Reklama
Reklama

Štvrtý rozmer pocitu

V Bratislave v predposledný deň prestupného februára 2012 lialo, ako by ktosi tam hore pustil naplno sprchu a zabudol zastaviť kohútik. Chodcom s hlavami vtiahnutými medzi plecia liezlo pod kabáty a vetrovky studené vlhko a po uliciach viac bežali, ako kráčali. Tým, ktorí sa podvečer náhlili do kníhkupectva Martinus, však stálo za to tú nebeskú sprchu vydržať.
Počet zobrazení: 2014
uvod_Kufor_na_sny_.jpg

Vnútri na nich totiž čakali kufre na sny. Ružové kufre na sny. Presnejšie, štôs druhého vydania knihy Dušana Dušeka Kufor na sny, ktorú v staroružovom šate obálky Martina Šulíka vydal Slovart. A ešte ich čakal autor zohrievajúci všetko okolo seba nemiznúcim úsmevom a žičlivosťou. Rozprával o tvorbe, o čítaní, ktoré jediné môže podľa neho viesť k písaniu, o študentoch, ktorým veľmi drží palce, a aj o novom vydaní Kufra na sny.

Nápad na opätovné vydanie podnietil objav autorovej manželky, že Kufor na sny je zaradený do povinného čítania. Po počiatočnej hrôze (azda všetci vieme, s akou averziou sa vníma všetko, čo je povinné, čítanie tobôž) si však uvedomil, že knihu, ktorá prvý raz vyšla v roku 1993 už súčasní školáci sotva kde zoženú, takže by hádam bolo užitočné trochu im v tom pomôcť. Podarilo sa.

Keď som si po besede otvorila oba Kufre na sny, ten bezmála dvadsaťročný aj ten nový, bolo to ako pri každej Dušekovej knihe: silné vtiahnutie do sveta, ktorý máme okolo seba, ktorým žijeme, ale  ktorého existenciu (a najmä seba v ňom) sa aj sami sebe neostýchame priznať iba v najhlbšej intimite. Kufor mi nevdojak pripomenul aj inú Dušekovu knihu Teplomer. Síce bez cédečka, ale aj tak priam zvukovú až zvukomalebnú. Tak akosi som to vyjadrila v bodkovej správičke koncom roka 1996.

„Každá zo siedmich poviedok v nej má vlastný rytmus, melódiu i hudobné bodky. A spolu tvoria nielen koncert zážitkov, nápadov, myšlienok, poetiky, erotiky i humoru, ale i skvostný koncert slovenčiny. Poviedky pôsobia ako milovanie v rôznych polohách. Sú plné napätia, ktoré vzbudzuje až živočíšny hlad po každej ďalšej sekvencii. Autor sa so svojimi postavami, s čitateľom, ale aj so sebou samým pobavene (kde-tu trochu nostalgicky) pohráva. Vŕta a ruší svoje i naše kruhy, aby nás nenápadne dopoďkal k malému súkromnému účtovaniu a hĺbaniu. Ale aj k salvám smiechu a uľavujúcej relaxácii. Jeho Teplomer je kniha do vrecka a možno si ju ordinovať ako terapiu.“

Teraz dodávam – aj pribaliť do Kufra na sny. Ten tiež až magicky skutočnou atmosférou každej poviedky dáva pocítiť nielen teplo, chlad či farby a vône príbehov, ale aj akýsi štvrtý rozmer vnímania. Každá veta v Dušekovom snovom a snivom kufri je myšlienkou, ktorá na vychutnanie potrebuje istý čas. Ako ho na rozvinutie buketu potrebuje dobré víno; alebo parfum na pokožke.

Pre štvrtý rozmer pocitu.
 


Ten rozmer poznáme, cítime, ale pretože akoby bol stavaný len na vnútorný zrak,  zvonka ho nevieme poriadne zobraziť ani vnímať. Dušan Dušek to však vie. A posmeľuje nás priznať si bohatstvá (aj snov), ktorých sme plní. Nič si za ne síce nekúpime, ale aj tak budeme mať viac. Viac zo života.

(Pôvodne vyšlo na www.martam.sk)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama