Ľuboš Blaha: Matrix kapitalizmu. Blíži sa revolúcia?

Namiesto záveru: Médiá a revolúcia

Všetci dnes žijeme v akomsi matrixe, v ktorom naše sny a ašpirácie, názory a presvedčenia, túžby aj obavy ovládajú reklamné agentúry, masmédiá, vyškolení experti na zábavu, organickí intelektuáli, politici a pod. A tí sú všetci tak či onak prepojení s tým, čo v skutočnosti vládne – kapitál. Funguje to jednoducho. Ľudia potrebujú veriť, že svet je lepší? Pustíme im romantický príbeh. Že chcú mať nádej, že nebudú večne chudobní? Vymyslíme lotériu s jackpotom nevídanej peňažnej hodnoty. Že neveria politikom? Vždy sa nájde nejaký „fešák“ či „fešanda“, ktorí ich presvedčia, že systém je v poriadku. Že sa cítia ubití a frustrovaní? Dáme do telky nejakého úbožiaka, na ktorom sa budú môcť smiať, aby sa cítili lepšie. Že nechcú stále len bojovať, súťažiť a vnímať všetkých naokolo ako súperov a rivalov? Všade podprahovo vsunieme, že je to tak správne, prirodzené a nevyhnutné. A tak ďalej, a tak ďalej. Dá sa tomu vyhnúť? Nie. A v tom je to čaro modernej „demokracie“. Kým totalitné režimy udržiavajú stabilitu násilím a represiou, moderné spoločnosti, ktoré si hovoria demokratické, v prvom rade stoja na manipulácii a propagande.

A takto každý deň fungujeme. Žijeme v systéme, ktorý s nami manipuluje na každom kroku. Sme preto všetko iné, len nie slobodné a racionálne indivíduá; sme disciplinovaná pracovná sila, dennodenne vykorisťovaná nadnárodným kapitálom; sme sfanatizovaní konzumenti, dennodenne uvrhnutí do iracionálnej posadnutosti nakupovaním a vlastnením vecí; sme obete systému, ktorý zneužíva ľudí, aby udržiaval chudobu, hlad, nerovnosť a nespravodlivosť, pretože vďaka 99 % ľudí, ktorí žijú buď pod hranicou chudoby, alebo pod stálou hrozbou, že pod ňu jedného dňa spadnú; len vďaka všetkým tým, ktorí doplácajú na kapitalistický systém, no bezmyšlienkovito ho napriek tomu podporujú; len vďaka bežným ľuďom, zamestnancom, robotníkom, malým živnostníkom, nezamestnaným, sociálne odkázaným; len vďaka nim sa darí udržiavať systém, ktorý vyhovuje 1 % najbohatších a najmocnejších ľudí. Systém držia pokope nielen represívne, ale najmä ideologické aparáty štátu, dnes najmä korporátne masmédiá, ktoré indoktrinujú a ohlupujú ľudí. Aj preto ľudia dobrovoľne podstupujú proces vlastného ožobračovania a otročia na iných, ktorí bohatnú na ich práci. Kľúčová otázka znie: dokedy to takto vydrží?

Kapitalizmus nie je systém pre každého. Je výhodný pre tých, ktorí myslia najmä na seba, dokážu byť dostatočne bezohľadní, nemajú zábrany, často ani morálne obmedzenia, skrátka, sú – ako sa dnes eufemisticky hovorí – flexibilní, ambiciózni a draví. V preklade tieto pojmy odkazujú na ľudí, ktorí sú bez chrbtovej kosti, karieristickí a egoistickí. Väčšina ľudí takých nie je, a preto na trh dopláca. Títo ľudia pritom môžu byť mnohokrát šikovnejší, len sa nevedia predať. Môžu byť múdrejší, len nevedia predstierať hlúposť, keď treba. Môžu byť hodnotnejší, len to nikoho nezaujíma. Aj takýto ľudia musia fungovať v kapitalistickej ekonomike, hoci si ju slobodne nevybrali. Je preto fér, aby sme sa bavili o spravodlivejšom rozdelení výhod, ktoré prináša trh. Alebo naozaj chceme, aby sme sa spoločnosť premenila na darwinistickú džungľu, v ktorej bude systém podporovať čoraz  väčšiu a väčšiu krvilačnosť a nenávisť? Pretože tam sa dnes uberáme. A v mene ideologických zaklínadiel o efektivite si rumpľujeme prírodu, tolerujeme príšernú chudobu a absurdnú nerovnosť, zbavujeme sa ľudskosti a premieňame na bezmyšlienkovité konzumné stroje. Pritom mi stále uniká, prečo by práve efektivita mala byť tá najdôležitejšia hodnota? Sme vari stroje či ešte stále ľudia?

Pravda, bolo by naivné, ak by sme si mysleli, že za nespravodlivosť kapitalizmu môžu jednotliví kapitalisti. V princípe je úplne jedno, čo si myslí konkrétny kapitalista. Môže to byť báječný človek, empatický a solidárny. Ale ak nebude hrať podľa pravidiel systému, bude z neho vylúčený. A na jeho miesto nastúpi iný podnikateľ, ktorý nebude mať žiadne ohľady. Problém je v systéme, nie v ľuďoch. Kapitalizmus v ľuďoch povzbudzuje egoizmus, chamtivosť a súťaživosť. Ak by však systém fungoval na iných princípoch, ľudia by mohli byť postupne iní, viac spolupracujúci, solidárni, empatickí. Základnou hodnotou by bolo zdieľanie (v angličtine sa používa pojem ,,share”). Oveľa viac by sme mysleli na spoločnosť a na prírodu, nielen na seba a svoje konzumné vášne či iné patologické prejavy. Možno by sa konečne vytvoril priestor pre zdieľajúce komunity (sharing communities), ktoré by navzájom spolupracovali a neviedli každodennú hobbesovskú „vojnu“ proti všetkým ostatným, na ktorej de facto stojí kapitalistický systém. Systém, ktorý sa dostáva do štádia, keď je čoraz viac očividné, že sa zrazil s budúcnosťou.

Politológ Adam Przeworski tvrdí, že sociálnu stabilitu kapitalizmu je možné udržiavať iba vďaka ustavičným sociálnym kompromisom, t. j., systém sa musí vyplácať nielen kapitalistom, ale aj predstaviteľom práce. Takto to naozaj fungovalo v povojnovej zlatej ére sociálneho štátu, niekedy v 60. či 70. rokoch minulého storočia. Lenže dnes, v 21. storočí už akoby nadnárodný kapitál nepotreboval sociálny kompromis. Zaslepený mocou nadobudol presvedčenie, že stačí ideologicky ohlupovať ľudí. Už Marx však veľmi dobre vedel, že v konečnom dôsledku záleží na ekonomike a životných podmienkach. Nijaká ideológia nedokáže presvedčiť ľudí, aby poslušne umierali od hladu.

Keď príde ten správny čas a ľudia vycítia, že je tu nádej na zmenu, pôjdu do ulíc. V tom je ich najväčšia sila. Nositeľom zmeny budú sociálne vylúčení, marginalizovaní a zneistení „prekliatci“, ktorých je vinou globálneho kapitalizmu čoraz viac. Treba uvažovať nad tým, ako im ukázať, že naozaj prišiel čas na akciu. Inštinktívne sa pridajú. Buď preto, že nebudú mať čo stratiť, alebo preto, že strácajú príliš veľa z toho, čo im v minulosti bolo priznané. Alebo, jednoducho preto, že sa nikdy vo svojom vnútri nestotožnili s hodnotovým rebríčkom, ktorý im vnucuje buržoázna spoločnosť. Isté je, že ak bude radikalizácia globálneho kapitalizmu pokračovať a neoliberalizmus spustoší všetky sociálne kompromisy minulosti, naozaj dôjde k revolúcii. Jej kolektívneho nositeľa možno nie je až také ťažké vystopovať a zrejme naozaj nezáleží, či ho nazveme zdiskreditovaným pojmom „proletariát“, alebo použijeme nejaký menej zdiskreditovaný výraz, ktorý nemá ustálenú konotáciu. Podľa môjho názoru je azda ešte dôležitejšie než na nositeľa pýtať sa na to, kto a čo bude revolučnou rozbuškou.

Nastáva doba temna. Doba, v ktorej kapitál už viac netúži po kompromise. Doba, v ktorej dôjde k revolúcii a svet po nej bude iný, než aký ho poznáme dnes. Aby nebol horší, musíme hľadať alternatívy kapitalizmu, ktoré zabezpečia viac sociálnej spravodlivosti, slobody, ekologického zmieru aj ekonomickej stability. Aj preto si myslím, že filozofické knihy, ktoré píšu ľavicoví intelektuáli, majú napriek mocenskej presile kapitálu obrovský význam. Len sa nesmú zastaviť pri hodnotových otázkach. Je čas vykročiť k otázkam praxe. Je čas vrátiť sa ku klasickej otázke: „Čo robiť?“ Je čas, keď sa medzi novodobých disidentov bude pripájať čoraz viac ľudí a budú chcieť diskutovať o novom lepšom svete. Diskusia o alternatívach rozhodne má zmysel. Tak ako má zmysel aj antikapitalistický sociálny boj, o ktorom vám všetci vaši nadriadení budú hovoriť, že je beznádejný, a napriek tomu si niekde hlboko vnútri budú klásť ustráchanú otázku: Čo ak predsa len dôjde k radikálnej zmene?

Ľuboš Blaha: Matrix kapitalizmu. Blíži sa revolúcia?, VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2011