Ľudské práva - prísaha na rovnosť a slobodu naraz (1)

„Myšlienka ľudských práv je v ľavici zakódovaná. Akurát sme stratili odvahu sa k nej hlásiť, a je to zbytočný ostych. Je to naša idea, nie liberálna,“ pripomenul český politológ Oskar Krejčí na novembrovom stretnutí Klubu Nového slova. Svoju najnovšiu knihu Lidská práva charakterizuje ako „pokus o marxistickú interpretáciu jednej zo základných myšlienok, ktoré hýbu 20. a 21. storočím“.
Počet zobrazení: 4855
uvodne_foto_oskar_krejci.JPG

Hosť Klubu Nového slova - český politológ Oskar Krejčí

Zo zvukového záznamu spracovala Eva Blažeková


Pán profesor, predstavte nám svoju novú knihu.

Začnem úvodom nevhodným pre detektívky - vyzradím pointu. Prvá veta znie: „Žiadne prirodzené, nezadateľné a nescudziteľné ľudské práva neexistujú.“ A posledná veta je: „Ľudská práva sú programom a stratégiou, opierajúcou sa o humanistickú filozofiu.“Moja kniha je vlastne pokus o marxistickú interpretáciu jednej zo základných myšlienok, ktoré hýbu 20. a 21. storočím. Chvíľu sa tvári ako historická, chvíľu ako sociologická, chvíľu ako právna. V zásade však ide o filozofujúcu prácu. Pokúša sa totiž povedať, že ľudské práva nie sú objektívne. Že nie sú niečo, čo existuje mimo nášho vedomia. Nie je to nič iné ako program. Moja koncepcia je postavená na myšlienke, že vlastne ani nevieme, čo je to človek a čo sú to práva. Kadekto do ľudských práv vkladá vlastné idey a môže sa tak s nimi preklenúť od liberalizmu až k marxizmu. Ilúzia objektivity ľudských práv zároveň umožňuje výraznú manipuláciu s touto ideou.


Čo chcete povedať tým, že nevieme, čo je človek a čo je právo?

Človek neexistuje. To je základný filozofický poznatok. Existuje Fero Omáčka a Vierka Nováková a my si abstrahovaním, vytiahnutím najpodstatnejších znakov z Fera Omáčku a Vierky Novákovej, vytvoríme víziu človeka. Každá politická koncepcia pracuje s inou víziou. Liberálny človek je sebecký, súťaživý, bez empatie. Človek, s ktorým pracovala stará vízia marxizmu, sa mal zmeniť spolu so zmenou výrobných vzťahov, a pretvoriť sa na kolektivistického súdruha.

Druhý problém je s právom. Väčšina koncepcií, ako ich poznáme z dejín idey ľudských práv, pracuje s tézou, že právo je niečo, čo je spojené so zákonom. Právni pozitivisti vám dokonca povedia, že neexistuje iné právo, než to, čo je v normách zvaných zákon. Keď takto pojmeme zákon, potom je právnym štátom aj hitlerovské Nemecko. Výrazom takýchto práv by mohol byť aj juhoafrický apartheid. Moja knižka sa snaží dokázať, že ak chceme pracovať s myšlienkou práva, musíme ho vnímať ako odôvodnený nárok. To znamená ako požiadavku, ktorú sme nejako zdôvodnili. To zdôvodnenie nemôže prísť inak než prostredníctvom humanistickej filozofie.

Háčik je v tom, že už od Deklarácie práv človeka a občana z Veľkej francúzskej revolúcie nás každá norma upozorňuje, že právo jedného človeka sa končí tam, kde sa začína právo iného človeka. A to sa opäť vyhraňuje pomocou zákona... K vymedzeniu toho, čo je právo, nestačí len pozitívny zákon. Musí to byť odôvodnený nárok. Ľudské právo je totiž myšlienkový presah cez realitu. Keď hovoríme o spravodlivosti, nehovoríme len o reálnom potenciáli. Súčasťou toho, čomu hovoríme odôvodnený nárok, je mravný presah cez zákon.


P
rečo ste sa rozhodli spracovať práve tému ľudských práv?

Svoj prvý článok o ľudských právach som napísal koncom sedemdesiatych rokov do filozofického časopisu. Ťahá sa to teda so mnou celé roky, čo som rozum bral. V roku 1976 na mňa zapôsobila téma Deklarácie nezávislosti USA (rok dvojstého výročia deklarácie, pozn. red.) a prečítal som si Thomasa Jeffersona. Jeho práce sú fascinujúce. Dovtedy som nepoznal školu radikálnych osvietencov, z ktorej neskôr vzišla socialistická koncepcia. Z radikálneho krídla osvietenstva vyrástol socializmus, z toho menej radikálneho liberalizmus.

Radikálne osvietenská koncepcia v podaní Jeffersona je v podstate komunistická. Nájde sa uňho aj toto: „Spoločnosť bez štátu, ktorú poznáme u Indiánov, je pravdepodobne to najlepšie, čo môže ľudstvo vytvoriť.“ Obhajoval radikálny ateizmus. Do pôvodnej deklarácie zapísal zrušenie otroctva, čo, samozrejme, napokon neprešlo schvaľovaním. Keď som sa začítal do Jeffersona, pochopil som, aká je krásna idea ľudských práv. Samozrejme, s výhradou, že on pracoval s osvietenskou víziou neodňateľných, prirodzených a nescudziteľných ľudských práv, ktoré vlastne neexistujú. No nádherne definuje človeka, hoci vie, že je nedokonalý. Celkom som tomu prepadol.

