Reklama
Zľavy na reštaurácie v Bratislave
Reklama

Pozvanie k básni: Spod hladiny kameňa

Po bezmála dvadsiatich dvoch rokoch prichádza Ján Tazberík s novou knihou, zbierkou básní s názvom Spod hladiny kameňa. Jeho básne sú vážne, zadumané, no nenudia.
Počet zobrazení: 2714
uvodtazberik.jpg

 

Ján Tazberík (1950), rodák z Rimavskej Soboty, debutoval básnickou zbierkou Pramene svetla (1977), po nej vydal zbierky Rozpätie jasu (1983), Interpunkcia svetla (1990). Spolu s V. Brožíkom napísal monografiu Dialektika umeleckej kultúry (1988). Recenzentsky komentuje súčasnú slovenskú literatúru.

Zbierka Spod hladiny kameňa, kolekcia premyslenej a „premýšľavej“ vyzretej lyriky, je rozdelená do troch organických celkov, nazvaných Hádanka kremeňa nemá riešenie, Smrť sú malé nespavosti a Quaestiones disputatae de anima. Autor sa tu predstavuje ako zrelý muž, estét, veriaci a vážiaci si slovo, reč a jazyk. Vo veršoch cítiť plynutie času – ľudského, ktorý nie vždy koliduje s tým „vonkajším“. Zbierka básní je nasýtená človekom, ľudským dychom a napriek vedomiu smrti predovšetkým životom.

 
Kameň

Myslíš, že ti môžem hovoriť o mojom kameni,

o tom, ako si tam zakliata

(v oneskorenom šume rozprávky, bielej

            spomienky)? Ako keď biely kôň

– s bielym vápnom v srdci – mizne v hmle,

            teplej mydlovej bubline

pamäti?


A neviem, či nastal ten pravý čas

robiť gestá s iskrou

stekajúcou po kameni.


Si, pravdaže, mierne inak, kvapka po kvapke,

vytetovaná do pamäti

ako kamenné hodvábne krídlo

tieňa a potom zakuklená do tej iskry,

do lesklej kamennej kože,

až sa oko o ňu popáli.


Myslíš, že môžem hovoriť o tebe inak

za bielou zátokou kameňa,

na pohyblivom účte spomienky?


Ty, tečúca živica pamäti,

kameň tam v prasklinách nehustne,

nevie sa zajazviť.



* * *

Voda v potoku okolo kameňov

je pohyblivá, mäkká, niektoré detaily

sú ešte presnejšie


Ale ak bežím cez potok, bežím po kameňoch.

Po pevnom podlaží.

Tak starnem –

pevného podlažia pod nohami nie je nikdy dosť.

A keď mi bude stačiť len voda, vybehnem z tela

a nohy vymením za vodné kvety.



Žula


Je to len spomienka

alebo čosi ťažšie ako žula? Čosi

banálne

alebo plné ťažkej čiernej soli?

Abstrakcia?

Alebo niečo konkrétne z kameňa? – Neviem
            si spomenúť.

Žula je prelomená.



Nespavosť

1.
Téza, antitéza

Viem jedno príslovie, povie básnik, ak umriem,

nezaspím –

nespavosť skladá sa z malých smrtí.

A ktosi mu oponuje – len smrť skladá sa

            z malých

nespavostí.


2.
Inými slovami

A možno je to nespavosť, píšem vám, ako

            biela nočná hrdlička

pod neznámou polnočnou tvárou s vytrhaným

            mäsom

(čo za vtáky zobú hodváb z jej hrude?).

A kým spoznám, o čom je reč,

rozbubnuje to kosteným krídlom na mojej

            hlave,

hrdlička:

jedno oko zažmúrené,

druhé začiernené –

a za prebalmi spánku

jej hrkútajúce tretie oko

na mňa mieri:


v posmrtnej nespavosti básne,

v jej explózii na papieri:

ak ma už nevidno v tme,

ak som až ta skromne tichý,

hrdlička,


krídlom mi zasklievaš

pery,

šrapnelom oka

trháš ma na papieri.



Za Miroslavom Válkom


Keď horí plameň sviečky,

a nehovorí

„pane“ a nepovie, kam v pamäti ukryjeme

            mŕtvolu včerajšieho dňa,

potom plameň špicľuje, je v súboroch mojej

            kože v dymiacom jazyku.

Jazvece,

tigre, líšky pamäti,

urobte priznanie! To, čo vravím,

nie je sľub. Volajte do mäsa ohňa,

do kolabujúceho terénu kože! Mĺkvi

policajti ohňa, svoju gigabitovú

hlavu ako slovo prepúšťam

na slobodu pomedzi riadky. Neboj sa,

malý kolibrík dymu, takýto život je iba let

od jednej k druhej strane klietky. Nevrav,

či tušíš moje ruky po latke spálené

vo veršoch, moje nohy a plecia plné popola.

Nič si nepamätáš a všetkému

musíš uveriť, pokým horí plameň sviečky.

Pozor, tu v básni sú iní sliediči!



Sylogizmus kameňa: ruženín

Nelámte moju vieru, lebo ak je pravda, že ten kameň

na stole je okrúhly a ružový, potom by mal byť aj

priestor, ktorý sa kotúľa okolo kameňa a obtiera sa okolo

obrusa k nohe stola, od steny k stene, odtiaľto kdesi tam

a kdesi sem, tiahne sa naprieč povetrím izby ako kamenné

pavúčie vlákno, ružové a lepkavé. No ak to tak nejde a to

ostatné, ustlané v pomalých kamenných kruhoch, je len

zadúšajúce sa prázdno, alebo iná bájka, mám svoju vieru.

A je jedno, či na, robotný ružový pavúk, vyhrabávam sa

z kameňa, alebo kameň ma do seba zakopáva, okrúhly

a ružový.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama