Jaroslav Vlnka: Pavel Bunčák - básnik v súvislostiach

K tvorbe našich nadrealistov sa vrátil v podnetnej publikácii Pavel Bunčák a poézia nadrealizmu (Univerzita Cyrila a Metoda v Trnave, 2011). Zameral sa na tvorbu jedného z nadrealistov, no v podstate sa vyjadruje aj k nadrealizmu, jeho vzniku a vývinu ako dominantnému smeru slovenskej poézie v období rokov 1938 - 1948, teda nejde o klasickú monografiu, venovanú len jednému autorovi. V popredí jeho záujmu je však básnik, o ktorom sa možno menej písalo či teoretizovalo (z rôznych príčin), ako napríklad o Rudolfovi Fabrym či Štefanovi Žárym.

Pavel Bunčák nepútal pozornosť ani množstvom vydaných kníh, ale jeho miesto nielen medzi nadrealistami bolo naozaj neprehliadnuteľné. Možno i skutočnosť, že sa vlastne v podstate ako jediný spomedzi nadrealistov dlhoročne venoval aj činnosti vysokoškolského pedagóga, upútal pozornosť práve J. Vlnku, ktorého tvorivé a profesijné aktivity sa v určitom zmysle kryjú s aktivitami P. Bunčáka.

Svoju teoretickú prácu rozčlenil J. Vlnka do štyroch kapitol. V prvej sa zameriava na začiatky P. Bunčáka, súvislosti so študentskými rokmi, zdôrazňuje jeho pôvod z malomesta i biografickú skutočnosť, že básnik v mladom veku stratil otca. Tiež podrobne uvádza inšpiračné zdroje jednak z domácej i európskej literatúry, v ktorej boli v popredí nastupujúceho básnika J. Kráľ, L. Novomeský či V. Nezval, ale nemenej dôležité boli inšpiračné pramene francúzske. V druhej kapitole sa zameral na najširšie možné súvislosti, spojené nielen s Bunčákovou tvorbou, ale slovenským nadrealizmom vôbec. Pokúsil sa vystihnúť podstatu avantgárd a zvlášť surrealizmu ako špecifického a neopakovateľného fenoménu vo vývine svetovej literatúry. Pozornosť upiera najmä na možnosť slobody tvorby a myslenia, na novátorský prínos všetkých autorov nielen v literárnom kontexte, hoci prednostne najmä v ňom.

Korene avantgardného umenia charakterizuje od francúzskych autorov v príslušnom čase (koniec 19. a začiatok 20. storočia) cez českých až po našich slovenských, ktorí prichádzajú z rôznych príčin o čosi neskôr a menej nahlas, ale už naplno práve až v nadrealizme od polovice tridsiatych rokov 20. storočia hlasom Rudolfa Fabryho. V tomto zložitom mnohohlasom prejave avantgardy sa nestratil ani Pavel Bunčák, jeho prvá básnická zbierka z roku 1941 Neusínaj zažni slnko bola prijatá kladne a aj dnes pôsobí nápadito a originálne. Aj ďalším Bunčákovým zbierkam nielen z obdobia nadrealizmu sa venuje najmä v štvrtej kapitole, kde sa zameral na prednostne motivickú líniu Bunčákových básnických textov, vychádzajúc z najčastejších motivických možností poézie nadrealizmu vôbec. Spolu s predchádzajúcou kapitolou, venovanou poetike a lexike nadrealistických zbierok, dostáva čitateľ ucelený a zasvätený pohľad na mnohorakú Bunčákovu poéziu, ktorá po doznení nadrealizmu koncom 40-tych rokov prechádzala pomerne plynule do iných polôh, nestrácajúc v podstate na svojej kvalite a originalite v úsilí potvrdiť svoje úsilie o koncipovanie poézie „nového videnia“.

Vlnka sa v monografii nevyhýba ani problémom s neporozumením či odmietaním nadrealizmu – najprv v období klérofašistickej Slovenskej republiky, ale aj po už spomínanom období od roku 1948. Je paradoxné, že po obidva razy mal problém neporozumenia jednoznačne ideologický podtón. Ak v období vojny nadrealisti odolali kritike svojho básnenia, po roku 1948 prišlo „k zhasnutiu surrealistickej žiarivej imaginácie“. Šesťdesiate roky, kedy prišlo k pokusu oživiť nadrealizmus v období nových nádejí, Vlnka pomenúva ako „fantómový surrealizmus“. Pre úplnosť dodávame, že k ďalšej vlne či pokusu oživiť nadrealizmus prišlo zásluhou zbierok a prekladov Ivana Mojíka z deväťdesiatych rokov minulého storočia, čo autor monografie síce reflektuje, ale nie celkom úplne.

Ako sme už uviedli vyššie, Bunčák sa so stratou základnej nadrealistickej inšpiračnej sily vyrovnal pomerne plynulo a úspešne, keď jeho nové zbierky mali vysokú úroveň a boli kladne prijaté aj väčšinou literárnej kritiky. Bunčák je tak v podaní či interpretácii Jaroslava Vlnku básnikom nielen silnej imaginatívnosti z nadrealistického obdobia, ale aj básnikom hĺbavým, reflexívnym a múdrym z obdobia nasledujúceho až po posledné vydané básnické knižky. Je tiež zároveň básnikom, ktorý ako človek a tvorivý subjekt stále nie je totožný a spokojný sám so sebou, neustále hľadá nové a nové podnety, kladie nové a nové otázky svojským básnickým jazykom, stále v sebe cíti boj umu a srdca, intelektu a imaginácie. Kniha J. Vlnku je veľmi potrebnou publikáciou, keďže sa o poézii všeobecne málo píše a takmer sa o nej už nevydávajú teoretické knižky. Škoda, že práve monografiu o nadrealizme a jeho výraznom predstaviteľovi nedokázal vydavateľ obliecť do nápaditejšieho, surrealistického kabáta. Knižka by si takýto strih nesporne zaslúžila.