Reklama
Zľavy na reštaurácie v Bratislave
Reklama

Poviedka na víkend: Čarovná flauta

Čarovná flauta je súčasťou poviedkovej knihy Posledná nevera, ktorá vyjde v polovici júna v Ikare. Sú v najlepšie z autorových starších poviedok doplnené o nové, ktoré napísal v posledných rokoch.
Počet zobrazení: 1651
j_banas.jpg

 

Jozef Banáš (1948), prozaik, dramatik, diplomat a politik.

Jeho literárna tvorba je tematicky a žánrovo rozmanitá, prvá kniha mu vyšla až v roku 2000 a od roku 2006 každý rok prichádza s novou knihou – Lepší ako včera (2000), Politicum tremens (2006), Idioti v politike (2007), Zóna nadšenia (2008), Zastavte Dubčeka! (2009), Deň do večnosti (2010), Kód 9 (2010), Sezóna potkanov (2011), Posledná nevera (2012).

Má na konte taktiež takmer desiatku divadelných hier a scenárov k filmom, najmä televíznym.

Popri literárnej tvorbe sa venuje aj politickej publicistike a esejistike. Jeho eseje a úvahy o politike vychádzajú aj v zahraničných médiách.


Čarovná flauta


Pani Terka pociťovala voči tomu chlapovi takmer neprekonateľnú averziu, ktorá sa stupňovala o to viac, o čo viac si jeho naničhodnosť vo svojej osamelej mysli vykresľovala. Aj si podchvíľou položila otázku, či mu nekrivdí, možno vôbec nie je taký odporný, ako vyzerá, ale skutočnosť, že jej obsadil lavičku, je neospravedlniteľná. Placho sa krčila pod obrovským gaštanom a napriek tomu, že na jeseň jej občas spadol na hlavu pichľavý gaštan, veľmi si ju obľúbila. Strom bol uprostred nevľúdneho betónového sídliska jediným živým tvorom, ktorý pani Terku spájal s prírodou. Pochádzala z maďarskej obce na dolniakoch a v takých obciach stával gaštan takmer na každom hospodárskom dvore. Pod jeho životodarnými konármi sedávali po celé generácie starí i mladí a rozoberali situáciu súčasnú, minulú i tú, ktorá príde. Debaty ľudí dobrej vôle jej chýbali. Možno chýbali aj tomuto sídliskovému gaštanu, ktorý tu trónil dávno predtým, ako postavili sídlisko, ešte v časoch, keď na hospodárskom dvore svojím tieňom vytváral ľuďom podmienky na to, aby sa stretávali. Pripomínal obyvateľom sídliska ich zabudnutý pôvod. Lavičku si pani Terka tak trochu privlastnila, pretože bola dôchodkyňa, a zatiaľ čo ostatní chodili do práce, ona si vzala háčkovanie a vytvárala na nej svoje prekrásne dečky a obrusy. Manžel jej umrel, keď ešte bola aktívnou učiteľkou a lavička sa jej stala mostom vedúcim do sveta ľudí. Napriek tomu, že nedávno dovŕšila šesťdesiatku, stále to bola pohľadná žena, ktorá starostlivo dbala o svoj zovňajšok a každé ráno si urobila nenápadný mejkap. Nikdy nevyšla medzi ľudí neupravená, pretože tvoj výzor je prejavom tvojej duše. Na lavičku chodievala najmä preto, lebo oproti paneláku, pred ktorým stála, bola prízemná budova Ľudovej školy umenia, z ktorej vychádzali najmä v podvečerných hodinách melódie, ktoré jej pohládzali dušu. K lavičke bola otočená zadná časť budovy s vyvýšenými oknami, do ktorých nebolo vidieť, ale dalo sa krásne počúvať. Od jari do jesene boli otvorené. Nevedela, kto hrá, ako vyzerá, nikdy študentov ľudovej školy nevidela, pretože vchod bol z námestia z opačnej strany. Možno to bolo takto lepšie, pretože si sama priraďovala k jednotlivým zvukom tváre. Hráč na akordeón bol zaiste bucľatý maznáčik, veľmi mu to nešlo, nástroj mu akiste kúpili z rozmaru rodičov, ktorí ho nútili chodiť do hudobnej, lebo v dobrých rodinách sa to patrí, huslista, naopak, v túžbe po úspechu netrpezlivo hltal tóny. Najkrajšími dňami boli utorky a štvrtky od sedemnástej do osemnástej. Vtedy mávala hodinu flauty mladá, mimoriadne talentovaná Terezka (jej meno si časom zistila od školníčky. Skutočnosť, že sa volala rovnako ako ona, mala pre ňu chuť zvláštneho tajomstva), ktorá sa stala stelesnením jej nenaplneného sna. Odvtedy, ako ju raz v detstve mama vzala na koncert Mozartovho kvarteta, chcela byť flautistkou. Mozartove flautové koncerty jej učarovali. Aj sa jej podarilo presvedčiť rodičov, že ju popri základnej škole prihlásili na flautu v Ľudovej škole umenia. Na gymnáziu tento čarovný nástroj trochu zanedbala, ale na vysokej škole pedagogickej sa k nemu opäť vrátila. Po skončení školy sa hneď vydala a flautu vzala do rúk len zriedkavo, keď boli deti v škole a mala chvíľku času pre seba. Rokmi na flautu zabudla. Až vlani, keď začula z otvoreného obloka ľudovej školy ten magický zvuk, prebudila sa v nej zabudnutá túžba. Odvtedy sa bála zimy, lebo lavička bola zapadaná snehom a obloky školy zatvorené. Ale jar vždy prišla.

S ňou prišiel aj ten nepekný utorok pred Veľkou nocou. Ako vždy o pol štvrtej zišla dolu, no lavička už bola obsadená. Sedel na nej zanedbaný, zarastený a páchnuci chlap neurčitého veku, obložený igelitovými vreckami. Na hlave mal prepotenú čiapku, chatrné telo mu zakrývala obnosená šuštiaková bunda, ktorá si pamätala ešte Nemeckú demokratickú republiku. Hltavo jedol chlieb so salámou a zapíjal ho lacným vínom z umelohmotnej fľaše. Chvíľu chodila okolo lavičky v nádeji, že chlap sa naje a odíde, ale naopak. Keď dojedol, spokojne si zapálil cigaretu, položil si pod hlavu starý vojenský plecniak, vtiahol do seba dym a pôžitkársky sa na natiahol. Pochopila, že dnes bude Mozarta počúvať sediac na schodoch vedúcich do ich paneláku. Bolo jej to hlúpe, aj niektorí susedia na ňu prekvapene pozerali, ale svoju malú slávnosť si nechcela dať ujsť. S boľavými kĺbmi vydržala Terezkinu hodinu. Keď dievča skončilo, aj chlap sa začal poberať. Nuž, dnes to nebolo bohviečo, nabudúce sem hádam ten tulák už nezablúdi.

Ibaže zablúdil. A nielen v utorky, ale ako na potvoru aj vo štvrtky. Vždy sa takmer obradne najedol, zapil, zapálil si cigaretu a podriemkával. Pani Terke sa zosypal svet. Až vtedy, keď o lavičku prišla, si uvedomila, čo pre ňu znamenala. Premýšľala, že si zaobstará skladaciu stoličku, ale to by bolo priznanie prehry. Chodila okolo lavičky ako myš okolo pasce, ale nenašla odvahu podísť k bezdomovcovi a požiadať ho, aby sa posunul. Pôsobil odpudzujúco. Akiste je to dajaký zlodej, opilec, ktorý bil svoju ženu a tá vymenila zámku, aby ju už neotravoval. A možno bil aj deti, bohvie, čo je to zač, aj ten jeho hrubočizný nos neveští nič dobré, a tie veľké, mäsité uši, božemôj, veď vyzerá ako drevorubač, ktorý sa týždeň neumýval. Otŕča sa tu a myslí si, že mu dám dajaké peniaze. Čerta starého  mu dám. Je to zdravý a silný chlap, nech si nájde prácu a neotravuje slušných ľudí. Nič ti nedám. Poznám ja takých. Tvária sa, že sú chorí a bez domova, a pritom sú len leniví. Mne nemôže nikto vyčítať, že nemám súcit, že nepomáham chudobným, občas dám predavačke Nota Bene zopár centov, aj euro som už dala, ale to len ženám, lebo tie to aspoň neprepijú ako tí večne ufúľaní a opití chlapi. Keď som šla minule z Billy, sedeli obďaleč pod čerešňou a volali na mňa, aby som im dala na chlieb. Povedala som im, aby obrali čerešne a šli ich predať pred Billu. A komu by sa chcelo, odvrkol jeden. Nuž tak teda, prečo by som vám, vážený pane, ja mala dávať zo svojej malej penzie?

