Reklama
Reklama

Kamaráti do diplomatického fraku i do lesa

Len nedávno som Matejovi Andrášovi vinšoval všetko najlepšie a veľa zdravia k deväťdesiatke. Iste, už ho choroba poznačila, ale zaujímal sa o to, čo chystá Klub Nového slova k blížiacemu sa 110. výročiu narodenia Vladimíra Clementisa. Vraj v septembri nebude môcť absolvovať toľkú cestu na konferenciu do Tisovca, no istotne pripraví písomný príspevok.
Počet zobrazení: 2459
andras uvod.jpg

A keď si trocha odpočinie, urobíme s ním dlhší rozhovor pre Slovo, tentoraz o skúsenostiach z 50. a 60. rokov minulého storočia...

Po telefonáte jeho syna Vladimíra v pondelok 5. marca sa odkladá chystaná návšteva nemocnice v Podunajských Biskupiciach, aj interview. Všetko sa odkladá na neurčito. Ujo Maco, lebo inak sme ho v našej rodine ani nevolali, krátko predtým vydýchol naposledy.

Položil som mobil a hneď sa mi vedľa spomienok do hlavy valili desiatky otázok, ktoré som mu ešte chcel položiť, no akosi ľahkovážne som ich odkladal na neskôr, keď bude čas. Pritom mi na ne už nik neodpovie. Odpovede poznal iba on.

Portrét Mateja Andráša z mladých rokov.

Chodiaca encyklopédia

Doktor Andráš až do sklonku života dokázal o všetkom zaujímavo rozprávať. Bez toho, aby starecky odbiehal od hlavnej témy. Vyjadroval sa presne a jasne. Keď bolo treba, diplomatickou rečou, analyzoval, odkrýval súvislosti, no vedel hovoriť o odborných veciach i zanietene. Ak si to situácia vyžadovala, neváhal sa pustiť s historikmi, najmä poľskými, do ostrej polemiky.

Pritom nelovil argumenty iba vo vlastnej pamäti. Veci dôkladne preštudoval, fakty z viacerých zdrojov porovnával, a tak vždy to, čo povedal, sedelo. Niečo ako pedant, chodiaca encyklopédia? Možno, ale jeho slová nikdy nešušťali papierom.

„Matej Andráš, zavalitý goral, požierač kníh, zapálený za starodávne časy. Po tatranských bralách liezol ako kamzík, veď bol synom horára z Kotliny. Včas začal fajčiť a včas čítať aj filozofov. Prischla mu prezývka Maco.“ Takto charakterizoval svojho doslova celoživotného kamaráta v memoároch môj otec Miloš Krno.

                                                                      Mladí diplomati, Matej Andráš a Miloš Krno
                                                                      v Prahe asi v roku 1950.
Činorodé gymnaziálne roky

Spolu študovali na reálnom gymnáziu v Kežmarku, kde za slovenského štátu organizovali samovzdelávací, ľudáckemu režimu neveľmi naklonený krúžok. Cez slovanofilstvo, Puškina a ruských dekabristov sa dostali až k Októbrovej revolúcii, Marxovi a ateizmu. Andráš bol z hlúčiku radikálne naladených gymnazistov najsčítanejší. Ich skupinka mala takú autoritu, že sa ich ani nepokúšali verbovať do inak povinnej Hlinkovej mládeže. Aby nemuseli nosiť odznaky s podobizňou ružomberského farára, pripli si na golier generála Štefánika. Bojoval síce za Československo a proti Nemecku, ale ľudácki učitelia si proti tomu nedovolili zakročiť.

Spolu s Jánom Krausom, Dušanom Faškom a budúcim výtvarníkom Egonom Haugom (po vojne ako spišský Nemec emigroval do Rakúska, pár kilometrov od slovenských hraníc mal ateliér) vydávali študentský časopis Tatran. Pravda, pokiaľ ho ministerstvo školstva ako nedostatočne lojálne režimu nezastavilo.

V roku 1940 vybrali z vyše troch stovák literárnych príspevkov poslaných zo všetkých kútov Slovenska 67 najzrelších a publikovali v Zborníku mladých slovenských autorov. Nik z nich nemal viac ako dvadsaťjeden rokov. Boli medzi nimi budúci povstaleckí básnici Ján Brocko a Boris Kocúr, ale aj Milan Kraus, Ctibor Štítnický, Miro Procházka, Ivan Teren...

