Peter Juza a Oskar Krejčí: Ruská geopolitika, geopolitika Ruska 1

Hostia Klubu Nového slova - Peter Juza a Oskar Krejčí

Rusko je jedným z vyzývateľov krízou zmietaného Západu, ktorý mieša karty nového svetového rozloženia síl. Nedávne prezidentské voľby potvrdili udržanie smeru, ktorým najväčší štát sveta zamieril už v roku 2000. Aké však Rusko vlastne je? Politológovia Oskar Krejčí z Vysokej školy medzinárodných a verejných vzťahov v Prahe a Peter Juza z Fakulty sociálnych vied Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave na májovom stretnutí Klubu Nového Slova analyzovali jeho geopolitické súradnice. V prvej časti diskusie ich ozrejmili predovšetkým z hľadiska historického kontextu.

Má Putinovo Rusko veľmocenské ambície?

Peter Juza: Keď bol prezident Putin inaugurovaný, vo svojou prejave povedal, že Rusko by malo byť centrom Euroázie a od toho by sa mal odvíjať proces vytvárania nového geopolitického bloku.

Ako sa vytvárala geopolitika Ruska?

Oskar Krejčí: Pojem geopolitika teraz budeme chápať podľa jeho najjednoduchšej definície ako pohyb sily v priestore z daného miesta k mocenským centrám mimo neho. Začal sa formovať v anglosaskom myslení zhruba na konci 19. storočia. Admirál Alfred T. Mahan napísal niekoľko štúdií o kontrapozícii námornej a pozemnej moci. Predpokladal, že námorná moc je omnoho mobilnejšia ako pozemná. Dostávajú sa do konfliktu, pretože námorná moc siaha tam, kam doplávajú jej lode, zatiaľ čo pozemná sa tlačí opačným smerom. Na začiatku 20. storočia sa k Mahanovi pripojil Halford J. Mackinder, predseda Britskej kráľovskej geografickej spoločnosti. Sformuloval slávnu tézu o Heartlande, ktorá hovorí, že uprostred srdca euroázijského kontinentu je priestor od Uralu buď po Jenisej alebo po Lenu, kde rieky, nevyhnutné pre pohyb námornej moci, buď ústia do zamrznutého severu, alebo do uzavretých jazier ako Kaspik, Aral a Bajkal. Je to akési jadro svetového ostrova, ktoré je pre morskú moc nedostupné. V roku 1919 to doplnil o tézu – kto ovláda východnú Európu, ovláda Heartland, kto ovláda Heartland, ovláda svetový ostrov, kto ovláda svetový ostrov, ovláda svet. Tieto tvrdenia opakuje v podstate každá kniha o geopolitike vrátane ruských. No vždy to bol nezmysel. Napriek tomu tvoril dejiny. Mackinderova teória napríklad viedla k vytvoreniu Československa. Je autor bol poradcom americkej delegácie vo Versailles a mal snahu vytvoriť pásmo nárazníkových štátov medzi Nemeckom a Heartlandom, aby sa nemecký živel nezorganizoval proti anglosaskému svetu. V reále však geopolitika Ruska vyzerá úplne inak.

Peter Juza:  Nedá sa to vysvetliť bez historických súvislostí. Obyčajne sa Rusko vníma ako účastník svetovej politiky až z obdobia cára Petra I., od založenia Petrohradu na začiatku 18. storočia. No je dôležité vedieť, že už v 15. storočí bolo Rusko schopné demonštrovať svoju zásadnú geopolitickú koncepciu – Moskva ako tretí Rím.

Centralizovaný ruský štát sa vytvoril v 15. storočí, keď sa podarilo spojiť tverské a novgorodské kniežatstvá a krajina sa zároveň vymanila spod tatárskeho vplyvu. V tomto období  sa kultúrno-politicko-náboženské geopolitické centrum presunulo z Ríma cez Konštantinopol do Moskvy a Rusko sa stalo výrazným hráčom. Mních Filofej vtedy napísal tieto slová: Zapamätaj si, dva Rímy padli, tretí je ten náš, a ten je už večný.

Ideologický moment koncepcie Tretieho Ríma je to, že Moskva, kde bol už v 12. storočí postavený kamenný Kremeľ, sa stala centrom veľkého ruského štátu. Okrem geopolitického mal tento koncept aj veľký teologický zmysel. Slovensko, ktoré leží na hranici pravoslávneho a katolíckeho sveta, by o tom malo niečo vedieť.

Oskar Krejčí: Geopolitické osi Ruska nájdeme, keď siahneme hlboko do dejín. Základný geopolitický prvok je Východoeurópska rovina, ktorá sa tiahne od Karpát po Ural. Na niekoľkých miestach je otvorená k Čiernemu moru, na severe na Baltik a tiež do trasy medzi Kaspickým morom a Uralom. Na prvej geopolitickej osi sa formuje Kyjevská Rus. Vedie od Varjagov na Carihrad a Byzantskú ríšu, čiže, ako by sme dnes povedali, od Švédov ku Grékom. Pre geopolitiku sú zásadné komunikácie. Pri formovaní ruskej štátnosti to bola riečna sieť. Po Neve sa doplavíte do Ladožského jazera, po ďalšej rieke na miesto, kde Rurik založil Kyjevskú Rus, potom vezmete lode na ramená, prenesiete ich do Dnepru a plavíte sa dolu do Byzancie. Po tejto trase sa v tom čase uberal obchod, kultúra, ale aj vojna. Už knieža Oleg premiestňuje hlavné mesto do Kyjeva a s dvoma tisíckami hrdinov útočí na Carihrad.

Hovorí sa, že Rusko sa otvorilo Západu založením Petrohradu, no nie je to pravda, od začiatku svojich dejín bolo otvorené cez Novgorod – najvýchodnejšie hanzové mesto. Z Novgorodu neskôr vyšla aj druhá geopolitická os: po Volge do Kaspiku, na dnešný Irán a Blízky východ. Sú to dve východiskové osi, po ktorých kráča mocenský a obchodný tlak. Druhá os predstavuje plynulý prechod z Východoeurópskej nížiny do poľsko-európskej nížiny. Tade sa na Moskvu tlačili Švédi, Rád nemeckých rytierov, Napoleon aj Hitlerova skupina Sever. Tade šli aj kozáci, keď prenasledovali Napoleona až do Paríža, a Červenoarmejci, keď tlačili Hitlera do Berlína. Na oboch týchto osách je dnes posadené NATO: na poľskej línii, v Turecku, v Bulharsku, v Rumunsku. Cez východnú os sa na Európu vždy tlačili nomádi. Už za Kyjevskej Rusi tam bol Chazarský chanát, potom prišli Kumáni, Maďari a, samozrejme, Tatári, pre nás Mongoli.

V 15. storočí sa dve základné geopolitiké osi obohatili o tretiu, ktorá už nie je spojená s Kyjevskou Rusou. Rusko sa tlačí cez Ural do strednej Ázie a na Sibír, nazvime ju teda sachalinsko-amurská os.

Základné osi majú svoj aj kultúrno-náboženský výraz. Keď sa knieža Vladimír rozhodne pojať za manželku dcéru byzantského cára, zároveň prijíma pravoslávie. V tej istej dobe si Mešek v Poľsku berie dcéru českých kniežat, Přemyslovnu Doubravku, a prechádza na katolicizmus, Chazari na juhu tvoria najväčší judaistický štát, bulharský štát je vtedy islamský. Je to prapôvod islamského fenoménu v Rusku, ktorý dnes konštituuje 60 miliónov ľudí, a základ toho, prečo Rusko nikdy nebude také protiislamské a protiarabské, ako by niektorí ľudia na Západe chceli.

Ako vyzerajú geopolitické osi dnes?

O. Krejčí: Centrum moci sa presúva k pacifickej osi. Pri reforme vzťahov centra ku gubernátorom sa všetko decentralizovalo a dalo do samosprávy – okrem Sibíri. Kam letí Putin na svoju prvú diplomatickú návštevu? Do Astany a do Pekingu. Kam nejde? Do USA. Rusi si uvedomili, že politika Západu voči nim je neuveriteľne pokrytecká a ostala verná angloamerickým víziám zadržovania a rozkladu Ruska. Že v podstate neplatí nič, čo si dohodne so západným politikom, ak to nie je opreté o moc. Putin vidí, ako sa Sarkozy jeden deň objímal s Kaddáfím a na druhý deň ho nechal lynčovať. A vzťahy s EÚ ochladli. Myslím si preto, že Rusi budú pestovať hlavne bilaterálne vzťahy. Budú spolupracovať s Nemeckom, s Talianskom, hoci im chýba Berlusconi, a uvidíme, ako sa vyvinie Francúzsko.

Ak sa Rusko obráti k Ázii, bude to strata pre nás. Bieda, ktorú dnes v Európe máme, sa nebude znižovať, ale prinajmenšom komplikovať, a to, čo potrebujeme, sú nové trhy. Inak sa Európa nespamätá. Chápu to aspoň Nemci. Treba sa zbaviť ideologických predsudkov a nebáť sa Ruska a Číny.

Samozrejme, že sa objavuje tvrdá protiruská propaganda, lebo Rusko sa s príchodom Primakova a potom Putina vymanilo z jeľcinovskej doby, keď sa podriadenie Západu vnímalo ako modernizácia. Zároveň je však treba povedať, že vojenská prevaha Západu v konvenčných zbraniach je stále celkom jednoznačná. Vyzbrojenie Ruska modernými zbraňami je asi na 40 percent a spôsob riadenia vojsk nedosahuje úroveň, ktorú zatiaľ má NATO.

Začala sa veľká propaganda o Ruskom vojenskom rozpočte. Dokonca aj SIPRI (Štokholmský medzinárodný inštitút mierového výskumu) tomu podľahol, hoci je to pravda len z jedného uhla pohľadu. Americké výdaje išli dolu asi o 1 a pol percenta, výdaje Ruska stúpli o 9 percent. Lenže reálne čísla vyzerajú dramaticky odlišne. Minulý rok minuli USA na priame vojenské výdaje 711 miliárd dolárov, Rusko 71 miliárd. Čínsky vojenský rozpočet je pätina amerického, ruský desatina. USA v súčasnosti vydávajú na výskum, vývoj a testovanie viac peňazí, ako tvorí celý ruský vojenský rozpočet! Je sa preto treba vymaniť z propagandy, že Rusko sa chystá niekoho obsadiť.

Rusko také veci robiť nemusí. Jeho potenciál nie je vojenský, ale ekonomický. Ak sa podarí Putinovi naštartovať skutočnú modernizáciu a zvýšiť produktivita práce, v konkurenčnom boji Rusko vyhrá, pretože má suroviny. V priebehu 20 rokov bude najväčšou ekonomickou mocnosťou Európy. Ak sa budeme naďalej správať ako doteraz, nebude potrebovať tanky, kúpi si nás.

V čom spočíva špecifikum geopolitiky Ruska?

Oskar Krejčí: Dejiny Ruska sa „vlnia“ od vzopätí k pádom, na rozdiel napríklad od amerických, ktoré sú lineárne. Obrovská kyjevská ríša sa rozložila z vnútorných dôvodov ešte pre príchodom Mongolov. Bol tam zložitý systém nástupníctva a Rurikovská rodina nedokázala dohodnúť. Potom sa začala vytvárať ríša okolo Moskovskej Rusi. Nové dejiny Ruska sa otvárajú vo chvíli, keď sa Moskve podarí pripojiť Novgorod, ktorého dejiny, mimochodom, veľmi chýbajú. Pre ruskú históriu, ktorú písali romanovskí aj postromanovskí autori, bol Novgorod neprijateľný element, pretože sa po celý čas trvania takzvaného mongolského jarma držal ako samostatný mestský štát benátskeho typu. Bola to bojarská republika, ktorá nezahŕňala iba samotné mesto, ale siahala až k Bielemu moru.

Ruský štát pomaly narastal, krajiny sa zjednocovali a za Ivana IV., ktorý bol ako prvý korunovaný za cára, dosiahli neuveriteľný vrchol. Ivan IV. obsadil Kazaň a Rusko po prvý raz anektovalo územie, kde nebolo slovanské obyvateľstvo. Inými slovami, Rusko sa stalo impériom a prekročením Uralu aj euroázijskou mocnosťou. Po smrti Ivana Hrozného sa však rozpadlo. Moskvu obsadili Poliaci, Novgorod Švédi. Až vtedy sa uzatvára cesta cez Baltik na Západ. Nastúpila dynastia Romanovcov, Peter Veľký a s ním ďalší zázrak. Keď Peter preberal moc, Rusko bola síce veľká, ale iba vnútrozemská mocnosť, navyše nemala Novgorod. V priebehu jednej generácie sa z tohto dedinského štátu stal najväčší výrobca železa v Európe. Peter vybudoval námorníctvo, postavil Petrohrad a porazil Švédov na mori. Siahol na Azov, odkiaľ ho potom vytlačili, no naplno obsadil Sibír. Toto Rusko, ktoré už siahalo od Dnepru k Pacifiku, malo len 8 miliónov obyvateľov. Viete si predstaviť to obrovské vzopätie energie? Od Petra Veľkého stúpa krivka ruskej moci tak, že až cár Alexander vstúpi do Paríža.

Čo si myslíte o kontroverznom cárovi Alexandrovi I.

Oskar Krejčí: Je jedna z najrozporuplnejších a podľa môjho názoru najzaujímavejších postáv ruských dejín. Literatúra vrátane ruskej ho predstavuje ho ako zvláštnu temnú silu. Poznáme ho ako zakladateľa Svätej aliancie, pripraveného udusiť akúkoľvek revolučnú aktivitu, a otcovraha, lebo sa k moci sa dostal po prevrate proti otcovi, počas ktorého bol cár Pavol I. uškrtený. Je to vladár, ktorý na čele armády vstúpil do Paríža, no jeho jednotky sa v roku 1814 zo západnej Európy dobrovoľne stiahli. Získal časť Poľska na úkor Pruska a dal mu najliberálnejšiu ústavu spomedzi všetkých súdobých štátov v Európe. Bola v nej sloboda tlače, sloboda zhromažďovania, a armáda zložená z Poliakov. Nezaviedol v krajine nevoľníctvo. Fínsko pod cárskou kuratelou bolo prvou krajinou, kde mali ženy mali volebné právo, a dostalo svoj prvý voliteľný snem. Viedol veľmi kruté vojny na Kaukaze, no poradcovia, ktorí mali pod kontrolou Sibír ako gubernátori, dali sibírskym národom plnú samosprávu – niečo, o čom by sa americkým Indiánom ani nesnívalo. Bol to veľmi zvláštny cár, ktorému celkom nerozumiem. Ponúka sa mi iba jedno vysvetlenie: bol prvý, kto pochopil, že nie je možné vojensky zvládnuť cudzie teritóriá. Nie ako Napoleon, ktorý dosadil na tróny svojich príbuzných a nechal v nich vojenské posádky, a to ho pochovalo. Alexander sa z dobytých území stiahol, a nielen to. Navrhol v Európe zrušenie ciel a v roku 1818 pri prejave v Londýne navrhol znížiť stavy armád mocností v Európe. Na smrteľnej posteli povedal, že umiera ako republikán. Vychoval ho švajčiarsky generál – osvietenec, a Alexander tvrdil, že súhlasí so všetkými ideálmi francúzskej revolúcie, ale nesúhlasí s terorom.

Jeho otec bol zlikvidovaný v okamžiku, keď ruské vojská po dohode s Napoleonom vyrazili na Indiu. Do cieľa nedorazili, pretože ich zastavil Alexander. Hádajte, kade išli? Cez nešťastný Afganistan. Tu sa zrodil britský komplex a geopolitická ilúzia, že Afganistan je miesto, kade Rusi mieria na Indiu. Odvtedy je ten úbohý priestor predmetom neustálych bojov.

Alexander I. bol jeden z najmúdrejších vladárov, ktorých Rusi mali na tróne. Po jeho smrti to ide so štátom opäť z kopca. Prehráva jednu vojnu z druhou, až po zlomovú Krymskú vojnu.

Prečo je Krymská vojna prelomová?

Oskar Krejčí: Je momentom, keď Briti (a po nich Američania) prichádzajú s ideou zadržovania a rozkladu Ruska. Predstavuje zvláštnu situáciu, ktorá je príznačná pre Rusko. Vychádzajúc z Johna Mearsheimera, jedného z najlepších amerických teoretikov medzinárodných vzťahov, Krymská vojna prichádza v okamihu, keď je HDP Ruska najväčšie v Európe. Lenže Maersheimer hovorí, že  HDP je niečo iné ako vojensky využiteľný potenciál – produkcia železa, ocele a energie. V dobe Krymskej vojny je podiel Ruska na vojensky využiteľnom potenciáli Európy 7 percent, Británie 70 percent a Francúzska 12 percent. Rusko proti nim nemalo najmenšiu nádej.

Krymská vojna na prvý pohľad dostáva charakteristiky mahanovského konfliktu morskej a pozemnej moci, pričom morská moc je dynamickejšia a úspešnejšia. Najväčší problém Krymskej vojny bol v tom, že britské a francúzske lode doplávali na Krym rýchlejšie, ako boli Rusi schopní presunúť pozemnou cestou vojakov povedzme z Petrohradu. Ak by to však bolo také jednoduché, víťazi by po Dnepri alebo Done mohli vyplávať nahor. Nevyplávali. Do vnútrozemia si netrúfli. Mahan akoby mal pravdu, ale len čiastočne a dočasne.

Na druhej strane, cár Mikuláš si uvedomil, že nastáva veľký problém, a začal vyjednávať s USA o predaji Aljašky. Vedel, že ak sa Francúzi a Briti rozhodnú, sú schopní presunúť na Aljašku omnoho väčšie sily ako on. Rusko, každopádne, išlo dolu. V roku 1905 prehralo bitku pri Cušime. Nedocenilo význam sachalinsko-amurskej osi a dostalo sa do konfliktu s Japonskom. V prvej svetovej vojne sa zachránilo iba vďaka tomu, že dve tretiny nemeckej armády boli na Západe a iba tretina bojovala proti Rusku. Vo všetkých charakteristikách Nemecko prevyšovalo Rusko.

Prišla občianska vojna. V roku 1920 bol podiel Ruska na vojenskom potenciáli Európy 2 percentá. Až s príchodom Stalina sa krajina začína znovu zdvíhať a v roku 1940 už sovietsky podiel činí 28 percent, podiel Nemecka 36. V priebehu druhej svetovej vojny v kvalite aj kvantite zbraní ZSSR prekonáva Nemecko. Sovietsky zväz sa spamätáva, Rusko má opäť pod kontrolou skoro polovicu Európy. Krivka sa zvrtne znova dolu od roku 1975 až k jeľcinovskému rozvratu v 90. rokoch. Rusko sa začína pomaly zdvíhať vo všetkých charakteristikách až s príchodom Putina.

Aký je v súčasnosti stav výskumu ruských dejín?

Oskar Krejčí: V poslednej dobe, rádovo 3 – 5 rokov dozadu, sa u nás začali prekladať mimoriadne kvalitné knihy o Rusku. Výskum Ruska – jeho zahraničnej politiky aj domácich reálií – sa dramaticky posúva dopredu s tým, ako dorastá nová generácia ruských vedcov. Kultúrny rozmach je taký veľký, že kto na rok, dva prestane sledovať ruskú literatúru, stráca kontakt s poznaním tamojšej reality.

V poslednej dobe sa objavili aj v Česku nevídane dobré prekladové knižky. Objavil sa prvý preklad cennej knižky, bohužiaľ, už zosnulého historika a etnografa Leva Nikolajeviča Gumileva o etnogenéze v Rusku. Doteraz prekladanú poľskú a maďarskú literatúru, vydávanú za Sorosove peniaze a plnú nenávisti, konečne dopĺňajú zaujímavé tituly. Dějiny Ruska v datech od českých autorov, ktoré vyšli minulý rok, sú už aspoň pozitivistické. Nie ako štyrikrát reeditované Dějiny Ruska, kde o histórii pred Veľkou októbrovou revolúciou akoby písali boľševici, o histórii po Októbri bielogvardejci a o súčasnosti nadšenci konšpiračných teórií. Inými slovami, hoci rusofóbia po novembri 1989 prenikla do akademického prostredia, situácia sa začína po čase meniť.

Ešte dodám, že literatúra, týkajúca sa zahraničnej politiky Ruska, je omnoho bohatšia ako literatúra o zahraničnej politike USA. Všimol som si to, keď som písal knihu o Spojených štátoch. Je to nielen preto, že ruské dejiny sú dlhšie, ale aj preto, že ruská zahraničná politika je plná výkyvov, zatiaľ čo tá americká je v podstate lineárna.

Sú medzi vývojom Ruska a USA aj nejaké podobnosti?

Oskar  Krejčí: V procese formovania. Oba štáty majú pevnú hranicu na severe. V Rusku mrazivý sever, v Amerike Briti v Kanade.  Juh zaberá v ruskom prípade Stredná Ázia, v americkom Mexiko. Rusi mali voľný priechod pri kolonizácii smerom na Sibír. Jermakove alebo kozácke jednotky, ktoré ju obsadili, mali iba ľahké zbrane. To isté platí o americkej armáde, ktorá obsadzuje indiánske územia. Obe mocnosti sa dostanú k Pacifiku, vkročia doň a narazia na Japonsko. Rusi v roku 1905, Američania o štyridsať rokov neskôr. Oba štáty sa načiahnu ďalej, ako siaha ich demograficko– mocenský potenciál. Američania obsadzujú Filipíny, kde zabijú milión obyvateľov, no musia sa napokon stiahnuť. To isté platí o Rusku, ktoré musí vycúvať z Poľska a z Fínska. Rusko teda nie je len strašne zvláštne, ale aj úplne normálne. Podobne sa správajú aj iné štáty.

Ak je to tak, boli aj vojaci iných štátov takí krutí?

Oskar Krejčí: Rusi sa na margo krutosti svojich vojakov napríklad na Kaukaze radi odvolávajú, že takto postupovali pri svojich koloniálnych výpadoch aj Briti či Francúzi. Je to stopercentná pravda. Rusko má akurát veľkú nevýhodu, že sa informácie o ňom dostávajú von predovšetkým cez Západ. V čase, keď cár Ivan Hrozný tlačil v Balte na Nemecko, bola vynájdená kníhtlač a objavili sa prvé pamflety proti Rusku. Písali o tom, ako si Rusi opekajú nad ohňami malé deti na ražni, ako vypaľujú dediny... Tie vojny boli strašne kruté, no to, čo sa dialo, sa dialo na oboch stranách. John Maersheimer napísal, že vtedajšie informovanie bolo zhruba také isté, ako keď sa v priebehu studenej vojny hovorilo na Západe o Stalinovi. Našinec by si taký názor sotva trúfol zverejniť. Príbeh Ivana Hrozného je porovnateľný s Bartolomejskou nocou. Vo Francúzsku za vlády Henricha VIII. sa vtedy odohrávali omnoho horšie veci. Neospravedlňujem Rusov, iba upozorňujem, že ich dejiny sú nedobádané. Preto treba dobre sledovať fantastické veci, ktoré sa momentálne dejú v ruskej akademickej obci.

Zo zvukového záznamu spracovala Eva Blažeková

Foto: Eva Blažeková