Rabínka ako pripomenutie

Tá zatiaľ zamestnávala u nás (na rozdiel od Čechov, kde sa jej celoživotne venoval Arnošt Lustig) viac historikov a politikov ako umelcov, a tak Gruskovej hra je vítaným príspevkom nielen k racionálnemu, ale aj estetickému vyrovnaniu sa s našou minulosťou.

Hra je parafrázou rozhlasovej hry autorky (v inej verzii bola už uvedená v Bologni) a v jej centre stojí postava Gisi Fleischmanovej, manželky výtvarníka, ktorého múzeum dnes sídli v Bratislave na Bielej ulici. Na rozdiel od doterajších vedeckých, publicistických či umeleckých pojednaní o deportáciách, sa tentoraz pozornosť autorky nesústredila ani tak na vykreslenie neľudského asntisemitizmu politických špičiek Slovenskej republiky (hoci v úvodnej scéne je táto priam mrazivo parodovaná), ani na pertraktovanie utrpenia obetí deportácií, ale v centre stojí (dosiaľ málo známa) snaha o zastavenie transportov, v ktorej spomínaná sionistka hrala prím. Okrem jej priam fanatického úsilia zachrániť svojich nešťastných súkmeňovcov sa dozvedáme z textu aj o činnosti pri Židovskom ústredí ilegálne fungujúcej Pracovnej skupiny, ktorú viedla, ale aj o zaujímavých a niekedy aj protirečivých vnútorných vzťahoch (medzi ortodoxnou a liberálnou časťou Židov, medzi domácou a zahraničnými židovskými organizáciami)  predovšetkým medzi Fleischmanovou a nemeckým splnomocnencom pre riešenie židovskej otázky Wislicenim, ktorý v nej živil (viacmenej plané) nádeje. V konečnom dôsledku hra vyznieva popri obludnosti základného problému ako tragédia hrdinskej ženy, ktorá precenila svoje sily (usilovala sa o zastavenie transportov v celoeurópskom meradle!), za čo zaplatila tou najväčšou cenou – vlastným životom.

Hra nesie pečať toho, že vychádza z „rozhlasového“ podkladu, je teda založená na prehovoroch troch hlavných postáv – Gisi, jej matky a dcéry (Ingrid Timková, Milka Vašáryová a Ivana Kuxová), z ktorých každá v intenciách českej režisérky Viktorie Čermákovej hrá aj niektoré ďalšie postavy, odlíšiteľné len jednoduchými prevlekmi. Akousi nadstavbou nad dokumentárnou rovinou hry je jednak postava „baletného“ alter ega Gisi (Halka Třešňáková) vťahujúca nás obrazne do sveta židovskej komunity a starozákonné pasáže, v ktorých sa Gisina dcéra mení na biblickú Esther. Tým sa síce dosahuje akási poetizácia javiskového diania a zároveň sa zobrazovaný osud slovenských Židov dostáva do historického kontextu ich údelu, ale obávam sa, že zároveň sa tým inscenácia stáva menej čitateľnou najmä pre mladšieho a menej erudovaného diváka.

Tragický osud slovenských Židov zostáva čiernou škrvrnou našich moderných dejín. Zároveň mi ale nedá nespomenúť paradox, že národ, ktorý si v dávnej i nedávnej minulosti toľko vytrpel, už viac ako šesťdesiat rokov je necitlivý k utrpeniu iných. A nič na tom nemení ani fakt, že nežidovskí obyvatelia Palestíny síce neboli zo svojej vlasti deportovaním, ale len vyhnaní.

Foto: Zdroj snd.sk