Každý deň stretnúť človeka: Mária Kráľovičová
V Činohre SND sa v posledných dňoch priam roztrhlo vrece s výročiami významných osobností našej divadelnej kultúry. Po dvoch jubilantkách zo strednej hereckej generácie (dúfam, že ma za toto časové zaradenie pochvália) oslávila svoje 85. narodeniny Mária Kráľovičová. A nie hocijako ale galaprogramom nazvaným Každý deň stretnúť človeka, konaným v historickej budove SND pred publikom, ktoré ju miluje.
Mala čo oslavovať. Veď za 67 rokov nepretržitej hereckej aktivity vytvorila 116 javiskových postáv, z ktorých mnohé sa zapísali do pomyselnej zlatej knihy slovenského herectva. Ťažko z nich vybrať tie najvýznamnejšie, a tak spomeniem tie, ktoré osobne mňa najviac oslovili. Bohužiaľ, nezažil som jej skvelú Sládkovičovu Marínu, ktorej meno jej vďaka Štefanovi Krčmérymu na dlhý čas prischlo. Myslím, že po prvý raz som ju videl ako Henriettu v Molierových Učených ženách a ako 12-ročného chlapca ma viac než herectvo upútalo to, že ju kolegovia na javisku nazývali podľa francúzskej výslovnosti Anriettou. Už lepšie som dokázal oceniť jej herectvo v Hikmetovej Legende o láske či v hereckými veličinami preplnenej inscenácii Schillerových Zbojníkov. A potom ma jej herectvo oslovovalo v jednej úlohe za druhou. Po Millerovom Pohľade z mosta (Catherine) prišla jej nezabudnuteľná Maggie v spisovateľovom sebaspytovaní Po páde a medzi tým jej ďalšie nezabudnuteľné výkony v Budského inscenáciách Čechovovho Ivanova a Arbuzovovej Príhody na brehu rieky. Svojou Katou v Pietrovej inscenácii Tajovského Nového života prispela k novátorsky poňatému pohľadu na toto predtým skôr moralizátorsky chápané dielo a jej komediálny talent sa ešte dodnes blýska v Tajovského Ženskom zákone (Dora) či najnovšie vHarwoodovom Kvartete (Cecily).
Večer venovaný jubilantke získal na ešte väčšej vážnosti prítomnosťou prezidenta republiky Ivana Gašparoviča a primátora Bratislavy Milana Ftáčnika, ktorý na záver rozmnožil bohatý súpis jej ocenení. Program scenáristicky pripravil Peter Pavlac, režíroval ho Ľubomír Vajdička a moderoval Richard Stanke. Bol poskladaný z vystúpení jej hudobných hostí, na zadné plátno premietaných výpovedí jej kolegov kombinovaných s niekoľkými ukážkami z jej umeleckej činnosti, z kolektívnej recitácie jubilantky a jej mladších a mladých kolegov (zo Sládkovičovej Maríny či Nezvalovej Manon) a zo scénicky poňatých reminiscencií na významné okamihy jej života – prvú návštevu v divadle, konkurz do divadla, zoznámenie sa s budúcim manželom Mirom Procházkom či lúčenie sa s jej životným režisérskym partnerom Jozefom Budským, spomienka na veľkého básnika Miroslava Válka – a tiež z rozhovorov s moderátorom, ktorý jej hereckú generáciu spravodlivo označil za „pevninu“ našho divadla. Medzi slovami uznania a obdivu jej kolegov sa kde-tu objavil aj náznak recesie tak blízkej jubilantke, keď gratulant na filmovom plátne básnil o malej kytičke, hoci v skutočnosti bola priam záplavou kvetov, ktoré napokon v závere programu naplnili i celé proscénium javiska. Pokiaľ ide o hudobných hostí na javisku defilovali pri klavíri Daniel Heriban, vokálne septeto Fragile (škoda, že vokálne skupiny dnes už prešli na spievanie do mikrofónov, ktoré zasa nie vždy ideálne fungovali pri prozaických výstupoch), speváci Katarína Hasprová a Miroslav Dvorský, ktorý na záver zanôtil Lehárovo Vám svoje srdce dám. Starších divákov potešilo, že na javisku aspoň chvíľku s Marínou pobudli (popri súčasnej hereckej garnitúre) aj Oldo Hlaváček a Leopold Haverl. Kým v ukážkovo pripravenom bulletine nájdeme aj detailný výpočet jej hereckých úloh v SND (autorka E. Blahová), škoda, že nie všetky filmové ukážky boli (najmä pre mladšieho diváka) identifikovateľné.
V moderátorovom texte sa objavili slová, ktoré mimoriadne trefne vystihujú osobnosť Márie Kráľovičovej. Podľa nich zostáva symbolom radosti, energie, vytrvalosti a je človekom, ktorý dokáže dávať. Kiež by sme si takéto osobnosti našej kultúry (namiesto „celebrít“) dokázali vždy oceniť a uchovať ich odkaz aj pre nasledujúce generácie.
FOTOGALÉRIA
Foto: Archív M. K.
Veselé panie z Windsoru s Ctiborom Filčíkom, 1963
Doma s režisérom Georgijom A. Tovstogonovom
S Vladimírom Mináčom
S manželom Mirom Procházkom
