Bezpečnosť sveta 2012: kríza západnej moderny, organizovaný chaos či nekonečná anarchia?

Bezpečnostná situácia vo svete sa v prvej polovici roka 2012 stala najnapätejšou a najmenej prehľadnou od rozpadu bipolarity, ku ktorej došlo pred viac ako dvadsiatimi rokmi.
Počet zobrazení: 1863
uvod-skvrnda2.jpg

Tento stav nie je náhodný a nevznikol náhle. Vo svojom jadre je výsledkom pokračujúcej a narastajúcej deformácie deľby bohatstva a moci vo svete v dôsledku čoraz bezohľadnejšieho presadzovania zištných záujmov kapitalistických (západných) hospodárskych a politických elít.

Najstaršie korene týchto procesov podľa teórie sveto-systému Immanuela Wallersteina nájdeme v zhruba päťstoročnej existencii kapitalizmu. V súčasnosti dochádza ku koncu tohto dlhého historického cyklu, vyúsťujúceho do úpadku posledného hegemóna kapitalizmu – USA, ktoré túto pozíciu získali v prvej polovici 20. storočia.

Od 70. rokov, najmä po neúspechu vo vojne s Vietnamom, hegemónia Washingtonu začala upadať a tento proces sa posledné roky zrýchľuje. Veľká časť aktivít USA vo svetovej politike či už za prezidenta G. Busha ml. alebo B. Obamu má preto deformovaný charakter, prioritne postavený na úsilí zabrániť ďalším zmenám, ktoré je vedené strachom z definitívnej straty hegemonistickej pozície.

Otázka, vyplývajúca z vývoja svetovej politiky 21. storočia

V období po rozpade bipolarity sa síce vládnuce kruhy USA začali stavať do pozície spasiteľa sveta a zdalo sa, že sa pri tom cítia pevne ako zručný kovboj v sedle na starom koňovi. Úspechy washingtonskej politiky však nie sú také, ako sa to predpokladá, čo sa prejavuje najmä vo vývoji svetovej politiky v 21. storočí.

Z iného uhla pohľadu môžeme položiť fundamentálnu otázku historicko-sociologického charakteru, ktorá sa dotýka aj súčasnej situácie vo svete. Bol rozpad svetovej socialistickej sústavy v Európe len výsledkom krízy sovietskeho typu socializmu, alebo išlo o širší proces, ktorý súvisí s krízou Západu prejavujúcou sa čoraz viac práve v čase od 70. rokov minulého storočia? Napriek výraznému ruskému vplyvu socialistické štátne zriadenie v európskych podmienkach, tento socializmus sa vytváral v dialektickom protirečení s tým, čo svetu priniesol kapitalizmus – spoločnosť, budovaná na jeho základoch.

Okrem toho treba vidieť aj fakt, na ktorý sa dnes už pomaly zabúda. Mnohé prvky budovania rôznych modelov sociálneho štátu v Európe po druhej svetovej vojne boli aj reakciou na sociálno-ekonomické kroky a opatrenia, ktoré sa uskutočňovali v európskych socialistických štátoch. USA a čiastočne aj Veľká Británia pri tom vo viacerých európskych štátoch podnikli v čase od skončenia druhej svetovej vojny až do 70. rokov aj niektoré razantné vojenské, policajné a spravodajské akcie, aby zabránili zosilneniu moci vtedajších komunistických strán v nich. Najvýraznejšie to bolo v Grécku a Taliansku. Môžeme považovať za náhodu, že tieto i ďalšie štáty, kde bol silný (najmä vojensko-politický) vplyv USA – dajú sa medzi ne zaradiť aj Portugalsko a Španielsko – patria v súčasnosti k najnestabilnejším v eurozóne?

Zlomové sedemdesiate roky minulého storočia

Dodáme, že 70. roky minulého storočia boli vo viacerých smeroch pre svetovú bezpečnosť, politiku i ekonomiku zlomové. Začalo pôsobiť viacero protirečivých sociálnych procesov, ktoré odvtedy negatívne ovplyvňujú bezpečnostnú situáciu vo svete.

Celosvetovo mimoriadne destabilizujúce následky mali najmä procesy charakterizované ako reaganomika a thatcherizmus, ktoré sa naplno rozvinuli v 80. rokoch. Ich produktom sa neskôr stal politický neokonzervativizmus snívajúci o novom americkom storočí, ktorý získal organizačnú podobu vo „vzdelávacej“ neziskovej organizácii PNAC (Project for the New American Century), neúspešne končiacej v závere vlády prezidenta G. Busha ml.

Danajský dar pre medzinárodnú bezpečnosť predstavoval obrat v zahraničnej a bezpečnostnej politike Washingtonu, ktorý sa prejavil v podpore rôznych fundamentalistických náboženských kruhov v moslimskom svete. Svetské režimy a politické hnutia v moslimskom, najmä v arabskom svete sa stali pre USA nepohodlnými. Hlavným argumentom proti týmto silám bolo to, že šíria terorizmus, prípadne že ho rôznym spôsobom podporujú. V pozadí však bolo predovšetkým to, že časť svetských režimov v moslimskom svete nebola naklonená svetu podľa predstáv Washingtonu.

Ako USA zasiali semä fundamentalistických mudžahedínov

Nová situácia vznikla predovšetkým v súvislosti s Iránom, ktorý po islamskej revolúcii v roku 1979 označil za svojho úhlavného nepriateľa USA. Ideologická dimenzia iránskych útokov proti USA prerástla pre Washington do bezpečnostno-politickej traumy po obsadení ich veľvyslanectva revolučnými študentmi. Urazenú márnomyseľnosť USA vystupňoval aj krach operácie Orlí pazúr.

Neúspech Orlieho pazúra sa niekedy označuje aj za jeden z hlavných dôvodov, prečo prezident J. Carter prehral vo voľbách po skončení svojho prvého funkčného obdobia. Aj jeho nástupcu R. Reagana iránska trauma prenasledovala a aféra Irangate vážne ohrozila jeho vládnutie.

Budeme hovoriť len o zhode okolností, ktorá sa prejavuje v tom, že v tíme G. Busha ml. sa objavilo viacero osôb, ktoré boli do tejto aféry rôzne namočené. Spomenieme najmä R. Gatesa – ministra obrany od roku 2006, ktorý túto funkciu zastával až do roku 2011 aj vo vláde B. Obamu, J. Negroponteho – v rokoch 2001 až 2009 postupne veľvyslanca pri OSN, veľvyslanca v Iraku, prvého riaditeľa národného spravodajstva USA a námestníka ministerky zahraničných vecí a C. Powella – ministra zahraničných vecí v rokoch 2001 – 2005.

Proti iránskemu fundamentalizmu USA podporovali v iracko-iránskej vojne režim S. Husajna, čo malo v tomto kontexte racionálny základ. V boji proti sovietskej invázii do Afganistanu sa však Washington pridal so značnou dávkou vypočítavosti až pomstychtivosti na stranu fundamentalistických mudžahedínov. Levím podielom prispeli nielen k vzniku al-Kájdy, ale nepriamo umožnili aj nástup Talibanu. Nakoniec po rokoch podpory USA proti obom svojim neoficiálnym protežantom zaútočili.

Neželaným výsledkom tejto divnej aktivity Washingtonu sa stalo, že mudžahedíni a ďalší fundamentalistickí moslimskí bojovníci sa rozpŕchli nielen po celom moslimskom svete, ale s ich pôsobením sme sa v rôznych podobách stretli aj na území bývalej Juhoslávie – v Bosne a Hercegovine a v Kosove. Dnes sú masívne aktívni nielen v Afganistane a Pakistane, ale aj v Líbyi, Jemene, Sýrii a v menšom rozsahu aj v iných štátoch a to nielen v moslimskom svete.

Nevídané posilnenie vplyvu finančného kapitálu

Pôsobenie prevažne ekonomického neoliberalizmu (neskôr doplneného aj politickou dimenziou) začalo po rozpade bipolarity silnieť a dialo sa podľa washingtonských scenárov. Tesne sa previazalo s globalizáciou a získalo prvky akéhosi ekonomického radikalizmu až fundamentalizmu. Globalizácia mala v tomto kontexte vytvoriť novú jednotu sveta, ktorá by nahradila bipolaritu, rozdeľujúcu svet. Zopakujeme známu myšlienku F. Jamesona a S. Žižeka, že sa vytvorilo atmosféra, že v týchto podmienkach si skôr predstavíme koniec sveta ako možný koniec kapitalizmu.

Globalizácia na spôsob USA sa však zakrátko dostala do úzkych a vytvorila sa proti nej silná opozícia. K najviac kritizovaným krokom patrili Washingtonský konsenzus a Multilaterálna dohoda o investíciách. Po vzbure v Seattle na konci roku 1999 sa čoraz viac prejavovalo pôsobenie antiglobalistického a alterglobalistického hnutia.

Mimoriadne silnú ekonomickú pozíciu, ktorá má tiež politické dôsledky, získali najmodernejšie vlajkové lode kapitalizmu – finančné kruhy. Nadnárodný západný finančný kapitál, napojený na dve hlavné centrá – newyorský Wall Street a londýnske City, získal na konci 90. rokov minulého storočia takmer neobmedzenú voľnosť, ktorú využil na nevídané posilnenie svojich pozícií a vplyvu. Svetovú ekonomiku priviedol do vážnych ťažkostí: prepukli krízy regionálneho charakteru - vo viacerých štátoch juhovýchodnej Ázie a Latinskej Ameriky. Špecifická bola aj kríza v Rusku, ktoré po nej radikálne zmenilo svoje vnútro- i zahraničnopolitické konanie a od začiatku 21. storočia je znovu v rôznych súvislostiach označované za nebezpečenstvo pre Západ a USA.

Kritici súčasných pomerov charakterizujú Svetovú banku, Medzinárodný menový fond a Svetovú obchodnú organizáciu ako „nesvätú trojicu“ globalizácie. Jednoducho povedané ide o inštitúcie, ktoré nimi spôsobené choroby liečia prostriedkami a spôsobmi, čo ich zapríčinili. Ironicky dodáme, že ich konanie sa až nápadne podobá obsahu bradatého vtipu – operácia sa podarila, ale pacient zomrel. Aféry a krízy vo svetových financiách a ekonomike prepukajú tak často a v takých pestrých podobách, že to je takmer nemožné sledovať, ale banky a nadnárodné spoločnosti a ich manažment stále bohatnú a čoraz viac pritom držia ľudí, firmy, štáty i celý svet pod krkom.

Peniaze dnes nie sú chránené už ničím a sú vlastne už len predmetom špekulatívnych snáh súkromných bánk zvyšovať svoj zisk. Mocenské praktiky nadnárodných finančných kruhov, ktorých nitky sa však nakoniec zbiehajú na Wall Street a v City, nadobúdajú čoraz desivejšie podoby. Ich pôsobenie sa niekedy označuje za banksterizmus – postmoderná jazyková hra – slovo, v ktorom sa spájajú črty pôsobenia bánk s gangsterizmom. Môže parafrázovať sentenciu kto má peniaze, ten sa práva nebojí

Vyvrcholením „všeprivatizácie“ bude privatizácia privatizérov

Nielen štáty, firmy a ľudia, ale aj média a politické strany a hnutia sú závislé od podpory finančných kruhov. Najdrastickejší je nedostatok peňazí v zdravotníctve, školstve, sociálnej starostlivosti, bezpečnosti, kultúre – naprieč všetkými oblasťami a sférami spoločenského, verejného života.

Manažéri v týchto brandžiach už asi definitívne stratili punc odbornosti a v podmienkach neoliberálnej globalizácie sa hodnotia podľa toho, ako sú schopní získať peniaze pre svoje pôsobenie a ako s nimi dokážu „čarovať“, pričom neraz sa z nich vykľujú obyčajní podvodníci zhŕňajúci peniaze do svojich vačkov.

Časť týchto „elít“ sa podieľa na privatizácii od A po Z. Nie je výnimkou, že dobre fungujúci veľkopodnik či rezort a pod. sa náhle dostanú do finančno-ekonomických ťažkostí a ich záchrana sa hľadá v privatizácii. Zakrátko akoby zázrakom začnú fungovať už pod inými vývesnými štítmi.

A tak sme svedkami, že sa privatizujú nielen hospodárske a finančné subjekty, ale aj zdravotníctvo, školstvo, sociálna starostlivosť, bezpečnosť a pod. Šikovný privatizér vytlčie zisk zo všetkého - od ťažby surovín po ochranu životného prostredia, z každej oblasti spoločenského života a vie ho nájsť aj vo všetkých úsekoch ľudského života od narodenia až po smrť. Postmoderným vyvrcholením tejto „všeprivatizácie“ bude privatizácia privatizérov.

Aj napätie v bezpečnostnej oblasti sa preto vystupňovalo pod vplyvom globálnej krízy, ktorá prepukla vo finančnom sektore USA v lete 2008 a dodnes výrazne destabilizuje sociálno-ekonomické dianie predovšetkým v atlantickej oblasti, medzi členmi EÚ a NATO. V podmienkach usporiadania sveta, kde stále dominuje Západ vedený USA, dôsledky a súvislosti tejto krízy uvrhli celý svet do situácie, ktorá sa sociálno-ekonomicky považuje za najhoršiu prinajmenej od čias skončenia druhej svetovej vojny – teda siaha oveľa ďalej ako do čias rozpadu bipolarity, či krízy modernizácie západnej spoločnosti v 70. rokoch.

So silnejúcimi komplikáciami globalizácie sa začalo aktivizovať NATO, ktoré po krátkom váhaní pri hľadaní novej pozície a roly na začiatku 90. rokov rýchlo prišlo s ideou potreby svojho geografického rozšírenia a potom aj zmenou statusu z regionálnej na globálnu organizáciu. S tým súvisí aj úsilie medzinárodnoprávne legitimizovať možnosti pôsobenia organizácie mimo hraníc svojich členských krajín – „out af area“. Okrem toho každý dobrý a nenahraditeľný pakt zúfalo potrebuje veľkého a silného nepriateľa – kde ho však nájsť?

NATO sa stalo akoby mimochodom ďalšou posvätnou kravou globalizácie na spôsob USA. Nebolo by to možné bez jeho prepojenia s finančnými kruhmi. Nie je ťažké dokázať, že to, čo robili štáty NATO pri bombardovaní Juhoslávie a Líbye a ako pôsobia už vyše 10 rokov v Afganistane, stojí ročne mnoho miliárd dolárov či eur, ktoré sa potom objavujú v narastajúcich dlhoch jednotlivých štátov.

Osoh z týchto vojen však majú kruhy vojensko-priemyselného komplexu, ktoré sú štedro podporované rôznymi finančnými inštitúciami, radi poskytujúcimi rôzne „vojnové“ pôžičky, ale aj tzv. vojenskú pomoc, ktorú jej príjemca vráti aj s vysokými úrokmi. No a zlatou baňou je najmä potreba modernizácie prostriedkov vedenia vojen, či zaistenia obrany, ktoré sa postupne presúvajú aj do kozmu.

Organizovaný chaos vytváraný upadajúcou hegemonickou superveľmocou USA

V prvom desaťročí 21. storočia vývoj svetovej politiky vyústil do situácie často označovanej pojmami chaos, neporiadok, neurčitosť, nevypočítateľnosť a pod. Opäť sa treba opýtať, či je tento stav jedným zo symptómov krízy západnej (modernej) spoločnosti, spájanej s prechodom časti štátov v nej do postmoderného štádia vývoja spoločnosti, ktorá vedie k neurčitosti, či ide o zárodky anarchie v medzinárodných vzťahoch, ktorá prepuká v dôsledku úpadku a absencie hegemóna?

Existujú aj názory, že ide o čosi celkom iné – a to organizovaný chaos vytváraný upadajúcou hegemonickou superveľmocou USA. V záujme toho, aby prípadní súperi Washingtonu – potenciálne superveľmoci – museli venovať značnú časť svojej energie riešeniu bezpečnostných problémov a ich politických a ekonomických súvislostí a dôsledkov a nemohli naplno konkurovať slabnúcemu Washingtonu, USA vytvárajú rôzne ohniská napätia a kríz.

Z regionálneho (geopolitického) hľadiska sa v posledných desaťročiach vytvoril akýsi oblúk nestability, ktorá sa skoncentrovala na Blízkom východe. Postupne sa najmä v dôsledku arabskej jari a zvýšeného dôrazu USA na zaistenie bezpečnosti prepravy ropných produktov z Blízkeho východu cez juhovýchodnú Áziu a Tichý oceán táto zóna nestability rozširuje od atlantického pobrežia severnej Afriky až po moria v juhovýchodnej Ázii. Oblasť sa viac či menej dotýka všetkých možných strategických súperov USA – predovšetkým Ruskej federácie a Číny, ale aj Európskej únie a rôzne destabilizuje najmä ich ekonomiku.

V roku 1984 vyšla zaujímavá publikácia I. Prigogina a I. Stengersovej o vzniku poriadku z chaosu. V kontexte tejto práce, ale aj širších úvah sa chaos považuje za prirodzený, neraz východiskový stav rôznych prírodných i spoločenských procesov. Evolúcia sa dá vyjadriť aj ako rad zmien protikladného charakteru – poriadku a chaosu, ktoré sa zjednocujú do dvoch fáz – narastania chaosu (až k „smrti štruktúry“) a prekonania chaosu (samoorganizácie).

Možno to je až prílišná abstrakcia, ale vo vývoji sveta, rôznych oblastí a štátov sme sa v poslednom čase neraz stretli s procesmi, ktoré nápadne pripomínajú narastanie chaosu až k „smrti“ starých štruktúr, ktoré sú nahrádzané rôznymi prvkami samoorganizácie, fungujúcimi spravidla horšie ako tie, čo vymenili. Po zmenách v 90. rokoch najmä v bývalých socialistických štátoch v Európe sa ťažisko týchto procesov presunulo do pásma nestability od atlantického pobrežia severnej Afriky až po juhovýchodnú Áziu.

Súčasnú finančnú krízu vlastne už nemožno reálne prekonať

Abstraktný potenciál toho, čo sa označovalo za víťazstvo Západu v studenej vojne, sa ekonomicky, politicky i sociálne rozplynul vo finančno-ekonomickom marazme neoliberálnej globalizácie. Situácia je pre Západ, predovšetkým USA, o to horšia, že z toho, kam sa dostal svet pod ich vedením za necelých 25 rokov, sa nedá obviňovať žiadny veľký – systémový – nepriateľ.

Necháme bokom trpké finančno-ekonomické úvahy, nad ktorými vysoko vyčnievajú pesimistické závery, že súčasnú finančnú krízu spôsobenú dlhmi a virtuálnymi peniazmi nemožno vlastne reálne už prekonať, lebo prostriedky na to potrebné, sú niekoľkonásobne väčšie, ako je súhrnný svetový HDP i všetok kapitál na svete.

Odhady toho, koľko rokov by trvalo, pokiaľ by sa zlikvidovali rôzne finančné bubliny, sú príliš abstraktné už aj pre stratégov centrálnych bánk najbohatších štátov sveta. Najväčší skeptici tvrdia, že už ani tlačiarne cenných papierov nie sú schopné tlačiť toľko nových peňazí, ako sa virtuálne vytvárajú pri špekulatívnych obchodoch

O charaktere finančného sektora súčasného Západu a jeho pokračujúcej bezbrehej nenásytnosti, svedčí blamáž, ktorá sa prevalila v máji 2012, keď banka JP Morgan Chase z USA kvôli špekuláciám (eufemisticky označovaným za zlý model riadenia rizík) stratila viac ako 2 miliardy USD (pre porovnanie so slovenskými pomermi to je zhruba suma, akú predstavoval vojenský rozpočet SR v rokoch 2010 – 2011, ktorý mal podľa najnovších údajov SIPRI spolu hodnotu 2,096 miliardy USD). Predpokladá sa, že straty môžu ešte narásť (kvartálne odhady uvádzajú až vyše 4 miliardy USD), ale z transakcií nemožno vycúvať, lebo škody by tým ešte viac narástli. Aký to dojemný príklad mimoriadnej zodpovednosti a schopnosti hospodáriť v súkromnom sektore, o ktorom stále vajatá slovenská pravica.

Nie je jednoduché zostaviť prehľad ozbrojených konfliktov a kríz

Vráťme sa však k tomu, prečo sa bezpečnostná situácia na začiatku 21. storočia zhoršuje napriek tomu, že Západ a predovšetkým USA (ich politické a hospodárske elity) nám stále tvrdia, že sú úspešní a idú po jedine možnej – správnej ceste. Aj na Slovensku sa stretávame s viacerými pravicovo-radikálnymi (ako neokonzervatívnymi tak aj neoliberálnymi) bezpečnostnými expertmi, politickými analytikmi a pod., ktorí tvrdia, že „nezápadný zvyšok sveta“ inému ako sile a nátlaku nerozumie a že ináč konať vo svetovej politike a pri riešení jej bezpečnostných problémov nejde.

Zložité je zostaviť čo i len jednoduchý prehľad štátov či regiónov, kde dnes existujú rôzne stupne ozbrojených konfliktov či kríz a napätia, na ktorých vyvolaní sa USA a ich blízki spojenci ako aj NATO rôzne podieľali.

Oficiálne takýto zoznam neexistuje, lebo rôzne štáty a medzinárodné organizácie či neštátni bezpečnostní aktéri hodnotia situáciu a svoje kroky rozdielnym spôsobom. Okrem toho každý takýto zoznam naráža aj na otázku zdrojov, z ktorých čerpá a to už neberieme do úvahy ich dôveryhodnosť. Po washingtonskom fiasku pri dokazovaní existencie zbraní hromadného ničenia pred inváziou do Iraku v roku 2003 je spochybniteľná už akákoľvek mediálno-politická záležitosť týkajúca sa hodnotenia bezpečnostnej situácie, ktorá vychádza zo „spoľahlivých západných mediálnych zdrojov“.

Aj aktuálna informovanosť o bezpečnostnej situácii v Afganistane, Iraku, Iráne, Izraeli a ním okupovaných palestínskych území, Líbyi a Sýrii, aby sme spomenuli v súčasnosti tie najfrekventovanejšie,  je veľmi relatívna a záleží na tom, z akého uhla pohľadu na problémy nazeráme.

Štyri skupiny štátov – od otvorenej vojny po nebezpečné napätie

Vedomí si tohto rizika zostavíme zoznam aktuálnych miest, kde sa stretávame s rôznymi formami ozbrojených konfliktov a kríz, hroziacich prerásť do ozbrojených zrážok. Vzhľadom na komplikovanosť problému sa nebudeme opierať o jeho medzinárodnoprávnu interpretáciu, ale použijeme voľnejší bezpečnostno-teoretický, resp. bezpečnostno-sociologický prístup.

Zostaneme pritom len v pásme nestability od Maroka po Pakistan. Vynecháme priestor od južnej Ázie (indického subkontinentu) cez juhovýchodnú Áziu až po Ďaleký východ, kde sa bezpečnostná a sociálno-ekonomická situácia tiež začína komplikovať. Prím aj v tejto oblasti hrá exteritoriálne zasahovanie USA, v ktorom badať rôzne prvky úsilia o „zadržiavanie“ ČĽR a jej vplyvu v regióne. Niektoré čínske pramene hovoria o tom, že USA svojimi vojenskými aktivitami (základňami) obkľučujú Čínu od Strednej Ázie cez juhovýchodnú Áziu až po Japonsko a južnú Kóreu. 

Do prvej skupiny zaradíme štáty, kde sú konflikty, v súvislosti s ktorými možno hovoriť o riadnej, „otvorenej“ vojne. Ide predovšetkým o Afganistan, kde sa na začiatku júna 2012 nachádzalo takmer 130 000 vojakov v rámci misie ISAF, na ktorej sa aktuálne podieľa 50 štátov. Vojna v Afganistane zasahuje aj oblasť „Afpaku“ – rozsiahlych území po oboch stranách afgánsko-pakistanskej hranice.

Druhú skupinu tvoria štáty, kde sa rôznym spôsobom prejavuje rozsiahle ozbrojené násilie v dôsledku rezíduí aktivít vonkajších síl. Sem možno zaradiť predovšetkým Irak (tu začala po invázii USA dosiaľ najhoršia vlna terorizmu, v ktorej aj v posledných dňoch zahynuli desiatky nevinných ľudí) a Líbyu. Nechceme byť zlými prorokmi, ale ak v Sýrii dôjde k vývoju podľa líbyjského scenára, krajinu čaká rovnaký osud.

Sýria sa stáva čoraz viac zapleteným uzlom svetovej politiky. Riešenie situácie vyžaduje dodržanie dvoch základných princípov: zastavenie vlny násilností v krajine a nezasahovanie zvonku. Destabilizácia Sýrie sa dotýka minimálne troch ďalších silných regionálnych hráčov – Turecka, Iránu a Izraela, pričom nemožno prehliadať jej dopady na Libanon a Irak, prípadne aj kurdskú otázku. V porovnaní s tým, čo sa môže spustiť v Sýrii, sú regionálne problémy známe v súčasnosti  z Afganistanu a Líbye zanedbateľné. Treba dúfať, že postoj ČĽR a RF v Rade bezpečnosti OSN zabráni podobnému lapsusu, akým bola bezletová zóna s ozbrojenou podporou protikaddáfíovskych síl v Líbyi z vlaňajška.

Tretiu skupinu predstavuje ešte väčšia skupina štátov, kde viac či menej prepukajú rôzne prvky násilia, medzi ktorými nechýba ani používanie zbraní, prípadne terorizmus. Ide o krízové a konfliktné situácie, ktoré diskontinuálne prepukajú už desaťročia (najmä Sudán, Somálsko a okupované palestínske územia). V posledných dvoch rokoch k nim pribudol Jemen a Bahrajn. Neželaným následkom vojny NATO proti Líbyi sa stal hroziaci rozpad Mali, kde sa na severe krajiny etabluje štát Tuarégov – Azavad. Čoraz zamotanejšou sa stáva situácia v Egypte.

V štvrtej skupine nájdeme v tejto oblasti viaceré štáty, ktoré sa charakterom svojich ťažkostí, ich príčinami i prejavmi odlišujú, ale je v nich značné napätie, ktoré hrozí destabilizáciou aj v širšom regióne. Môže pri tom pôsobiť aj zasahovanie zvonku. V prvom rade ide o Irán, ktorý je tŕňom v oku najmä USA a Izraelu. Situácia sa po sérii volieb skomplikovala aj v Egypte. Nejasnou je už dlhý čas aj situácia v Alžírsku, kde napodiv vládne aj po nevydarenej arabskej jari relatívny pokoj.

Z figúrok sa stávajú hráči a z hráčov figúrky

Organizovaný chaos nepodarene šírený z Washingtonu začína skracovať dni dominancie USA vo svete. V arabskej jari došlo k niečomu, s čím jej scenáristi nepočítali. Z figúrok sa stávajú hráči a z hráčov figúrky. Zdá, že plány USA sa akosi nenapĺňajú a tí, ktorých považovali za figúrky, politicky silnejú a získavajú iniciatívu, ktorá skoro všetko zneisťuje. Nešťastie je však v tom, že na tieto svojrázne experimenty vo svetovej politike doplácajú nevinní.

Najsmutnejšie je, že sily, ktoré Washington a jeho spojenci už viackrát označili za porazené či dokonca zničené – Taliban a al-Kájda neprestávajú so svojimi aktivitami prerastajúcimi do terorizmu. Taliban sa síce drží svojho Afpaku a mimo neho sa neangažuje a zdá sa, že by nepustil k slovu ani k činu už ani al-Kájdu. Tá sa však rozlieva od Iraku cez Sýriu, Jemen až po Líbyu a je aktívna aj v ďalších štátoch Maghrebu, napriek mediálno-politickej kampani o likvidácii jej vodcov.

Nakoniec uvedieme záver, ktorý sa často pertraktuje v západných analytických kruhov. V roku prezidentských volieb v USA sa nový ozbrojený konflikt, do ktorého by bol Washington zapletený, nerozpúta. Zdá sa, že ide o empiricky overiteľnú záležitosť. Svet v lete 2012 je však mimoriadne komplikovaný a nič sa v ňom, žiaľ, nedá vylúčiť ani zo dňa na deň.

Iná situácia vznikne však po prezidentských volieb v novembri. Bez ohľadu na to, či v nich zvíťazí B. Obama, alebo nie, sa situácia nezlepší. Udelenie Nobelovej ceny mieru B. Obamovi v roku 2009 nebolo asi príliš vydarené rozhodnutie. 

Utrpenie a straty na životoch v dôsledku nezmyselných vojen a konfliktov rozpútaných chamtivými hospodárskymi a politickými elitami Západu, s ktorými sme sa v posledných desaťročiach, žiaľ, priamo stretli najmenej štyrikrát – v malej Juhoslávii, Afganistane, Iraku a Líbyi - sú varovné. Podľa rôznych údajov počas týchto bojov zahynulo najmenej 200 000 ľudí, ku ktorým pribúdajú ďalšie tisíce mŕtvych v ich dôsledkoch pretrvávajúcich dlhé roky.

Počty utečencov môžu dosahovať rádovo aj desiatky miliónov osôb. Do USA sa z nich dostane zanedbateľný zlomok, do EÚ už oveľa viac, ale najhoršie to pociťujú okolité štáty a tak sa ocitajú v začarovanom kruhu ničenia, biedy a násilia.

Zmyslom našich úvah nie je strašenie vojnou, konfliktami či násilím. Vedie ich úsilie zabrániť im a nepripustiť ďalšie zhoršovanie situácie bežných ľudí, ktorá je aj tak v podmienkach globálnej krízy čím ďalej tým ťažšia. A tak možno stojí za to zamyslieť sa nad tým, čo sa povedalo za zhruba mesiac od 38. summitu G8 v Camp Davide 19. a 20. mája, 25. summitu NATO v Chicagu 21 – 22. mája, 12. summitu Šanghajskej organizácie spolupráce v Šanghaji 6. a 7. júna, a summitu G20 z 18. a 19. júna v mexickom Los Cabose.

Bezpečnosť sveta ide dnes ruka v ruke s jeho rozvojom. Globálna kríza spôsobujúca úpadok je nielen sociálno-ekonomickým problémom, ale aj bezpečnostnou hrozbou.

Autor je vysokoškolským učiteľom

Ilustračné foto: DonkeyHotey

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
20. jún 2012, 17:47
Už chápem, prečo sme boli v zamestnaní upozornený proti podpisu, kde je naše miesto v prípade mobilizácie....
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
21. jún 2012, 09:23
Literárni noviny č.23 priniesli rozhovor s Boualemom Sansalom, alžírskym spisovateľom. Okrem iného tvrdí, že útlak sa s príchodom tzv. arabskej jari ešte zhoršil. Je to len zdanie demokracie. Napríklad aj predtým boli ľudia mučení. Ale robilo sa to v určitých hraniciach, boli rešpektované isté pravidlá. Obete sa mohli potom sťažovať, a dokonca požadovať aj odškodnenie. A s alžírskou jarou prišla vlna, ktorá to zmietla. V mene boja proti terorizmu boli a sú páchané tie najväčšie zverstvá. Na otázku ako vidí budúcnosť upozorňuje ne nebezpečenstvo prudkého rastu obyvateľstva. Alžírsko pri svojom zrode pred 50 rokmi malo 9 miliónov. Dnes je to 36 miliónov a o dvadsať rokov to bude 100 miliónov. Ako ich uživiť? Ropa je na 10 rokov. Islam ich uživiť nedokáže. Podľa neho potrebujú rozvinuté hospodárstvo, laický štát. Inak bude dochádzať k vojnám a genocíde ako v čiernej Afrike. Doterajšie riešenia ako sú takzvané revolúcie v Tunisku, Líbyi a Egypte môžu vyústiť do rozpadu krajín. Sansal vraví, že v Líbyi sa myslelo, že tam bol Kadáfi a ľud. Zistilo sa, že to tak nie je. V strede Líbye žijú Berberi, ktorí vždy bojovali, na východe násilne islamizovaní Židia, ktorých zanedbával Kadáfi. Severná Afrika je rovnako rozpoltená ako bývalá Juhoslávia. A končí ešte jednou predpoveďou, ktorá nepoteší. Konštatuje, že v Alžírsku je Arabov len 16 percent obyvateľstva. Berberi v žiadnom prípade nechcú zostať s Arabmi v jednom štáte. Na tomto fronte, na frontoch náboženských, národnostných a etnických hrozia občianske vojny budúcnosti.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
21. jún 2012, 18:19
Zaspal náš LuMo 20 rokov, už dávno neexistuje ľudová armáda a štát nemá čo mobilizovať.Naši profesionáli spolu s NATOM to zvládnu za tie dve miliardy dolárov predsa hravo - len aby boli doláče natlačené...

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984