Reklama
Reklama

Vyšehrad a jeho (stredo)európske okolie

Po tieto februárové a marcové dni si pripomíname Vyšehradské dohody. Tú slávnu historickú zo 14. storočia, ktorú síce uzavreli na Vyšehrade v roku 1335, ale „ratifikovali“ až 9. marca 1339 v Trenčíne. A zároveň sme si 15. februára pripomenuli 21 rokov od podpisu Vyšehradu 2, v tom čase krajinami V3, od roku 1993 to už je V4/./
Počet zobrazení: 4015
01 uvodne foto.JPG

Pre dnešného obyčajného v našej kapitalistickej spoločnosti žijúceho človiečika znamená slovo Vyšehrad možno peniaze, ktoré môže získať z fondu takto pomenovaného. Niekto si azda spomenie aj na politické zoskupenie osnované vo februári 1991, pôvodne trojka, avšak po slovenskom sebaurčení už a až do dnešných dní štvorka. Maďari si spomenú v prvom rade na mestečko a hrad Visegrád pri Dunaji, o ktorom my sveta znalí vieme, že je to práve ten, ktorý dal meno spomínanému zoskupeniu. Pre Maďara, ale aj Slováka uvedená lokalita znamená skoro na 200 rokov tiež uhorské kráľovské sídlo v stredoveku. Väčšina Čechov si predstaví Vyšehrad v Prahe a Libušu, ktorá z neho veštila dnešnú slávu Čechov, čo sa severoatlantických nebies dotýka. A zopár lokalít s názvom Vyšehrad sa nachádza aj v Poľsku.

Vyšehrad 1.

Ozaj a prečo zoskupeniu z roku 1991, ktoré vytvorili Česko-Slovensko, Poľsko a Maďarsko dali toto pomenovanie? Nuž kvôli stretnutiu panovníkov Českého, Poľského a Uhorského kráľovstva v novembri 1335. Zdôrazňujem panovníkov, ktorí svojou etnicitou boli už čistí Európania. Menovite sa tu stretli: hostiteľ Karol Róbert z Anjou (francúzsko-talianskeho pôvodu), ktorý nastúpil na uhorský trón po vymretí pôvodnej domácej tristo rokov vládnucej dynastii a ktorý práve do Vyšehradu preniesol svoj prestol, azda preto aby nebol neustále konfrontovaný s tradíciami autentického sídla Uhorska od jeho zrodu – Ostrihomu. Druhým účastníkom bol český kráľ Ján Luxemburský (nemecko-francúzskeho pôvodu), ktorý podobne ako domáci Karol bol novou krvou na pražskom tróne po tristoročnej postupnosti Přemyslovcov. Práve jeho vnuk Žigmund Luxemburský si Vyšehrad už ako domáci uhorský panovník veľmi obľúbil. Tretím do partie bol Kazimír III. Veľký, zhodou historických okolnosti posledný panovník domáceho Piastovského rodu a švagor Anjouovcov. Na poľský trón po ňom nastúpil práve syn organizátora stretnutia Karola Róberta uhorský kráľ Ľudovít I., ktorý tiež niesol prívlastok Veľký.

Visegrád/Vyšehrad: Horný hrad so železničnej stanice.

Podľa maďarského historika Kotlera uvedení páni „vo Vyšehrade uzavreli všetci traja spoločnú obrannú alianciu a dôležitú obchodnú dohodu. Prvá bola namierená hlavne proti Rakúsku, zatiaľ čo cieľom druhej bolo vytýčiť novú obchodnú trasu do nemeckých krajín, a tak sa vyhnúť viedenskému právu skladu“. Preložené do súčasnej reči, bol to pakt proti Habsburgovcom, ktorí už začali vystrkovať svetovládne rožky. Vyšehradskí vysokourodzení konšpiranti získali v prípade Čiech a Uhorska dvestoročný odklad. Po roku 1526 ich Habsburgovci definitívne ovládli. Aj keď od roku 1780 to už bola dynastia Habsbursko-Lotrinská (Habsburgovci po meči vymreli otcom Márie Terézie Karolom III.), ktorá v tom čase získala aj tretinu Poľska. Vráťme sa späť. V hre boli aj osobné záujmy rokujúcich pomazaných hláv a ich zladenie (Karol Róbert bol pomazaný pre istotu aj trikrát). Poľský a český kráľ mali aj  vzájomné vladárske nároky, ktoré tu nevyriešili. „Slávne“ stretnutie vo Vyšehrade sa tak obsahove naplnilo až o štyri roky neskôr, a to 9. marca 1339 v Trenčíne. Až tu Kazimír tretí súhlasil s „ratifikáciou Vyšehradu“ a vzdal sa nárokov na sliezske kniežatstvá a zato Jano Luxemburský prestal poškuľovať po poľskom tróne. Keby sme volali po historickej presnosti,  mali by sme hovoriť o vyšehradsko-trenčianskej zmluve, ktorá inšpirovala V. Havla, L. Walesu a J. Antalla o vyše 650 rokov neskôr.

Vyšehrad 2.

Podľa Wikipédie „názvom Vyšehradská štvorka sa neoficiálne označujú štyri stredoeurópske postkomunistické krajiny Česká republika, Maďarská republika, Poľská republika a Slovenská republika. Skupina sa pôvodne nazývala Vyšehradskou trojkou; štvorka sa z nej stala v dôsledku rozdelenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky roku 1993. Názov tohto zoskupenia sa zrodil počas schôdze medzi prezidentom ČSFR Václavom Havlom, predsedom maďarskej vlády Józsefom Antallom a poľským prezidentom Lechom Wałęsom, ktorá sa uskutočnila 15. februára 1991 v severomaďarskom meste Vyšehrad. Traja vodcovia tu podpísali deklaráciu o úzkej spolupráci svojich troch (dnes štyroch) krajín na ceste k európskej integrácii. Po páde komunistických režimov zohrala vzájomná spolupráca týchto krajín významnú úlohu pri prechode od totalitného režimu k slobodnej, pluralistickej a demokratickej spoločnosti.“ Amen! Z nášho podtatranského hľadiska si určite hneď všimneme našu slovenskú neprítomnosť. Čech, Poliak, Maďar zakladatelia novodobej Vyšehradskej zmluvy! Ako by sa nič nezmenilo za tých 650 rokov. Slovensko v roku 1335 nepomenovaná časť Uhorska, Slovensko 1991 síce už pomenovaná, ale zasa len súčasť Česko-Slovenska. A toto nevedomie až bezvedomie o Slovensku pretrváva stále.

Vyšehrad ako predsieň (strednej) Európy

V posledných dňoch sa častejšie objavujú hlasy pozdvihnúť naše padlé slovenské povedomie na európsku úroveň, ale bez slovenského obsahu. Zora Jaurová vo svojom blogu „Visegrad 20-some years after...“ zo začiatku marca 2012 vyzdvihuje Vyšehrad z roku 1991 ako dobrý počin. Zdôrazňuje, že „som Stredoeurópanka. Táto ,etnická´ identita vystihuje viac ako čokoľvek iné môj pôvod, osobnú históriu i pocit príslušnosti. Stredná Európa, priestor geografický, ale najmä mentálny, koluje mojimi žilami, prihovára sa mi cez mojich rodičov a starých rodičov rôznymi jazykmi, ale jednou spoločnou a dlhou históriou. Moje osobné dejiny, tak ako dejiny ľudí a vecí okolo mňa sa vzťahujú k identite tranzitného priestoru uprostred Európy  jeho kultúre, a vytvárajú tak etnicitu, ktorá je tvorená koexistenciou, nie príslušnosťou k národu“. A tu sme pri meritu veci! Etnicita autorky je utváraná „koexistenciou, nie príslušnosťou k národu“, čo dopĺňa slovami  „Strednej Európe rozumiem. Bez zaváhania sa smejem insajderským vtipom mojich maďarských kolegov, hoci si ich vďaka jazykovým bariéram, vytvoreným v poslednom storočí rozprávame po anglicky“. Z textu mi implicitne vyplýva, že našu stredoeurópsku súčasnosť pokazilo, samozrejme okrem „ex-sovietskej skúsenosti“ práve to, že ešte stále hovoríme viacerými jazykmi a neprešli sme na latinčinu súčasnosti, jazyk anglický, jazyk najvyššej slobody, totálnej slobody indivídua, slobody zisku. Bohužiaľ, boli sme to my (najmä Slováci), ktorí sme si dovolili v poslednom storočí vytvoriť jazykovú bariéru, navyše zavrhnutím monokultúrneho a monojazyčného štátu – Uhorska s obcovacím jazykom výhradne maďarským. A dovolili sme si zahustiť stredoeurópsky politický priestor o Slovensko, politický útvar, pre ktorý Maďari ešte ani dnes nechcú používať etnické meno jeho obyvateľov. Však Felvidéčania? Mimochodom Maďari si Uhorsko vyvlastnili „cakumprásk“ a ani dnes nie sú pre tento útvar ochotní použiť pomenovanie, ktoré by vyjadrilo vtedajšiu tisícročnú koexistenciu viacerých národov a etník, a stále používajú pomenovanie v podobe KRAJINA MAĎARA - Magyarország. Preto ma trošku mrzí, že v spomínanom texte Z. Jaurovej sa existencia slovenského spomenie len dva krát. Raz v jej priznaní, že je Stredoeurópanka preto, že je Slovenka a druhý raz definuje, že Slováci (teda aj ona ako Slovenka) aj ostatní Stredoeurópania „si ponesieme v sebe mentálny priestor, ktorý nás utvoril, naďalej budeme zdieľať spoločný genetický i mentálny kód, naďalej si budeme rozumieť, napriek všetkým snahám dokázať si opak“. Aj takýto názor má právo na existenciu. Ale aký je ten jej tvorivý mentálny priestor? Všeličím iným len nie slovenským! Pripustiť a vysloviť, že genetika a mentalita by mohli mať aj niečo slovenského to nám cez zuby  nejde! „Slovenské“ je málokedy rovnoprávne nemeckému, maďarskému či inému, slovenské nemá historické ukotvenie. Akoby všetko slovenské nebolo na dostatočnej civilizačnej  úrovni.

Visegrád/Vyšehrad: pohľad z hradu na slovanský Vyšehrad.

Často sa opakuje, aká to bola pred 100 rokmi v stredoeurópskom, alebo aspoň v uhorskom priestore trojjazyčná idyla. Nebola! Slovák v Uhorsku nemal školu v materinskom vyučovacom jazyku! Slovák v maďarskom Uhorsku nesmel prejavovať svoju slovenskosť, o slovenskej politike ani nehovoriac! Vzdelanejší Slovák bol trojjazyčný, Nemec na tomto území vedel aj maďarsky, ale Maďar bol v absolútnej väčšine jednojazyčný! Ťažko ma niekto presvedčí, že práve stredoeurópska identita à la Budapešť 1896 je to, čo ma robí pre dnešok lepším a použiteľnejším a že ja  ju svojou slovenskosťou (nacionalizmom) narušujem. Súhlasiť môžem len v jednom prípade. Ak sa z ostatných národných strán pripustí a do sveta sa bude hlásať, že aj Slováci mali nezanedbateľný prínos na pozitívnej kvalite Stredoeurópanov, v krajine zvanej Uhorsko. A že bronzový Svätopluk má právo sa vzpínať na hrade, veď aj jeho zásluhou sa zrodil veľkomoravský vladársky „softvér“ inšpirovaný Franskou ríšou a neskôr použitý v českom, poľskom a uhorskom štáte. Ak aj Maďar bude ochotný priznať, že stredoeurópsky priestor formovali a rovnocenne a rovnoprávne aj Slováci! Ak sa v maďarských učebniciach, monografiách, turistických prospektoch jasne bude písať, že Uhorsko nebol dokonalý svet len na začiatku 20. storočia, keď malo silný maďarský náter, ale aj o 1 000 rokov skôr, v čase príchodu predchodcov dnešných Maďarov na územie kde Sloveni/Slováci už 500 rokov kultivovane žili. A že civilizácia sa nezačala len rokom 896! A tiež očakávam zmenu názvu múzea v Zalaváre z malobalatonského na múzeum napríklad Pribinu, veď v celom v maďarskom Zadunajsku sú nezanedbateľné stopy z 9. a 10. storočia po Slovenoch/Slovákoch. A nebude nám problémom uvádzať, že aj v tomto texte spomínanému Vyšehradu dali meno Sloveni/Slováci. A nie preto, že by to bol hrad vysoko na kopci. Ten dnešný vznikol až v 13. storočí. Hradisko, ktoré dostalo meno Vyšehrad, bolo o hodne nižšie, na mieste rímskeho opevnenia a Vyšehradom sa volalo preto, že bolo v riadiacej hierarchii „vyššie postavené“, že mu podliehali viaceré iné hradiská. Nebolo to len tak hocijaké sídlo. Vyšehrad bol dlhodobo sídlom „strednej triedy vládnucej“ vo Veľkej Morave a ich potomkov.