Zľava, československý konzul v Katoviciach Matej Andráš
s ministrom zahraničných vecí ČSR Vladimírom Clementisom
a jeho manželkou Lídou
.

Čo sa za mladi naučíš

Mladučkí vydavatelia zborníka vtedy sotva tušili, že sa im kniha a umelecká literatúra vôbec stanú osudné. Otcovi ako budúcemu spisovateľovi a publicistovi, ujovi Macovi ako prekladateľovi desiatok diel poľských a ruských autorov (po jeho stopách sa vydala dcéra Oľga Ruppeldtová, dnes predsedníčka Slovenskej spoločnosti prekladateľov umeleckej literatúry).

V rokoch 1955 až 1969 Matej Andráš pracoval ako vedúci sekretariátu Zväzu slovenských spisovateľov, potom ako prvý námestník ministra kultúry Miroslava Válka a neskôr na poste riaditeľa postupne troch inštitúcií: Slovenského ústredia knižnej kultúry, vydavateľstva Slovenský spisovateľ a Slovenskej literárnej agentúry. Odtiaľ v roku 1989 odišiel ako 68-ročný do dôchodku. Do tvorivého dôchodku, lebo nabral druhý dych a začal publikovať odborné i memoárové články o Clementisovi a o neľahkom postavení slovenskej menšiny v Poľsku. Považovali ho za najväčšieho znalca vývoja slovensko-poľských vzťahoch.

Lenže to Andráša a môjho otca predtým ešte čakali búrlivé roky na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (keď sa im nepodarilo dostať na štúdium do Moskvy), povstalecké mesiace a následné zvítanie v oslobodených Košiciach, kde obaja pôsobili ako novinári. Ujo Maco v Zpravodajskej agentúre Slovenska a otec v denníku Pravda.

Nasledovala spoločná práca na ministerstve zahraničných vecí v Prahe, kde sa vystriedali vo funkcii osobného tajomníka Vladimíra Clementisa. Vtedy si ich, ešte na poste štátneho tajomníka, vybral ako končiacich vysokoškolákov prostredníctvom spoločného kamaráta Miloša Ruppeldta. Keď sa uňho zaučili, vyslal môjho otca do Moskvy a uja Maca do Katovíc v Poľsku, s ktorým vtedy ČSR ešte nemala celkom urovnané vzťahy.

V ujovom prípade krátka diplomatická kariéra sa v roku 1950 v rámci boja proti slovenským buržoáznym nacionalistom zavŕšila odvolaním do Prahy a neskôr povinnou päťročnou praxou na „poste“ sústružníka v pražskej ČKD Sokolovo. Rehabilitovali ho až v roku 1963.  

                                          Matej Andráš, tretí zľava, pri podpise zmluvy medzi ČSR a PĽR
                                          o priateľstve a vzájomnej pomoci vo Varšave 10. marca 1947.


Spomienky z detstva

V detstve mám uja Maca spojeného najmä s Tatrami. V Ždiari sa narodil 19. septembra 1921 a chodil tam i do ľudovej školy, no od troch rokov žil s rodičmi v Tatranskej Kotline. Zďaleka nepatril medzi tých Podtatrancov, čo sa na jediné slovenské, no zato na svete najmenšie veľhory pozerali iba zospodu. Jeho otec, tiež Matej, pracoval ako lesník u kniežat von Hohenlohe, ktoré v oblasti Belianskych Tatier vlastnili rozsiahle pozemky.

Naše rodiny často spolu trávili letné dovolenky v Domove spisovateľov Jiřího Wolkera v Hornom Smokovci a ujo organizoval turistické výpravy na tatranské končiare. Môj otec síce tiež vyrastal pod horami, no radšej sa prechádzal mimo značkovaných chodníkov v dolinách a lesoch, sledoval, či sa v potoku vyhadzujú pstruhy a aké vizitky ostali na zemi po divej zveri. A keď objavil stopy rysa či nebodaj medveďa, kvôli šťastiu sa nepotreboval vyšplhať na Slavkovský štít.

Zato ujo Maco v každom prípade áno. Okrem svojho syna Vladimíra brával so sebou i mojich dvoch starších bratov. Zato mne, benjamínovi rodiny, napriek opakovaným protestom nezostávalo nič iné len zostať s rodičmi na Štrbskom Plese či na prechádzke v Tatranskej Lomnici.

Matej Andráš s Miroslavom Válkom u krajanov v Poľsku.

