Zásadná školská reforma?
Po roku 1990 sa slovenské školstvo dostalo do fázy extrémneho extenzívneho rozvoja. V čase, keď som študoval ja, boli gymnázia, aspoň vo veľkých mestách, skutočne elitné školy. Napríklad, v rodných Košiciach bolo za mojich stredoškolských čias len päť gymnázií. To, čo nastalo po revolúcii, nemožno nazvať inak ako brutálnou infláciou vzdelania. Dnes po viac než dvadsiatich rokoch od revolúcie pri približne polovičnom populačnom ročníku ich počet (štátnych, cirkevných, športových, súkromných, bilingválnych a osemročných) prevyšuje 20. Výsledok je jednoznačný. Dnes na gymnáziách študujú študenti, ktorí by sa za mojich čias len veľmi ťažko dostali aj na tú poslednú učňovku s maturitou.
Príčin, pre ktoré pôvodne elitné gymnázia za posledné dekády tak upadli, je mnoho. Predovšetkým, po tomto type vzdelávania bol veľký dopyt a trh bol bezmyšlienkovite saturovaný. Ak by VÚC-ky, v ktorých zriaďovateľskej pôsobnosti je stredné školstvo, aj chceli obmedziť vznik nových štátnych škôl, aby sa tým udržala aspoň aká taká kvalita gymnázií, nič by si nepomohli. Vďaka správnym konexiám na ministerstve školstva mohlo hneď na vedľajšej ulici vzniknúť nové súkromné gymnázium, ktoré logicky nároky na štúdium na tomto type školy držalo poriadne nízko.
Časom sa ukázalo, že populistická snaha predchádzajúcich ministrov školstva vyjsť za každú cenu v ústrety neoprávneným požiadavkám rodičov na vzdelanie ich detí, viedla k hlbokému úpadku a poklesu úrovne týchto kedysi elitných škôl. Prvým vážnym pokusom urobiť s tým niečo, bolo zavedenie 5 % numerus clausus pre osemročné gymnázia ministrom Jánom Mikolajom, ktorý obmedzil možnosť študovať na tomto type školy len pre 5 % populácie. Aj keď to bol z hľadiska rodičov nepopulárny krok, pre základné školy (predovšetkým v Bratislavskom kraji, kde na osemročné gymnázia odchádzalo vyše 36 % žiakov piatakov) to bolo požehnaním. Všeobecná úroveň základných škôl sa stabilizovala, v triedach ostávali aj žiaci, ktorí mohli byť vzorom pre tých slabších. Jedným z prvých aktov predchádzajúceho ministra školstva Jurzycu bolo zrušenie predmetného numerus clausus a postupný úpadok gymnázií, ale aj základných škôl pokračoval ďalej.
Preto trocha prekvapilo, keď jednou z prvých ohlásených reforiem nového ministra školstva Dušana Čaploviča bola deklarovaná snaha o znovuprinávrátenie statusu elitných škôl pre gymnázia. Už menej premyslené bolo jeho vyhlásenie, že na gymnázia by sa mali dostať len žiaci s priemerom do 1,5. Ak bolo cieľom takto postaveného kritéria vyvolať diskusiu, je to v poriadku, ale ak by to bolo myslené vážne ako zásadné takpovediac K O kritérium, tak to v poriadku nie je. Okrem jednoduchej skutočnosti, že známkovanie nie je práve tým najobjektívnejším kritériom, cez rôznu úroveň škôl, a teda aj objektívnej hodnoty známky u jednotlivých učiteľov, je to predovšetkým skutočnosť, že by sa tak mohlo uprieť kvalitné vzdelanie aj veľmi talentovaným deťom, ktoré vynikajú v nejakom odbore, ale nie sú schopné byť výbornými vo všetkom. Navyše, oveľa objektívnejším kritériom ako prospech je, napríklad, celoslovenské testovanie deviatakov, ktoré je na celom Slovensku rovnaké a má podstatne objektívnejšiu výpovednú hodnotu o znalostiach a schopnostiach žiaka.
Takže snahu o reformu gymnázií treba len privítať, ale ak je myslená úprimne, správna cesta vedie cez skúmanie viacerých faktorov, ktoré definujú osobnosť žiaka. Okrem prospechu by to mali byť mimoškolské aktivity, vedomostné olympiády, výrazný talent v konkrétnej oblasti, výsledky celoslovenského testovania vedomostí v deviatom ročníku alebo aj výsledky náročných, ale dobre pripravených prijímačiek. Hodnotenie predpokladov žiaka študovať na elitnom druhu školy musí byť multikriteriálne. Len tak môže byť snaha o zvýšenie úrovne gymnázií korunovaná úspechom.
Na fotografii: Jeden z reliéfov na dnešnej Priemyselnej škole elektrotechnickej na Zochovej ulici v Bratislave. Pravdepodobný autor bratislavský sochár Adolf Meszmer. Jeho dva figurálne reliéfy medzi oknami prvého a druhého poschodia predstavujú nahé deti so symbolmi vyučovaných predmetov: písanie, kreslenie, matematika, geometria, geografia, história, fyzika, chémia.
Foto: Emil Polák
Reagujte na článok
Komentáre
Stredny stupen vzdelania by mal byt pristupny kazdemu, ale len za podmienky, ze bude schopny ho zvladnut v prislusnej kvalite. Dovod? Nechceme, aby nam degradoval prave ten vyssi stupen. V momentalnom stave je prakticky nemozne, aby VS prijimali studentov na zaklade kriterii pouzitych na ich predchodcov. Z jednej diskusie v inom mediu vyplynulo, ze odpovedou na otazku: "Preco teda nemate tazsie prijimacky aby ste udrzali uroven?" bolo : "Takych co by presli by bolo prilis malo" a uz sme zasa skoncili pri peniazoch.
Pokiaľ sa nezbavíme tohto starého, pre dnešnú spoločnosť už nepoužiteľného triedneho myslenia, nevyriešime ani problém vzdelania. Teda okrem iných problémov (napr. financovania od počtu žiakov). Je známe, že na remeselné školy chce ísť málokto študovať, pretože remeselník má nižší sociálny status, už dopredu je odsúdený do pozície menej úspešnejšieho človeka.
V nejakej diskusii tu zaznelo, že nech niekto zarobí hoci aj trikrát lepšie, a MÁ SA LEPŠIE, ak bude poctivo pracovať. Lenže predsa tak problém dnes vôbec nestojí.
Sme rôzni, s rozmanitými nielen schopnosťami (nie horšími či lepšími, ale len inam orientovanými), ale čo je dôležité, aj rôznymi potrebami. A v demokratickej, pluralitnej spoločnosti tieto sú rovnocenné. Len v triedne demokratickej buržoáznej spoločnosti sú nerovné, triedne chápané. Mojou vysokou potrebou môže byť napr. aj voľný čas, napr. na hrabanie sa v histórii a zamením ho za potrebu zarábať veľa, aby som si mohol kúpiť jachtu. Je človek erudovaný v histórii, alebo poézii ale nevlastniaci auto, jachtu, neschopný človek?
A samozrejme, nie všetci máme schopnosti a potreby orientované na medicínu, právo, ekonómiu, publicistiku. Niekto by sa naozaj radšej cítil v pozíii remeselníka, ale sociálny status a nízke ohodnotenie ho od toho odradia. Triedne, elitárske nazeranie velí rodičom svoje deti dávať študovať na prestížne smery, hoci k tomu nemajú vzťah. A tak vyzerá aj kvalita štúdia.
Dnes automobilky žiadajú, aby na školách študovalo viac technikov. Aby sa vzdelávací systém prispôsobil aktuálnej štruktúre slovenskej ekonomiky. Pokiaľ tu bude kapitalizmus, tak zrejme sa podobnej podriadenosti človeka ekonomike nezbavíme.
Ale perspektívne stojí za úvahu rozmýšľať o inom vzťahu človek - jeho schopnosti a potreby - vzdelanie - štruktúra a potreby firiem.
Čo keby sme skúmali prednosti a nedostatky Slovákov, ich povahy (je napr. známe, že sme pracovití, aj tvoriví, ale aj nedisciplinovaní) a vychádzali z nej. Niekto v diskusii porovnával napr. Rakúšanov, Nemcov a Slovákov, akoby nebral do úvahy rozdiely v povahe. Ale vlastnosti, povaha človeka nie sú sami osebe zlé alebo dobré, znamienko závisí od toho, do akého prostredia sú zasadené, či pôsobia produktívne alebo neproduktívne.
A v druhom rade - čo je jednoduchšie a rýchlejšie - preorientovať firmy, alebo celý vzdelávací systém? Ako viem, tak firmy dnes plánujú svoje investície v nejakom priestore v rozmere maximálne 10 rokov, a sú schopné zajtra sa zobrať a odísť inde. Vzdelávací systém je však menej pružný. Pretože najprv pre nejaký smer treba vychovať pedagógov, a tí na sebe musia popracovať minimálne 5 - 10 rokov, aby sa stali plnohodnotnými pedagógmi. A výchova študentov trvá ďalších 4 - 10 rokov (so SŠ). Neviem, či nie je preto lepšie nastaviť náš vzdelávací systém na prednosti Slovákov (to by si vyžadovalo výskum) a na takto pripravenú pracovnú silu motivovať firmy. Človek ako pracovná sila, využívajúc svoj vnútorný potenciál, by bol určite produktívnejší, ako keď sa má stať len doplnkom ekonomiky, strojov, firmy, nie jej subjektom, tvorcom. Dalo by to nový rozmer jeho životu.