Visegrád/Vyšehrad: kráľovská palota.

Mojimi rečami chcem povedať hlavne to, že bez rešpektovania Slovákov a slovenského vkladu do  vývoja strednej Európy, čiže aj sveta, ako plnohodnotného a rovnoprávneho príspevku v porovnaní s prínosmi Maďarov, Čechov, Poliakov, ale aj Nestredoeurópanov – Nemcov všetkých odtieňov, všetkých Juhoslovanov, Rumunov, Rusínov a ostatných východných Slovanov, nemá zmysel hovoriť o akejsi stredoeurópskej etnicite a nostalgii po nej. Lebo bez „národnej rovnoprávnosti“ nebude existovať Stredoeurópan! A netýka sa to len vzťahu Slovákov a Maďarov.

Vyšehrad nie je iná Európa

Len čo som toto dopísal, objavil som blog Marka Debnára „Zabudnutá minulosť strednej Európy“. Zaujalo ma predovšetkým konštatovanie: „V prípade talianskeho spisovateľa a esejistu je určitá opatrnosť vo vzťahu k strednej Európe pochopiteľná. Horšie je to v prípade opatrnosti či skôr neistoty našej vlastnej. Veď aj Stredoeurópan, akým bol Sándor Márai, o nej hovorí ako o priestore, ktorý ,neoznačujú ani závory, ani hraničné kamene a volá sa stredná Európa, ktorá organicky patrí a splýva s tou druhou Európou, a napriek tomu je taká tajuplne iná...̒ A aj keď sa táto ,tajuplne iná Európa ̒ v priebehu dvadsiateho storočia stala pomerne často pretriasanou témou v krajinách V4, každý k nej pristupuje akosi inak. Otázka preto znie, akým spôsobom táto iná Európa jestvuje? Je to len individuálny pocit alebo ,svetonázor ̒, ktorý tento neurčitý priestor naozaj definuje a spája?.“ Na to ja: fíha! A moje fíha pokračuje aj pri ďalšom texte. Dozvedám sa o všakovakých pocitoch, ilúziách a predstavách, len nechápem zmysel textu. Nepovažujem strednú Európu, podľa autora zúženú na krajiny V4 (a sme opäť v Trenčíne roku 1339) za niečo odlišného od zvyšku Európy. Autor hľadá v minulosti to, čo spája tieto krajiny. Bohužiaľ, ale nedefinuje jasné kritériá stredoeurópskosti. Zostal stáť v období zlatého veku monarchie Ferencjóžku na prelome 19 a 20. storočia.  Pochopiteľne, že to „spoločné“ v prípade Poľska nachádza v Krakove a jeho okolí, ale nie vo Varšave. Ale pôvodné vyšehradské zoskupenie zo 14. storočia to bolo Poľsko viacej na východ od jeho dnešných hraníc. Česko do strednej Európy v tom čase prinieslo aj Sliezsko a Lužicu. Predstavte si teda, že stredoeurópska hranica je pár kilometrov od okraja dnešného Berlína. A Stredoeurópanmi podľa vtedajšieho hľadiska boli aj Chorváti, dokonca aj tí z pobrežia Jadranu od Zadaru a Senja, nehovoriac o Rumunoch a Nemcoch zo Sedmohradska. Neviem koľkí z nás by dnes priznali štatút Stredoeurópana aj Chorvátom, Bosniakom!, Srbom, Rumunom, Ukrajincom (tí z Haliče a Bukoviny boli občania rakúskej monarchie do jej konca v roku 1918!).

Chápem vyjadrenie (vraj nášho) Šaňa Maraiho a jeho košickú nostalgiu. Veď jemu sa jediný svet, ktorý pripúšťal, a to bol svet maďarský, zrútil v roku 1918. Ako mu bolo pred tým všetko slovenské ľahostajné, tak po vzniku československého štátu mu toto bolo všetko neprijateľné. Preto odchádza do sveta a do Maďarska prichádza len vtedy, keď Horthy viedenskými arbitrážami a vojenskými agresiami čiastočne obnoví Veľké Maďarsko. A keď sa tento priestor navracia k trianonským hraniciam, odchádza z neho. A píše, píše a píše o dokonalosti, spoľahlivosti a kvalite stredoeurópskeho sveta za vlády maďarského civilizačného prínosu.

Visegrád/Vyšehrad: kráľovský trón pre turistov.

 Nechápem však nostalgické hlasy dnešných slovenských autorov. Hľadajú stredoeurópsku identitu ako niečo magické, ako niečo, čo dáva vyšší zmysel našim dejinám. Chcú nájsť opodstatnenie existencie Slovenska bez slovenskej podstaty! Avšak nedá sa nájsť niečo čo neexistuje. Neexistuje niečo také špecifické ako identita založená na prefiltrovaných spomienkach akejkoľvek slávnej minulosti, identita založená na historických, ale nedemokratických tradíciách čo akej osvietenej monarchie, ak sa budú preferovať len niektoré hodnoty. Darmo hľadáme zlatý vek či stratený raj,  nenájdeme nič také spoločné, čo by nejako určovalo napr. stredoeurópsku územnú „etnicitu“, ako hovorí Zora Jaurova. Uhorský štát pripúšťal koexistenciu len v maďarčine! Práve z tohto dôvodu zaniklo Rakúsko-Uhorsko. Príslušnosť k národu je viac ako spomínaná koexistencia! Maďari to dokazujú dnes a denne.

Etnicitu vždy zásadne formuje jazyk a štát. Preto aj ako obyvateľ strednej Európy som predovšetkým príslušník národa, resp. občan konkrétneho štátu a to aj v prípade, že sa štát nekryje s mojou národnosťou. V druhom kole som Európan, táto charakteristika dostáva v súčasnosti aj politicko-administratívny rozmer v podobe EÚ. A napokon (a na začiatok) som človek, spoločenský tvor, príslušník rodu homo sapiens. Iných zmysluplných (majúcich význam) triedení niet! Pre ľudstvo, Európu, aj pre strednú Európu, i pre našu V4 stále platí heslo Francúzskej revolúcie: sloboda, rovnosť, bratstvo! Sloboda napĺňať zmysel ľudského života (dokonca aj v slovenčine), rovnosť bez ohľadu na národnosť, pohlavie a iné ľudské odlišnosti (a platí aj pre Slovákov) a bratstvo (ak chcete sesterstvo), čo nie je nič iné ako solidarita (vzájomnosť, spolupatričnosť, družnosť).

Úvodné foto: Visegrád/Vyšehrad: najznámejší pohľad.

Foto: Jozef Schwarz

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
07. marec 2012, 16:41
Ďakujem, Jozef, po tom celom politickom diskutovaní si vytvoril veľmi príjemne sa čítajúce svieže a poučné dielko. Áno, neuvedomujeme si akosi, že aj my Stredoeurópania máme bohatú a poučnú históriu.A o nej by sa dali natáčať veľkofilmy, alebo aspoň poučné osvetové populárno- náučné seriály pre dnešnú mládež.

Akosi sa tým politickým nátlakom reakčného uhorského režimu po rakúsko-maďarskom vyrovnaní zabudlo, že my v Strednej Európe sme čelili obrovským a zdrvujúcim nájzdom a vojnám SPOLOČNE a taktiež SPOLOČNE sme vytvárali a vždy znovu a znovu obnovovali hospodárstvo v Strednej Európe. Či to už boli dvojročné vyhladzovacie nájazdy Tatárov, teda mongolských kočovných kmeňov Batuchána, ktoré sa otočili nazad iba kvôli obratu v pomeroch priamo v ich rodne krajine, pričom nemilosrdne pozabíjali obyvateľstvo a pustošili strednú Európu v rokoch 1241-1242, pričom vlastne Tatári prenikali až Pohroním ku Morave a severovýchdne do dnešného Poľska ( spomeňme filmovú beletriu Pan Wolodyjovski). Že vtedy prakticky táto genocída vymazala obyvateľstvo - a prevažne z maďarských kmeňov - v oblasti povodia Tisy a Dunaja, to akoby ani pravdou nebolo.
A že práve obyvateľstvo Slovenska a Slováci boli tými, ktorí spolu s novousadlými kolonistami z Nemecka znovuobnovovali Uhorsko, to sa tiež akosi zabudlo.

Nuž a čo potom po vpáde osmanských vojsk a ich výhrou na uhorským vojskom v 1526,po bitke u Moháča, kde sa Osmanská ríša na skoro dvesto rokov usadila v dunajskej kotline a až po prehratej bitke v 1711 a podpísaní mieru v Satu Mare Osmani opustili Uhorsko? V tom čase sa pôvodné územie obývané Maďarmi dostalo do područia Osmanskej ríše, bol vytvorený Osmanský pašalík so sídlom v Budíne, Zápoľský sa stal v Sedmihradsku kráľom, Uhorské kráľovstvo existovalo vlastne na území Slovenska, pretože do Bratislavy sa presunuli cisárske úrady a preto tu boli i takmer dvesto rokov korunovaní uhorskí králi, keď vojensky spravované územia "kapitanáty" s mocnými hradbami a strážnymi hradmi bránili nielen Slovensko, ale celú západnú Európu pred osmanskými výbojmi, toto všetko je história, na ktorú môže byť slovenská verejnosť hrdá. Pomáhali sme a bránili sme sa spolu v strednej Európe, my sme boli tí "strážcovia európskych hraníc" v čase, keď žiaľ aj južné balkánske územia pod Stoličným Belehradom padli a menili sa na osmanské sultanáty a to predsa poznačilo i do dnešných dní územia a národy ako v Bosne tak i na Kosovom poli.

Ak by som iba moderne a podnikavo rozmýšľal, bolo by načase skončiť so žabomyšími slotovsko-čákyovskými a durajovskými šovinistickými prekáračkami a bolo by načase ukázať svetu, že tadiaľto kráčali krvavé stredoeurópske dejiny, aj my máme svoje Statočné srdcia ako Škótí, aj my máme svojich "Tudorovcov" ako Angličania, aj my máme svojich "mušketierov", ktorí bojovali v kapitanátoch proti "turkom", či už to boli tatárske kmene alebo Osmanská ríša. A ako by sa dali z toho vytvárať veľkofilmy, knižné trháky, osvetové seriály, koľko sôch by mohlo státť namiesto kontroverzných provokáciínacionalistov, ako by tadiaľto mohli prúdiť davy čínskych, japonských, amerických a ruských turistov.

No najprv by sme museli prekonať našu malosť a žiaľ, viac z maďardskej strany, fanatizujúci šovinizmus ( už dlho okrem dávneho maďarského seriálu z čias socializmu "Čierne mesto" som nepočul a nevidel, že by slovenská družina zachraňovala uhorskú šľachtu pred Osmanmi), alebo dielo Egerské hviezdy, toto sú naše spoločné dejiny.

Jozef, dal som sa uniesť, inšpiroval si ma, nádherne si to napísal...
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
05. júl 2012, 12:12
Vyborne napisane,gratulujem autorovi a dakujem!
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
18. október 2012, 14:04
Znova som si prečítala článok, je vynikajúci. Obdivujem autora ako precízne nadväzuje z histórie do súčasnosti, ako nás zanietene posmeľuje, aby sme boli hrdí na to, že sme súčasťou mnohonárodnostnej strednej Európy, v ktorej naši predkovia Slovieni zanechali stopy svojej práce, umu a kultúry.
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama