Za usmievavé Slovensko!

/Februárové mrazy nám poriadne zachádzali za nechty. A ja mám na ne predsa hrejivú spomienku. Bolo ráno, skrehnuté a vyfúkané, pod nohami chrupčal ľad, spod šálov nám vykúkali iba oči. V takéto ráno, keď náš svet vyzeral ako vystrihnutý z Ladových obrázkov, stretla som pána Karola Machatu. Vystúpil práve po Vrátňanských schodoch, s košíkom cez predlaktie. /
Počet zobrazení: 2821
prez.zahradada.jpg

Vracal sa už z trhoviska. Trochu zadychčaný zhlboka oddychoval, od úst sa mu kúdolilo. Pozdravila som ho úctivo a len tak konverzačne hovorím:

„Ale máme zimisko!“ možno tak trochu očakávajúc, že sa posťažuje, ako sa všetci hneď zvykneme sťažovať, len čo máme akýkoľvek podnet. A pán Machata tým svojím nenapodobniteľným hlbokým hlasom s úsmevom odpovedal:

„Áno. Krásnu!“

(Počujete v duchu melódiu toho známeho hlasu?)

Básnik kedysi do veršov vtesnal pocit, po ktorom podvedome túžime: každý deň stretnúť človeka, to stačí.

Len tú túžbu by sme mohli aj pretaviť do opačného garde: som ja tým človekom, s ktorými sa iní túžia stretnúť? Pobudnúť s ním len tak, na kus reči? Súznieť?

Možno by si túto otázku mohli položiť politici, ktorí sa práve uchádzajú o našu priazeň. Možno by mohli pouvažovať, či sa nám chce stále počúvať klzké nič nehovoriace vety, či sa nám chce počúvať, ako usvedčujú svojich oponentov z nečestnosti, či máme záujem vedieť, kto si viac ukradol, či nám tak náhodou neotrávili život falošnými proroctvami, že život má len vtedy zmysel, keď si deň čo deň nesieme v duši víťazný skalp iného človeka. Či chceme s nimi zdieľať svet, v ktorom treba stále víťaziť, porážať, porážať, víťaziť, nedovidieť ďalej, len do zajtrajšieho dňa, keď si zase zarúbeme do protivníka, nech virtuálna krv strieka. Nech sme všetci ušpinení a nech sa máme na čo sťažovať, na koho nadávať a koho nenávidieť.

V takej malej krajine, ako je Slovenská republika, sa takmer všetci poznáme. Netreba, aby nám hlásne trúby vytvárali obraz nepriateľa, a predsa sa nám to deje pred očami. Sme vťahovaní do blata až po uši, len aby sme sa nemohli nadýchnuť a pozrieť na svet zhora.

Čítala som podnetnú úvahu Ondřeja Vaculíka:

„Naše názorové spektrum za tých dvadsať rokov je stále bezuzdnejšie, má tristo šesťdesiat stupňov, obsahuje celý kruh, teda viac než Maroldova panoráma z obrazu Bitka u Lipan. Vzdelanie, výchova, životná skúsenosť a povaha poskytujú nám odstup a zväčšujú nám rádius, ktorý nám odkrýva viac súvislostí a širší záber scény. Kto stojí príliš blízko (obrazu), nemusí pochopiť viac, než že helma je prederavená guľkou. Ani mu nemusí dôjsť, kto ju nosil, a prečo je deravá, teda kto proti komu strieľal. Čím menší odstup máme od našej životnej scény, tím menej šancí, že náš uhol videnia vytvorí podstatnejší prienik s väčším množstvom iných pohľadov. V tom tkvie podstata porozumenia, na ktorej sa zakladá zastupiteľská demokracia, ľudospráva.

A preto nevyhnutne potrebujeme, aby nám niekto stále ukazoval, že za vozovou hradbou je tiež statok, kde sa normálne hospodári. Znesiteľnosť sveta tkvie v zhode.“

A ja ešte dodám, že azda aj v množstve ľudí, ktorí si tú zhodu dokážu vychutnať a ktorí sa  vedia bez falše a bez predstierania na seba usmievať. Nie ceriť zuby!

(Vyšlo v Petržalských novinách č. 5/9. 3. 2012)

Foto: Emil Polák

 

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
07. marec 2012, 17:49
Preto sa pán herec Machata môže tak nadchýnať zimou a jej krásou. Ale je to pekné zamyslenie - vieš, ak tréneri na firemných podujatiach majú uspieť, musia najprv všetkým účastníkom "zdvihnúť" zrak a primäť ich, aby sa pozreli na svoje lopotenie tam dolu v praxi a v marazmer žitia s nadhľadom a potom niekedy i s humorom. Ak sa to podarí, ľudia aspoň na deň odchádzajú rozosmiati a šťastní. A niektorí pochopia, že život sa dá brať aj inak ako "spod podlahy". Učil som to, práve to prežívam a Tvoj článoček ma v tom ubezpečil, že je to tak...
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
08. marec 2012, 02:15
Asi to bude ČLOVEČINA ! S úctou k takýmto produktom ducha a Vašej práci Ondrej P.S. Kedy už "dáme" tú kávu :-) ?
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
08. marec 2012, 20:41
Popri štúdiu na dramatickom konzervatóriu sme boli členmi Štúdia SND, kde Karol už ako mladík predvádzal na skúškach svoj "hlasový organček",ako ho charakterizoval náš profesor, šéf činohry Jozef Budský.Popri štúdiu sme boli denne na javisku SND, aby sme veľkých hercov videli pri vytváraní ich postáv. Mám na nich krásne spomienky, lebo oni niektorým nám, povojnovej generácii, nahrádzali aj otcov, ktorých sme stratili vo vojne. Pomáhali sa nám orientovať v divadelnom umení, dopĺňať si vedomosti a učili nás pravidlá správania sa nielen na javisku, ale aj k úcte k osobnostiam, ktoré v umení a v spoločnosti niečo znamenali. Po mnohých rokoch nášho absolutória, keď Karol už bol veľkou hviezdou SND a filmovým umelcom, stretli sme sa po jeho večernom predstavení na ulici a on zvolal: Tereza, teba poznajú v Bagdade ! Zasmiala som sa, áno, Karolko, ale v Bratislave ma nepoznajú. Ubezpečoval ma, že to nie je pravda, som predsa slávna bábkoherečka! Tento príbeh sa stal , keď Štátne bábkové divadlo z Bratislavy bolo vyslané na štátny zájazd do Iraku, kde sme hrali muzikálové čiernodivadelné predstavenie "Moment Musical" a televízny režisér Kendy o tom natočil dokument pre STV. Po návrate som o zájazde napísala do Smeny článok o tom ako sme obdivovali kolísku civilizácie Mezopotámiu, múzeá plné zlatých sôch, množstvo pokladov, písomníctvá zachytené na hlinených tabuľkách. Budovu univerzity práve reštaurovali znovuvytváranými mozaikovými tehličkami, ktoré vkladali na jej priečelie. Prechádzali sme sa po pomarančových hájoch a na brehu Tigrisu nás pohostili pečenými rybami... A po hostine hudobníci vyludzovali čarovné zvuky na zvláštnych nástrojoch a tanečníci nás učili orientálne tance ... Áno, vtedy bol mier ! Ľudia sa na seba usmievali, s humorom predvádzali svoje umelecké výtvory na bazároch, až oči prechádzali od farebnosti. Áno, vtedy bo mier ! Čo nasledovalo po bombardovani NATO a rabovaní pokladov z múzeí, o tom sme sa dočítali všetci... Nenávisť, násilie, chamtivosť, netolerancia je denne okolo nás. Spamätajme sa, kým je čas, aby sme nestratili pôdu pod nohami a všetko, čo nám je najdrahšie a najvzácnejšie, našu ľudskosť.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984