zavrtel hlavou. „Nie, s Bacigálom som nehovoril. Ale stretol som sa s pani Granecovou. Zostala jej po manželovi pekná vila a slušný majetok.“ Zháčil sa; nebol si istý, či má prezradiť, že vilu arizovali. Možno o tom policajný radca vedel.
     „Aký ste mali dojem z pani Granecovej?“ spýtal sa Zérer. „Prezradila vám niečo dôležité?“
     „Nedozvedel som sa viac ako polícia,“ odvetil váhavo reportér. „Zaiste už viete, že Granec mal v parku dve schôdzky. Jedna bola s Bacigálom a tá druhá... o tej nič neviem. Ani pani Granecová to nevie. Možno to polícia už zistila...“
     Policajný radca zavrtel hlavou. „Nie, nezistili sme. Ten druhý zatiaľ zostáva záhadou. Možno je to vrah. Nemáme svedkov, ktorí by ho s Granecom videli. Nikto nič nevidel.“
     Reportér si spomenul, že četník Jahelka videl v parku muža v uniforme RAF. „Pripomeniem vám, že v parku bol dôstojník britského letectva. Nezdá sa vám to čudné?“
     „Môže to byť náhoda.“
     „Môže. Nemusí.“
     Chvíľu mlčky jedli.
     „Stretol som sa s poručíkom Nemanickým,“ prehovoril reportér. „Bol dôstojníkom RAF, vrátil sa z Veľkej Británie. Je to syn grófa Nemanického, možno sa budete pamätať na ten prípad... na prípad, ktorý sa nestal.“
     Policajný radca spýtavo hľadel na Zárubu.
     „Poručík mi povedal, že na Slovensko sa vrátili – okrem neho – traja dôstojníci, ktorí slúžili v RAF a ktorých osobne pozná,“ pokračoval reportér. „Môžem vám povedať ich mená...“ Vytiahol zápisník, chvíľu v ňom listoval. „Tu ich mám... Štefan Hudec, Daniel Demján, Erich Weiss. Mohol to byť jeden z nich...“
     „Nie je to čudné?“ šomral policajný radca. „Prečo by sa mal nejaký dôstojník RAF stretnúť s obchodníkom Granecom?“
     „Netvrdím, že sa mali stretnúť,“ namietal reportér. „Chcem len upozorniť na zaujímavú náhodu.“
      Policajný radca zamyslene prikyvoval. „Zistíme, kedy prišli na Slovensko a či majú v čase vraždy alibi. Informácie by nám mohlo poskytnúť aj ministerstvo obrany. Dovoľte mi však otázku... čo o tomto prípade napíšete?“
     Anton Záruba spozornel. „Veľa o prípade neviem,“ povedal opatrne. „Faktov je málo. „Nebudem sa púšťať do špekulácií.“ Zamyslene prežúval. „Ale keď si pospájam súvislosti, na špekulácie by bolo dosť priestoru...“
     Policajný radca sa zdvorilo usmial. „To nie je odpoveď.“
     Aj Záruba sa usmial. „Akú odpoveď očakávate?“
     „Pýtal som sa: čo o prípade napíšete?“
     Reportér hneď neodpovedal; dojedol posledné sústo a príbor zložil na tanier. „Nechcem sa púšťať do špekulácií,“ zopakoval. „Ale keď dáte do súvislostí Granecovu vraždu s inými okolnosťami... ako je proces s prezidentom Tisom, masové hroby, vojnové zločiny... nie je tu dostatok miesta na uvažovanie?“
     „Iba na uvažovanie?“ spýtal sa policajný radca.
     „Najprv na uvažovanie, potom na písanie. No nie som si istý, čo napíšem. Nie som si istý ani v tom, či vôbec niečo napíšem.“ Naklonil sa nad stôl, trochu stíšil hlas. „Veď niet o čom! O všetkom, čo vieme, som už napísal. Mám sa v článkoch opakovať? Ak by som niečo napísal, tak to budú len špekulácie.“
     „Nikdy som nezasahoval do vašej práce,“ povedal nečakane policajný radca. „Ani nebudem. Nedá mi však, aby som vás upozornil... buďte obozretný! Zvažujte každé slovo...“
     „Budem na to myslieť,“ odpovedal reportér v pomykove. „Ale, ako vravím, nič nové sa v prípade nevyskytlo, takže nemám o čom písať...“
     „Chápem,“ zašomral policajný radca. „Zatiaľ teda... nič nenapíšete?“
     „Kým nebudem mať nové informácie, tak nič. Nehovoriac o tom, že ani šéfredaktor sa do tohto prípadu nehrnie. Je opatrný. On bol vždy opatrný.“
     Policajný radca sa usmial a obrúskom si poutieral ústa. „Ako sa mu darí? Dopočul som sa, že sa chce vzdať funkcie... a že ju ponúkol vám. Výmena generácií! V istých kruhoch sa nič neutají... Zrejme sedím s budúcim šéfredaktorom.“
     Reportér uznanlivo prikývol. „V istých kruhoch sa naozaj nič neutají,“ povedal. „Nie som rozhodnutý, či ponuku prijmem. Neviem, či tu zostanem, alebo sa vrátim do Ženevy. Politická situácia je neistá. Tam je stabilita, pokoj...“
     „Nemôžeme všetci odísť,“ prerušil ho policajný radca. „Niekto musí byť tým, kto zostáva. Čo poviete na pohár vína?“
     „Pohár vína nikdy neuškodí,“ odvetil reportér uvoľnene. „A nechystá sa výmena generácií aj na Zemskom policajnom riaditeľstve?“ spýtal sa nečakane. „Počul som, že cez vojnu bol na vašom mieste Paľko Galbavý...“
     Augustín Zérer ho gestom prerušil. „Nerád o tom hovorím. Už je to za nami...“
     „Čo sa vlastne stalo?“
     Policajný radca kývol vrchnému čašníkovi a objednal sedmičku rýnskeho.
     „Stalo sa, čo sa často stáva,“ preriekol pomaly. „Komisár Galbavý bol aktívnym členom Hlinkovej ľudovej strany. Prezidentom Zemského policajného riaditeľstva sa po vzniku Slovenského štátu stal taktiež funkcionár strany, chcel mať okolo seba svojich ľudí. Jednoduché riešenie! Vymenili sme si funkcie. Policajný prezident vymenoval komisára Galbavého za policajného radcu. A mne ponúkli funkciu komisára. Ak by som neprijal, tak ma prepustia... Manželka ma odhovárala, neboli sme na to odkázaní... Lenže mne sa nechcelo odísť. Čo by som robil bez polície, bez napätia, bez zločinu?“
     „Počul som, že aj vaša manželka mala ťažkosti,“ povedal reportér. „Ak sa nemýlim... ona je Češka a veľa Čechov muselo zo Slovenska odísť.“
     Zérer neisto prikývol. „Je Češka, ale jej otec, Kurt Pischinger je z Rakúska. Narodila sa v Čechách, museli sme vysvetľovať, že mala rakúske občianstvo...“
     „Pomýlená doba,“ vzdychol si reportér. „Ľudí posudzujeme podľa toho, kto je v strane, aký má pôvod, s kým sa stýka, kde sa narodil...“
     Čašník otvoril fľašu a obradne ponalieval.
     „Pripime si“ povedal policajný radca, „aby sa to zmenilo!“
     Napili sa.
     Po dobrom jedle a skvelom víne sa cítili uvoľnene. Zdalo sa, že niet zločinu, podvodníkov, vrahov, len pokojné trávenie a príjemné rozhovory s priateľmi.
    Mlčanie prerušil Anton Záruba.
     „Nechcem kaziť náladu, no nedá mi, aby som sa nespýtal na prezidentské výnimky. Súdny lekár mi porozprával o svojom prípade.“
     Policajný radca naklonil hlavu nabok, tvár mal vážnu. „Nie sú to veselé prípady,“ povedal zachrípnutým hlasom.
     „Povedzte mi o tom! Možno lepšie pochopím, akú majú niektorí ľudia motiváciu...“
     „Hovoríme o prípade doktora Weinegera,“ povedal rozvážne. „Poznal som človeka ktorý bol riaditeľom kancelárie prezidenta Tisa. Keď sa začali deportácie Židov, prišiel za mnou doktor Weineger s prosbou... Prezident mohol udeliť výnimku tým Židom, ktorí boli nenahraditeľní. Náš súdny lekár bol naozaj nenahraditeľný! Obrátil som sa listom na prezidenta...“ Smutne sa usmial. „Chápete... ani som nevedel, že doktor Weineger je Žid? Nikdy ma to nezaujímalo!“
     „Žil so sestrou, jej manželom a dvomi deťmi,“ pripomenul mu reportér.
     „Nedostali výnimku. Neboli... nenahraditeľní.“
     Zamĺkli.
     „Žiadosť o výnimku podporil aj komisár Galbavý,“ pokračoval po chvíli Zérer. „Vtedy bol on policajným radcom. Bol členom Hlinkovej ľudovej strany a jeho podpis zavážil.“
     Reportér prikývol. „Prekvapilo ma to,“ zašomral. „Na to by som nepomyslel...“
     „V každom z nás je Ábel aj Kain,“ povedal policajný radca.
     „Sme potomkovia Kainovi. Preto je na svete toľko zla...“
     Víno bolo dopité, fľaška prázdna. Augustín Zérer zaplatil.
     Chvíľu ešte postáli pred reštauráciou a kým sa rozišli, policajný radca prisľúbil, že polícia zistí informácie o dôstojníkoch RAF.
     Až keď Zérer nasadal do služobného auta, ktoré ho čakalo pred Carltonom, reportér si spomenul, že mu chcel povedať o arizácii Granecovej vily.

*

     Súkromný detektív Štefan Gabura zamyslene popíjal čaj. „Arizácia?“ spýtal sa živo. „Smutná záležitosť. Ako sa volal pôvodný majiteľ?“
     „Neviem. Ale nemal by problém zistiť...“
     „Pokúsim sa,“ prerušil ho súkromný detektív. „Vravíš, že mám klienta? Musím sa teda čo najskôr stretnúť s pani Granecovou.“
     „Nemyslíš, že by arizácia mohla mať súvislosť s vraždou?“
     Štefan Gabura zľahka pokrčil plecami. „Bol by to dobrý motív. Ale motív mal aj Granecov spoločník. Policajný radca naznačil, že za vraždou by mohli byť aj ľudia z armády či ministerstva obrany. Možno tajná služba, alebo kontrarozviedka. Máme málo informácií. Po vojne je na úradoch neporiadok... Možno bol Granec nepohodlný svedok, ktorého sa ktosi potreboval zbaviť. Ako vidno, motívov je nadostač.“
     „Nechápem, prečo je policajný radca taký opatrný,“ podotkol reportér. „Nikdy sa nebál! Keď bolo treba, išiel proti všetkým. Teraz je zdržanlivý. Pozval ma na obed a jemne ma upozornil, aby som sa v prípade nevŕtal.“ Usmial sa. „Inak to bolo príjemné stretnutie. Takéhoto som ho nepoznal... Zmenil sa.“
     „Vojna všetkých zmenila,“ prikývol súkromný detektív. „Stali sme sa zraniteľnými. A preto aj ľudskejšími...“
     „Ale prečo ma policajný radca chcel upozorniť, že prípad je citlivý? Veď to viem aj bez neho! Malo to byť varovanie? Či len priateľská rada, aby som sa téme vyhýbal?“
     Súkromný detektív nechápavo nadvihol obočie. Napil sa čaju. „Zatiaľ na to nemám odpoveď. Možno na neho tlačia...“ Odložil šálku. „Nepovedal nič konkrétne? Nenaznačil, že niekto má záujem, aby sa prípad odložil? Nevyšetril?“
     „Nič také nepovedal,“ zareagoval reportér. „Mám zvažovať každé slovo, ktoré napíšem...“
     „Je to naozaj čudné. Nikdy sa takto nesprával. To nie je... len tak!“
     „Pýtal sa ma, čo budem o prípade písať. Ako to mám vedieť? Nemám predsa nové fakty! Ak nie sú fakty, tak je priestor na špekulácie.“
     „Informácií máme naozaj málo,“ pripustil súkromný detektív. „Nečudo, že môžeme len špekulovať. Ale ja by skôr povedal – dedukovať!“
     „Moje dedukcie sú mizivé,“ zašomral reportér. „Skús to ty!“
     „Bol si predsa za pani Granecovou a zistil si viac ako polícia,“ namietal Štefan Gabura. „To sú dobré podklady pre dedukciu! Verím, že sa čosi dôležité dozvieš aj od Bacigála. A potom sa pustíme po stopách!“
     Pritiahol pred seba hárok papiera a ako to mal vo zvyku, začal kresliť postavičky, ku každej pripísal krátku charakteristiku. „Pustíme sa po stopách,“ zopakoval. „Najprv však pôjdem za pani Granecovou a dohodnem sa s ňou na podmienkach.“ Na papier nakreslil pani Granecovú. „Musím sa stretnúť s četníkom Jahelkom a so súdnym lekárom Weinegerom. Každý vie niečo zaujímavé...“ Stále kreslil a písal. „A spoločník Bacigál! Osobne si myslím, že klbko začneme odvíjať od neho. Pravdaže, v hre sú štyria dôstojníci RAF. Máme aj ich mená, to nám zjednoduší postup. Pôjdeme aj po tejto stope. Prípad to nie je ľahký... ale nie beznádejný.“
     „A čo tie narážky policajného radcu?“ spýtal sa reportér. „Čo ak stopy vedú až na ministerstvo obrany, alebo do vedenia armády? A čo jeho narážky na politikov? To nie sú horúce stopy?“
     Súkromný detektív rozvážne prikývol. „Policajný radca nehovorí do vetra. Možno nám chcel dať návod, čo si máme všímať!“
     „To nie je jeho štýl,“ namietal reportér. „Ak niečo chce, tak to povie priamo. Myslím si, že ani on sám nemá jasno...“
     „Pripúšťam. Ale Zérer je líška mazaná. Jeho slovám treba pozorne načúvať. Človek ako on sa nikdy celkom nezmení... v podstate zostáva rovnaký. Aj keď sa nám zdá, že sa zmenil.“
     Reportér dostal chuť na cigaretu. Preglgol. „Minule si ma ponúkol starou, dobrou slivovicou. Nenašlo by sa za pohárik?“
     Štefan Gabura pookrial. Svižne sa postavil a zo skrine vytiahol fľašu slivovice, zo sekretára vybral dva poldecové kalíšky, do oboch ponalieval.
     „Myslel som, že nepiješ,“ podotkol reportér a vďačne si vzal pohárik.
     „Nepijem, keď som sám a keď nemám príležitosť,“ odvetil Gabura a znalecky privoňal k nápoju. „A teraz nie som sám a mám príležitosť.“ Obradne zdvihol pohárik. Štrngli si.
     Reportér cítil, ako mu slivovica hladko kĺže dolu hrdlom a rozžíha teplo v žalúdku. „Jedna je málo,“ povedal a potuteľne sa usmieval. „Nalej aj do druhej nohy...“
     Štefan Gabura bez váhania nalial.
     „A teraz piješ na akú príležitosť?“ spýtal sa reportér.
     „Akú? Mám predsa prípad. Keď mám prípad, lepšie znášam samotu...“
     Anton Záruba mlčal; pomyslel si, že to platí aj o ňom.

*

     Redakčná pisárka Zuzka Krajcová prepisovala nejaký text, ale pohľad mala neprítomný, bolo zjavné, že ani nevie, čo píše. Keď vošiel reportér, tvár jej ožila, v očiach sa zaiskrilo. Vzápätí však zvážnela, akoby sa bála uvoľniť.
     „Pýtal sa na vás pán šéfredaktor,“ povedala a sklopila zrak, akoby to bolo čosi neslušné. „Máte za ním prísť...“
     Reportér zľahka prikývol a chcel sa hneď zvrtnúť k odchodu; potom sa však zháčil a pomaly pristúpil k sediacej pisárke. Stál za jej chrbtom, naklonil sa nad písací stroj, dlaňami sa zaprel o stolík, až sa takmer dotýkal jej vlasov. Zacítil sviežu vôňu mladého ženského tela, lacnej voňavky a dych mierne páchnuci cesnakom. Zuzka Krajcová zľahka pootočila hlavu, v tvári mala prekvapený, dychtivý výraz; takmer sa dotýkali perami a reportér mal pocit, že sa už-už pobozkajú. Náhle sa však prudko odtiahla a posunula sa aj so stoličkou nabok.
     „Pán šéfredaktor vás čaká,“ povedala potichu. „Vraj sa necíti najlepšie. Bude dobre, keď za ním hneď zájdete...“
     Reportér sa narovnal. „To nie je dobrá zvesť,“ zašomral. „V poslednom čase sa necítil dobre. Idem za ním...“
     Zuzka Krajcová začala opäť písať; odovzdane, akoby tak mala stráviť zvyšok života. Reportér jej chcel povedať niečo milé, upokojujúce, čo by preniklo až do srdca; cítil však, že ho slová zrádzajú a na jazyk sa tlačia len banality: zvrtol sa a rýchlo vyšiel z kancelárie.
     Šéfredaktor sedel v kresle chrbtom obrátený k dverám a hľadel do okna; keď vošiel Záruba, otočil sa a chcel sa postaviť; potom len mávol rukou a bradou ukázal na voľné kreslo.
     „Sadnite si,“ povedal zachrípnutým hlasom. „Robí mi ťažkosti už sa aj postaviť...“
     Anton Záruba si poslušne sadol. Mlčky hľadel na utrápenú tvár, kedysi prísnu, s tvrdými črtami a jastrabími očami.
     „Čo máte nové v prípade toho zavraždeného obchodníka?“ spýtal sa.
     „Nie je toho veľa,“ odvetil reportér a stručne opísal situáciu. „Prípad je nejasný. Polícia sa domnieva že páchateľom by mohol byť niekto z firmy Artex, alebo z armády, či bývalého ministerstva. Ale to sú len dohady.“
     „Háklivá záležitosť,“ hundral šéfredaktor. „Nie som si istý, či máme tento prípad vôbec sledovať. Nie je na ňom nič čitateľsky príťažlivé...“
     Záruba mu nechcel protirečiť; napokon, mal pravdu.
     „Dejú sa onakvejšie veci,“ pokračoval šéfredaktor. „Proces s prezidentom Tisom, masové hroby, súdy s vojnovými zločincami... To sú témy, ktoré ľudí zaujímajú...“
     Reportér len mlčky prikyvoval; nebol si načistom, prečo ho šéfredaktor zavolal.
     Alojz Mentel sa nadýchol. „Na pár dní musím do nemocnice,“ povedal s bolestínskym výrazom v tvári. „Dúfam, že ma čo najskôr pustia. Asi ma budú operovať.“ Opäť sa nadýchol. „Chcem, aby ste počas mojej neprítomnosti viedli redakciu. Nemám lepšieho nástupcu. Vy to zvládnete.“ Chabo sa usmial. „Uvidíte, že sa vám to zapáči a už ma späť nepustíte...“
     Reportér zneistel. „Vážim si, že mi dôverujete,“ povedal opatrne. „Mám však súkromné problémy. Neviem, či sa nevrátim...“
     Alojz Mentel urobil netrpezlivé gesto. „Nesťažujte mi to! Prežili ste v tejto redakcii pekných pár rokov! Redakcia si zaslúži, aby ste jej pomohli.“ Odvrátil hlavu, zahľadel sa von oknom na strechy a koruny domov. „Vzal som vás z ulice ako neskúseného zelenáča. Vypracovali ste sa na špičkového žurnalistu. Rozumiete novinám ako málokto, viete, čo potrebujú. Máte autoritu. Nevidím dôvod, prečo by ste mali odmietnuť.“
     Anton Záruba cítil, že ho šéfredaktor morálne vydiera; nemal však odvahu vzdorovať.
     „Nemôžem vás do ničoho nútiť,“ pokračoval Mentel odovzdane. „Ale bude to len dočasné. Keď sa vrátim z nemocnice, tak sa vrátim aj do tohto kresla...“ Zamĺkol, akoby ani sám neveril tomu, čo hovorí.
     „Ak je to dočasné... tak nemám inú možnosť, ako vašu ponuku prijať,“ povedal reportér a mal pocit, že mu vysychá v hrdle.
     „Vedel som, že sa dohodneme,“ povedal rýchlo šéfredaktor a zjavne sa mu uľavilo. Otvoril zásuvku stola a vybral z nej tri objemné fascikle. „Pripravil som všetko, čo budete potrebovať. Príspevky, poštu, platby...“
     Reportér sa nahrbil, akoby už teraz niesol ťarchu zodpovednosti. „Vidím, že ste mali všetko premyslené a pripravené,“ zahundral. „Darmo by som sa zdráhal...“
     Šéfredaktor sa pokúsil o úsmev. „Bol som si istý, že vás prehovorím. Budú vám pomáhať všetci kolegovia. A bude vám pomáhať Zuzka Krajcová.“
     „Tak dobre, dohodli sme sa,“ prikývol. „Kedy mám začať?“
     Šéfredaktor sa namáhavo postavil. „Hneď,“ povedal.

(Pokračovanie)

Prvá časť tu>>

Druhá časť tu>>

Tretia časť >>

Štvrtá časť>>

 

 

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984