Čítanie na leto: Vlasť je tam, kde nikto nebol 3

Uverejňujeme tretiu* *časť čítania na pokračovanie z krimi-novely Ľuboša Juríka zo starej Bratislavy. Je to jedna z autorových posledných noviel zo série Krimi prípady reportéra AZ.
Počet zobrazení: 3207
krimjuriki.JPG

Richard Nemanický bol očividne dobre naladený; na stretnutie s reportérom prišiel v elegantnom obleku, bol uvoľnený a dával najavo, že sa teší zo spoločného obeda. Rýchlo našli spoločnú reč: už po prvom poháriku začali spomínať na zvláštne udalosti v nemanickom kaštieli, na Kaťju a jej sestru, na falošného zemana a zhodu okolností, ktoré vystrašili ľudí v kaštieli.
     „Ešte sa s Kaťjou stretávate?“ spýtal sa priamo reportér. „Či ste sa už rozišli?“
     Richard Nemanický sa uškrnul. „Nemohli sme sa rozísť, keďže sme sa nikdy... nezišli. Chápete? Nežili sme spolu. Pravda, okrem krátkeho milostného vzťahu. V tomto ohľade nemala Kaťja žiadne zábrany.“
     Reportér prikývol. „Naozaj nemala zábrany. Aj keď som, žiaľ, túto jej slabosť nevyužil. Občas si to vyčítam...“
     Chlapi sa pobavene zasmiali.
     Po ďalšom poháriku vína sa mladý gróf otvorene spýtal: „Povedzte mi, prečo ste sa chceli so mnou stretnúť? Zaiste nie preto, aby som vám porozprával o mojich pletkách s Kaťjou...“
     „To by nebola zlá téma,“ pripustil Záruba frivolne. „Ale téma je vážnejšia. Delikátna.“
     Richard Nemanický spozornel. Anton Záruba si zapálil svoju obľúbenú športku.
     „Pokúsim sa vám to vysvetliť...“
    Reportér podrobne opísal prípad zavraždeného obchodníka, nevynechal žiadny detail, spomenul všetky rozhovory a fakty.
     „V čase, keď sa v parku stala vražda, videl četník Jahelka muža v uniforme dôstojníka RAF,“ vysvetľoval Záruba. „Mýlka je vylúčená. Četník Jahelka sa vyzná v uniformách, najmä v tých spojeneckých. Počas vojny počúval vysielanie BBC.“
     Richard Nemanický sústredene načúval. „Ako by som vám pomohol?“
     „Neviem, či mi môžete pomôcť,“ odvetil reportér úprimne. „Kto mohol byť ten dôstojník RAF? Mohla to byť číra náhoda. Môže byť súvislosť medzi vraždou a tým dôstojníkom? Je to málo pravdepodobné... Ale nič neradno podceňovať!“
     „Stále nechápem, ako by som vám mohol pomôcť?“ spýtal sa poručík.
      „Viete o dôstojníkoch RAF, ktorí sa vrátili do Československa? Do Bratislavy?“
      Richard Nemanický rozpačito pokrútil hlavou. „V západnom odboji bojovali zo Slovenska stovky ľudí. Neviem, koľko ich bolo v RAF... Nemôžem ich všetkých poznať.“
     „Ten muž, ktorého videl četník Jahelka, bol dôstojník. Medzi dôstojníkmi RAF boli najmä piloti stíhacích a bombardovacích lietadiel. Vy sám ste mi to vysvetľovali. Určite ste mali medzi nimi priateľov.“
     „Neboli to len piloti,“ opravil ho poručík. „Boli medzi nami aj navigátori, strelci, technický personál...“
     Reportér prikyvoval. „Všetci mali rovnaké uniformy?“ spýtal sa.
     „Nie celkom. V detailoch sa líšili. Mali sme aj rozličné dištinkcie. Ste si istý, že ten muž mal uniformu dôstojníka?“
    „Nepochybujem. Četník Jahelka si všetko pozorne všímal.“
     Richard Nemanický sa zamyslel. „Poznám dôstojníkov, ktorí sa po vojne chceli vrátiť domov a poznám niekoľkých, ktorí sa aj vrátili.“
     „Myslíte si, že by mohli byť v Bratislave? A že by sa ktosi z nich mal dôvod stretnúť  s pánom Granecom?“
     „To chcete odo mňa priveľa!“ zvolal pobavene Richard Nemanický. „Nie, nevidím žiadnu súvislosť medzi dôstojníkmi RAF a tým pánom!“
     „Zatiaľ ani ja,“ pripustil reportér. „Je to len rutina. Polícia nemá žiadne stopy. Tak som si pomyslel...“
     „Chápem,“ prerušil ho mladý gróf. „Naisto viem, že v Bratislave sú traja dôstojníci RAF, ktorí by vás mohli zaujímať. Boli to piloti.“
     Richard Nemanický ani na chvíľu nezaváhal. „Štefan Hudec, Erich Weiss a Daniel Demján. Viem, že sa vrátili, prišli sme spolu. Možno tu zostanú natrvalo. Možno sa vrátia...“
     Reportér si vytiahol malý blok a všetky tri mená si zapísal. „Neviete, kde by som ich našiel?“
     „To veru neviem. O tom by čosi mohla vedieť polícia, alebo vojenská správa.“
     „Nechcem do toho ťahať políciu,“ povedal Záruba. „A už vôbec nie vojenskú správu. Všetko môže byť len náhoda. Nerád by som... sa zosmiešnil. Môžem sa ešte niečo spýtať?“
     Richard Nemanický práve dopíjal pohár vína, tak len mlčky prikývol.
     „Môžu príslušníci cudzích armád nosiť v Československu svoje uniformy? Neplatia nejaké medzinárodné dohovory?“
     „Nič o tom neviem,“ odvetil po chvíli poručík. „Ja som sa z uniformy vyzliekol,“ pokračoval s úsmevom. „Ale keď som sem prišiel v uniforme britského dôstojníka, nikto sa nad tým nepozastavil. To sa však zrejme zmení. Už je po vojne.“
     Reportér prisvedčil. „Áno. Už je po vojne. Ale vojna je stále v nás.“
     „A ešte dlho zostane,“ dodal poručík. „Ktovie, čo nás čaká. Keď som lietal nad kanálom La Manche, musel som si dávať pozor... musel som predvídať, odkiaľ sa vynoria nemecké stíhačky, kedy začnú páliť protilietadlové delá... Predvídať... je veľmi dôležité!“ Zamĺkol, no vzápätí poznamenal: „Niektoré udalosti sa ešte nestali, no už akoby ste cítili ich dôsledky.“
     „Zvláštna myšlienka,“ zašomral reportér. „Povedzte mi... keď ste sa vrátili do Československa, mali ste pri sebe zbraň?“
     Poručík sa zháčil. „Pravdaže. Pištoľ. Deväťmilimetrový Browning MP 35. Prečo sa pýtate?“
     „Guľka, ktorá zabila Ondreja Graneca bola vystrelená z pištole ráže deväť milimetrov. Také pištole sa bežne používajú aj v našej armáde a polícii.“
     Richard Nemanický sa kyslo usmial. „Takže podozrivých bude viac. Dokonca... aj ja.“
     „Áno,“ prikývol reportér. „Dokonca aj vy.“

     Stará krčma Kotva na rohu Panskej a Sedlárskej bola presne taká istá, ako si ju Anton Záruba pamätal z predvojnových čias. Vzduch bol zafajčený, podlaha špinavá, steny zadymené, bolo počuť krik, štrnganie pohárov, ba aj zachrípnutý spev a tóny harmoniky. Medzi hosťami bolo však viac vojakov ako voľakedy; ale stále sem chodievali ľudia z Vydrice, prístavní robotníci, drobní živnostníci a remeselníci, ľudia bez práce, malí kriminálnici a prostitútky.
     Anton Záruba tušil, že v Kotve nájde Francka Húsku. Rád by vedel, prečo mu Francek telefonoval a keďže vždy o všetkom vedel, chcel od neho počuť, či nemá správy o vojakoch zo západného frontu.
     Riadne sa po krčme poobzeral, nikde však Francka Húsku nevidel. Pri malom stolíku v rohu krčmy sa uvoľnili dve miesta a len čo sa tam usadil, čašník ako na zavolanie priniesol dve veľké pivá a dve borovičky. Prekvapene zdvihol hlavu a uvidel Francka Húsku, ako sa pobavene škerí od ucha k uchu. Ihneď si prisadol a bez váhania ponúkol reportéra, aby si pripili.
     „Ako si vedel, že sem prídem?“ spýtal sa Anton Záruba, ktorý sa nestačil čudovať.
     „Nevedel som,“ odpovedal jednoducho Francek. „Chodím sem každý deň. Uvidel som vás vchádzať, vravím si, prekvapím starého kamaráta. Môžem vás nazývať kamarátom, všakže?“
     „Pravdaže,“ prikývol reportér a náhle bol vďačný, že vidí starú, známu tvár, že aspoň voľačo zostalo z Bratislavy, ktorú si pamätal. „Pravdaže!“ zvolal úprimne. „Vari si zabudol ako som ťa zachránil pred basou?“
     Francek Húska zvážnel. „Na čosi také sa nezabúda,“ povedal dôrazne. „Budem vašim dlžníkom až do konca svojich dní. Keby ste čokoľvek potrebovali...“
     „Viem,“ prerušil ho reportér. „Už si mi veľakrát pomohol. Ale priatelia zostaneme, aj keď od teba nič nebudem potrebovať...“
     „To dúfam,“ prikývol Francek. „Tak si na to vypime!“
     Len čo dopili borovičku, Francek luskol prstami a reportér ani nestačil protestovať, už boli na stole ďalšie dva poháriky.     
     „Keď sme sa stretli naposledy, tak sme si dali rum s pivom,“ nadhodil reportér. „Spomínaš si? Vtedy som riešil prípad v kaštieli v Nemaniciach. Prišlo mi anonymné varovanie, že sa stane vražda. Vražda, ktorá sa nestala. A teraz si presedlal na borovičku?“
      „Nie je to jedno?“ zasmial sa Francek. „Hlavné je, aby nám chutilo.“
     Po dvoch borovičkách a dvoch pivách sa obaja uvoľnili, rozviazali sa im jazyky a v dobrej nálade spomínali na minulé udalosti. Pravdaže, ďalšiu borovičku s pivom musel objednať Záruba a bolo jasné, že tak skoro z Kotvy neodíde.
     „Našiel som odkaz, že si volal do redakcie,“ nadhodil Záruba.
     „Volal,“ prikývol Francek. „Ale nemal som na mysli nič konkrétne. Chcel som vás len vidieť. Stretnúť sa, vypiť si, trochu sa pozhovárať, vymeniť si informácie. Pre vás boli informácie vždy potrebné. Veď viete, ako to chodí.  Zakaždým sa tu čosi šuchne. Myslel som, že vám s niečím pomôžem...“
     Aj reportér prikývol. „Pekné od teba! Naozaj si mi neraz pomohol. Poznáš tento svet, týchto ľudí...“ Urobil rukou gesto, ktoré zahŕňalo celú krčmu. „Ale teraz mi asi nepomôžeš. Ľudia, o ktorých sa zaujímam, do Kotvy nechodia...“
     Francek Húska mierne naklonil hlavu a v očiach sa mu blysol záujem. „Akých ľudí máte na mysli?“ spýtal sa nasilu pokojne.
     „Zaiste si už počul o vražde v parku,“ odpovedal reportér. „Polícia vyšetruje smrť istého pána Graneca. Zdá sa, že to bol vplyvný a bohatý človek. Ale ako vravím, takí sem nechodia.“
     „Boli by ste prekvapený, kto všetko sem chodí,“ zašomral Francek. „Ale takí nóbl páni, tí teda nie. Aspoň som tu takých nevidel. Ale o tej vražde som počul.“
     „A čo si o nej počul?“
     Francek Húska zneistel. „No... vlastne som nepočul nič. Akurát som si prečítal článok vo vašich novinách. A tu v Kotve, v tejto spoločnosti, sa o takých nóbl pánov nikto nezaujíma.“
     „Tento Granec bol vplyvný člen Hlinkovej strany,“ podotkol Záruba. „Aj ty si bol v Hlinkovej strane. Možno si o ňom počul...“
     „Aj jáj!“ zvolal Francek pobavene. „Tak vysoko moje styky nesiahajú... Ja som bol iba radový člen strany. Chápete... Našinec sa musí o seba postarať. Nejaké tie drobné výhody, aby som prežil. Ale kdeže politika, kdeže veľké kšefty! Na to som ja prisprostý...“
     Reportér sa usmial. „Akýže... prisprostý? Ty si vždy vedel, ako sa o seba postarať. Nuž ale, keby si o niečom počul, daj mi vedieť...“
     Francek horlivo prikývol. „Keby sa mi čokoľvek obtrelo o uši, hneď sa hlásim!“
     Už mali v sebe štvrtú borovičku a zapíjali ju štvrtým pivom. Dym hustol, krik silnel.
     „Mám k vám prosbu,“ ozval sa nečakane Francek a slová sa mu plietli na jazyku. „Ak sa... ak sa neurazíte...“
     „Každá prosba... je splnená,“ odpovedal s miernou námahou reportér.
     „Potrebujem vašu radu...Pamätáte sa na náš posledný rozhovor? Vtedy... vtedy som povedal, že v Hlinkovej strane končím, no chcel by som... sa k niekomu pridať. Totiž do inej strany... Poraďte mi... Čo poviete, do ktorej?“
     Anton Záruba sa rozosmial. „Tak to si si vybral toho pravého! Ja som nikdy v žiadnej strane nebol... a ani nebudem!“
     Francek Húska však pokračoval a snažil sa tváriť dôstojne. „Chcem len... počuť váš názor. Nikdy neviete, kedy sa nám to opäť zíde... Darmo, strana je strana! Nech už je akákoľvek... len aby bola pri moci!“
     „To je pravda,“ pritakal reportér. „Ale straník má voči strane záväzky. Nie je celkom slobodný. Musí plniť príkazy, poslúchať... to by sa mi nepáčilo...“
     „Nič nie je zadarmo,“ povedal rozvážne Francek. „Ale výhody sú väčšie ako nevýhody. Len sa treba... správne rozhodnúť! Ako by ste sa... rozhodli... vy?“
     „Naozaj netúžim po členstve v strane,“ tvrdil reportér. „Ale keď sa ma pýtaš... Zdá sa, že veľkú podporu má Demokratická strana... tá má, tuším, najviac členov.“
     Francek Húska sa spokojne pousmial. „Aj ja som tak myslel! Ukazuje sa, že demokrati majú najväčšiu podporu. Aj voľby vyhrajú...“ Potom však stíšil hlas. „Nechcem sa unáhliť. Bol som na zhromaždení komunistov. Viete, chcem mať prehľad... Započúval som, sa čo hovoria. Jeden rečník tam pekne hovoril...“ Pošúchal si čelo, akoby si chcel spomenúť, čo mu utkvelo v pamäti zo zhromaždenia komunistov. „Áno, hovoril o tom, že po vojne prídu nové časy, svet bude bez pánov, nebudú nás vykorisťovať... Páčil sa mi... Vyzýval ľudí, aby vstúpili do ich strany... Tak som si povedal, čo keby som sa k nim pridal? Zaiste sa im zídu skúsení organizátori, agitátori... či nie?“
     „Určite áno,“ súhlasil reportér. „Ale pred vojnou, aj počas vojny boli hlinkovci proti komunistom. To neprekáža..?“
     Francek mávol rukou. „Ale kdeže! Na Slovensku nič neprekáža... Aj tam, na tom zhromaždení komunistov, som videl plno bývalých ľudákov, mojich súkmeňovcov... Už sú z nich presvedčení komunisti.“
     Reportér pokrčil plecami. „Ak je tak, daj sa k nim aj ty... Raz ti to môže byť na osoh.“
     „Aj mne, aj vám,“ súhlasil Francek. „Na to si vypime!“
     „Nie, ja už nie! Aj tak sa mi hlava točí a jazyk pletie...“
     Francek naliehal: „Už len jednu, záverečnú...“
     Keď siahali po piatej runde, Francek zaškúlil na reportéra.
     „Mohli by ste sa aj vy pridať...“ povedal nenútene. „Ten rečník vykladal, že budú potrebovať nových členov, nielen akože nás, robotnícku triedu, ale aj učených ľudí... Vy ste novinár! Takých by tam potrebovali...“
        Reportér cítil, že mu hučí v hlave, jazyk oťažieva, nohy brnia. Pomaly pokrútil hlavou. „To nie je pre mňa,“ povedal s námahou. „Ale keby... keby som si to rozmyslel... dám ti vedieť. Viem, kde ťa mám hľadať...“
     „Mňa vždy nájdete,“ odpovedal Francek Húska nečakane zreteľným hlasom. „V dobrom, aj v zlom počasí... Tak si na to vypime!“         

      Reportér Bratislavských novín AZ premýšľal, či má policajnému radcovi povedať o svojom rozhovore s Richardom Nemanickým a prezradiť mu mená troch pilotov RAF, ktorí sa vrátili na Slovensko. Po chvíli váhania však túto možnosť zavrhol; nechcel sa zosmiešniť a okrem toho policajný radca práve podrobne hovoril o výsledkoch vyšetrovania.
     Polícia po dlhšom čase prizvala k vyšetrovaniu aj súkromného detektíva Štefana Gaburu, ktorý dychtivo načúval a občas zasiahol do rozhovoru stručnou či trefnou poznámkou. Okrem súkromného detektíva a reportéra boli v kancelárii policajného radcu aj komisár Paľko Galbavý a znalec z oblasti hospodárskej kriminality.
     Anton Záruba – na rozdiel od súkromného detektíva – nepočúval policajného radcu až tak pozorne. Augustín Zérer iba rekapituloval priebeh vyšetrovania. Od vraždy uplynuli už dva dni, no polícia mala len málo nových informácií. Reportér spozornel, až keď policajný radca začal hovoriť o spoločníkovi firmy Artex.
     „Nerobilo nám žiadne ťažkosti nájsť pána Bacigála a vypočuť ho,“ informoval Zérer. „Podrobne sme sa zaujímali o účtovníctvo firmy Artex.“
     Policajný radca sa dramaticky odmlčal, po chvíli pokračoval. „Pichli sme do osieho hniezda. Obchody s armádou sú háklivá záležitosť. To je pochopiteľné. Taký obchod je prísne tajný. Dokumenty sú dôverné a utajené. Aby sme sa dostali k niektorým zmluvám a účtom, potrebovali sme súhlas vojenskej správy. Porovnali sme pôvodné zmluvy a účty s dokladmi firmy Artex.“
     Policajný radca kývol hlavou smerom k staršiemu pánovi, ktorý mal na nose okuliare s tmavým rámom a hrubými sklami. „Pán inžinier Vašút je odborník na hospodárske trestné delikty,“ povedal. „Preveroval objednávky, dodacie listy a faktúry firmy Artex. Zistil... ale nech nám to povie sám!“
     Inžinier Vašút si prstom posunul okuliare ku koreňu nosa, potom sa spýtavo pozrel na reportéra. „Neviem, či sú moje informácie určené pre verejnosť...“
     „Sú to tajné informácie,“ pritakal komisár Galbavý a zagánil na reportéra.
     Policajný radca si nervóznym gestom zložil cviker a ako to mal vo zvyku, začal si vreckovkou čistiť sklá. „Ja si to uvedomujem,“ povedal hlasom, v ktorom nebolo pochybností. „Premýšľal som, či sú tieto informácie vhodné pre verejnosť. Keď sme našli mŕtvolu, nemohli sme tušiť, čo sa za vraždou skrýva. Ale noviny Bratislavské noviny už v tom čase o prípade informovali. Verejnosť bude teda zvedavá, ako pokračuje vyšetrovanie.“ Položil si cviker na špičku nosa. „Okrem toho si myslím, že s vojnou sa musíme vysporiadať. Nemôžeme zatvárať oči. Nemôžeme utekať pred zločinom. Vojna si nás nájde.“
     Reportér s rastúcim napätím a záujmom počúval policajného radcu. Nevdojak myslel na to, aký bol kedysi policajný radca Zérer odmeraný, až protivný, ako sa usiloval, aby bol medzi nimi dvomi patričný odstup: teraz mal k novinám celkom iný prístup. Vojna urobila svoje.
     „Môžem vás uistiť, že budeme verejnosť informovať citlivo a pravdivo,“ povedal reportér uvážlivo. „Každý článok budeme konzultovať s políciou.“
     „To záleží od policajného radcu,“ povedal neosobne inžinier Vašút.
     „Nemusíte s políciou nič konzultovať,“ povedal policajný radca rezolútne. „Cenzúra bola zrušená. Máme slobodu tlače. Okrem toho, na pána redaktora Zárubu sa vždy dalo spoľahnúť. Nevidím dôvod, aby sme všetky dostupné informácie neposkytli aj redakcii AZ.“
     Reportér vďačne kývol smerom k Zérerovi.
     „Predsa len si myslím,“ ozval sa komisár Galbavý, „že by sme niektoré informácie nemali zverejňovať...“
     „Nie!“ prerušil ho rázne Augustín Zérer. „Už o tom nehovorme!“ Kývol inžinierovi Vašútovi. „Prosím, pokračujte!“
     „Ako si želáte,“ povedal Vašút odmerane.“ Vy rozhodujete, vy máte zodpovednosť. Poďme teda k meritu veci. Ako som naznačil, v účtovníctve firmy Artex sme zistili závažné nedostatky. Prekontrolovali sme desiatky faktúr a výsledok je taký, že firma Artex – zjednodušene povedané – okradla armádu, a teda slovenský štát, o niekoľko stotisíc korún. Ani účty medzi spoločníkmi nie sú v poriadku. Pán Granec... ako sa mám vyjadriť? Nuž, on sa obohacoval na úkor spoločníka. Presnejšie... okrádal pána Karola Bacigála. Podrobná analýza vám bude zajtra k dispozícii.“
     „Dobrá práca,“ povedal uznanlivo policajný radca. „Vašu správu si pozorne preštudujeme. Teraz je pre nás dôležitý poznatok, že Granec podvádzal svojho spoločníka. To môže byť motív... motív k vražde!“
     „Ako vravíte... vypočuli ste pána Bacigála?“ spýtal sa súkromný detektív Gabura. „Čo vám povedal? Bol to ten náhliaci sa pán, ktorého videl četník Jahelka v parku? Stretol sa s Granecom?“
     Policajný radca sa uznanlivo pozrel na bývalého kolegu. „Pán Bacigál sa netají, že mal v parku schôdzu s Granecom. Streli sa, aby si vraj pohovorili o dlhoch. Bacigál chcel svoje peniaze.“
     „Bolo to... pracovné stretnutie,“ podotkol súkromný detektív. „Nezdá sa vám, že si vybrali čudné miesto na pracovnú schôdzku?“
      „Nebola to pracovná schôdzka... v pravom zmysle slova,“ povedal policajný radca trochu neisto. „Mohli sa predsa stretnúť v kancelárii...“ Na chvíľu sa odmlčal. „Bacigál tvrdil, že miesto na stretnutie navrhol Granec. Keďže išlo o chúlostivý rozhovor, park sa mu zdal celkom vhodné miesto. Bacigál sa nám však priznal, že ho to trochu prekvapilo. A okrem toho... firma Artex je už zrušená. Nemá žiadne kancelárie.“
     „Stretli sa? Dohodli sa?“ spýtal sa súkromný detektív. „Dostal Bacigál svoje peniaze?“
     Augustín Zérer zavrtel hlavou. „Bacigál vypovedal, že sa s Granecom pohádali. Granec mu vraj nedá žiadne peniaze. Nemá ich ako vymáhať. Slovenská armáda prestala existovať, už nie je ani ministerstvo obrany slovenského štátu. Na koho sa teda obrátiť? Okrem toho... Granec mu povedal, že nemá peniaze. Nemôže nič vrátiť, aj keby chcel.“
     „Pohádali sa...“ zopakoval zamyslene súkromný detektív. „Bacigál mal teda dobrý motív, aby v afekte svojho spoločníka zastrelil. Predpokladám, že Bacigál má zbraň.“
     „Pištoľ ráže deväťdesiat,“ zasiahol policajný komisár. „Ale keď sa stretol s Granecom, nemal ju pri sebe. To sme si overili. Mal ju doma a nestrieľalo sa z nej.“
     „Ako dlho trvalo stretnutie bývalých spoločníkov?“ spýtal sa Gabura.
     „Nie viac ako desať minút,“ odvetil policajný radca. „Keď Bacigál pochopil, že peniaze nedostane, tak spoločníkovi oznámil, že na neho podá trestné oznámenie. Hneď potom nahnevaný odišiel.“
       „Čo ak mal so sebou inú pištoľ ráže deväťdesiat?“ nadhodil súkromný detektív. „To nie je žiadna zvláštnosť... Títo ľudia majú viacej zbraní, jednu oficiálne, inú načierno. Bacigál mohol mať pri sebe nezaregistrovanú pištoľ a tou Graneca zastrelil. Mal motív, aj príležitosť.“
     „Môže byť,“ pripustil policajný radca. „Bacigál patrí medzi podozrivých. „Zdá sa mi však nepravdepodobné, že by vrahom mohol byť Bacigál. On nešiel na to stretnutie s úmyslom, aby vraždil. Chcel Graneca donútiť, aby mu zaplatil dlhy. Nemyslím, že Bacigál je ten typ, ktorý by zabíjal. A ešte k tomu v parku... Vraha musíme hľadať inde!“
       „To, že je podozrivý, je nesporné,“ prikývol Gabura. „Za istých okolností môže byť vrahom každý človek. Stačí okamih, výbuch emócií...a človek stratí nad sebou kontrolu. Bác! Ako vravím... možno mal Bacigál ešte jednu pištoľ a tú použil. Ľudia, ktorí obchodujú s armádou, majú prístup k zbraniam. Okrem toho,  teraz, po vojne... je medzi ľuďmi veľa zbraní.“
     „Nehovorím, že nie je podozrivý,“ zareagoval policajný radca nervózne. „Určite pána Bacigála ešte vypočujeme. Budeme múdrejší, keď dostaneme podrobný rozbor účtovníctva. Ja si však myslím, že okruh podozrivých je širší. Granec mal zrejme veľa nepriateľov. Lenže, vražda možno vôbec nesúvisí s obchodom, ani s peniazmi.“
     „Možno politický motív,“ nadhodil reportér.
