Cesta do kruhu

Okrem iného to však znamená, že pre niektoré politické strany je najvyšší čas, aby sa začali správať primerane tejto situácii - a prestali sa spoliehať na legendy a mýty z prapočiatkov nášho pluralitného systému.

Figeľ - presný opak víťaza

Možnože najviac práce to bude stáť stranu, ktorá si tú prácu spolu s gramatickou chybou dala rovno do predvolebného hesla. Má naozaj najvyšší čas. Po veľkej a dlhej kampani, po mnohom uvažovaní, čo povedať, čo nepovedať, čo zahovoriť a čo zamlčať, s kým a kedy a za čo; po konečnom zmierení sa s predpokladaným volebným víťazstvom a s účasťou na vláde, po toľkom nacvičenom ohrnovaní nosa zostalo KDH napokon stáť s ohrnutým dlhým nosom a nie som si istý, či si to takmer dva týždne po voľbách konečne všimlo. Nedostalo sa do vlády, nedosiahlo ani dvojciferný výsledok, ani sa nestalo presvedčivým lídrom pravice. A NEdosiahlo to za takých priaznivých podmienok, aké sa možno už nikdy nezopakujú. A pritom stačilo málo – správne pochopiť aktuálnu situáciu a obrátiť sa k nej čelom.

No možno že práve na tom čele bol najväčší problém...

Ak by totiž v slovenčine existovalo podstatné meno, ktoré by znamenalo presný opak víťaza, použil by som ho teraz (v angličtine také slovo je, tzv. loser, ale to by bolo azda prisilné...) na predsedu KDH Jána Figeľa. Tieto voľby totiž dokonale prehral – a to v poslednej chvíli, elegantne, a hlavne osobne vlastnou zásluhou. Nedokázať dostať sa do vlády v situácii, keď nemáte na svojej polovici spektra vážneho súpera (konečne po rokoch), resp. keď sú vaši konkurenti oslabení, pravicové hlasy ležia na ulici a v redakciách, v štúdiách a, samozrejme, pred televízormi všetci dychtivo čakajú na to, čo spravíte a vy máte vysielací čas zadarmo – to je naozaj umenie. Alebo talent? Nie, skôr nedostatok talentu. Pri všetkej úcte, Ján Figeľ je veľmi, veľmi netalentovaný politik. Až kým sa nevrátil z Eurokomisie, a nespadol rovno na predsednícku stoličku, bol som hlboko presvedčený, že na to, aby sa človek stal eurokomisárom, musí nevyhnutne mať aspoň nejaké výnimočné schopnosti – teraz však viem, že asi stačí vedieť po anglicky dosť dobre na to, aby ste sa mohli rozprávať s Francúzmi, Nemcami a Holanďanmi, a rozprávať hlavne veľa. Možnože bol pán Figeľ dobrým euroúradníkom – neviem to posúdiť, nemám podľa čoho. Ale na vodcu strany, a tobôž na lídra pravice, sa nehodí ani náhodou.

Čo sa teda vlastne stalo?

Pri miesení cesta, teda verejnej mienky, všetkými médiami, ktoré spočítavali a prepočítavali percentá z predvolebných prieskumov tak i naopak, im to bohužiaľ nijak inak nevychádzalo, len že bude musieť KDH prehltnúť horkú pilulku a byť vo vláde – tentoraz však nie ako jedno z piatich kolies na voze, kde sa dá vždy za voľakoho skryť, ale ako slabší partner dominantnej strany, ktorá vládnuť, a to odhodlane, celkom dobre vie. A keďže úspech bol zdanlivo nevyhnutný, začali v predsedníctve robiť všetko preto, možné aj nemožné, aby sa mu nakoniec vyhli... Len aby dokázali, že to vedia. A že s úspechom vlastne nesúhlasia. Celkom pri tom pozabudli, že ak pánboh dá, aj motyka vystrelí... Z nejasných pohnútok sa rozhodli dokazovať lojalitu radšej ostatným pravicovým stranám, úspešne klesajúcim ku dnu, než vlastným a potenciálnym voličom, ktorí ich – aj podľa sociologických prieskumov – chceli vidieť vo vláde so Smerom. Viackrát verejne zopakovali, že ak bude možnosť, dajú zasa prednosť pravici, novému zlepencu kadejakých modrých nadšencov a experimentátorov na ľuďoch, že si vlastne z posledných rokov a mesiacov žiadne ponaučenie nezobrali - a že svojich bývalých koaličných partnerov posudzujú nieže cez ružové, ale cez slepecké okuliare, a ešte podľa bielej paličky; a že svojich voličov stále považujú za tých istých, ktorí ich volili v roku 1992 a šťastne žijú podnes, veď nepomreli. Vrchol všetkého bol verejne odhalený bilbord s cestnou križovatkou, kde ísť doľava znamenalo grécku cestu do socializmu či komunizmu (čo si asi pod takým slovom v KDH predstavujú?) a doprava... Kam? Naspäť na začiatok? Naspäť k Dzurindovi a Sulíkovi? Ktorých voliči jasne odmietli? A prečože to? V mene prísľubu nejakej novej pravicovej vlády, ktorá tu možno o 4 alebo skôr o 12 rokov vznikne, ako vzdialený odraz tej práve skončenej? Nevedno. Zmysel to nedáva. Figeľ a spol. však dali tou gréckou cestou voličom najavo, že si ich vôbec nevážia, že v ich inteligenciu neveria, že vlastne pánboh s nami a zlé preč, to je tak všetko, čo sa od kresťanských demokratov dá čakať.

Odhmlené a vytrestané KDH

V tom okamihu, zdá sa, prehralo KDH voľby. To, čo dovtedy zahmlievali, napokon v najmenej vhodnú chvíľu odhmlili. Odkaz bol konečne jasný – voľte nás, a my spravíme všetko preto, aby sme vaše hlasy dali SDKÚ a SaS. Nikto tam nepostrehol, že dovtedy uvažovali nerozhodnutí voliči, pre ktorých bol Smer ešte stále prisilná káva, presne naopak – budeme vás voliť, aby Smer nebol taký silný, ale v podstate sme s pravo-ľavou vládou zmierení, ak ho budete krotiť. Zrazu tí, čo váhali, pochopili - a rozhodli sa, že radšej dajú hlas Smeru, aby si KDH nemohlo koalície vyberať. A nakoniec ani nemuselo...

Nevedno (ukáže sa to až pri ďalších voľbách), koľko percent voličov Smeru za ním naozaj neochvejne stojí a súhlasí dlhodobo s jeho programom. Isté sa však zdá (aj podľa najnovších sociologických analýz o presunoch voličov medzi stranami), že doteraz nezúčastnených a apatických voličov, vyburcovaných poslednými kauzami, ktorí chceli voliť proti SDKÚ a SaS, nahnalo do náruče Smeru práve KDH. Rukami a stratégiou vlastného predsedu. Ktorý z toho všetkého má ešte „pocit dobre vykonanej práce“. Naozaj dobre vykonanej... Po meravom tanci, po dlhej kampani, po vykrúcačkách a násilných zákrutách na tej ospevovanej ceste dokázal získať rovnaký výsledok, ako by získal aj bez toho všetkého, keby len sedel a pozeral do neba.

Ak je KDH naozaj cesta, tak cesta do kruhu.

Na tých predsedov KDH vlastne nikdy nemalo šťastie. Vždy, keď dlhoročný predseda odchádzal, sa nielenže zdalo, že horší už prísť nemôže, ale aj že ten nastupujúci je mladý a dravý a vie, čo chce robiť. Bohužiaľ, po čase sa ukázalo, že ten nový je predsa len horší – a ten starý pri ňom zrazu vyzerá ako lumen... Stalo sa tak zatiaľ vždy a otázka znie, či sa to raz konečne zmení k lepšiemu... Kedy bude voľba? Možnože už čoskoro. Schyľuje sa totiž k súboju. I keď... neplánovanému.

Zmarený plán pána ministra

Voľby totiž nabúrali jeden dobre premyslený plán. Aký? Zopakovanie dosiaľ najúspešnejšieho scenára, podľa ktorého sa dosiaľ na Slovensku zakladala strana, dnes majúca nadpolovičnú väčšinu v parlamente. Plán, na ktorého začiatku by bola veľmi podobná povolebná situácia, a na ktorého konci mohla stáť tiež veľmi podobná strana a volebný výsledok, len s opačným znamienkom. Podľa predstáv jeho autora (či autorov?).

Pamätáte sa ešte na posledné predvolebné rozhovory istého zadymeného (práve sa vrátil z Krásnej Hôrky) pána ministra? Tento pán si celé týždne pred voľbami viedol vlastnú kampaň, vlastnú agendu, ktorou de facto potápal aj kampane svojich vlastných (zdanlivo?) spojencov – vrátane vlastnej strany. V tých rozhovoroch sa na otázky, či si vie predstaviť svoje členstvo vo vláde Smeru, vyjadroval tak, že si nevie a nechce predstavovať nepredstaviteľné, a tváril sa presne v súlade so svojimi slovami. Akoby mu bolo vopred jasné, že týmito svojimi vyjadreniami nikomu nepohorší, nikomu sa nepokloní, ani si nezablokuje svoju vlastnú pozíciu v prípadnej koalícii – lebo nebude žiadnu pozíciu mať. Priznám sa, že som na 100 percent očakával, ako po zložení novej vlády „po dlhom rozmýšľaní, zvažovaní pre a proti“ a „skúmaní vlastného svedomia“ a, samozrejme, po tom, ako mu žiadne ministerstvo nedali (chcel by totiž také, ktoré by už bolo definitívne obsadené) „podľahne volaniu po zmene“ a zo strany odíde – aby po polročnom zahmlievaní. naznačovaní a dementovaní založil vlastnú, novú, čistú, jasnú, u ktorej nezáleží na tom, či je mačka biela alebo čierna, hlavne že chytá muchy. Teda myši. A táto nová strana, nezaťažená škandálmi, by s pomocou božou a možno niektorých bývalých politikov a političiek postupne začala získavať body, integrovať pravicu a pomaly sa pripravovať na nejaké voľby 2020, ktoré by vyhrala... Spomínate si na ten scenár? Nesúhlas s vlastnou stranou, demonštratívny odchod, najviac krúžkov u voličov... Takto presne začínal Fico. A že to nebola márna stratégia, to sme práve videli.

Ako som však spomenul, voľby tento scenár zhatili. Daniel Lipšic totiž momentálne nemá dôvod nesúhlasiť s politikou vlastnej strany ani odísť – odišiel by totiž rovno do zabudnutia. Bude musieť, chtiac-nechtiac, zabojovať o líderstvo v KDH. Preto aj jeho akože váhavé vyhlásenia, že nemá záujem a podobne, ale že ho členovia chceli a pritlačili a preberá preto zodpovednosť... Niežeby nemal nádej na úspech. Bohužiaľ však, ak vyhrá, „utrpí“ víťazstvo a spolu so stoličkou a kanceláriou zdedí aj skostnatenú štruktúru, skostnatených členov, troch bývalých lídrov, ktorí mu budú do všetkého kecať a, samozrejme, kliatbu, podľa ktorej je zmena predsedu v KDH vždy k horšiemu... Som si istý, že nikto momentálne viac neľutuje, že KDH nebude vo vláde, ako on. A ani s výraznou podporou to nebude Procházka ružovou záhradou...

Prasiatko zjedli, akoby sa stalo...

Počas volebnej noci v centrále KDH oslavovali. Nikto netušil čo a prečo – podľa mňa preto, lebo sú už takí konzervatívci, že ich v ich vytýčenej ceste nevyruší nič, ani realita. Čakali dvojciferný výsledok ako plod dobre vykonanej práce, aj prasiatko si upiekli – nuž tento výsledok oslávili a prasiatko zjedli, akoby sa stalo. Teraz niekedy však nastáva čas, aby sa spamätali a všimli si, čo sa stalo naozaj. Že prehrali voľby. Že prehrali vládu. A že volič už bude odteraz navždy iný. A ak chcú viac než 8 percent, budú sa musieť zmeniť aj oni.

Len jeden jediný dôvod na oslavu bol počas tej noci skutočný – oslavovať môžu, že lídrom pravice sa NESTAL Igor Matovič. Avšak to môžeme my všetci...

P.S.: Týmito voľbami sa skončila Nežná revolúcia. Čiže asi nastal čas, keď ju historici môžu začať pomaly hodnotiť...;)

Foto: Emil Polák