Keď básnici píšu prózu
Rozsah tvorivých aktivít Daniela Heviera (1955) má obdivuhodnú šírku. Okrem vydavateľských počinov má na konte desiatky básnických kníh pre dospelých i pre deti, textov pre spevákov a skupiny, vynikajúcich filmových literárnych našepkávačov, voľne prístupných na webe youtube.com, napísal aj viacero prozaických kníh a esejí.
Nateraz poslednou takou knižkou je zbierka textov s názvom Správca podstaty (Kalligram, Bratislava 2011). Sám autor sa na prebale knihy vyjadril, že svoje prózy nepovažuje za poviedky, dokonca ani za texty, čo je z jeho strany na prvý pohľad buď niečo ako alibizmus (ale ten autor Hevierovho kalibru nepotrebuje), alebo hodená rukavica moderným interpretačným teóriám o texte ako o otvorenom systéme. On sám si vypomáha vonkoncom neliterárnymi termínmi „vrypy do starého múru“ alebo „vrypy do suroviny“. Akoby sa chcel dostať do štádia, kedy sa prvé uvedomenie, prvá autorská intuícia či záblesk inšpirácie pred samotným vznikom textu premení na taký súhrn slov, viet a odsekov, aké sa ich snaží podať vo svojej knižke. V každom prípade však sú jeho „vrypy do suroviny“ predsa len textami. Rozsahom a v podstate i obsahom pripomínajú poviedky, črty alebo glosy či fejtóny.
Inšpiračné zdroje sú u Heviera jasné – je to predovšetkým literatúra, ktorú tento tvorca pozná ako málokto na Slovensku, hanbiť by sa mohli aj nemnohé vysokoškolské kapacity, bádajúce v tejto oblasti. Konkrétne spomína dvoch slepých svätých – Homéra a Borgesa (próza Slepý slepému) a ten ďalší nespomenutý (F. Kafka) je taktiež v textoch implicitne prítomný ako inšpiračný zdroj, keďže mnohé sú postavené na absurdite, či už zachytenej v bežných životných situáciách alebo sa zrodili v autorovej nenapodobiteľne kreatívnej fantázii, najtypickejším príkladom „kafkovštiny“ je próza, podľa ktorej nesie celá kniha názov – Správca podstaty. Rozprávačovi textu oznámia, že sa stal správcom podstaty, lenže nič viac sa už nedozvie, zostanú mu len mučivé nezodpovedané otázky, takže sa čitateľ, pochopiteľne, tiež nedozvie, o akú podstatu ide. Ale odpoveď si môže utvoriť sám – podstatné je myslieť, tvoriť, trápiť sa pre iných, trápiť sa pre svet, ktorý šialenou rýchlosťou prekonáva Kafkom načrtnuté absurdity...
Viaceré z Hevierových „vrypov“ sa odohrávajú v kníhkupectvách a antikvariátoch, z lásky ku ktorým sa vyznáva hneď od prvých strán knižky (text Antikvariát). Ďalej spracúva rôzne fóbické situácie, obvyklé skôr pre trocha neskorší fyzický vek – ide najmä o strach zo smrti, ale aj z toho, ako sa na ňu pripraviť a pod. (prózy Knihy, ktoré zabíjajú; Komu sa to snívalo; Pokyny na správnu smrť), ale ich spracovanie nevyznieva morbídne, pretože tie pocity strachu či ohrozenia zo smrti, neznáma či prázdnoty sú predsa len akoby príznačné pre spisovateľov Hevierovho kalibru.
V súbore nechýba ani text, ktorý sa najviac vzdialil pojmu „próza“ – Vety pre nejakú budúcu narkózu. Tomu by sa potešili všetci nadrealisti a možno i R. Sloboda alebo Lautreamont. V tomto texte Hevier trocha márnotratne porozsýpal vety-metafory, len zdanlivo bez ladu a skladu. Lebo píše: „Takto by sme mali hovoriť v našich denných životoch, ale kto by nás potom vypočul?“ Preto je v našich životoch predsa len menej metaforičnosti, ako je zdravé...
Určitá žánrová rozkolísanosť textov, ak opomenieme autorov zámer tvoriť „vrypy do suroviny“, privádza dôkladných čitateľov Hevierových kníh k istému tieňu podozrenia, či túto knižku neposkladal aj z textov, ktoré mu v náčrte zostali z práce nad predošlými prozaickými knihami, najmä z románu Kniha, ktorá sa stane. Toto všetko však neprekáža v tom, aby nemal čitateľ pohodový zážitok z prozaickej knižky básnika a autora, ktorý je už dlhý čas neprehliadnuteľnou osobnosťou nielen slovenskej literatúry, ale slovenskej kultúry vôbec.
