František Hajnovič: O vládnych dlhoch bez emócií

"O vládnych dlhoch krajín eurozóny by sa dalo povedať, že sú nočná mora únie. Je tu však podstatný rozdiel - keď sa ráno zobudíte, stále sú tu, možno ešte o niečo väčšie ako včera." Mechanizmy vzniku dlhovej krízy a prístupy k jej riešeniu sa na Klube Nového slova 19. apríla 2012 podujal ozrejmiť ekonóm analytik a bývalý minister financií RNDr. František Hajnovič.
Počet zobrazení: 3548
uvod_hajnovic.JPG

Hosťom Klubu Nového slova bol František Hajnovič, moderoval Milan Blaha






















Text:
Vývoj vládneho dlhu eurozóny (1995-2010). Graf ukazuje celkovú platbu za úrokové sadzby a celkový dlh, nie je to konkrétna úroková sadzba za konkrétny vládny dlhu.



Aký vývoj predchádzal vypuknutiu dlhovej krízy?

Zdá sa, ako keby nejaký čas prevládalo úsilie vládne dlhy znižovať. Hoci v období po roku 2000 úroveň dlhov vzrástla, snaha znižovať ich pretrvávala až do roku 2007. Potom prišlo obdobie krízy, ktoré našlo vlády európskych krajín nepripravené, a dlhy takpovediac explodovali.

Obdobie po roku 2000 je zaujímavé tým, že vlády nevedeli znížiť svoje dlhy napriek tomu, že sa zrýchľoval ekonomický rast a výrazne klesali úrokové sadzby, čo malo vládam uľahčiť ich financovanie.


Text: Úroková sadzba pre krajiny eurozóny (1995-2010)


Ako vplýva na vládny dlh rast HDP?

Nominálnym HDP (vrátane faktora inflácie) možno dlh trochu „splachovať“, znižovať jeho veľkosť. Na úrovni eurozóny pretrvával rast okolo 4 a 5 percent, až kríza ho zrazila až do mínusových hodnôt. Keď porovnáme grafy vývoja HDP a vládneho dlhu, dostaneme tretí, ktorý ukazuje, či v nákladoch dlhu prevládal tzv. efekt snehovej gule – nabaľovanie dlhu, alebo v procese splácania eurozóna z dlhu vyrastala – podiel dlhu na HDP v rýchlo rastúcej ekonomike klesal.


Text: Tempo rastu HDP v krajinách eurozóny (1995-2010)


Text: Eurozóna: Snehová guľa či vyrastanie z dlhu? Podiel vládneho dlhu na HDP v pomere k rastu HDP.

Graf ukazuje dosť dlhé obdobie prevládajúceho efektu snehovej gule. Pokiaľ sa dlh nezvyšoval, dokonca klesal, dosahovalo sa to vďaka lepším výsledkom bežného hospodárenia v rozpočtoch. To je hospodárenie, ktoré nezahŕňa splácanie nákladov dlhu. Primárna bilancia bola nejaký čas pozitívna, po roku 2000 sa zhoršila, napriek tomu, že HDP rástol a vytváral predpoklad pre lepšie výsledky. Táto epizóda dosť výrazne poznačila situáciu v období krízy aj súčasné debaty o vládnych dlhoch. V tom období sa v nadmernom deficite ocitli napríklad Nemecko a Francúzsko. Keďže sú to veľké krajiny, hovorí sa, že si „vybavili“, že nebudú za porušenie jedného z maastrichtských kritérií sankcionované. Je otázne, prečo nevyužili dobrý ekonomický rast a priaznivú situáciu nízkych úrokových sadzieb, aby dosiahli lepšie výsledky hospodárenia.


Text: Vývoj gréckeho vládneho dlhu (1995-2010)


Ako sa jednotlivé krajiny dostali do dlhových problémov?

Aj dnes ešte môžete počuť kategorické vyjadrenia, že všetky problémy zapríčinili nezodpovedné vlády alebo banky, ktoré preniesli svoje problémy na vládne financie. No cesty do ťažkostí sú rozmanité a netreba ich zjednodušovať. V každej krajine to bolo niečo iné, čo ju dostalo do extrémneho stavu, v ktorej stratila dôveryhodnosť a musela sa zachraňovať mimoriadnymi opatreniami.

Dlh Grécka dlho kolísal okolo úrovne 100 percent HDP. Dáta spred roku 2000 nie sú k dispozícii, no aj neskoršie ukazujú, že Grécko tiež ťažilo z klesajúcich úrokových sadzieb. Napriek tomu začal dlh rásť. Gréci mali pomerne vysoké tempo rastu HDP, teda aj predpoklad, aby znižovali percento dlhu. Efekt snehovej gule u nich výrazne nepôsobil. Problém bol, že zle hospodárili v bežných príjmoch a výdavkoch, rezignovali na disciplinované hospodárenie.


Text: Vývoj španielskeho vládneho dlhu (1995-2010)

Príklad krajiny, ktorá sa dostala do krízy za iných okolností, je Španielsko. Výrazne profitovalo z efektívneho využívania eurofondov. Darilo sa mu znižovať vládne zadlženie. Napriek tomu do toho spadli. Môže za to zadlžený súkromný sektor.

Dnes sa koncentruje pozornosť na vládne dlhy, lebo tie dávajú známku dôveryhodnosti financiám príslušnej krajiny. No v skutočnosti je vo viacerých prípadoch na vine zadlžený súkromný sektor. V Írsku sa preniesol problém súkromného sektora – bánk, do vládnych financií. Nie je to teda tak, že za všetko zlo môžu vlády: Problémy finančného sektora nie sú pod kontrolou vlád.


Ako mali reagovať vlády v na skutočnosť, že mali v predošlom roku vysoký deficit alebo dlh?

Keby vyznávali Maastrichtské kritériá, mali prijímať opatrenia, akonáhle ich deficit prekročil 3 percentá HDP. To isté, ak bol dlh väčší ako 60 percent HDP. Vlády, ktoré vstúpili do eurozóny s dlhom vyšším ako 60 percent, sa okrem iného zaviazali, že ho budú znižovať. Niektoré, napríklad Taliansko a Belgicko, sa o to aj pokúšali. Otázka je, či ich reakcia bola dostatočná, aby dosiahli ešte lepšie výsledky a aby neskôr krízovú situáciu ešte neprehĺbili.


Text: Príjmy a výdavky verejných financií v eurozóne (1995 - 2010)

Vidíme, že po roku 1995 vládam výrazne klesali výdavky. Potom prišlo nešťastné obdobie po roku 2000, keď znovu vzrástli, hoci príjmy sa nevyvíjali až tak dobre. Potom prišla kríza. Výdavky vyleteli hore a príjmy sa znížili. 


Ako funguje reakcia na vysoký dlh pomocou príjmov a výdavkov?

Príjmy nie sú tým nástrojom, ktorým sa reaguje na vysoký dlh. Ich odozva je totiž veľmi slabá. Jedno vysvetlenie pre to je, že prijať rozhodnutie o zmene príjmov je pomerne zložité a pomalé. Vznikajú veľké oneskorenia, kým sa všetci dohádajú, či to urobiť, ako to urobiť a kedy to urobiť. Preto príjmy zväčša nereagujú na zistený fakt, že máme vysoký dlh a chceli by sme to meniť.

Iné vysvetlenie, prečo je reakcia príjmov slabá, je všeobecná tendencia ich znižovania, ktorá v Európskej únii vo všeobecnosti prevládala. Je za tým fenomén, ktorý vniesli to do tohto priestoru krajiny ako Slovensko: daňová konkurencia. Snaha získať pozornosť investorov lepšími podmienkami v zdanení, nižšími nákladmi na dane a odvody. Konkrétne my sme riadili svoje verejné financie tak, že sme znižovali príjmy, a potom sme prakticky „naháňali zajaca“ znižovaním výdavkov. Základom komunikácie vlády s obyvateľstvom v tejto oblasti bolo „musíme konsolidovať“. Po každej zmene vlády to isté: Musíme robiť reformy, musíme konsolidovať. Jednou z príčin bolo klesanie príjmov.        

Napokon je tu liberalizácia pohybu kapitálu. Ekonomické prostredie sa v Európe a vo svete čoraz viac otvára a kapitál prúdi čoraz slobodnejšie – je stále ťažšie ho zdaniť. Daňové základy sú príliš pohyblivé, „utekajú“. Efekty z úprav daňových sadzieb preto nemusia byť okamžité a často sa nemusia vôbec dostaviť, prípadne môžu dokonca vyvolať protichodnú reakciu, pretože je problém udržať daňový základ. Je dôležité si to uvedomiť v súvislosti s našou situáciou v súčasnosti.

Výrazne, asi 7-krát, je silnejšia reakcia na dlh na strane výdavkov. Škrtať sa dá pomerne operatívne. Ak vynecháme mandatórne záväzky, môžeme prakticky okamžite začať šetriť. Dá sa teda povedať, že keď je dlh vysoký, znižujeme výdavky.

Chcel by som pritom upozorniť na fakt, že keď urobíte zmenu výdavkov v rozpočte, ešte v tom istom roku sa to prejaví na strane príjmov. Zaplatíte peniaze z rozpočtu, kúpite tovary alebo služby, urobíte transfery, ľudia realizujú svoje dôchodky a mzdy, vyvoláte dopyt a ten vynesie nejaké daňové príjmy. Jednopercentné zvýšenie výdavkov (v pomere k HDP) vyvolá zvýšenie príjmov asi o 0,2 percenta. Transmisia nie je až taká veľká, ale existuje. Keď, naopak, ušetríte percento na výdavkoch, stratíte aj zodpovedajúce príjmy. Čistý úsporný efekt je asi 0,78 percenta. Keď o percento zvýšime príjmy, až o 0,63 percenta stúpnu výdavky.


Čo
je za tým?

Keď zvýšime dane, spravidla zároveň vyvoláme potrebu kompenzácií. Z jedného percenta tak ostane len 0,37 percent, o čosi viac ako tretina. Druhá príčina je skôr psychologická – keď zvýšite príjmy, v pokladnici zrazu vidíte peniaze, a to je pokušenie. Pre vládu predstavujú príležitosť realizovať sa. To je práve tá epizóda po roku 2000, keď niektoré vlády vstúpili do eurozóny a vytvorili si implicitný dlh všetkého, čo chceli ešte zrealizovať. Keď to potom umožnili ekonomické podmienky, začali to uskutočňovať a vytvorili problém v rozpočtoch.

Dôležité je vedieť, že zo zvýšenia príjmu v rozpočte nedostanete veľký čistý efekt a naopak, keď znížite daňové príjmy, bude to mať pomerne veľký úsporný efekt. Preto sa dáva prednosť úsporným opatreniam realizovaným cez výdavky. Keď ich robíte cez vyššie príjmy, strácate pravidla ich väčšiu časť.


Platí tento vzťah všade?

Vzájomnú previazanosť reakcií v príjmoch a výdavkoch som identifikoval ako spoľahlivý fakt vďaka empirickým údajom, ktoré som zozbieral. V zásade platí vo všetkých krajinách EÚ. No, samozrejme, nie je to všade úplne rovnaké. Rozdiely vyplývajú z rôznych podielov mandatórnych výdavkov v rozpočte. Tie sú obvykle indexované zákonom, napríklad dôchodky alebo mzdy v štátnej správe. Keď vzrastie inflácia, aj ony sa zvýšia.


Ako reagovali na dlhy jednotlivé štáty?

Vyzerá to, ako keby krajiny zabudli na to, že majú smerovať k dlhu v maximálnej výške k 60 percent HDP. V skutočnosti vlády nereagovali na túto hranicu zvyšovaním príjmov pri jej prekročení a ich znižovaním, keď je dlh menší. Tak isto nie je pravda, že krajiny, ktoré mali dlh väčší ako 60 percent HDP, škrtali výdavky, aby sa znižoval. Ukázalo sa, že každá krajina má tú hranicu nastavenú podľa vlastného uváženia. Krajiny, ktoré mali hranice nastavené vysoko a tvárili sa, že sa ich dlh až do výšky 125 percent netýka a nemusia naň reagovať, ho mali, samozrejme, vysoký. Niektoré štáty mali zasa hranicu, pri ktorej začali brzdiť výdavky, nastavenú veľmi nízko, ako Estónsko, Fínsko či Švédsko. Práve tie mali nakoniec nízke dlhy. Niektoré krajiny mali vysoko nastavenú hranicu výdavkov, a preto udržiavali vysoký dlh ako Taliansko, Belgicko, Maďarsko či Portugalsko. Grécko malo tú hranicu na úrovni dlhu vo výške 126 percent HDP. A niekde tam sa zrejme začal aj grécky „cirkus“. Naraz začali strácať dôveru. Napriek tomu, že mali pomerne vysoký dlh aj predtým, stále sa tvárili, že do 126 percent je to v poriadku. Slovensko v tomto treba pochváliť. Hranicu dlhu malo nastavenú nízko na 45 percent HDP. O jej neprekročenie sme sa starali na strane výdavkov.

Trošku iná situácia je na strane príjmov. Niektoré krajiny ich majú nastavené  veľmi vysoko. A počas celého obdobia mali tendenciu ich znižovať, hoci ten dlh už nebol až taký dobrý. Príkladom je Írsko a Maďarsko. Iné vlády ako Dánsko, Luxembursko, Holandsko, Fínsko či Švédsko, ktoré mali dobré výsledky v hospodárení, reagovali na strane príjmov už na pomerne nízke úrovne dlhu. Grécko bol úplný extrém. Príjmami neboli pripravení reagovať a mali k dlhu laxný prístup.

V reakciách rozpočtov, samozrejme, hrá úlohu aj ekonomický cyklus. No všeobecne sa zdá, ako keby vlády nereagovali dostatočne zavčasu. Keď Európska komisia hodnotila situáciu v rokoch 2004 a 2005, keď boli problémy s Nemeckom a Francúzskom, okrem iného sprísnila Pakt rastu a stability tak, že položila väčší dôraz aj na hodnotenie dlhu. Dovtedy sa viac strážili deficity. No ukázalo sa, že vtedy už bolo neskoro, úroveň dlhov už bola vysoká.


Reagovala teda eurozóna nesprávne?

Pri pohľade na dlhy eurozóny zistíme, že explodovali v čase krízy. Keby sme analyzovali reakciu eurozóny ako celku, v ktorom sú zahrnuté tie „dobré“ aj tie „zlé“ krajiny, zistili by sme, že bola ešte uspokojivá. Stále poskytovala nejaký priestor za predpokladu, že krajiny budú schopné ju naďalej podporovať, aby ako celok získala ďalšie zdroje na financovanie problémov, ktoré má.

Reakcia na dlh je nelineárna. Pri nízkych úrovniach dlhu si vláda dovolí aj nejaký deficit v bežnom hospodárení. Potom príde úroveň, za ktorou už reaguje silnejšie, lebo jej rastú náklady dlhu. Bohužiaľ, nastane aj úroveň, pri ktorej už stupňovanie úsilia znižovať dlh nie je účinné. Nemá dôveru a ekonomicky už neprináša efekty. Keď stupňujete šetrenie, robíte to spravila už na úkor dopytu. To spôsobuje celkovo nedostatočný dopyt, ekonomika sa začína brzdiť alebo potápať a nakoniec už nie ste schopní vysoký dlh ďalej „hasiť“. Deje sa to dnes v Grécku a začína sa to prejavovať v Taliansku a čiastočne v Španielsku. S bohumilým zámerom zlepšiť situáciu nemôžete reagovať ľubovoľne silno. Musíte nájsť nejaké optimum.

Je tu teda hranica, za ktorou začína takzvané konsolidačné úsilie ochabovať. Akonáhle sa k nej priblížite, je takmer isté, že trhy vám prestanú veriť. Potom úrokové sadzby vystrelia hore a vy stratíte akúkoľvek šancu problém riešiť.


Text: Vládny dlh Slovenska (1995-2010)

 

Ako je na tom Slovensko?

Pomerne dobre. Náš dlh je nižší ako 50 percent HDP. Naša reakcia je na naše dlhy dostatočne silná. Máme priestor na to, aby sme získali peniaze, aj keby sme si ešte potrebovali na financovanie dlhu požičať. Slovensko by teda z jedného uhla pohľadu mohlo sladko driemať, no z iného tu problém existuje.


Zneistenie finančných trhov prebieha vtedy, keď začnú hodnotiť situáciu optikou kratšieho obdobia. Keby na nás vždy pozerali ako na krajinu, ktorá sa dlhodobo správa zodpovedne a snaží sa dlh držať na prijateľnej úrovni, Slovensko by bolo v bezpečnom prístave. Lenže kríza priniesla novú situáciu. Slovensko sa stalo súčasťou eurozóny, a neistota, ktorú pociťovali finančné trhy voči niektorým jej krajinám, sa preniesla na všetky. Optika posudzovania situácie a rizík, ktoré vznikajú pri financovaní dlhov, je už iná. A krivka potenciálnych nákladov ide hore, akonáhle sa skráti obdobie posudzovania vašej situácie. Poškodil nám už len samotný fakt, že sme sa dostali do recesie. Vyrastanie z dlhu, ktoré nám výrazne pomáhalo, keď sme mali 10- až 12-percenté tempo rastu nominálneho HDP, naraz už nefungovalo.


Všetci hovoria, ž už nikdy nebude, ako bolo. Žiadne desaťpercentné tempá rastu HDP. Budú 2-3 percentné. My, ako krajina, ktorá stále ešte dobieha západnú Európu, budeme radi, ak to budú 3-4 percentá. Keď sa zmení perspektíva nazerania, naša situácia zrazu už nie je taká dobrá. Preto je správne, že predošlá aj súčasná vláda prikročili ku konsolidácii, aby sme dosahovali lepšie výsledky v bežnom hospodárení. Nie sme na tom vyslovene zle, ale nemôžeme našu rozpočtovú situáciu označiť ako bezpečnú.


Aké sú naše konkrétne problémy?

Výrazne klesol príjem verejných financií. A deje sa to sústavne. Preto musíme neustále znižovať aj výdavky. Mali by sme sa preto zamyslieť nad tým, ako máme vlastne nastavenú daňovú sústavu a ako funguje daňový a odvodový systém. Vzhľadom na to, že má súčasná vláda silnú parlamentnú väčšinu a pred sebou vcelku bezpečné prežitie na najbližšie štyri roky, má aj mimoriadnu príležitosť a zodpovednosť začať tento problém riešiť.

Základný spôsob, ako riešiť problémy v rozpočte, je zvýšiť potenciál rastu. Umožní, že budeme vyrastať z nákladov dlhu a vyhneme sa efektu snehovej gule. Hlavne však umožní zvyšovať príjmy bez toho, aby sme zvyšovali dane.

Napokon, príjmy v rozpočte nie sú len otázka daňovej a odvodovej sústavy, ale aj daňového a odvodového systému. To znamená schopnosti reálne tie dane a odvody získať. V otvorenom ekonomickom prostredí sa treba vážne rozhodovať, či zvýšiť sadzby, alebo radšej zlepšiť vymáhanie. S vyššími daňami by sme sa totiž dostali pod tlak susedov. Keby sme dnes zvýšili DPH,  verím, že nám príjmy akurát utečú, pretože tu máme prihraničné Poľsko, Maďarsko, Rakúsko, Česko, a to nebudem ani hovoriť o Ukrajine. Nemyslím si teda, že jediný dôvod, prečo nezvyšovať DPH, sú obrovské daňové úniky alebo ľudia, korí by to neuniesli. Iný vážny dôvod, aby sme to neurobili, je, že z toho v konečnom dôsledku veľa nezískame.

Ďalej, keď sa rozpráva o ďalších typoch daní, treba dobre zvážiť, či je daňový základ  dostatočne pripútaný k tejto krajine a jej ekonomike. Nebudem sa o tom veľmi rozširovať, no oveľa dôležitejšie ako samotné zvyšovanie daňových sadzieb môžu byť iné opatrenia.


Aký recept na dlhovú krízu má dnes eurozóna?

Bol som veľmi a dlho nervózny zo všetkých tých politík, ktoré realizovala Európska komisia a krajiny, ktoré sa schádzali na summitoch. Chýbalo mi tam aspoň zamyslenie na tým, ako by sme dokázali z toho problému vyrásť. No dnes už máme dokonca analýzy, ktoré hovoria, že celé rozhodnutie prísne sankcionovať nedodržanie deficitu a hranice dlhov, dlhové brzdy a inštitúcie, ktoré to budú strážiť, v podstate nie sú dobré, pretože predurčujú eurozónu k recesnému vývoju. Súhlasím s tým. Grécko jasne ukázalo a ďalšie krajiny to nevyvracajú, že sa treba predovšetkým zamyslieť nad tým, ako vniesť do ekonomiky impulzy rastu.

Čo si myslíte o eurovale?

Nie je to riešenie, ale je to spôsob, ako získať čas. Je to nástroj, ktorý v budúcnosti môže byť prevenciou pred špekuláciami finančného trhu. Obzrime sa na Taliansko. Keby sme pripustili, aby sa špekulácie finančného trhu dostali do úrokových sadzieb, za ktoré sa bude financovať taliansky dlh, krajina je beznádejne v bankrote. Nestihla by prijať opatrenia, na ktoré potrebovala nejaký čas. Krivka nákladov na dlh by sa zdvihla a reakcia, ktorú vie Taliansko dosiahnuť s dnešnou rozpočtovou politikou, by už bola nedostatočná. Nebyť eurovalu, ktorý zafixoval úrokovú sadzbu na akútne refinancovanie vládnych dlhov, Taliansko by sa ocitlo v režime akumulácie dlhu rýchlym tempom, ako sa to stalo v Grécku. Euroval pomohol získať čas Írsku. To má inú pozíciu ako mnoho štátov v EÚ, lebo jeho ekonomika je pomerne konkurencieschopná. Na dobrej ceste je aj vďaka tomu, že využilo refinancovanie z eurovalu, ktoré nie je trhovým financovaním, ale špecifickou pomocou, ktorá sa poskytne krajine v krízovom režime. Grécko je však iný prípad. Dostalo nie najlepšie recepty, ako ozdraviť verejné financie. Malo sa sústrediť na daňový a odvodový systém, kde sú obrovské daňové úniky, a na zavedenie poriadku vo verejnej práve. Možno by potom nemuselo akútne prijímať opatrenia, ktoré ekonomiku spomalili a uvrhli do úplnej recesie a stavu, keď už nevie generovať príjmy. Odpustenie časti dlhu od súkromných veriteľov je spôsob, ako zachrániť situáciu a vrátiť krajinu na trajektóriu, na ktorej už vie dlhy splácať sama. No kombinácia všetkých rôznorodých naservírovaných politík tu nevedie k dobrému výsledku.


Keď ste v roku 2002 pôsobili ako minister financií, skúsenosť s bankrotom Argentíny bola čerstvá. Podľa vyjadrení Josepha Stiglitza ho svojimi radami veľmi jednoznačne spôsobil MMF. Pod akým tlakom ste boli, aby sa to isté nestalo na Slovensku?

Nechcem sa autoritatívne vyjadrovať k problému argentínskeho bankrotu. Tak, ako som ho chápal, mal veľmi podobné črty s naším vývojom pred menovou krízou, ktorý potom zvládala moja stále ešte nedostatočne ocenená kolegyňa Brigita Schmögnerová. Mnohé z krajín, ktoré mali ambíciu udržiavať fixné kurzy, ju nemali dostatočne podporenú všetkými hráčmi, ktorí sa v ekonomike majú na tom podieľať. Argentína je jeden z týchto prípadov.

Nemám však nejakú vysokú mienku o odporúčaniach MMF, pokiaľ neboli dostatočne oponované domácou politickou a ekonomickou elitou. MMF má na starosti predovšetkým udržiavanie menovej stability. Nemôžeme od neho čakať univerzálne riešenia pre hospodársku a menovú politiku konkrétnej krajiny. Preto je dôležité, aby mal dostatočne kvalifikovaných oponentov v krajine, ktorej ich dáva.

V 1993 roku MMF odporúčal Slovensku 30-percentnú devalváciu. My sme sa dostali z tej situácie úplne iným spôsobom. Devalvovali sme o 10 percent, potom sme urobili dovoznú prirážku, následne sme zaviedli platobnú zmluvu a v nej sme vyriešili ďalšie devalvácie. Súhrnne to bolo skoro 30 percent, ale nebola to devalvácia. Podarilo sa to vďaka tomu, že sme mali kvalifikovaného oponenta – znovu spomeniem pani Brigitu Schmögnerovú.

Keď sme sa v 1998 dostali pre expanzívnu fiškálnu politiku do sporu s režimom fixného kurzu, tiež sme sa z toho dostali vďaka tomu, sme dobre zoponovali stabilizačný program. Časť nerovnováhy sa vyriešila tým, že sa prijali cenové opatrenia, ktoré cenovú úroveň a reálny kurz dostali trochu bližšie k rovnováhe. Časť zasa tak, že predsa len prebehla nejaká devalvácia, uvoľnili sme kurz. Rovnovážny kurz je veľmi závislý od inštitucionálnych podmienok a od toho, ako inštitúcie fungujú, vrátane bankového sektoru. My sme urobili poriadok v bankách aj v podnikovej sfére za cenu dočasnej vysokej nezamestnanosti a znovu sme sa dostali do situácie, keď sme boli schopní vyriešiť svoj problém s menšími nákladmi, než boli tie, ktoré by priniesla len čistá devalvácia.


Spomínali ste „
dočasnú“ nezamestnanosť. Ako vnímate tento problém?

Urobili sme chybu, keď sme sa nepokúsili o lepší výber príjmov v rozpočte vtedy, keď sme prijímali daňovú reformu, ktorá ich ďalej znižovala. Okrem vlády tu nie je nikto, kto by naozaj mal zdroje na realizáciu dobrých myšlienok o znalostnej ekonomike, podpore inovácií a o iných politikách, ktoré by dali tejto krajine autonómne impulzy rastu. To je premrhaná príležitosť. Našou daňovou politikou – nastavením daňového systému aj spôsobom ich vyberania – sme prišli o stovky miliárd korún, ktoré už mali byť investované do predpokladov dlhodobého autonómneho rozvoja. Otázka nezamestnanosti s tým tesne súvisí. Náš prístup k malým a stredným podnikateľom je nechať ich žiť, ale nie rozvíjať ich. Tak sa aj prijímali všetky opatrenia. Neurobili sme takmer nič pre selekciu podnikateľov. Máme ich dnes formálne 450-tisíc, no už 200-tisíc by bolo na túto krajinu veľa. Len niektorí z nich rozvíjajú svoje podnikanie a majú predpoklady byť nositeľmi inovácií. Nevieme tým pádom udržať zamestnanosť v konkurencii voči dovozu. A vzniká spätná väzba. Pre nízku produktivitu v tejto oblasti máme také nízke mzdy, že podnikatelia nemajú komu predávať. Svoj problém teda ešte umocňujeme.


Ohromne často počujeme spojenia ako trhy určujú, trhy sú neisté, treba uspokojiť trhy, trhy robia to či ono... Nie je to nejaké zbožštenie ekonomického mechanizmu?

Bol by som tiež radšej, keby existoval efektívny koordinačný mechanizmus pre ekonomické rozhodovanie – lepší než ten, ktorý poskytujú zle fungujúce a často manipulované trhy. Zatiaľ je to však jediný mechanizmus, ktorý máme. Priznávam sa, že vzhľadom na veľké straty, ktoré spôsobujú zlyhania trhov, by som radšej pred ich následkami uprednostnil nejakú možno nie najefektívnejšiu reguláciu. Bývalý šéf a kolega Ľudo Ódor ako múdry človek povedal múdru vetu: Problém súčasného sveta a súčasných trhov je, že sú také zložité, sa generujú neurčité výsledky. A to je ešte eufemistické vyjadrenie toho, čo sa tam skutočne deje. Niekedy totiž výsledky nie sú neurčité, lebo prebieha manipulácia. Sú to výsledky, ktoré znevýhodňujú rozhodujúcu väčšinu účastníkov trhu, pretože je tu asymetria informácií.


Prečo sa fetišizuje dôveryhodnosť ratingových agentúr, z ktorých každá bola namočená v množstve veľkých podvodov? Nikto ich nepotrestal za podvodné ratingy, stále sa im verí a určujú osud krajín, ktoré sa ich pričinením dostali do problémov!

Možno by som bol trošku opatrnejší v konšpiračnej interpretácii ratingovej manipulácie. Oveľa väčšiu váhu má spontánne, stádovité správanie na finančných trhoch a v ekonomike. Svojho času som robil model, ktorý opisoval, ako možno na základe stádovitého správania, nedostatku informácií, autonómneho rozhodovania a morálneho hazardu predpovedať s veľkou pravdepodobnosťou, kedy dôjde ku krachu na príslušnom trhu.


Kľúčový problém súčasnej situácie sveta a eurozóny zvlášť je nedostatočný odpor voči neoliberalizmu. Ktorý vlastne znamená znižovanie úlohy štátu, morálny hazard, korupciu v súkromnom sektore, ktorú platíme vo všetkých cenách, a klaňanie sa zbožšteným trhom...

Proces zmenšovania štátu, ktorý prebehol, mohol mať nejaký zmysel a možno niečo pozitívne priniesol v začiatkoch transformácie, keď bol štát príliš veľký. A hlavne sme nevedeli, ako by mal fungovať a aké funkcie by mal plniť v nových podmienkach. No postupom času malo odbúravanie štátu už len veľmi utilitárne dôvody. Keď počúvam, ako sa má znižovať počet pracovníkov vo verejnom sektore, mám s tým problém. Chýba tomu racionálne zdôvodnenie. Okrem bulvárneho „oni sa tam aj tak len flákajú a nič nerobia“ som v podstate žiadne argumenty nepočul. Pritom keď prepustíte ľudí z verejného sektora, budete musieť nakupovať služby, ktoré predtým robili. A to je príležitosť pre korupciu a predražené verejné obstarávanie. Bojím sa, že práve toto je pointa procesu zmenšovania verejného sektora u nás. Namiesto skvalitňovania služieb, ktoré nikto nevie poskytnúť tak kvalifikovane ako verejný sektor, sa konštruujú neefektívnosti a vytvárajú sa príležitosti na nákup služieb od súkromného sektora. Smrdí to korupciou na veľké vzdialenosti. Trápi ma ekonomický dôsledok, aký to má. Verejné obstarávania, ktoré majú často charakter legalizácie predraženia, vedú k zvýšeniu nákladov pre verejný sektor o desiatky percent. Na výdavkovej strane rozpočtu minieme ročne zhruba 10-12 percent HDP na nákup tovarov a služieb, ktoré sú predražené možno o 10 percent, možno o viac – ako tvrdia všetci, ktorí sa s tým intímne stretli. Máme teda v rozpočte aspoň 1,2 percenta „vatu“. Dá sa vnímať ako príležitosť pre úsporu, ktorá by vyriešila náš rozpočtový problém.


Má západný svet ešte dôvod báť sa Číny?

Jej nástupom sa začal problém, ktorý riešia západné krajiny – stratu reálnej ekonomickej aktivity. Žiadna iná krajina nedokázala tak masívne zasiahnuť globálny trh. Je pravda, že dnes už je situácia iná, ale či dostatočne, to neviem. Nie som až taký optimista. Myslím si, že Čína je stále hlavný problém v globálnej konkurencii. Má dnes, ako dokazujú analýzy, štruktúru exportu typickú pre veľmi bohaté krajiny, čo je paradox, lebo zase až taká bohatá ešte nie je. Je to zrejme dôsledok toho, čo americký prezident Barack Obama povedal v poslednej správe o stave únie: Asi sme zašli príliš ďaleko. Ešte stále držím v sebe strach z rýchlo rastúcej a konkurujúcej Činy, ktorá pre svoj režim a riadenie hospodárstva predstavuje veľmi vážneho súpera pre západné ekonomiky.


Zavedenie európskej transakčnej dane by malo byť prvým tvrdým úderom po prstoch finančných trhov. Zabezpečí, že sa zníži množstvo peňazí na finančných trhoch a predpokladá sa, že tieto peniaze znížia naše platby do európskej pokladnice, lebo vykryjú zhruba tretinu príjmov EÚ. Aký je váš názor transakčnú daň?

Vždy, keď sa formujú takéto riešenia situácie, spomeniem si na jeden kreslený vtip. Mužík podobný bratislavskému Čumilovi lezie zo záchodovej misy a pod ním je text: Vychádzajte z reality, v ktorej sa nachádzate. A to by som chcel robiť. Sú možné radikálne a postupné riešenia, no to, čo sa momentálne deje, sú „riešenia“, ktoré nevedú k riešeniu.

Zavedenie dane z finančných transakcií podporujem, ale je otázka, či efekt, ktorý sa od nej očakáva, môžeme naozaj dosiahnuť pri predpokladanom nastavení dane. Uvažovalo sa o takom, ktoré prinesie do rozpočtu únie asi 50 mld eur, čo pri rozsahu problémov, ktoré špekulácie s krátkodobými transakciami umožňujú, považujem za drobné. Na druhej strane, veľké zvýšenie daní môže naraziť na veľký odpor. Súhlasím s názorom, že by bolo najlepšie, keby to bola globálne zavedená daň.


Každý systém, ktorý nie je dostatočne kontrolovaný a riadený, sa môže dostať na hranicu stability a skolabuje. Hovorí o tom rad prognóz. A je podľa vás riziko straty stability ekonomického systému – riziko veľkého krachu?

Nie som stúpenec katastrofických vízií. Nie preto, že by som si neželal zmenu, ale nepripúšťam to. Som presvedčený, že v súčasnej situácii dlhovej krízy je možné, že nastanú veľmi vážne otrasy, ak sa nepodarí realizovať správne opatrenia v čase, ktorý dnes máme kúpený eurovalom. Treba to však riešiť koordinovaným spôsobom a dohodou, nie rezignovať na spoločné riešenie.

Hovorí sa, že politici prijímajú dobré riešenia, až keď už nie je iná možnosť. Problém dlhovej krízy je aj v tom, že ich prijímajú neuveriteľne pomaly a je jasné, že niektoré mali byť prijaté pred rokom alebo dvomi. Bankrot Grécka mal nastať hneď na začiatku. Vtedy by mu pomohol a získal by sa reálnejší pohľad na situáciu. Dnes nie je situácia pre nikoho lepšia, len sa neskoro dohodlo riešenie. Nevylučujem, že do toho treba vniesť niečo ako riadenie systému. Musíme mať nejaké východisko. Moje je, že projekt EÚ je predovšetkým politický a že má cenu ho podporovať ako politický projekt s vyústením do politického zjednotenia, hoci je jasné, že to dnes nie je na programe dňa. No náš vážny problém sa rieši drobnými krokmi, ktoré k tomu smerujú. Všetko môže dopadnúť aj zle, no stále si myslím, že je tu možnosť a dnes už aj vôľa dosahovať dohody rýchlejšie a predísť katastrofám. Sme inteligentní ľudia a máme povinnosť do poslednej chvíle sa snažiť o dohodu.

Zo zvukového záznamu spracovala Eva Blažeková

Foto: Eva Blažeková a Emil Polák

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
11. máj 2012, 15:16
Po prečítaní článku a objasnení tohto problému by už nijaký manipulant nemal okiadzať štát, že zle hospodári a vykrikovať, že na vine za krízy sú vlády a štáty.

Tu je zreteľne jasne vidieť, že nebyť zásahov a nebyť štátu ako obrovského organizátora hospodársleho života v jednotlivých krajinách, dávno by nás neoliberálny kapitalizmus a virtuálne trhy "roztrhali" a rozmliaždili vo svojich skokoch do výšok a strmých pádov do hlbín.

Pripomína mi teraz ten krik neoliberálov ako keď vás hazardnou jazdou vytlačí z cesty nejaký hulvát na bouráku a potom vám ide dať na hubu, že musel kvôli vám brdziť a má oškreté koleno... aj tu sa fiškálni neoliberálni ekonómovia rozčuľujú, že štát je zadĺžený a takmer je nad ich mozgovú kapacitu pochopiť, že iba opatrenia štátu vždy zabraňujú tomu, aby nastali všeobecné hororové krachy búrz, aby sa nerozvinuli hyperinflácie kde rožok bude stáť desaťtisíc eur, aby nenastali humanitárne katastrofy zapríčinené "skákajúcim" virtuálnym kapiotálom... výborne napísané.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984