Reklama
Reklama

Jednu knihu ročne

Nie prečítať - kúpiť. A nie do vlastnej knihotéky, ale do niektorej zo slovenských knižníc. Autorkin nápad sa zrodil, keď na jednej besede najprekladanejšia slovenská poetka Mila Haugová rozprávala aj o tom, ako sa k svojim vydavateľstvám a knižniciam správa štát vo Fínsku. Povedala, že keď fínske vydavateľstvá vydajú nejaký nový knižný titul, štát ho kúpi do každej knižnice v krajine.
Počet zobrazení: 1398
kniznica.JPG

Nie prečítať - kúpiť. A nie do vlastnej knihotéky, ale do niektorej zo slovenských knižníc. Prečo? Pretože knižnice na Slovensku už roky nemajú toľko peňazí, aby mohli svoje knižničné fondy rozširovať tak, ako by chceli. Inými slovami, nemajú za čo nakupovať toľko nových kníh či iných knižničných jednotiek (napríklad cédečiek alebo dévedečiek, prípadne zvukových kníh), koľko by pre svojich čitateľov potrebovali. Nie každý má prístup k internetu, nie každý má na elektronickú čítačku. Navyše, kniha je pre mnohých stále výnimočný fenomén.

Hoci knižnice nepohŕdajú ani staršími titulmi, čitatelia logicky hľadajú v ich fondoch predovšetkým najnovšie knižné hity. Žiaľ, knižnice ich neraz nemajú za čo kúpiť. Na kultúru niet peňazí. Presnejšie, nie je ich toľko, koľko sa ich (aj zo štátnej kasy) dáva na „kultúru“ či pakultúru.

Keby však každý čitateľ, ktorému to peňaženka dovolí, kúpil „svojej“ knižnici raz ročne knihu alebo čokoľvek iné, čo by potrebovala, to by bolo čosi.

Čítate dobre: keby kúpil, a bol pri tom veľkorysý voči vkusu čitateľov, takže by nenakupoval podľa toho, čo sa páči jemu. Naopak, v rámci svojich finančných možností by do knižnice, ktorú si na takéto skromné sponzorstvo vybral, kúpil to, čo by mu odporučili jej pracovníčky. Ony totiž najlepšie vedia, po čom pištia súčasné čitateľské duše a čo im vzhľadom na svoj skromný rozpočet knižnice často poskytnúť nemôžu.

Ten nápad sa mi v hlave zahniezdil cestou na besedu s najprekladanejšou slovenskou poetkou Milou Haugovou o jej autobiografickej knihe Zrkadlo dovnútra. V rámci tohtoročného Týždňa knižníc a 85. výročia svojho založenia ju pripravila Mestská knižnica v Hlohovci a ja som mala chuť  ten nápad tejto knižnici darovať. Nie je to však darček priveľmi abstraktný? Alebo absurdný? Váhala som. Keď však pani Haugová okrem iného rozprávala aj o tom, ako sa k svojim vydavateľstvám a knižniciam správa štát vo Fínsku, posmelilo ma to. Ako totiž povedala, keď fínske vydavateľstvá vydajú nejaký nový knižný titul, štát ho kúpi do každej knižnice v krajine; o čomsi takom sa slovenským vydavateľstvám môže iba snívať.

Môj nápad, že by každý čitateľ, ktorý si to môže dovoliť, mohol knižnici raz ročne kúpiť titul, ktorý jej v knižničnom fonde chýba, mi už absurdný nepripadal. A odvážila som sa s ním  dokonca vyrukovať pred hostí jubilujúcej hlohovskej knižnice.

A pretože pani Haugovú na besede sprevádzal aj vydavateľ Koloman Kertész Bagala a knihy z jeho vydavateľstva, nebolo ťažké prejsť od slov k činom. A tak som si aj bez predchádzajúceho dohovoru dovolila kúpiť knižnici ako darček k jubileu jednu zo zbierok Mily Haugovej. Inštitúcia, kam ma ako štvorročnú zapísal otec a kam som si potom raz za týždeň či dva chodila vymieňať prečítané knihy zabalené do bieleho baliaceho papiera za iné, a aj dospelej mi vždy pomohla zaobstarať, čo som potrebovala, si to zaslúži. Na ďalšiu knihu, ktorú už nekúpim „naslepo“ k jubileu, ale po dohode s knižnicou, som už začala šetriť. Kto chce, môže sa, každý v tej „svojej“ knižnici, pridať. Taká iniciatíva bude iste prijatá s vďakou. A kto by chcel aj čosi trvalejšie, možno mu dovolia, aby do kúpenej knihy napísal svoje venovanie.

Pôvodne vyšlo na www.martam.sk

Rozhovor s Milou Haugovou:         

http://rozhovory.martam.sk/?haugova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
03. máj 2012, 04:18
dakujem, od tychto a pre tychto nic nekupim. urcite mame aj lepsie knizky, lepsich autorov a aj vydavatelov...
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama