Čajka za polárnym kruhom

Pätnástu inscenáciu Čajky na Slovensku zverilo vedenie činohry SND českým umelcom. Udiala sa presne 13 rokov od posledného uvedenia tohto titulu v SND – Vajdičkovej inscenácie v 1999, ktorá sa udržala v repertoári jediný rok a mala pomerne málo repríz (25). Inscenáciu pripravili príslušníci mladšej a strednej generácie českých divadelníkov – režisér (a dramatik) David Drábek (šéf Klicperovho divadla v Hradci Králové), scénograf Martin Chocholoušek, výtvarník kostýmov Tomáš Kypta a autor hudby Darek Král, čo spolu s účasťou českých divadelníkov pri nedávnych operných premiérach v Košiciach, Banskej Bystrici i Bratislave dokazuje, že divadelné (a nielen divadelné) kultúry našich národov sú stále silne zrastené. Českú účasť zmnožuje aj alternácia herca Jiřího Langmajera v úlohe Trigorina.

V bulletine bratislavskej inscenácie sú dve konštatovania, ktoré dávajú kľúč k posúdeniu inscenačného výsledku. Je to tvrdenie dramaturga SND Martina Kubrana, že Čajka je kantátou pre 6 hlasov neopätovanej lásky a tvrdenie režiséra, že Čechov považoval svoje hry za komédie. Tento druhý fakt bol  v doterajších slovenských či českých inscenáciách Čechova artikulovaný slabšie, prevládal skôr tón sentimentálno-tragizujúci, romantizujúci alebo impresionisticky prchavý. Režisérovi sa naozaj podarilo dosiahnuť istý odstup od tejto inscenačnej tradície. Pokiaľ k tomu použil herecké výrazové prostriedky jednotlivých účinkujúcich, je to v poriadku. Na viacerých miestach repliky či mizanscény pôsobia novým, niekedy ironickým až groteskným akcentom. Jeden príklad za všetky. Keď Trigorin deklamuje svoje očarenie Ninou a rozhodnutie rozísť sa s Arkadinovou, nie je počas monológu schopný udržať sa na nohách, kĺže sa po ľade a groteskne padá, čím je vážnosť jeho prehovoru degradovaná. Takýto prístup sa však režisérovi asi málil, a tak inscenáciu skomplikoval prenesením príbehu za polárny kruh dôvodiac, že v čase globalizácie je kontrast medzi metropolou a vidiekom už oslabený, takže periféria musí predstavovať civilizačne čosi cudzie, a tým je mu svet Eskimákov.

Problémom inscenácie je podľa mňa to, že toto zvýraznené napätie medzi oboma svetmi (ktoré ostatne v Čajke je menej akcentované než napríklad v Troch sestrách alebo Višňovom sade) prehlušuje základnú tému hry. Nie je to len tým, že réžia pred obe polovice predstavenia predsúva monológ do popredia vysunutej postavy Šamrajeva (Jozef Vajda), v ktorých tento demonštruje „svetonázor“ primitívneho človeka na svet, život a jeho zmysel. Do nového kontextu sa tým dostávajú aj všetky „vidiecke“ postavy, predovšetkým postava Niny. Z naivnej vidieckej dievčiny plnej ideálov a túžob po sláve sa stáva insitná neohrabaná Eskimáčka, ktorá doplatí na svoje sny o zaradení sa do iného civilizačného okruhu, takže inscenácia sa potom dá interpretovať dokonca ako dnes módne proklamované zlyhanie multikulturalizmu. Zároveň sa tu oslabuje aj vierohodnosť vzťahu oboch hlavných mužských protagonistov k Nine. Kým u Trigorina by sa to ešte dalo chápať ako istý dočasný druh očarenia exotikou, Treplevova vášeň k nej je ťažšie pochopiteľná. Navyše Henrieta Hornáčková hrá hereckú neschopnosť Niny tak naddimenzovane (nielen v divadelnom monológu, ale aj vo svojom poslednom výstupe), že v očiach nielen diváka, ale aj jej javiskových partnerov musí pôsobiť trápne. Pripusťme, že aj toto je zámer odsentimentalizovať príbeh. Ale to nie je všetko. Réžia sa pokúša odpútať od tradičného výkladu aj zapojením „živočíšnej ríše“ do deja. Tento „scudzovací antiiluzívny efekt“ reprezentuje figúrka tučniaka (vari požičaná z Hlinkovej inscenácie Haydnovho Opusteného ostrova inscenovaného v SND), herec znázorňujúci tuleňa, na ktorom si postavy kompenzujú svoje nerealizované citové túžby a sexteto hercov v kostýmoch polárnych sobov, raz s funkciou tanečnej vsuvky, raz  aj v akejsi dramatickej funkcii zvyšujúcej napätie javiskového diania.

Nemožno poprieť, že inscenácia má viaceré vydarené miesta, odobriť možno súhru svietenia a hudobného doprovodu, obsadenie súčasným hereckým výkvetom súboru (Roth, Studenková, Valentová, Huba, Stanke), no ako celok pôsobí dosť nevyvážene a zbytočne silácky. Žeby práve tým chcela osloviť mladšie generácie divadelných návštevníkov?