Reklama
Reklama

Kritika systému - nad knihou Besy kapitalizmu

V našich podmienkach ide o výnimočný knižný projekt. U našich západných susedov prebieha podstatne intenzívnejšia rozprava. Prejavuje sa to aj v počte kritických intelektuálov v recenzovanej knihe.
Počet zobrazení: 740
besy uvod1.jpg

Neistotu v prevládajúcom svetovom ekonomickom systéme prehlbujú hospodárske a sociálne dopady finančnej krízy. Naplno prepukla v roku 2008. Podľa viacerých analytikov jej v uplynulých dvoch desaťročiach predchádzala séria menej významných, no stále závažnejších ekonomických otrasov. Patrí medzi ne najmä prepad amerických akciových trhov (1987). Kríza úspor a úverov koncom 80. a začiatkom 90. rokov. Japonská finančná kríza a veľká stagnácia 90. rokov. Ázijská finančná kríza (1997 – 1998) a krach novej ekonomiky (2000).

V rokoch 1995 – 2005 americké peňažné ústavy poskytovali hypotekárne a spotrebné úvery množstvu klientov, ktorí nemali dostatok zdrojov na ich krytie. Do Európy sa finančná kríza preniesla najmä pre to, že americké banky, ktoré poskytovali rizikové úvery, si požičiavali od európskych finančných ústavov (takto získali približne jeden a pol bilióna dolárov). Európske banky síce mohli vo vzťahu k nim vykazovať pohľadávky, ale chýbala im hotovosť. Pokiaľ v USA boli problémom toxické úvery, v Európe sa prejavil problém s likviditou. Neskôr sa ukázalo, že zásadným problémom krajín Európskej únie je najmä solventnosť.

Kríza upriamila pozornosť na dva zásadné fenomény. Presun ťažiska ekonomickej aktivity od výroby k finančnému sektoru (financializácia kapitálu), druhým problémom je klesajúca spotreba. Kapitál je vystavený rizikám prebiehajúcich cyklov stagnácie a finančnej expanzie namiesto toho, aby  kontinuálne rástol. Charakterizujú ho menové špekulácie. Obchodovanie s komplikovanými derivátmi. Rastúca zadlženosť spojená s poskytovaním úverov jednotlivcom a korporáciám a nárast štátnych dlhov. Postupne sa začala zmenšovať globálna spotreba, keďže niekoľko percent najbohatších nemôže nahradiť spotrebu upadajúcej strednej vrstvy.

Presadzovanie neoliberálnych reforiem spojených so znižovaním daní a odvodov, stagnácia rastu miezd a zvyšujúce sa náklady domácností, presadzovanie flexibilných foriem práce a rast nezamestnanosti (osobitne mladých ľudí) majú za následok radikálny úpadok strednej vrstvy. Ekonomické prostriedky a spotrebné možnosti, ktorými disponuje, reálne ohrozujú  prepad jej príslušníkov do nižších kategórií. Obyvatelia z „nižších podlaží“ majú zase sťaženú pozíciu v snahe dosiahnuť vyššiu životnú úroveň. Hrozba straty zamestnania ohrozuje všetky vzdelanostné kategórie. Vrátane osôb s vysokoškolským vzdelaním, ktoré prestáva byť zárukou lepšieho uplatnenia na trhu práce.

Šestnásť kritických intelektuálov v jednej publikácii

Charakter súčasnej spoločnosti vedie kritických ekonómov, sociológov, politických filozofov k diagnostikovaniu jej stavu a úvahám o prehodnotení prevládajúceho ekonomického systému. Do tohto kontextu možno zaradiť aj knihu rozhovorov s kritickými intelektuálmi – Besy kapitalizmu alebo Začiatok novej éry. Zostavil ju Pavol Dinka, ktorý prostredníctvom interview so svetovými, slovenskými a českými mysliteľmi odkrýva protirečenia a rozpory dnešného sveta. Problémy globálneho kapitalizmu analyzujú myslitelia Michael Albert, Václav Bělohradský, Ľuboš Blaha, Martin Hartmann, Michael Hauser, Ladislav Hohoš, Marek Hrubec, Jan Keller, Oskar Krejčí, Roman Michelko, Claus Offe, Jacob Dahl Rendtorff, William Robinson, David Schweickart, Ilona Švihlíková, Slavoj Žižek.

Viacero autorov sa vo svojich reflexiách súčasnosti zaoberá oslabovaním sociálneho štátu. V prvej fáze prišlo k privatizácii majetku. V druhej fáze k znižovaniu daní a škrtaniu dávok. Tretiu fázu charakterizujú reformy dôchodkového systému a zdravotníctva. Zdroje v týchto segmentoch má tak postupne ovládnuť súkromný sektor. Profesor Jan Keller tieto procesy hodnotí ako „tunelovanie minulosti, prítomnosti a budúcnosti.“ Vychádza pritom zo skúseností v Českej republike. Tieto fenomény sú však výrazne prítomné aj na Slovensku a ich symptómy sú vlastné i pre ďalšie krajiny. Známy český sociológ a aktivista na otázku, či sociálny štát patrí minulosti, jednoznačne odpovedá: „Prioritou súčasnej spoločnosti je sociálny štát udržať. Je totiž jednou z podmienok fungovania demokracie. Časť pravice tvrdí, že byrokratický sociálny štát nie je potrebný, jeho funkcie prevezme rodina, ktorá sa bude starať o svojich členov, a vďaka tomu sa vraj opätovne stmelí. Ide o úplnú neznalosť veci.“ (s. 246)

Ako Jan Keller ďalej uvádza, nízkopríjmové rodiny nemajú dostatok zdrojov, ktoré by mohli prerozdeliť medzi svojich členov. Presunutie sociálneho zabezpečenia zo štátu na rodiny povedie k prehlbovaniu nerovnosti. Sociálny štát je však vystavený nielen kritike sprava, ale na viaceré jeho funkcie môžu mať rozdielny názor i ľavicovo orientovaní myslitelia. Filozof Michael Hauser hovorí o tom, že sociálny štát sledoval požiadavku akumulácie kapitálu. Vychádza pritom z prác kritických teoretikov Theodora Adorna a Herberta Marcuseho, ktorí nehovorili o sociálnom štáte, ale neskorom kapitalizme. Český filozof o sociálnom štáte šesťdesiatych rokov minulého storočia konštatuje: „Sociálny štát vo svojej podstate nebol nič iné, iba štátom platené skvalitňovanie pracovnej sily, ktorá bola zamestnaná v súkromnom sektore, skrátka, zo štátnych prostriedkov sa dotovala kapitalistická akumulácia. Neskôr nastalo obdobie, keď nastala fiškálna kríza a zmenila sa forma akumulácie“  (s. 136)

Michael Hauser uvádza, že v sedemdesiatych rokoch sa dostal štát do vnútorných ekonomických ťažkostí a prišlo k nástupu liberalizmu. Spomína krízu ľavice, ktorej chýba vízia a preto sa upína k sociálnemu štátu. Nemecký filozof a sociológ Martin Hartmann v ďalšom z rozhovorov zase kriticky konštatuje, že obdobie po II. svetovej vojne netreba idealizovať, hoci viaceré kapitalistické krajiny zaznamenali pokrok v sociálnej a morálnej oblasti. Pri porovnaní so súčasnosťou sa však nazdáva, že „sociálnodemokratická éra“ skvalitnila život pracujúcich. Kriticky sa vyjadruje o paradoxoch kapitalizmu a odbúravaní sociálnych práv: „Umelo vyvolaný diskurz o osobnej zodpovednosti zámerne odpútava pozornosť od sociálnych problémov, odpútava pozornosť najmä od toho, do akej miery závisí osobná zodpovednosť od interných a externých podmienok, aby sa subjekt mohol pokladať za zodpovedného za svoje potreby a zanedbávanie povinnosti.“ (s. 116)

Slovenský politológ a filozof Ľuboš Blaha hovorí o tom, že rozdielny prístup (zo strany jednotlivých sociálno-politických doktrín vo vzťahu k sociálnemu štátu) sa dotýka najmä prostriedkov a cieľov. Pre sociálnu demokraciu je sociálny štát cieľom, zatiaľ čo pre konzervatívcov ide o prostriedok na udržanie stability a poriadku. Vracia sa k prameňom sociálneho štátu: „Ak teda pravica v niektorých historických obdobiach podporovala sociálne reformy, bolo to preto, že sa buď bála socialistickej revolúcie, čo bol prípad pruského kancelára Otta von Bismarcka koncom 19. storočia, alebo potrebovala efektívnejšiu armádu na imperiálne výboje, ako povedzme, Veľká Británia na začiatku 20. storočia; eventuálne reagovala na zlyhania trhu a s tým súvisiacimi obrovskými hospodárskymi a politickými škodami v tridsiatych rokoch, ako to dokumentuje Rooseweltov Nový údel a podobne. Po druhej svetovej vojne si politici od stredu napravo, či už to bol Konrad Adenauer, Alcide De Gaspari atď., dobre zrátali, že ak nevytvoria sociálnejší model, ich vlastní občania si vo voľbách zvolia komunistický systém alebo inú radikálnu zmenu.“ (s. 57)

A čo vývoj po druhej svetovej vojne v takzvanom východnom bloku? Filozof Ladislav Hohoš okrem iných otázok reaguje aj na stanovisko Herberta Marcuseho a Ericha Fromma, podľa ktorých sovietsky systém nebol socializmom, nasledovnými slovami: „Cieľ dosiahnuť vyššie štádium civilizácie, spoločnosť bez odcudzenia i vykorisťovania a s vyšším stupňom samosprávnej demokracie, sa nedosiahol. Sovietsky politický systém sa zakladal na nadvláde „univerzálnej partokratickej byrokracie“ (Martin Malia) a sovietizáciu uplatňoval ako nástroj upevnenia svojho postavenia v rámci studenej vojny.“ (s. 185) Pri opise situácie v socialistickom Československu vychádza z analýzy Milana Šimečku, filozofa v disente. Parafrázujúc jeho reflexiu spoločenských pomerov hovorí, že na jednej strane bola potlačená občianska spoločnosť, na druhej strane však prišlo k vytvoreniu sociálne homogénneho prostredia.

Súčasná ekonomická kríza a jej príčiny

Kniha Besy kapitalizmu alebo Začiatok novej éry ponúka množstvo podnetných myšlienok. Mnohé z nich sú slovenským čitateľom známe už z pôvodných prác intelektuálov, ktorí sa tentoraz vyjadrujú k naliehavým sociálno-ekonomickým témam formou rozhovorov. Jedným z takýchto tematických okruhov je problematika krízy. A s ňou spojená charakteristika kapitalizmu. Profesor sociológie na Univerzity of California William Robinson hovorí o tom, že aktuálna kríza je dôsledkom nadvýroby: „Pokiaľ ide o príčiny súčasnej krízy, jej vznik sa viaže na globalizáciu kapitálu a na otvorenie možností na celosvetovú akumuláciu kapitálu. Priveľká akumulácia vedie k nadbytočnej akumulácii a recesii, ako sa to stalo v súčasnosti. Táto tendencia bola zreteľná už od osemdesiatych rokov.“ (s. 231)

Podľa W. Robinsona by sa kritický intelektuál mal zapájať do činnosti hnutí, ktoré sa usilujú o spoločenskú zmenu. Konštatuje, že krízové obdobie je nebezpečné, no zároveň predstavuje šancu pre nové myšlienky, ktoré môžu oslovovať viac ľudí. V našich podmienkach sa do takýchto hnutí zapájajú nielen (už) spomínaní autori, ale aj ďalší z intelektuálov, s ktorými vedie P. Dinka zaujímavé rozhovory. Originálne myšlienky prináša aj v interview s ekonómkou a českou aktivistkou Ilonou Švihlíkovou. Upozorňuje na fakt, že nezamestnanosť prestáva byť hlavným faktorom sociálneho postavenia zamestnanca. Na príklade ekonomicky vyspelých krajín dokumentuje, že je nemálo takých, ktorí majú prácu, ale mzda im nestačí na živobytie. Na otázku ohľadne konca krízy odpovedá, že ozajstné príčiny sa neodstránili. Autorka knihy Globalizace a krize sa kriticky vyjadruje o Washingtonskom konsenze. Podnetné sú jej výpovede ohľadne Kondratievových vĺn.

I. Švihlíková reprodukuje Kondratievovu myšlienku, podľa ktorej je vedecko-technický pokrok endogénnym faktorom ekonomického rozvoja. V tomto kontexte formuluje zaujímavú tézu, podľa ktorej „...nové technológie nadobudli takú podobu, že ich masová aplikácia nie je zlučiteľná so súčasným systémom: s kapitalizmom.“ (s. 369) V nadväznosti na uvedený tematický okruh hodnotí súčasnú krízu nielen z pohľadu finančného sektora (jeho kontroly, regulácie či zdaňovania), ale najmä z pohľadu roztvárania nožníc medzi agregátnym dopytom a ponukou: „Kým však svetová ekonomika bude fungovať tak, že virtuálnymi operáciami možno zarobiť x-krát viac ako výrobou či službami, sotva sa niečo výraznejšie zmení.“ (s. 370)  

V slovenských podmienkach sa problematikou tzv. Washingtonského konsenzu a jeho dôsledkami na štát zaoberá politológ Roman Michelko. Podniky, ktoré v minulosti ovládal (štát), sú dnes prevažne v rukách zahraničných vlastníkov. Manažmenty nadnárodných korporácii volajú po výhodnejších formách zdaňovania. V záujme zníženia nezamestnanosti ponúkajú vlády potenciálnym investorom „daňové prázdniny“, alebo iné formy finančného zvýhodnenia, ktoré sa negatívne prejavujú na príjmovej časti štátneho rozpočtu. V postkomunistických spoločnostiach to znamená kolabovanie štátu. V rozhovore so zostavovateľom knihy rozhovorov Roman Michelko uvádza: „Washingtonský konsenzus de facto rozhodol o tom, že národný štát sa vzdáva svojich kompetencií v prospech korporácií. Jeho obsahom je maximálna redukcia štátu a jeho regulačných mechanizmov, minimálna miera prerozdeľovania, a naopak, masívna privatizácia.“ (s. 277)

Slovenský politológ a filozof, podobne ako ďalší domáci i zahraniční autori konštatuje, že práca nie je zárukou primeranej odmeny a súčasný kapitalizmus produkuje chudobných pracujúcich. Roman Michelko zároveň upozorňuje na fakt, že čoraz menší počet ľudí vyrába čoraz viac výrobkov. Táto skutočnosť bude spolu s ďalšími okolnosťami zhoršovať uplatnenie ľudí na trhu práce. Problémy s pracovnou sebarealizáciou sa tak prelievajú do migrácie (z menej vyspelých krajín do ekonomicky silnejších častí sveta). V recenzovanej knihe rozhovorov sa na túto problematiku zameriava sociológ Claus Offe. Ako uvádza, migračné záujmy spočívajú v dvoch rovinách. Individuálna a bezprostredná sa dotýka jednotlivca. Kolektívna a dlhodobá sa dotýka štátu. Migranti sa musia vyrovnať s tým, že opustia svoj domov. Nemecký profesor doslova hovorí: „Musia akceptovať všetky riziká migrácie, neistoty vyplývajúce z procesov prispôsobovania sa, možnú diskrimináciu a vykorisťovanie, ktoré ich čakajú v cieľových krajinách.“  (s. 308)

Alternatívne ekonomické riešenia

Prínosom recenzovanej knihy je i to, že sa nezameriava len na analýzu súčasného svetového systému, ale prináša alternatívne ekonomické riešenia. V tejto súvislosti je potrebné spomenúť hlavne dve výrazné postavy: Michaela Alberta a Davida Schweickarta.  Prvý z kritických intelektuálov, Michael Albert, rozpracoval model participatívnej ekonomiky (parecon), ktorá je návrhom beztriedneho hospodárskeho systému. Svoju vízia americký ekonóm opisuje ako alternatívu ku kapitalizmu, trhovému socializmu a centrálne plánovanému hospodárstvu. Parecon vychádza z rovnosti, solidarity, rozličnosti a samosprávy. Medzi jeho inštitúcie patria zamestnanecké a spotrebiteľské rady, vyvážený komplex zamestnania, odmena na základe vynaloženého úsilia a obety, odmietanie súkromného vlastníctva. Zamestnanci a spotrebitelia potrebujú miesto, na ktorom môžu artikulovať svoje potreby. Na otázku, v čom spočíva podstata samosprávy v ekonomike  odpovedá: „Pracovníci hlasujú v skupinách, či už v radách, alebo v tímoch, o všeobecne platných, resp. parciálnych rozhodnutiach, pričom sa im v každodennom živote naskytá širší priestor na voľný výber.“  (s. 20)  

Albertov model (parecon) má z dnešného hľadiska pomerne utopický rozmer, rozpracovanejší koncept predstavuje ekonomická demokracia. Americký filozof, profesor David Schweickart sa zameriava na opis kontraprojektu, ktorý na rozdiel od klasického socialistického modelu plánovaného hospodárstva zachováva konkurenčný trh tovarov a služieb. Medzi jeho základy patria firmy riadené zamestnancami a spoločenská kontrola investícií. Zároveň konštatuje, že projekt nezabezpečí pre všetky národy rovnakú rozvojovú základňu, prijatie rovnakých technológií, hodnôt, alebo spotrebiteľských návykov. Filozof dokumentuje úspešnosť ekonomickej demokracie na základe jeho podobnosti s projektom Mondragón Corporación Cooperativa (MCC) v baskickom regióne Španielska. V knihe rozhovorov uvádza, že najväčší priemyselný zväz Severnej Ameriky (United Steelworkers) uzavrel dohodu s MCC o podpore a pomoci pri zriaďovaní podnikov vlastnenými zamestnancami. Je presvedčený, že MCC je rovnako dôležitý pre ekonomiky prvého aj tretieho sveta: „Napokon, je to siedma najväčšia spoločnosť v Španielsku, zamestnávajúca vyše 85-tisíc pracovníkov; jej ročné príjmy predstavujú 14 miliárd eur.“ (s. 349)

Čitateľ, ktorý by sa chcel o koncepciách M. Alberta či D. Schweickarta dozvedieť viac, môže siahnuť po slovenských prekladoch kníh Naša nádej – život bez kapitalizmu Po kapitalizme ekonomická demokracia, ktoré preložil Pavol Dinka a vyšli vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov. V rovnakom vydavateľstve vyšla aj kniha Besy kapitalizmu – Začiatok novej éry, ktorá nadväzuje na sprístupňovanie alternatívnych pohľadov na ekonomiku a spoločnosť v časoch krízy. Politológ Oskar Krejčí v jednom zo série publikovaných rozhovorov hovorí o vzniku občianskych iniciatív, ktoré využívajú na vlastnú mobilizáciu internet a sociálne siete. Najdôležitejšie západné médiá ich však nepustia na obrazovku, keďže sú závislé od peňazí privilegovaných. Týka sa to aj hnutia Occupy Wall Street. Český profesor zdôrazňuje, že spoločnosť sa musí opäť pokúsiť o uskutočnenie idey ľudských práv. Zaraďuje medzi ne aj sociálne práva. Zdôrazňuje pritom, že „... za ľudské práva treba bojovať, nie sú totiž prirodzené, nie sú neodňateľné, nie sú nescudziteľné.“ (s. 265)

Predpoklad nárastu občianskej objednávky zmeny

Sociológ a politológ Marek Hrubec konkretizuje nástroje, prostredníctvom ktorých by mohli občania výraznejšie vstupovať do verejného života. V tejto súvislosti hovorí najmä o participatívnom rozpočte. Jeho zostavovanie prebieha na základe stretnutí obyvateľov určitého počtu (bloku) domov, štvrtí a miest, ktorí rozhodnú o pridelení finančných prostriedkov pre určitú kapitolu. Ako príklad uvádza brazílske mesto Porto Alegre. Občania takýmto spôsobom rozhodli o výraznejšom pridelení finančných prostriedkov do školstva a zdravotníctva (v porovnaní s rozpočtami, ktoré pred tým zostavovali politici). Známy český aktivista ďalej ako reálne spomína zavedenie všeobecného základného príjmu. Opis fungovania tohto mechanizmu si vyžaduje väčší priestor, v danom kontexte je však podstatné zdôrazniť, že M. Hrubec ho vníma ako príležitosť, aby sa občania mohli viac venovať svojim komunitám; ak by mali záujem: „... mohli by pracovať za kratší zamestnanecký úväzok a pritom sa viac venovať tvorivej práci, práci pre obec, rodinu, starať sa intenzívnejšie o deti, rodičov, pomáhať druhým atď.“ (s. 215)

Dánsky profesor etiky Jacob Dahl Rentdorff v interview rozoberá problematiku uznania a kriticky hodnotí paradox, že na jednej strane sa každému členovi spoločnosti formálne prizná rovnaká úcta (voči jeho autonómii a dôstojnosti), na druhej strane reálne ocenenie prebieha podľa jeho (ekonomického) výkonu. V tejto súvislosti hovorí o konflikte politickej slobody (podľa ústavy) a otroctva (podľa pracovného práva). Spoločenské procesy sú spojené aj s bojmi za uznanie. J. D. Rentdorff preto hovorí: „Nie som si istý, že boj, konflikt, násilie a moc ako také nám poskytujú dobrú základňu pre politickú a sociálnu etiku. Ak aj áno, musíme sa opýtať, do akej miery. Nazdávam sa preto, že koncept uznania musí súčasne sprevádzať koncept daru, ktorý môže za pomoci mediácie prispieť k spoločenskej integrácii a vzájomnému porozumeniu.“ (s. 334)

Kniha Besy kapitalizmu alebo Začiatok novej éry predstavuje výrazný príspevok do spoločenskej rozpravy na Slovensku. Treba povedať, že potenciál publikovaných myšlienok osloviť širšie spektrum prijímateľov je limitovaný charakterom mediálneho prostredia. Vzhľadom na narastajúcu nespokojnosť ľudí pritom možno predpokladať, že sa bude stupňovať aj občianska objednávka po zmene. Nielen v oblasti politiky, ale predovšetkým parametrov prevládajúceho ekonomického systému. Filozof a sociológ, profesor Václav Bělohradský však upozorňuje: „Politické zmeny, v demokracii zredukované na volebné mechanizmy, nemôžu nič zmeniť, naše čoraz brutálnejšie ohrozované pozemské tu a teraz nezachránia. Zmena musí byť v demokratickej spoločnosti spoločným cieľom väčšiny občanov, ale kde sa má taká väčšina sformovať, keď verejný priestor úplne zaplnil zábavný priemysel a navyše ho cenzuruje kapitál?! Riešenie nespočíva v zmene volebného systému, lež vo voľbe systému, ktorý umožňuje zmenu. Môžeme si takýto systém zvoliť?“ (s. 50)

Vystáva tak otázka, či a do akej miery sme teda schopní zmeniť podmienky života. Úzka majetková a výkonná elita nie je odkázaná na verejné fondy, ak potrebuje kvalitnú lekársku starostlivosť, alebo si chce zabezpečiť dôstojnú starobu. Jej príslušníci spravidla študujú na prestížnych univerzitách v zahraničí, takže bezplatné domáce školstvo im môže byť ľahostajné, vrátane jeho kvality. Táto elitná vrstva, ktorá predstavuje možno percento populácie zastáva postoje, ktoré dominujú v najsledovanejších médiách. Rovnako má nezanedbateľný vplyv na politické rozhodnutia štátu bez ohľadu na ideologické zafarbenie politických strán, ktoré sa podieľajú na vládnutí. Stačí spomenúť, napríklad, všeobecne zaužívaný postoj k sociálne vylúčeným skupinám obyvateľstva.

Väčšina ekonomicky aktívnych nedisponuje majetkom, ktorý by im umožňoval podnikať, ale prenajíma svoju pracovnú silu. K strednej vrstve patrí približne štvrtina slovenskej populácie. Dve tretiny pracujúcich dostávajú odmenu za prácu, ktorá je nižšia ako priemerná mzda v národnom hospodárstve. Tieto vrstvy sa prostredníctvom daňového a odvodového zaťaženia v rozhodujúcej miere podieľajú na tvorbe verejných zdrojov. Takto získané finančné prostriedky však nestačia na zabezpečenie funkcií, ktoré sa očakávajú od štátu. Pod vplyvom reforiem prichádza k jeho oslabovaniu. Nie je preto schopný zabezpečiť plnohodnotné služby. S tým klesá aj ochota platiť dane, rastie tlak na zníženie odvodov. Zároveň klesá spolupatričnosť s ľuďmi odkázanými na štátne sociálne dávky.

V slovenských podmienkach výnimočný projekt

Priestor pre recenziu či úvahu nad knihou Besy kapitalizmu alebo Začiatok novej éry neumožňuje vyčerpávajúcu sondu do problematiky jednotlivých rozhovorov. Otvárajú široký okruh tém. Primárne sa zameriavajú na kritiku systému. V slovenských podmienkach ide o výnimočný knižný projekt. U našich západných susedov prebieha podstatne intenzívnejšia rozprava. Prejavuje sa to aj v počte kritických intelektuálov, ktorí majú priestor v recenzovanej knihe. V ekonomicky vyspelých krajinách euroatlantického civilizačného okruhu je uvedená diskusia ešte otvorenejšia.

Kniha nepredstavuje vyčerpávajúci pohľad na teoretické prístupy k pochopeniu sveta. Jeden knižný text ich nemá potenciál obsiahnuť. Z autorov, ktorí v otázkach či odpovediach nie sú v zásade spomínaní, pričom ide o mienkotvorného teoretika alterglobalitického hnutia, treba spomenúť amerického sociológa Immanuela Wallersteina. Je najvýznamnejším predstaviteľom teória svetového systému, ktorá síce nie je v slovenských podmienkach dostatočne známa, no podáva vedecky podloženú a politicky presnú teóriu, ktorá osvetľuje príčiny ekonomického postavenia (zaostávania) jednotlivých krajín.

Kritickí intelektuáli, ktorí v knihe rozhovorov analyzujú prevládajúci svetový systém, sa zhodujú v tom, že súčasné prerozdeľovanie vyhovuje úzkej skupine ľudí. Vystáva metodologická otázka, či by „začiatok novej éry“ znamenal aj (okamžitý)
nástup udržateľnej alternatívy voči kapitalistickej akumulácii. Najmä ak by mala priniesť viac šťastia pre všetkých ľudí. O komplikovanosti súčasného sveta vypovedá i rozhovor so slovinským filozofom s disidentskou minulosťou Slavojom Žižekom.

V knihe je uverejnené jeho pražské vystúpenie, ktorým sa 17. novembra 2011 prihovoril  účastníkom stretnutia na Václavskom námestí: „Máte právo byť hrdí na to, že ste boli na uliciach pred dvadsiatimi dvoma rokmi. Súčasné udalosti vo svete počínajúc Egyptom a končiac Wall Street, nám jednoznačne ukazuje, že sa boj neskončil. Obviňujú nás, že sme nostalgickí, že ohrozujeme demokraciu. Irónia spočíva v tom, že kapitalizmus funguje čoraz lepšie bez demokracie, bez demokracie je vlastne najefektívnejší. V Číne riadia kapitalizmus komunisti. Totalitárni kapitalisti a totalitárni komunisti stoja dnes v jednom šíku, zjednotení ako naši nepriatelia. Problém súčasnosti je do očí bijúci – tradičná demokracia si nevie poradiť s hroziacou ekonomickou katastrofou, pretože nedokáže kontrolovať globálny kapitál. A to je pravdepodobne najväčšia výzva v dejinách demokracie.“ (s. 170)

Pavol Dinka: Besy kapitalizmu alebo Začiatok novej éry (Rozhovory s kritickými intelektuálmi), Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava, 2012

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama