Úbohosť opozičnej polemiky

Pravica vytrvalo a tupo hovorí, že je nutné masívne redukovať štát a všetky argumenty ignoruje. Pritom skutočnosť je taká, že Slovensko má dnes po Bulharsku najmenší štát v EÚ.
Počet zobrazení: 2029
michelko.jpg


Už som si u našej opozície zvykol, že nič prevratné od nej čakať nemôžem, ale úbohosť polemiky okolo konsolidačného balíčka vlády hlboko predstihla aj tie najhoršie očakávania. Miklosh boy´s, bez Mikloša (ktorý po sérii megaškandálov mlčí ako voš pod chrastou) len v plnej ohyzdnej nahote ukazujú intelektuálnu plytkosť preudoargumentov našich neoliberálnych fundamentalistov. Konfliktná línia polemiky sa vedie medzi  konceptom ďalšieho plošného sekania výdavkov a vyšším výberom daní. Samozrejme, problém nie je ani tak v tom, či jedno, alebo druhé, ale v pomere, akým sa konsolidačný balíček naplní. A tu sa dostávame k jadru polemiky. Pravica vytrvalo a tupo hovorí, že je nutné masívne redukovať štát a všetky argumenty ignoruje. Pritom skutočnosť je taká, že Slovensko má dnes po Bulharsku najmenší štát v EÚ.

Kým v krajinách, kde je, všetko šľape ako hodinky; kde je servis štátu priam ukážkový (sú to predovšetkým škandinávske krajiny - Švédsko, Dánsko, Nórsko), sú príjmy štátu vysoko nad úrovňou 50 % (niekedy je to až 55 či 57 %) HDP. V takýchto krajinách potom občania môžu očakávať kvalitný servis od štátu, dostupné a špičkové zdravotníctvo, školstvo, kde sú učitelia adekvátne ocenení a kde majú veľmi dobré podmienky pre svoju prácu, sú to zväčša spoločnosti, kde je relatívne nízka kriminalita, rovnako ako je tam veľmi nízka miera korupcie. Paradoxné je, že napriek tomu, že v týchto  spoločnostiach sú relatívne vysoké  korporátne dane a progresivita zdanenia príjmov je úplnou samozrejmosťou, tieto spoločnosti majú veľmi vysoké HDP na hlavu, predovšetkým však  majú najvyšší index kvality života. Tento index je pritom podstatne komplexnejší údaj vyjadrujúci vyspelosti spoločnosti než jednorozmerný údaj o výške produkcie. Obsahuje v sebe totiž aj parametre, ako dostupnosť vzdelania a zdravotnej starostlivosti, dobu dožitia či zdravotný stav obyvateľstva podľa dosiahnutého  veku, ale aj  množstvo voľného času a podobne. Z toho potom vyplýva, že  tieto škandinávske spoločnosti sú oveľa efektívnejšie, ako lídri vo výške HDP na hlavu ako Hongkong, Singapúr či USA. V týchto krajinách totiž pracujú ľudia oveľa dlhšie, majú oveľa menej dovolenky, oveľa dlhší pracovný čas a vyrobia iba o málo viac tovarov a služieb ako napríklad Škandinávia. Z toho potom vyplýva, že efektívnosť práce v Škandinávii je podstatne vyššia než v baštách neoliberalizmu, nehovoriac o tom, že tieto spoločnosti hospodária s vyrovnaným či prebytkovým rozpočtom a, naopak, také USA má extrémny neufinancovateľný dlh (federálnej a miestnych vlád, korporácii a domácnosti) vo výške 360 % HDP.

Vráťme sa teda k podstate polemiky, ktorá sa dnes vedie na našej politickej scéne. Podľa pravice treba dnešný verejný sektor, ktorý má sotva 33 %  už aj tak nízkeho HDP, ďalej zmenšovať. Ako som už spomenul, ešte menší štát, ako Slovensko má v EÚ už len Bulharsko. To sa má stať naším vzorom? Pritom si treba jasne povedať, čo je to vlastne štát. Štát nie je akýsi imaginárny zloduch (ako to vytrvalo tvrdia naši pravicoví verklikári). Štát napríklad garantuje istý štandard zdravotnej starostlivosti a jej dostupnosti, štát rovnako garantuje úroveň školstva, bezpečnosti a množstva iných služieb. Paradoxné je, že na to postupne prišli aj samotní pravicoví politici, keď boli pri moci. Vladimír Tvaroška – Miklošov štátny tajomník na ministerstve financií  - to povedal jasne, ovocie je už vyzbierané, rezervy šetrenia, bez dlhodobých štrukturálnych reforiem sú vyčerpané. Komu chce naša pravica ešte ubrať? Tým úradníkom na úradoch práce, ktorí po dvadsiatich rokoch práce majú s vysokoškolským vzdelaním necelých 500 eur mesačne a ktorí majú 250 klientov? Alebo učiteľom, ktorí tiež po dvadsiatich rokoch praxe majú príjem 550 eur? Alebo snáď tým úradníčkam na daňových úradoch, ktoré po fatálnom zlyhaní Miloša a jeho kamarátov vypočítavajú dane s ceruzkou a perom prípadne s kalkulačkou za 640 eur mesačne? Je najvyšší čas povedať, že toto je slepá ulička. Ak má Slovensko napredovať musíme sa vydať cestou, ktorou idú úspešní, nie cestou na Balkán - a hlúpe reči pravicových demagógov treba jednoducho ignorovať.

Na snímke: Roman Michelko

Foto: Emil Polák

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
20. jún 2012, 12:24
vyborne. mozno by bolo dobre aby nam pan autor nieco povedal o tom zdravotnictve vo svedksu, norsku, finsku ci kde. lebo mam dojem ako keby tam vsetci boli a mali detailne skusenosti. ja len namatkovo: v "primarnom", teda zakladnom pripade (nieco ako vseobecny lekar pre dospelych) by sa mala dat pacientovi starostlivost /teda navsteva u lekara) do troch dni. u specialistov do 14 dni. noja neviem, ale u podla mojej vlsatnej skusenosti to je rychlejsie. ma pan Michalko ine detailne skusenosti, alebo len berie info z agentury JPP? lebo stokrat opakovana loz sa stava pravdou a pripomina mi to stare casy, ked nasi slovacikovia ochkali pri pomysleni na zapad mysliac si, ze tam na povel padaju peceny holuby do huby. ach ano, a samozrejme vsetci co niesu hned v 100% suhlase su neoliberali. samozrejme. dnes sa to pouziva ako dakedy termin "nepriatelia ludovodemokratickeho zriadenia".
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
20. jún 2012, 12:51
Roman, správne píšete, že tá naša pravica iba zbytočne zvádza polemiku na to, že treba "menej štátu" a zároveň žiada čoraz vyššie obete od verejnosti, obyvateľstva a verejného sektora.
Obete v mene rastu HDP, pričom hrubý domáci produkt, to je celková ekonomická výkonnosť ekonomiky štátu, stále toho istého zatracovaného a odkopávaného štátu.

Rast má pritom paradoxne "zabezpečovať" štát, súkromný investor iba príde, zorganizuje, zotrie smotanu v podobe zisku, vykáže danému štátu "rast" a čerta sa stará, ako žije verejnosť okolo jeho plotu, dokonca niekedy už nepotrebuje ani zákazníkov z danej krajiny, lebo veď - medzinárodné trhy. A pracovníci?...

citujem Vás:
o tých krajinách, kde je "veľa štátu":
"napriek tomu, že v týchto spoločnostiach sú relatívne vysoké korporátne dane a progresivita zdanenia príjmov je úplnou samozrejmosťou, tieto spoločnosti majú veľmi vysoké HDP na hlavu, predovšetkým však majú najvyšší index kvality života. Tento index je pritom podstatne komplexnejší údaj vyjadrujúci vyspelosti spoločnosti než jednorozmerný údaj o výške produkcie. Obsahuje v sebe totiž aj parametre, ako dostupnosť vzdelania a zdravotnej starostlivosti, dobu dožitia či zdravotný stav obyvateľstva podľa dosiahnutého veku, ale aj množstvo voľného času a podobne. "

A toto je problém Slovenskej republiky - čo je tu ešte z ekonomických zdrojov "naše"? A koľko dostávame zato, že sme zdroje "rozdali", či ich "požičiavame"?(ľudí, priestory, pôdu, nescudziteľné vodné zdroje, prírodu, infraštruktúru?)

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984