     „Aký motív máte na mysli?“ spýtal sa komisár Galbavý.
     Záruba pokrčil plecami. „Pokiaľ viem, Granec bol aj funkcionárom Hlinkovej ľudovej strany. Možno vedel o niečom, čo bolo pre vraha nebezpečné. Môžete to vylúčiť?“
     „Špekulácie,“ hundral komisár. „Členovia Hlinkovej strany vždy držali pospolu.“
      „To asi platilo počas vojny,“ namietal reportér. „Ale po vojne si ľudia môžu vybavovať účty. Takú možnosť naozaj musíte pripustiť.“
     „Budeme sa tým zapodievať,“ zasiahol policajný radca zmierlivo. „Hoci... neviem si predstaviť, ako môže byť politika motívom k vražde!“
     „Po tejto vojne je všetko možné,“ poznamenal súkromný detektív.
     Odmlčali sa. Policajný radca si skúmavo prezeral prítomných.
     „Máte nejaké otázky?“ spýtal sa.
     Keď nikto neodpovedal, poďakoval sa kývnutím hlavy. Potom sa však obrátil na Štefana Gaburu. „Budem rád, keď sa budete prípadu venovať. Oceníme vaše rady a pomoc.“
     „Bude mi cťou,“ odpovedal súkromný detektív, ktorému Zérerove slová polichotili. „Zatiaľ nemám klienta...“ Úkosom pozrel na Zárubu. „Bez ohľadu na to, rád vám pomôžem.“
     „Keď sa klient nenájde, najmem si vás ja...“ Policajný radca ešte raz poďakoval kývnutím hlavy, zložil si cviker a tváril sa, akoby bol v celej budove sám.

     „Poďme na šálku čaju,“ povedal súkromný detektív Antonovi Zárubovi, keď vyšli z budovy Zemského policajného riaditeľstva. „Mali by sme si utriediť fakty. Ponáhľaš sa?“
     Reportér prikývol, no vzápätí sa zháčil. „Počkaj! Keď už sme tu, rád by som sa pozhováral so súdnym lekárom. Niečo ma zaujalo.“
     Štefan Gabura nenaliehal. „Zastav sa u mňa. A nezabudni: choď za pani Granecovou.“
     „Ešte som to nestihol. Stretol som sa však s mladým Nemanickým. Pamätáš sa na neho?
      Súkromný detektív ožil. „Ako by som sa nepamätal? Príjemný muž... Prečo si sa s ním stretol? Súviselo to s vraždou?“
     Anton Záruba podrobne porozprával obsah rozhovoru s poručíkom. Prezradil aj mená troch dôstojníkov RAF, ktorí by mohli byť na Slovensku: Hudec, Demján, Weiss.
     „Zaujímavé,“ šomral Štefan Gabura. „Ani netušíš, aké cenné informácie si získal. Ešte sa napokon ukáže, že je nejaká súvislosť medzi vraždou a...“ Nedopovedal.
     Reportér mlčal.
     „Na ministerstve obrany mám starých známych,“ povedal súkromný detektív. „Pokúsim sa niečo o tých troch zistiť. Mohlo by nám to pomôcť.“
     Rozlúčili sa. Reportér sa vrátil do budovy Zemského policajného riaditeľstva, ale teraz zamieril do suterénu.

(Pokračovanie)

Prvá časť tu>>

Druhá časť tu>>

 

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984