V lete 1967 sme sa vydali dvoma autami do bulharského Sozopolu. Bola to trojdenná cesta po zlých hradských plná utrpenia. Sedemdesiatka za volantom bola vtedy pre môjho otca priam šialená rýchlosť. Ujo zase rád prišliapol na plyn. A tak nás potom Andrášovci zo dve-tri hodiny čakali kdesi na parkovisku.

Tri týždne sme spolu strávili aj v gruzínskom, či teraz presnejšie v abcházskom prímorskom letovisku Gagra. Keď tam ujo uvidel mohutný masív Kaukazu, po troch dňoch ležania na pláži Čierneho mora ho začali žrať mrle. Nedalo mu, aby sa nevybral, tentoraz už aj so mnou, do hôr. Zrazu sa na nás vyrútili turistickí (či skôr tajní) sprievodcovia: „Eto neľzia!“ A silou-mocou nás odprevadili späť do spisovateľského Doma tvorčestva.

Uja to veľmi rozčúlilo, zato môj otec sa hneval, že sme sa na Kaukazu bez predchádzajúceho súhlasu hostiteľov vôbec trepali. O dva dni síce pre nás, „počjotnych gostej iz Čechoslovakii“ pripravili výlet aj s podávaním šašlika na vysokohorskom jazere Pica, ale už to nebolo ono.



                                                          Zľava: Miloš Krno, gruzínsky básnik Moris Pocchišvili
                                                          a Matej Andráš.

Rozličné povahy sa priťahujú

Môjmu otcovi, hoci bol spoločenský typ, sa veľmi nechcelo chodiť po návštevách. A keď sa predsa len nechal prehovoriť, všetko sa udialo veľmi rýchlo. Po hodine, keď som sa už ako-tak stihol zoznámiť s miestnymi deťmi, zvyčajne vyhlásil: „Ide sa domov!“ Zlé jazyky hovorili, že to robí preto, lebo mu je ľúto, že si nemôže kvôli šoférovaniu s hostiteľmi štrngnúť. Veru mali pravdu. Doma však každú návštevu prijímal s otvorenou náručou a krčahom vína. A ujo Maco k nám chodieval pomerne často. V postpubertálnom veku som rád vysedával opodiaľ a počúval, o čom sa rozprávajú. Najmä o súčasnej politike a novodobej histórii.

Spravidla sa aspoň raz pohádali. Najčastejšie ohľadom nejakého mena, či dátumu. Kým môj otec sa spoliehal skôr na pamäť a intuíciu, Andráš vsadil na fakty z prečítaného. Neraz sa to skončilo tým, že si ujo zložil okuliare, priblížil si k nosu dajakú encyklopédiu a medzi riadkami hľadal pravdivý údaj. To sme vtedy museli byť všetci ticho. Zväčša mal pravdu ujo Maco a rušná polemika tak, ako sa začala, tak aj rýchlo odznela.

Hoci mali títo dvaja odvekí konškoláci rozličné povahy, nedali na seba dopustiť. Raz, dva razy do roka svoje priateľstvo spečatili exkurziou po malokarpatských vinárskych pivniciach od Častej až po Raču. Teraz by to už bol asi ťažký zločin, ale po rokoch je už hádam premlčaný: sem-tam na to používali ujove služobné auto i so šoférom.

O to pokojnejšie boli chvíle spoločne prežité v posledných rokoch počas ujových návštev na našej chate pri Ružomberku, v byte na Holubyho ulici v Bratislave, alebo pred desiatimi rokmi v Tisovci na podujatiach venovaných Clementisovej storočnici.

Ktovie, možno dnes otec s ujom sedia na mieste, v ktorého existenciu ani jeden z nich neveril. Určite tam diskutujú o úskaliach budúcej vlády Roberta Fica. Otec jej oduševnene verí, no ujo Maco ako vždy kladie aj pochybovačné otázky. No skôr ako sa stihnú pohádať, nebeský vinár im znovu naleje račiansku frankovku a pripijú si na naše zdravie. Ako je im dobre! 

(Foto: Archív autora a publikácia Matej Andráš a jeho diplomacia srdca)

Čítajte aj: Odišiel Matej Andráš, bývalý osobný tajomník Vladimíra Clementisa

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
16. marec 2012, 14:34
Veľmi zaujímavé čítanie. Najmä preto, že už sa chystám po piatykrát na liečenie do Tatranskej Kotliny. A kde by mohol byť v Ždiari rodný dom M. Andráša? Dosť sa tam toho pomenilo...Mohli by mu umiestniť v Ždiari pamätnú tabuľu.
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama