Pavol Bršlík a tí druhí

Touto parafrázou názvu známej Karvašovej hry som sa nazval moje mapovanie prvej polovicu júna z hľadiska vokálnej ponuky pre bratislavských priaznivcov klasického spevu. Bola to ponuka mimoriadne bohatá.  
Počet zobrazení: 1591
uvod-blaho.jpg

Na rozhraní mája a júna sa na  nedeľnom matiné v Mirbachovom paláci predstavil nádejný tenorista (ešte poslucháč VŠMU) Juraj Hollý. Napriek mladému veku získal už viacero ocenení (napr. na medzinárodnej súťaži A. Dvořáka) a naposledy predviedol pekný výkon v banskobytrickej premiére Mozartovej opery Cosí fan tutte. Tento raz v jeho polorecitále (partnerkou mu bola sopranistka Aneta Mihályová) sa predviedol ako interpret piesňovej literatúry. Povrdil svoj talent, spieval disciplinovane, na svoj vek až prekvapujúco mnohotvárne. Pravda, nie všetky ukážky mu vyšli rovnako presvedčivo. Z dvoch piesní Schumanna a dvoch Liszta mu vždy lepšie vyšla tá prvá a v niektorých prípadoch (napr. záverečnom operetnom duete ) vo výškach príliš vsadil na silu tónu.

V približne rovnakom čase pripravili poslucháči bratislavského konzervatória v DK Zrkadlový háj dve predstavenia populárnej Offenbachovej operety Orfeus v podsvetí (zhodou okolností v týchto dňoch premierovanej aj v Štátnej opere v Košiciach). Predstavenie malo typicky študentský recesistický ráz, ktorý naznačil už buletin ukončený poznámkou: „Rakvu a vence zapožičala pohrebná služba SOLAMEN – Vysoká pri Morave“. Ten, kto hľadá v divadle zábavu a vie sa tešiť z toho, ako sa naša spevácka mlaď dokáže „odviazať“, mohol byť s predstavením spokojný. Škoda, že to nemožno povedať aj o speváckej úrovni večera. Z interpretov trinástich úloh diela plne neobstál nikto. Mužskí predstavitelia dobre zvládli svoje party, pokiaľ tieto nepresiahli strednú hlasovú polohu. Predstaviteľka postavy Verejnej mienky Judit Andelová má krásne tmavo sfarbené mezzo, no v prvom duete s Orfeom jej prekvapujúco nezneli hĺbky. Z menších ženských úloh sa najlepšie uviedla predstaviteľka Diany Tereza Maličkayová. Zato o speve interpretky Eurydiky Jane Dőményovej sa dá povedať len toľko, že vzhľadom na dobré herecké predpoklady by sa vari mala venovať skôr činohre. Pre starších milovníkov operety bolo príjemné stretnúť sa s dnes už legendárnym dirigenom Novej scény Zdenkom Macháčkom, ktorý gestami „riadil“ korepetítorku i spevákov.

Z úrovne spevákov začiatočníkov sa teraz prenesme k osobnosti, ktorá šíri slávu slovenskej „opernej školy“ na svetových javiskách. Agentúra KOPAS pokračovala v predstavovaní našich v zahraničí pôsobiacich operných stálic recitálom tenoristu Pavla Bršlíka. Spevák, ktorý sa pohybuje medzi Mníchovom, Barcelonou, Londýnom, Parížom, Los Angeles a Zürichom, nie je u nás celkom neznámy. Už pred pár rokmi spieval na Hlavnom námestí (spolu s O. Kleinom a M. Lehotským) v rámci letného festivalu Viva musica napodobujúc trio veľkých svetových tenoristov. Taktiež hosťoval v dvoch úlohách v opere SND (Nápoj lásky a Čarovná flauta) a vystúpil aj na BHS (Gennaro v Lucrezii Borgii). O jeho kvalitách svedčí aj to, že ako partnerky mal v zahraničí také umelkyne, ako sú Edita Gruberová alebo Anna Netrebko. Počúvať ho v koncertnom recitále (5. 6.) v malej sále SF bolo zážitkom.

Program koncertu bol zostavený neobyčajne prezieravo tak, že spevák nám v ňom mohol preukázať všetky kvality svojho umenia. S jedinou výnimkou (francúzska ária z Lalovho Kráľa z Ysu) všetky ostatné piesne či árie boli interpretované v taliančine, z čoho vybočila ešte  v jednom z troch prídavkov v ruštine pozoruhodne zaspievaná ária Lenského z Čajkovského Eugena Onegina. Najväčšou devízou Bršlíka nie je samotný jeho hlas, ale spôsob interpretácie. Spieva dynamicky a výrazovo pestro, technicky spoľahlivo, len extrémne vysoká poloha by ešte zniesla uvolnenejší a menej zúžený tón. Z interpretovaného programu je naozaj ťažko vybrať najzdarilejšie a menej zdarilé vokálne čísla, pretože tu vstupuje do hry aj subjekt poslucháča či kritika. Osobne sa mi veľmi páčila úvodná koncertná ária od Alessandra Stradellu Pietá signore, väčšina zo šiestich Belliniho piesní a dramaturgický bonbónik Tre sonetti del Petrarca od Franza Liszta. Pre slovenské publikum však bol objavným aj Donizettiho Vojvoda z Alby alebo už spomínaný Lalo. V známej árii Alfréda z Verdiho Traviaty zasa spevák názorne ukázal, ako vie hospodáriť s dychom, keď zaspieval dve neuveriteľne dlhé frázy bez nadýchnutia. Koncert bol zážitkom, na aký sa len tak ľahko nezabúda. Len traja súčasní lyrickí tenoristi dokážu (podľa mňa) tak plynulo prechádzať z plného hlasu do polohlasu alebo opačne – Rolando Villazón, Francesco Meli a Pavol Bršlík.

Ako to už býva v SND zvykom, aj pred premiérou Pucciniho opery Manon Lescaut pripravil J. Blaho nedeľné matiné. Tieto podujatia sú v poslednom čase o niečo chudobnejšie na reprodukované (zvukové alebo vizuálne) ukážky, keďže Slovenský rozhlas za ich zapožičanie vyžaduje nemalé sumy. Ďalším závažným problémom je pár dní pred premiérou získať spevákov pre živé ukážky. Napriek tomu ani prevažne slovné pojednanie o Manon nestratilo nič zo svojho čara, aj keď tento raz si prišli na svoje hlavne tí, ktorí sa chcú aj poučiť a nielen počúvať hudbu.

Poslednou demonštráciou vokálneho umenia v prvej polovici júna bol koncert amerického tenoristu Lawrencea Brownleea vo veľkej sále SF 14. júna (v Prahe vystúpi o štyri dni neskôr). Ten možno smelo nazvať za ozajstný vrchol z ponúkaných programov. Štyridsaťročný černošský spevák má za sebou len desaťročnú kariéru, ale už spieval na najväčších operných javiskách sveta. Je špecialistom na interpretáciu náročných, neobyčajne vysoko položených partov opier Gioachina Rossiniho a svoj repertoár logicky rozširuje aj na „výškarské“ party z Donizettiho a Belliniho opier. Toľko vysokých tónov zaspievaných s absolutnou istotou sme vari v Bratislave ešte nezažili (minuloročný recitál rossiniovskej „jedničky“ Juana Diega Floreza som, bohužial, nepočul). Zvlášnosťou spevákovho hlasu je to, že jeho ľahký tenor získava na šírke tónu, čim vyššie spieva. Vie však aj pôsobivo lyrizovať, takže o nejakej jednostrannosti interpretácie sa nedá hovoriť. Publikum vo veľkej sále SF si po riadnom programe pozostávajúcom zo štyroch árií od Rossiniho, troch Donizettiho a jednej Belliniho vynútilo ešte tri prídavky, pričom sa šlo od nadšenia pretrhnúť najmä po opakovaní árie z Donizettiho Dcéry pluku obsahujúcej 9 trojčiarkových „c“. Speváka sprevádzal orchester Janáčkovej opery Brno s rakúskym dirigentom Thomasom Rősnerom. Kvality orchestra vynikli v overtúrach, pri sprevádzaní sólistu však dirigent preháňal dynamiku na úkor počuteľnosti speváka. Ešte že ten má vysoké tóny takej intenzity, že sa presadia aj proti predimenzovanému zvuku orchestra. Agentúry Kapos a House of Music tak po druhý raz v mesiaci úspešne „zaskočili“ za „živoriacu“ štátnu kultúru

Zaujímavé zážitky sľubuje aj druhá polovica mesiaca. O novej inscenácii Pucciniho Manon Lescaut, podobne ako o opernej časti Zvolenských hier zámockých budem referovať pre čitateľov Slova osobitne. Práve kvôli festivalu vo Zvolene prídem o bratislavské vystúpenie nestora svetových barytonistov sedemdesiatnika Lea Nucciho (28. 6.), ako aj o dve vychádzajúce operné hviezdy (S. Yoncheva a S. Pop), ktorých operné gala (30. 6.) ukončí festival Viva (la) musica. Koordinácia termínov podujatí je, žiaľ, na Slovensku neznámym pojmom.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984