O šprihaní a básnikoch
Ach, literatúra, tam sa všetko vyrieši, aspoň po smrti, ale mne zomierajú kamaráti, spisovatelia, básnici, a zostávajú po nich otázniky.
V diele Veroniky Šikulovej Miesta v sieti som narazil na obec Bernolákovo, a hneď som si spomenul na Vojtecha Kondróta, ktorý bol odtiaľ. Sedel kedysi vo vedľajšej miestnosti pri stole pokrytom rukopismi, nožíkom si krájal pečené mäso s chlebom a uhorkou. Nikomu tak v redakcii nechutilo ako jemu. Aj sa narobil, musel splácať v Bratislave dom a ešte chodiť mame do Bernolákova-Čeklísa narúbať dreva. Časom sa niekoho opýtam, ako sa pominul. Aj mi niektorý čosi povie, ale ja krčím plecami.
Čítať je nebezpečné. Zavalia ťa city, akoby si sa oblial sladkými slzami. Myslime na iné, uvoľnime uzly! Montaigne spomína „rozkošné rozväzovanie šnurovačiek“. Aspoň tak."
(Status na FB 26. 3. 2012)
