Nová antológia slovenskej prózy
Predstavil v nej aj v krátkych portrétoch 25 súčasných autoriek a autorov vrátane úryvkov z kritík a recenzií o ich tvorbe, pričom za kritérium pre väčšinu autorov ako východisko zvolil čas debutu po roku 1989, ďalej vyvolený autor či autorka by mali mať publikované aspoň dve knihy, ktoré oplývali patričnou kvalitou a tretím mantinelom mala byť skutočnosť, že texty v antológii mali pochádzať z obdobia po roku 2000 (výnimku – úplne oprávnenú – tvorí text Václava Pankovčína). No a ako posledné kritérium bol žáner – všetky texty mali byť uzavreté, teda poviedkové. Ale aj tu prišlo k výnimke – napríklad u K. Kocúra, D. Kapitáňovej či J. Juráňovej (najmä u tejto prozaičky to určite nebol dobrý nápad, úryvok z jej rozsiahlejšej prózy Dobroš sa nemusí zastreliť ťažko možno považovať pre túto autorku za typický).
Antológia ako celok pôsobí naozaj zaujímavo a reprezentatívne. Počnúc prózou skúseného autora Ballu, ktorý stále vo svojich textoch veľmi zručne zápasí s démonmi v nás i mimo nás až po Svetlanu Žuchovú (ak v takomto rozpätí berieme do úvahy abecedný reťazec autorov a autoriek), neúnavne hľadajúcu znepokojivé témy v cudzích, exotických či výnimočných societach, pričom riskuje hrozbu až istého literárneho snobizmu, ku ktorému nemajú ďaleko ani M. Hvorecký, J. Beňová či S. Lavrík. V porovnaní s už spomenutým V. Pankovčínom ich hľadanie nosných tém nevyznieva tak prirodzene a hravo ako u nášho predčasne zosnulého „magického realistu“. Do surového až naturalistického života nechajú čitateľa voviesť najmä dvaja autori – Pavel Sibyla a Víťo Staviarsky. Týmto dvom by bolo možno predpovedať dosť sľubnú autorskú budúcnosť, možno by sa mali pokúsiť o ukotvenie svojich príbehov v určitých hlbších duchovných koordinátoch. Pre zostavovateľa v tejto súvislosti adresujeme poznámku – k týmto dvom by určite bolo vhodné zaradiť aj prózy, ktoré publikoval Agda Bavi Pain. Osviežujúco vyznieva próza Veroniky Šikulovej, ktorá dozrieva možno i na prvú dámu slovenskej ženskej prózy. Jej humor je úplne spontánny a neošúchaný. Uršula Kovaľyk v zaradenej próze potvrdzuje výhrady kritiky na jej publikované prózy, že zachádza až do literárnych perverzností. Určite však ako autorka má na viac, ktovie, čo ju núti štylizovať svoje prózy do skôr až bulvárneho tónu. Solídne prozaické výkony odvádzajú obaja Horváthovia – Tomáš neopúšťa svoj intelektuálsky náročný experimentujúci status a Karol D. svojský humor, opierajúci sa o čierne až morbídne tóny, v ktorých je však doma ako málokto. Svoje kvality nielen v poviedkovej tvorbe preukázali aj M. Kopcsay, P. Krištúfek či P. Rankov. Ich miesto a texty v antológii sú naozaj ťažko prehliadnuteľné. Podobne je to s úryvkom z už legendárnej prózy D. Kapitáňovej o Samkovi Tále. Škoda, že autorka v ďalších prózach akoby „uhla“ z tejto „samkotálovskej“ línie, hoci jej detektívky majú všetko, čo takéto prózy majú mať.
Je potešujúce, že ani jeden z predstavených autorov či autoriek nemá problém so zvládnutím i náročnej sujetovej situácie a následne s výberom primeraných jazykových a štylistických prostriedkov, čo nebývalo úplne samozrejmé u antológií podobného typu. Počin Literárneho informačného centra možno považovať za hodnotný príspevok k hlbšiemu poznávaniu tvárí súčasnej slovenskej prózy obdobia po roku 2000.
(päť x päť Antológia súčasnej slovenskej prózy, Literárne informačné centrum, Bratislava 2011)