Sedávanie na schodíkoch do bytovky nebolo nič príjemné, ale nebola ochotná kvôli votrelcovi vzdať sa svojich sviatkov s Terezkou, Mozartom a flautou. Po dlhšom pozorovaní zistila, že chlapík si cigaretu po jedle zapaľuje vždy vtedy, keď zaznejú prvé  tóny. Potom sa natiahne a zatvorí  oči. Občas mu na tvári zaihral úsmev. Myslela si, že zaspal, ale on si pokojne vytiahol druhú cigaretu a pôžitkársky fajčil ďalej. Keď skončila Terezkina hodina, pobalil si igelitové vrecká a pobral sa. Pani Terka sa cítila ponížená a porazená. Neznámy chlap ju vypudil z jej lavičky a ona nenašla odvahu povedať mu to. Časom však vošiel do nej vzdor a rozhodla sa, že s votrelcom o svoje miesto zabojuje.

V ten utorok prišiel chlap prekvapujúco slušne oblečený. Oteplilo sa a namiesto šuštiakovej bundy mal slušivý tmavomodrý pulóver s bordovou košeľou pod ním, modré texasky a modré tenisky. Mala pocit, že ani toľko nezapácha. Dokonca sa jej zdal celkom pohľadný. Víno so salámou si na lavičku rozložil ako zvyčajne, ale keď dojedol, šupky vložil do jedného z igelitových vreciek a víno, čuduj sa svete, nepil z fľaše, ale si ho nalieval do plastového pohárika. Bol začiatok júna a bolo príjemne teplo. Ráno si nachystala cesto v odhodlaní upiecť tvarohový koláč. Miesilo sa jej ťažko, s obavou si všimla, že ľavá ruka jej tŕpne čoraz viac. Hoci jej syn vybavil špecialistu v Pezinku, ktorý jej dal dajaké drahé lieky, ktoré jej, našťastie, syn zaplatil, chvíľu zabrali, ale potom sa tŕpnutie vrátilo. Niekedy prešlo do neznesiteľnej bolesti. Lekár povedal, že bude potrebná operácia. Najhoršie bolo, že tŕpnutie už preskakovalo aj do pravej ruky. Bála sa to synovi povedať, aby ho neznervózňovala, mal dosť svojich starostí. Napokon sa jej koláč podarilo upiecť. Zabalila ho do hliníkovej fólie, aby nevychladol. Než zišla dolu, vošla do kúpeľne. Včera si nakúpila šminiek od výmyslu sveta, aby sa márne pustila do ďalšieho kola súboja s neporaziteľným časom. Skontrolovala sa v zrkadle, mejkap sa celkom vydaril.

Chvíľu chodila okolo lavičky odhodlaná, že mu povie, že odjakživa patrila jej, naberala odvahu, keď sa im pohľady stretli. Posunul sa na kraj lavičky, vrecká položil na zem a gestom jej naznačil, aby si prisadla. Okamih váhala, ale napokon pomaly podišla.

„Máte tu voľné?“ spýtala sa zbytočne. Prikývol. Prisadla si a spolu mlčali ako na prvom rande. Potom sa osmelila. Z hliníkovej fólie pomaly a namáhavo vybaľovala koláč. Do ľavej ruky jej opäť vošla slabosť.

Všimol si to. „Môžem vám s tým pomôcť?“

Vďačne prikývla. „Občas ma bolieva ruka... Môžem vás ponúknuť? Tvarohový. Vravia, že ich robievam dobré.“

Chlap však chladne pokrútil hlavou. „Mňa na sladké nenachytáte.“

„Nehnevajte sa, ale ja nemám u seba žiadne peniaze,“ vyhŕkla nečakane.

„Peniaze? Kto tu niečo vraví o peniazoch?“ spýtal sa prekvapujúco príjemným hlasom.

„No... no... ja by som aj pomohla, aby ste si o mne nič zlé nemysleli, ale nemám istotu, či nie ste... teda nie vy, ale tí medzi vami... mhm... podvodníci. Raz som totiž vašich kolegov upozornila, aby obrali čerešne a tak si privyrobili, ale vysmiali sa mi... a potom, stále ich vidím opitých... prepáčte, aj vás som videla... A písali aj v novinách, že bezdomovci sú súčasťou žobráckej mafie... a ja, ja, prosím, nemám rada, keď ma klamú...“ zrozpačitela.

„Ako ste na to prišli, že som bezdomovec?“

„Nuž... tak akosi vyzeráte. Teda vyzerali ste... Prepáčte, keď som sa vás dajako dotkla, tak mi, prosím, prepáčte...“

„To je v poriadku. Áno, som bezdomovec. Ale mám kde bývať, prosím pekne. V ubytovni v Podunajských Biskupiciach.“

„To je odtiaľto ďaleko...“

Usmial sa. „Áno. Je tu pekne. A viete, ja som sa v Karlovej Vsi narodil. Presne tu. Pod týmto gaštanom stával náš dom. Tiekol tu kedysi potok. Raz na jar, keď bola veľká voda, predstavte si, sme sa ako deti spúšťali na korytách, ej, bolo tu veselo. Potom náš dom zbúrali a postavili tu sídlisko. Vy ste odtiaľto?“

„Nie. Som z Handlovej, ale žijem v Bratislave už tridsať rokov. Manžel tu dostal miesto.“

„Ja som Prešpurák ako repa. Beszélek magyarul und ich spreche auch deutsch...“ hodil do pľacu a potešil sa, keď sa zasmiala. „A viete čo? Hádam z toho vášho koláča aj ochutnám.“ Natešená mu ponúkla a s pôžitkom hrdej gazdinky pozorovala, ako mu chutí.

„Je vynikajúci. Mám veľmi rád sladké. Klamal som, nechcel som, aby ste ma rušili, ale teraz... prepáčte... Chcem sa vás spýtať, je mi to hlúpe, ale hádam mi odpustíte... povedzte, milá pani...“

„Kelemenová, ale pokojne mi môžete hovoriť Terka, všetci ma tak volajú.“

„Ja som Kováč, ale s cé es, po maďarsky, Ervín. Mal som z vás pocit, akoby ste niečo  proti nám, bezdomovcom, mali.“

„Ale kdeže,“ vyľakala sa, že ju odhalil.

„Ale hej, máte, vidím to na vás, rovnako to vidím na všetkých...“

„Nie, nie, ste takí istí ako my, len ste mali, možno, v živote smolu.“

„Nemusíte sa ospravedlňovať, pani Terka, ja vám nič nevyčítam, vy ste dobrý človek, len nám, tak ako všetci ostatní, nerozumiete. Tak ako nerozumie sýty hladnému, či zdravý chorému. Ale my – hladní chorí bezdomovci, my máme vlastne svoje poslanie,“ muž začal prekvapujúco filozofovať. Nebolo by jej zišlo na um, že z neznámeho bezdomovca sa vykľuje človek s toľkou múdrosťou. „Veríte v reinkarnáciu?“

Prekvapená otázkou opatrne odpovedala: „Ani veľmi nie.“

„Téza reinkarnácie je jediným rozumným vysvetlením zmyslu nášho života. Viete, sme tu na to, aby sme sa niečo naučili, pochopili a postúpili do vyššej triedy. Keď všetky triedy úspešne absolvujeme, dostaneme absolventský diplom a prijmú nás do raja. Ibaže tam vedie dlhá cesta a ako vraví Ježiš, tá cesta nie je široká, ale úzka. Vy zdraví a bohatí...“

„Prepáčte, ja teda ozaj nie som bohatá. Mám dôchodok, ani vám nebudem hovoriť...“ ohradila sa.

„Teda zdraví a netrpiaci núdzou by nám chorým a ľuďom v núdzi mali byť vďační za to, že vám dávame šancu vykonať dobrý skutok a tým vyrovnať vaše minulé previnenia. Chápete? Vy by ste mali byť vďační nám, nie my vám.“

„Nerozumiem. Predsa, keď ja niekomu pomôžem, prečo by som mala byť vďačná ja jemu? Veď je to práve naopak.“

„Nie, je to tak správne. To len my, ktorí žijeme v materiálnom svete a uznávame len materiálne hodnoty si myslíme, že vďačný má byť obdarovaný. Vďačný má byť ten, ktorý daroval. Ako inak by ste mohli postupovať v tej vašej triede? Ako inak by ste mohli odčiňovať vaše minulé previnenia?“

„Priznávam, že mi to nie je celkom jasné, aj rodičia nás predsa učili, že ak ti niekto niečo dá, máš slušne poďakovať. A slušne poďakovať, milý pán Ervín, značí prejaviť vďaku... Ale musím povedať, že to, čo vravíte, je veľmi zaujímavé. Nikdy som sa nad tým takto nezamýšľala... mhm.“

Akoby tam pani Terka ani nebola, pokračoval v zápalistom výklade svojej teórie, ktorú sa už mnohokrát pokúšal vysvetliť svojim bezdomoveckým poslucháčom, ale tí ho vždy zahriakli, nemali čas, alebo sa mu vysmiali. Považovali ho za čudáka. „Tak ako je moja terajšia situácia trestom za moje minulé previnenia.“ Máličko sa zamračil a pozoroval ju.

„Neviem, či mi rozumiete, ale je to veľmi dôležité.“

„Áno, isteže,“ prikývla a netrúfla si oponovať mužovi, ktorý sa očividne potreboval vyrozprávať.

„Môžem sa vás spýtať, takže nie ste trvalo v tejto situácii...“ opáčila.

„Nie. Len žena si našla mladšieho, šikovného právnika a vypoklonkovali ma z bytu.“

„Nechcem byť indiskrétna, ale to ste mali takú mladú ženu?“

„Druhú. S prvou som sa rozviedol ja. Vzal som si sekretárku, zahrnul som ju všetkým, čo som jej videl na očiach. Dcéra so synom sa na mňa za to, že som opustil manželku, tak nahnevali, že sa prestali so mnou stýkať. Manželka odišla žiť k sestre do severných Čiech. Deti sú v Bratislave, ale neviem o nich takmer nič. Teda takmer...“ Na chvíľu sa zamyslel a povzbudený jej záujmom, pokračoval: „Viete, ako to je. Keď je somárovi dobre, ide sa kĺzať na ľad. Svoju situáciu beriem ako trest, ktorý som si zaslúžil. Chápete? Svet môže existovať len v rovnováhe, ktorej ste vy i ja súčasťou. Každý náš zlý skutok rovnováhu sveta narúša, ale dobrý ju zasa vyvažuje. Je to ako kyseliny a zásady v tele. Nie je dobré, keď je telo príliš kyslé, a tiež nie, keď je v ňom zásadité prostredie. Ideálne je, keď je rovnováha.

„Ja na tú reinkarnáciu veľmi neverím,“ namietla.

„Ste kresťanka?“ Prikývla.

„Poznáte ten príbeh, ako Ježiš zbavil muža slepoty a Ján s Petrom sa ho spýtali – Pane, previnil sa on, alebo jeho rodičia? Či toto nie je dôkazom reinkarnácie a máte to priamo v Biblii.“

„Prepáčte, vidím, že ste znalý človek, ja som sa Bibliou nikdy podrobne nezaoberala. A čo im Ježiš povedal?“

„Všetko utrpenie znamená, že vina ešte nie je vyrovnaná. Príkladom toho je i tento slepec. Jeho rodičia kedysi odohnali od svojho prahu slepého, ktorý hľadal pomoc. Preto ich dieťa osleplo, lebo utrpenie dieťaťa je pre rodičov väčším trestom než ich vlastné.

„A ako môžeme slepému pomôcť my?“ spýtali sa Ján a Peter.

„My nemôžeme zahladiť bratovu vinu,“ odvetil Ježiš. „Našou pomocou však môžeme bratovi uľahčiť súženie a zároveň odčiniť viny naše. Jeho viny však môže odčiniť len on. Žiadny spasiteľ to za neho nemôže urobiť, aj keby chcel. Nedá sa to, lebo by porušil zákon.“

„A je nádej na jeho vyliečenie?“

„Áno, je. Vo viere, ktorá spočíva v skutkoch, ktorými bude on pomáhať trpiacim.“ Rozohnil sa a podvedome chytil pani Terku za ruku. Chcela ju odtiahnuť, z mužovej chladnej dlane však prúdilo príjemné teplo, rozlievalo sa jej po ruke, tele, a najmä po duši. Nespomínala si, kedy ju naposledy niekto držal za ruku. Ani manžel to nemal vo zvyku. Pán Ervín ju držal za boľavú, stŕpnutú ruku, s ktorou roky chodila po lekároch, zisťovali jej diagnózu na najmodernejších prístrojoch, ale ruka jej tŕpla čoraz viac, už ňou nedokázala udržať ani chlieb. Kúpila si elektrický krájač, ale to ruke nepomohlo. Teraz však cítila nezvyčajnú úľavu. Obrátila sa k mužovi a dlho mu hľadela do očí hrajúcich úsmevom. Mal ich hlboké, modré, uvedomila si, že k zvráskavenej tvári sa akosi nehodia, sú na ňu primladé. Energia jeho vďačnej dlane ju hriala a liečila. „Chápete?“ spýtal sa.

Prikývla. Ruka ju zázračne prestávala bolieť. „Ale čo som vám darovala? Kúsok tvarohového koláča.“

„Darovali ste mi seba, vašu dlaň, vašu prítomnosť, to, že sa so mnou zhovárate, s človekom, ktorého majú všetci za čudáka. Dali ste mi ten najväčší dar. Čas.“

Zdalo sa jej, že na krajíčku oka sa mu zaleskla slza. Malá, nenápadná, možno o nej ani sám nevedel. Susedka Demová prešla okolo nich a chvíľu vyjavene pozerala na inak veľmi decentnú pani Terku, ako sedí na lavičke s neznámym chlapom a drží sa s ním za ruku. Pani Terka bola sama prekvapená, že jej pohľad susedky Demovej vôbec neprekážal.

„Každý cent, ktorý dáte trpiacemu, je semeno kráľovstva nebeského. Ľudia si myslia, že kráľovstvo Božie je kdesi v nebi, ale ono je tu na zemi, v našich srdciach. Dobrodenie si ľudia predstavujú len v peniazoch. Ja peniaze nemám, a tak dávam to, čo mám,“ usmial sa a ešte pevnejšie jej stisol dlaň. Nebránila sa. Odrazu jej bolo dobre, do duše jej vstúpilo svetlo a teplo, ktoré nikdy predtým nepoznala.

„Po čase zo semienka vyrastie strom s ohromnou korunou, ktorá poskytne ľuďom blahodarný tieň v horúcich letách, bude ich chrániť pred dažďom, v jeho korunách si vtáci vybudujú hniezda, v ktorých privedú na tento krásny svet svoje mláďatá.“

V tej chvíli sa k nim z okna hudobnej školy doniesli malebné zvuky flauty. „Nádhera,“ povedal v akomsi zvláštnom vytržení.

„Nádhera,“ prikývla.

„Mozartova dvadsiata prvá  symfónia A – dur. Cítite tú hĺbku?“ Nechcelo sa jej hovoriť, len počúvať. Uvedomila si, že ruky jej už netŕpnu, bolesť sa kamsi dočista vytratila.  „To hrá Terezka,“ povedal s neskrývanou pýchou v hlase.

„Ako to viete?“ spýtala sa.

„Je to moja vnučka. Dcéra ju vodieva sem do hudobnej školy a čaká na ňu pri vchode. Nemal som odvahu zájsť za ňou. Ale myslím... myslím, že dnes za ňou zájdem...“

„Môžem ísť s vami?“ Prikývol. Mlčali a počúvali. Zvuky Terezkinej čarovnej flauty sa zlievali so spevom vtákov, ktorí hniezdili v korune nádherného kráľovstva nebeského nad nimi.

 


 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
20. máj 2012, 04:26
s necakanym zaverom. vynikajuce je aj to vcitenie do postavy malomestiackej, jednoduchej Terky so zaujmom o hudbu. par detailov nesedi, stary karlovestan sa nikdy nepredstavuje ako stary presporak. ale to je uz autorska licencia. pozdrav do DDR...
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama