Miroslav Válek - vynálezca pohľadov a objaviteľ súvislostí

Miroslav Válek (1927 - 1991), básnik a politik, má 17. júla nedožité osemdesiatpäťročné jubileum. Uverejňujeme úvodnú časť spomienok Emila Holečku na Miroslava Válka Nezodpovedané a zabudnuté.
Počet zobrazení: 3029
uvod_valek.jpg

Nedopovedané a zabudnuté

Niektorí moji priatelia sa ma z času na čas snažia podpichnúť poznámkou: „Už by si to mal napísať!“ Zvyčajne tým prerušia debatu, v ktorej som pripomenul súvisiaci názor Miroslava Válka. Majú pravdu. Aj pre tento prípad však platí: ľahko sa povie, oveľa ťažšie...

Prečo sa mi o Miroslavovi Válkovi píše ťažko? Najmä preto, že mi chýba. Veľmi. Už tým leziem niektorým aj na nervy. Občas aj sebe. Ale to, čo nás spájalo, bola dôvera, ktorá sa neprerušila ani jeho biologickým pominutím. Jej hĺbka – až sa to bojím napísať! – bola taká veľká, po akej túžia otec a syn. Mne chýbali dôverné rozhovory s otcom, jemu so synom. Postupom času, tak ako sme sa zbližovali, sme si poskytli aj tento priestor. Naše rozhovory boli natoľko otvorené a slobodné, že v nich mohli zaznieť nielen dôvernosti, o akých sa mužom hovorí len ťažko, napríklad citové rozpoloženia, trápenia i potešenia, ale aj slová, aké si nikto z jeho starých priateľov počas jeho ministrovania nedovolil pred ním vysloviť. Takými boli korenisté vulgarizmy. Nie, on ich nepoužíval. No rozjasnením svojej tváre prijal každé moje takéto pomenovanie. Ak niekto znehodnotil dobrý nápad či projekt, tak som nemusel pred ním použiť krotké pomenovanie, ale chlapské, plné hnevu – skurvil. A to som vybral veľmi jemné slovo. Boli situácie, v ktorých som vytiahol aj oveľa tvrdšie. Samozrejme, nezhovárali sme sa len o veciach kultúry, ale aj svojho súkromia. Vynášať ich na svetlo sveta však považujem za nekorektné. A nielen preto, lebo by som tým sklamal Válkovo presvedčenie, ktoré vyslovil na otázku Vlada Mináča „Prečo si toho svojho tajomníka pripúšťaš k telu tak blízko?“, keď povedal „Lebo ma nikdy nepodrazí.“

Ak priznávame básni autonómnosť, autorstvo sa stáva nepodstatným. Báseň si žije vlastným životom. Túto axiómu, staršiu než vek po Kristovi, sa však akosi nedarí rešpektovať literárnym vedcom. Viacej si všímajú spoločenskú angažovanosť autorov, v tom aj politickú, než ich dielo. Ale áno, každý čas si nájde svojich ľudí, ale prečo brať človeku právo nájsť si svoj spôsob vyjadrovania? Ak sa človek vyjadruje ako literárny teoretik či historik, alebo dvojdomovo v jednom, má na to prostriedky vedeckej analýzy a syntézy. Ak človek tvorí poéziu, využíva inštrumentár prostriedkov jej vlastných. Ale tak ako literárny teoretik či historik, aj básnik vkladá do diela čosi navyše. Je to presah remeselnej výbavy, ktorý vyjavuje jeho osobnostný racionálny, emocionálny, vôľový a silový vklad. Aby sme tento vklad prijali ako tvorivý čin, musí autor vo svojej výpovedi priniesť nové súvislosti, ktoré objavil na základe informácií už poznaných. Darí sa to najmä tým, ktorí vynájdu svoj jedinečný pohľad.

Miroslav Válek bol vynálezcom pohľadov a objaviteľom súvislostí. Nielen ako básnik, ale aj ako politik. Ako básnik majstrovsky zvládol možnosti totálnej poézie. A ako politik vedel nielen to, ako má čo povedať, ale aj čo môže povedať. V predchádzajúcej vete podčiarkujem slová ako a môže. V lete roku 1982 v živom vysielaní Slovenského rozhlasu, v relácii Dialógy s ministrom, dostal od poslucháča, ktorý sa naživo prihlásil do relácie po telefóne, mimoriadne ostrú otázku, týkajúcu sa kádrového obsadenia vedenia komunistickej strany. Zareagoval bez zaváhania: „Myslíte si, že na túto otázku môžem odpovedať?“ Múdremu poslucháčovi to stačilo. Múdremu stačí naznačiť, hlupákovi je zbytočné aj trikrát vysvetľovať to isté. Jeho stručná a frapantná reakcia mala dva dôvody. Po prvé, otázka sa netýkala rezortu kultúry, a po druhé, ako komunista nezodpovedal za kádrovú a personálnu prácu v strane. Kádrovanie vedenia strany v živom rozhlasovom vysielaní by bolo bývalo z jeho pozície naivné a nemiestne. Poznal mantinely, pravidlá i nástroje veľkej politiky. A nielen to, vedel majstrovsky pracovať s ľuďmi. Keď som k nemu nastúpil 15. septembra 1982 za tlačového tajomníka, povedal mi tak, ako to vedel len on, akoby mimochodom: „Viete, čo od vás očakávam...“ Odpoveď som považoval za samozrejmú: „Že vám budem pomáhať...“ „Ja vašu pomoc nepotrebujem.“ Mrazenie tej chvíle cítim dodnes. Po dostatočne dramatickej pauze dodal: „Je mnoho iných, ktorí čakajú na vašu pomoc.“ V tej chvíli akoby som počul slová z jeho básne – Cudzí osud nech ťa bolí viac než vlastný, v živote i v básni.  - V politickom živote i v básni bol vždy predovšetkým sebou. Raz, keď som vyjadril istú nespokojnosť s jeho rozhodnutím, zaprotestoval: „Nie som abstraktný model s konkrétnymi krídlami.“ A zasa je tu rezonancia s jeho poéziou, nevydeľuje sa, keď píše o človeku „z mäsa a kostí“.

Po jeho návrate z Prahy, začiatkom roku 1990, sme si, samozrejme, zavolali. Ja som bol zvedavý na detaily jeho rozhovorov s Adamcom a Havlom, on na poznatky z môjho mesačného pobytu v Moskve. Keď ma privítal vo svojom trojizbovom panelákovom byte (bol som uňho na súkromí prvýkrát), nemohol som si nevšimnúť niekoľko detailov. Oblečenú mal slušivú teplákovú súpravu, v obývačke na stolíku pod oknom sa vynímala kopa liekov, akože ináč – fajčil obľúbenú Mallborku a spýtal sa ma „Dáte si so mnou pohárik rizlingu?“ Neodmietal som. Hoci som synom vincúra, až pri Válkovi som prišiel na chuť dvom vínam – Rizlingu rýnskemu a Skalickému rubínu. A pri ňom som si osvojil aj poznanie, že alkohol sa nepije, ale ochutnáva. Doniesol z chladničky nenačatú sedmičku, otvoril ju, nalial a ponúkol ma so slovami „Na zdravie...“ Tie tri bodky v jeho prípitku vyjadrovali situáciu, v ktorej sa nachádzal. Svoju rakovinu dýchacích ciest bral ako súpera, nad ktorým už nevyhrá, no prehru bral prísne racionálne. Povedal by som, že ju chladnokrvne ignoroval. Tie tri bodky využil na to, aby prešiel k stolíku s liekmi, zobral si nejaké pilulky a zapil ich zvyškom vína v poháriku. Ubližoval si. Potreboval to básnik či politik? Ako básnik žil vo svojom projektovaní sveta, ako politik sa rozhodoval podľa možností danej chvíle. Vo Válkovom prípade to však neboli dva vedľa seba žijúce svety. Jeho osobnostné ustrojenie ich spájalo tvorivosťou a bojovnosťou. Konal tak ako konal, nemohol inak, tým sa od nás odlišoval, bol sebou. Nezabúdajme, že osobnostné držanie nie je jednoduché, je to asi najťažšia úloha života. Áno, vyjadroval sa aj ironizujúco a cynicky. No až vtedy, keď narazil na stopu falošnosti a intrigovania. Neznášal podlosť a pokrytectvo. Ale rovnako tak sa vedel schuti zasmiať na pikantnostiach a klebetách, vždy ich obracal na žart. Rozlišoval – tak ako jeho blízky básnik, publicista, politik a človek Laco Novomeský – „veci a vecičky tohto sveta“. Toto všetko som zaznamenal ako záblesk, pocitový rýchlofilm, kým neprerušil nečakanú zámlku. „Čo je s ľuďmi na ministerstve?“ A začal sa pýtať meno po mene. Obsah mojich odpovedí by bol v tejto chvíli už nadbytočný, možno až na poznámku „Viacerí ma sklamali.“ .Zareagoval: „Ľudia sa prispôsobujú situácii, a nie všetci ju zvládajú... Ako bolo v Moskve?“ Opísal som mu rozhovory s Gorbačovovými ľuďmi, o tom ako ideologický poradca vyhlásil ,Čo bolo vpravo bude vľavo, čo bolo vľavo bude vpravo´, ako nám nikto nechcel odpovedať na skutočné príčiny vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, ako na základe toho naša skupina odmietala pokračovať v dialógu až dovtedy, kým neprišiel vojenský poradca a nepovedal ,Bol som poradcom súdruha Brežneva, som aj poradcom súdruha Gorbačova. Zásah v Československu mal tri dôvody – vojenský, ekonomický a politický. Vojenský zásah nebol riešením krízovej situácie a priebeh demokratizačného procesu v Československu nebol nekontrolovateľný, aj keď sa latentne začala prejavovať možnosť jeho zneužitia´. To čo hovoril potom a dosť obšírne, si vysvetľujem tak, že Sovieti vojensky potrebovali posilniť hranice nášho bloku raketovým systémom, z ekonomického hľadiska potrebovali ukázať svojim ľuďom, ako sa žije v Československu a ako sa dá žiť aj u nich. Tieto ciele zvládli. Dôvody pominuli a preto dnes ponúkajú iné riešenie. Nezvládli však politický dôvod, pretože argumentácia postavená na ideologických princípoch zlyhala. Nepriniesla dlhodobé pozitívne riešenie, čoho dokladom sú previerky, ktoré priniesli zbytočné krivdy. Previerky boli zneužité na politicko-mocenský boj, na rozlične motivovaný revanš. Praha to presolila, Slovensko konalo oveľa racionálnejšie. Myslím si, že to je podstata toho, čo nám povedal.“ „Takže sme sa nemýlili.“ „Nemýlili ste sa predovšetkým vy, pán minister.“ Proti osloveniu nezaprotestoval. Zastával názor, že oslovenie súdruh patrí len na stranícku pôdu. Aj mňa v práci oslovoval „kolega“. Keď mi chcel povedať niečo dôležitejšie, oslovil ma Emil. A keď išlo o nejakú chúlostivejšiu záležitosť, oslovil ma Emilko. Už podľa oslovenia som teda vedel, akú dôležitosť má to, čo mi povie. Kým dokončím opis nášho stretnutia, mal by som povedať, na čo som myslel replikou ,Nemýlili ste sa predovšetkým vy, pán minister´. Na jej vysvetlenie použijem dokument. Miroslav Válek na pléne ÚV KSČ 11. októbra 1988 povedal toto. „Prestavba prináša so sebou vlastné protirečenia a potenciálne konflikty. Už dnes je na programe dňa nové chápanie vedy a techniky a ich zavádzanie do praxe, ale aj otázky kvality, produktivity a rentability. To sa, samozrejme, nezaobíde bez vážneho zásahu nielen do organizačných štruktúr, ale aj do doterajšej koncepcie moci. Tieto zmeny sa dotknú záujmov vedúcej vrstvy, ale postihnú aj tých členov strany a občanov, ktorí mali na prijímané rozhodnutia za posledných 40 rokov len malý, alebo nijaký vplyv. Zamýšľané politické a ekonomické reformy sú schopné vyvolať aj rozpory a nespravodlivosti, o ktorých sa nám zatiaľ ani nesnívalo. Vzniknú nové osobné a skupinové záujmy. Napríklad nové skupiny vlastníkov budú mať značné možnosti politického a ekonomického manévrovania. Tieto skutočnosti nielenže nemožno vylúčiť, najmä ich nemožno podceňovať. Zaiste sa stretávame s myšlienkami a ich nositeľmi, ktorí o prestavbu nemajú záujem a ak, tak iba fiktívny. Stretávame sa však aj s množstvom poctivých ľudí, o ktorých – obrazne povedané – nemôže mať záujem prestavba, pretože nechápu jej nevyhnutnosť a zmysel... Takzvaný reálny socializmus či už stalinského alebo neskoršieho razenia uskutočnil hlbokú diskontinuitu voči predchádzajúcej historickej skutočnosti, narušil natrvalo celý ekonomický a spoločenský systém a tým aj výchovu a prípravu nastupujúcich generácií. Nové generácie vyrastajú bez náležitého kritického a hodnotového zázemia, často bez vzťahu k tomu, čo vypracoval nie iba kapitalizmus, ale vôbec predchádzajúca civilizácia. Toto doktrinárstvo nás vyšlo draho. Zhubne postihlo rozvoj výrobných síl a výrobných vzťahov, no rovnako postihlo aj školu, vzdelanie, kultúru a osobitne prípravu vedúcich kádrov. Miesto kritického výberu hodnôt nastúpili mnohoraké zjednodušené tendencie, miesto kvalifikovaných vedúcich prišli pričasto privilegovaní byrokrati. Rezignovali sme na tvorivosť. Zaplatili sme dobrovoľne a iniciatívne daň obdobiu vulgárneho dogmatického myslenia. Pravda, keby nebola existovala druhá svetová vojna, narušenie spojeneckých zväzkov po porážke fašizmu, studená vojna, atď., nemal by stalinizmus predpoklady, aby sa ujal v medzinárodných rozmeroch. To by mali rešpektovať tak kritici Stalina, ako aj tí stúpenci prestavby, ktorí poukazujú na potrebu veľkej demokratickej koalície, a pritom zabúdajú na dvojtvárnosť súčasného kapitalizmu, na jeho mamutí podiel na neutešenom obraze sveta. Politicky determinovaný a dogmatický nebol iba Stalin, ale rovnako Churchil, Truman a iní predstavitelia tzv. západných demokracií. Neprichádza do úvahy robiť si ilúzie o súčasnom kapitalizme. Zákony kapitalistickej morálky a ekonomiky sú neúprosné. Platia v kapitalizme a vo vzťahu k socialistickým štátom osobitne. Z tohto hľadiska treba po novom vidieť aj vzťah triedneho vedomia a tzv. všeľudských ideí ako sa prejavujú v súčasnom triednom boji. Všeľudské aspekty ideologického zápasu vysunuli do popredia nebezpečenstvo celosvetovej jadrovej katastrofy, ako aj ďalšie globálne problémy: surovinový, energetický, potravinový a ekologický. V skutočnosti, ak vylúčime formy ideologického triedneho boja – ako sa vypracovali v priebehu studenej vojny, t. j. ako prevládnutie militantnej ideológie nad objektívnou skutočnosťou – ideologický triedny boj ako súťaženie ideí, koncepcií odlišných ekonomicko-spoločenských systémov a pod., pokračuje. Ale, a to je podstatné, najmä v medzinárodných vzťahoch, principiálny triedny boj nevylučuje kompromisy, mierové spolužitie, ďalekosiahlu spoluprácu, úsilie o odzbrojenie, o výmenu informácií a riešenie konfliktov cestou rokovania a pod. Všeľudské v týchto súvislostiach teda nevystupuje ako nadtriedne, ale naopak triedne ako súčasť všeľudského. Slovom, ľudstvo sa ocitlo v situácii, keď triedne ako aj hocijaké iné skupinové záujmy sú povinné rešpektovať požiadavky prežitia ľudského rodu... Možno nám uniklo, že doterajší socializmus, keďže narušil reálne vlastnícke vzťahy a nahradil ich deklaráciami o celospoločenskom vlastníctve, ktoré až na výnimky hoci významné, zostali iba deklaráciami, vytvoril permanentnú situáciu spoločenskej a majetkovej neistoty. To sčasti vysvetľuje mnohé prejavy korupcie a hospodárskej kriminality. Tieto javy sú natoľko nebezpečné, že ony samy otriasajú základmi zbyrokratizovaného systému a v mnohom pripomínajú Marxovu kritiku utopického socializmu a jeho zdiskreditovaných praktických podôb. Tento stav nemožno odstrániť nijakou kampaňou, ani sebanaliehavejším apelom na morálku. Treba rozhodne prekonávať a prekonať odcudzenie všetkých foriem vlastníctva. Spoločnosť a strana nemôžu byť permanentne v podozrení a podozrievaní zo zlých úmyslov. Skrátka, uplynulé obdobie treba náležite analyzovať a poukázať na chyby a omyly, nie iba vo sfére ekonomiky, ale aj politiky. Treba priebežne analyzovať príčiny vzniku a vývoj Charty ̒77, tzv. paralelnej literatúry, nezáujmu mládeže o SZM, ako aj aktivizovanie tzv. nelegálnych náboženských štruktúr. Toto všetko sú skutočnosti, pred ktorými realistická politika nemôže kapitulovať, ale ani naivne zatvárať oči. Niet sporu o tom, že udalosti z rokov 1968-69 sú historické fakty a nie chiméry. Z jednej strany išlo o evidentné antisocialistické tendencie, z druhej strany išlo o racionálne politické a ekonomické tlaky, o potrebu reforiem a tie bolo potrebné vidieť a starostlivo diferencovať. Previerky, tak ako sa uskutočnili, vníma verejnosť a najmä mladšie generácie, ako paušálne odsúdenie opozície, ako politickú traumu, ktorá doposiaľ nepominula a sama od seba nepominie. Treba ju riešiť... konštatovaním objektívnej skutočnosti, realistickým prístupom k nej... Na tomto pozadí sa rozvíjala a rozvíja kultúra. Sotva jej bude prekážať nový ekonomický mechanizmus. Skôr prežívajúce normy, skôr ich mechanická aplikácia na zložitý organizmus kultúry... Zvyškový princíp financovania kultúry, ktorý sa ešte občas používa, vyplýva v podstate z podceňovania kultúry, z utkvelej predstavy, že na kultúru sa dopláca. Áno, na kultúru sa platí. Na nekultúrnosť sa dopláca.... Stratégia vedy a kultúry patrí medzi najnáročnejšie požiadavky prestavby. Kultúra, podobne ako veda, pociťuje nedostatok priebojných vedúcich osobností. Z dlhodobého hľadiska v oblasti vedy a kultúry, pokiaľ ide o myslenie, zaostávame a obzvlášť výrazne sa to prejavuje v humanitnej sfére. Opakujú sa niektoré chyby a omyly zo 60. rokov. Napríklad v literárnej publicistike sa nanovo používa jazyk „my“ a „oni“, je zrejmý nedostatok jasných koncepčných postojov. Niektorí mladší autori opäť hodnotia celý pofebruárový vývin a osobitne 70. roky z pozície tzv. veľkého odmietnutia. Súčasne sa tak ako v minulosti aj teraz vydávajú čiastkové pohľady za ucelený historický obraz. To tiež vysvetľuje, prečo je málo kritického dialógu a viac demagógie a osobného škandalizovania. Pri prestavbe, ako vôbec pri prevratných historických udalostiach, ide o to, aby sa z vaničky nevylialo s vodou aj dieťa. Presnejšie povedané, ide aj o to, aby sa pri zavádzaní nových ekonomických mechanizmov neznehodnotil morálny a politický kapitál uplynulých desaťročí – presvedčenie ľudí, ktorí nepochybovali, že slúžia správnej veci. Ak prestavba nemá stratiť dych, už teraz, v tejto fáze, potrebuje konkrétny program a adekvátne záruky. Slová sa dnes opotrebúvajú veľmi rýchlo. Doba trvania socialistických štátov je z historického hľadiska iba okamihom. V tomto okamihu – v mene svojich ideálov a pre ne – žili, tvorili a zomierali generácie. Dnes sme na prahu tretieho tisícročia, možno v rozhodujúcej chvíli rozvoja civilizácie...“
Pre úplnosť treba dodať, že plénum prijalo tieto konštatovania a názory ako studenú sprchu. Po vystúpení odišiel Válek zo sály, aby si zapálil cigaretu. Jediný, kto mu pogratuloval k prejavu, boli  nefajčiari Peter Colotka a Milan Čič. Ostatní, v drvivej väčšine fajčiari, akoby sa nevedeli pohnúť z miesta.

Ale opustime Prahu a vráťme sa do Bratislavy na Adlerovu 8. „Kultúra je vo vare...“, povedal Válek a nalial rizlingu, keďže som medzitým dopil. „Je. V Moskve sme videli zaujímavé divadelné predstavenie. Jeho jedinečnosť bola v tom, že hlavný hrdina, ktorý stál pred rozhodujúcim rozhodnutím, prerušil predstavenie, vzal si z portálu mikrofón, zišiel medzi divákov a rozprával sa s nimi o tom, čo má urobiť, pričom veľmi inteligentným spôsobom prešiel k problémom, ktoré rieši sovietska spoločnosť, k prestavbe. Diváci si podávali mikrofón a hovorili veľmi spontánne a otvorene. To intermezzo trvalo dobrých dvadsať minút. Potom hru dohrali tak, ako to napísal autor. Bolo to fascinujúce. Neviem však, či som neurobil chybu. Na druhý deň sme mali stretnutie s Gorbačovovou poradkyňou pre kultúru, docentkou kulturológie. Hovorila príliš všeobecne, a preto som sa jej opýtal, ako odpovedajú prestavboví komunisti na otázku – čo je to socialistický realizmus. Obchádzala ju zo všetkých možných strán, preto som naliehal, aby socialistický realizmus zadefinovala. Nedokázalo to. Podráždene som jej vytkol, že na základe neexistujúcich kritérií sa desaťročia posudzovali umelecké výkony, odobrovali a odmietali, čím sa vstupovalo do života a osudu mnohých umelcov, do optimálneho vývoja spoločnosti nezodpovedne až brutálne. Odišla so slzami v očiach a na druhú časť už ani neprišla. Mrzí ma to. Ublížil som žene, ktorá za to určite nenesie priamu zodpovednosť. Bolo to tesne po sedemnástom novembri, myšlienkami som bol doma a neuvedomil som si, že by som sa jej mal ospravedlniť. Patrila predsa do tímu, ktorý sa snažil napravovať predchádzajúce chyby. Asi som strčil hlavu do slučky. Raz mi to niekto zráta. No čo už, rozlial som mlieko a nechal tak. Život je aj o chybách, aj o mojich.“ „Neurobili ste chybu, mali ste právo pýtať sa a povinnosť pochybovať. Do Moskvy ste išli preto, aby ste sa dozvedeli. Máte priame informácie a skúsenosti... Medzi počutým a videným je asi taký rozdiel ako medzi štátnym vyznamenaním a cenou. Štátne vyznamenanie vám môžu zobrať, ale cenu nie. Pobyt v Moskve berte ako ocenenie.“  

Prečítajte si aj Ladislav Ballek: Miroslav Válek (v pisárovom dlhom zápise) 


Emil Holečka k úvodnej časti spomienok na Miroslava Válka pripojil svoju báseň zo zbierky Obojstranné zrkadlo (Iris 2011)


Príbeh o neistom konci


Palec na zápästí –
nerátal, že sa jej bude dotýkať.
Tlak? Zo všetkých strán.
Tep? Ako prízvuk cudzinca.
Pozadie? Známe, ale nejasné.

Aj po nespočetných rokoch
obloha nám ide krky vykrútiť,
aj po toľkých rokoch, kto by to bol povedal,
hýbu sa veci nad hlavou i za chrbtom,
a bez nášho pričinenia!

David Copperfield na vybraných miestach,
takmer všade prekvapuje: strácali sa majetky aj ľudia,
teraz sa stratí všetko!

A zatiaľ, ako keď sa zachraňuje posledné,
dobiehajú testy, čaká sa na papier...

Kto by to bol povedal, vraví inštrumentárka,
oduševňovala sa dobrých štyridsať rokov
a teraz je ako bez duše;
odložte tie fialky, hovorí odborník na znecitlivenie,
pod oknom sa prebúdzajú ruže, aj ženy budú onakvejšie;
ešte včera som ju videla pokojnú a usmiatu,
len nejaké veľké deti jej vošli do cesty a pýtali sa či nevie
aký rok sa píše,
zostala stáť ako pomýlená.

A teraz čo? A čo ďalej?

Možno vníma –
ako stráca silu,
ako prestáva robiť na iných,
ako neopravuje úvahy o materinskej láske
do neskorej noci, do skorého rána...

Kdesi sa stala chyba.
Mala svoje zrno a chlieb jej padá
maslovou stranou na zem.
Kto ju zodvihne?

Počuje, keď hovoria: počítajte do desať,
a nedopo-
čítate
sa...

Sa ošetrí, sa doladí, sa vyrieši,
sa, všade iba sa,
ale nič sa
samo od seba neurobí –

Aj tento týždeň
sa hrala s deťmi v predzáhradke,
susedke zaniesla svoju špecialitu, domáci koláč,
zatancovala si v klube seniorov spoločenského tanca,
navštívila divadlo, bolo vypredané...

Ach, to divadlo,
bolo ostré ako žihadlo a plné smiechu.

Ja som tvoj strážny anjel, hovoril on
a bola to ona, maľovaná na skle,
ale keď jej z rúk vyletela
perinka s povojníkom a pristála v obecenstve,
zabila pointu,
prestala hrať, povedala: zavolajte lekára, tam,
tam nám pani odpadla –
A ktosi v obecenstve šepol: učí moje deti –

Stavali na nej,
ako na karyatíde,
ale ona chcela vidieť čo bude o krok, o dva,
nehľadiac na košík na hlave
ani na zástavy v sebe.

Aj ja som svojho času pri nej stál,
srdce má ako kaplnku, ku ktorej sa utiekalo
toľko detí ako stebiel
pri svätení jarín. Keď som ešte chodila
v podkolienkach a držala sa za ruky s chlapcom
z vyššej triedy, povedala mi,
kvitla som ako lúka a nebo bolo jasnejšie
aj keď sa čerti ženili a mali nás za svedkov,
áno, v živote som sa neraz potkla a vrátila na zem,
ale hlave, pán sused, hlave nikdy nedovolím,
aby sa nedržala hore –

Svetlo nás neopustí, kým ho neopustíme.
Keď hľadáme svetlo, už sme našli tmu?
Pokračuj, znepokojený,
ani tvoje srdce nedvíha hruď ako víťaz,
hľadá cestu k riečisku –

Palec na zápästí, oči na hodinkách,
osud ako v rukách Davida Copperfielda, iluzionistu.
A ona? Akoby sa sťahovala z obehu.

Aj za vás tu opakujem nedopovedané,
vraciam sa k zabudnutému,
pani učiteľka.


Úvodné foto: Detail pozvánky na spomienkový večer venovaný Miroslavovi Válkovi, ktorý bol 3. júla 2012 v Bratislave.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984