Oskar Krejčí
Keď som začal písať túto brožúrku, písal som ju s vedomím, že by sa ľavica mala k myšlienke ľudských práv prihlásiť. Je to myšlienka, okolo ktorej by sa mala zjednocovať. Z tohto hľadiska sú kritické strany 50 - 51, kde opisujem teror v Sovietskom zväze. Musíme sa k tomu raz postaviť čelom. Pretože ak sme sa mali niečo naučiť z histórie, tak je to to, že rozpor medzi realitou a ideálom neodstránime ľudskými hlavami. Pred 400 členmi komunistickej strany som povedal, že poprava Milady Horákovej bola z právneho hľadiska zločin, z hľadiska rodiny tragédia a z politického hľadiska totálny nezmysel. Zatlieskali mi.

Myšlienka ľudských práv je v ľavici zakódovaná. Akurát sme stratili odvahu sa k nej hlásiť, a je to zbytočný ostych. Je to naša idea, nie liberálna. Keď už, tak radikálne osvietenská (Rousseau a Jefferson). Dovtedy šlo iba o normy, ktoré buď hájili privilégiá určitej skupiny na úkor štátnej moci ako Bill of Rights, alebo obmedzovali svojvôľu. Také nájdete vo všetkých kultúrach a vo všetkých dobách už od staroperzského Kýrovho valca. Koncepcia ľudských práv je viac. Je to vízia humanizácie spoločnosti. Iný zorný uhol pri pohľade na spravodlivosť než ekonomický, z ktorého na ňu nahliada klasický marxizmus. Hoci v liste Abrahamovi Lincolnovi Karl Marx píše, že USA sú prvou krajinou, ktorá vyzdvihla myšlienku ľudských práv ako štátny dokument. Je to teda ľavicová, humanistická a ak chcete, tak marxistická kategória. Fascinuje ma, aká je mobilizujúca, pretože je to prísaha na rovnosť a slobodu naraz.


V
akom vzťahu ľudské práva, sloboda a sociálne práva?

Zápas medzi liberálmi a marxistami sa pohybuje vo vzťahu sloboda verzus sociálne práva. Prvé dokumenty o ľudských právach (mám na mysli Deklaráciu nezávislosti USA a Deklaráciu práv človeka a občana) uvádzajú politické práva, nie sociálne. Poväčšine hovoria o slobode. Sú autori, ktorí tvrdia, že ľudská práva sa začínajú Kantom - tam, kde píše, že podstatou človeka je sloboda. Kto si dal tú prácu a čítal Kanta, vie, že takto to nenapísal. Keď sa vyjadroval o slobode ako o podstate človeka, myslel tým vzťah človeka k prírode, ovládnutie prírodných zákonitostí. Nehovoril o slobode vnútri spoločnosti. Výskumy politickej psychológie dokazujú, že sloboda patrí medzi prvotné potreby človeka, má svoj priam biologický rozmer. Znamená to, že túžba po slobode je vlastná každému človeku. Ale trebárs aj vlkovi. Aj on chce byť slobodný. Ak teda chceme hovoriť o ľudskej slobode v kantovskom zmysle, musíme do nej pridať morálku. Až potom je to kultivovaná ľudská sloboda.

Idea ľudských práv je spôsob sebazdokonaľovania človeka. V predvečer francúzskej revolúcie, keď táto idea dostávala tvar v Rousseauových prácach, sa v Európe začali prvé protesty proti mučeniu či prvé pokusy o emancipáciu žien. Ľudské práva sú od počiatku spojené s kultúrnou kultiváciou ľudskej slobody.


Kde
teda nájdeme počiatky sociálnych práv?

Oskar Krejčí a Peter Juza
Môžeme povedať, že v Deklarácii práv človeka a občana - ale je to len polovica pravdy. Veľká francúzska revolúcia totiž prijala tri deklarácie. Druhá z nich, jakobínska, je prvý dokument, ktorý obsahuje sociálne práva: právo na vzdelanie, na sociálne zabezpečenie... No tretia, termidorská deklarácia okrem toho, že ruší právo na revolúciu a namiesto nej dosadzuje deľbu moci, sociálne práva vynecháva.

Devätnáste storočie bolo z tohto hľadiska pomerne hluché. Prebiehala konkretizácia práva, no veľké vízie chýbali. V 20. storočí, keď sa začala formovať súčasná koncepcia ľudských práv, sa vo veľkých dokumentoch dramaticky rozrástol zoznam toho, čo považujeme za oprávnené práva. Inštitucionalizácia koncepcií práva zároveň dostala podobu medzinárodných dohovorov. Prvým z nich je Všeobecná deklarácia ľudských práv, a v nej už sú zakotvené aj sociálne práva. Je to výsledok tlaku sovietskej diplomacie. Prvý právny dokument, ktorý zakotvuje sociálne práva, je stalinská sovietska ústava z roku 1936.

Napätie medzi víziou sociálnych a politických práv existuje dodnes medzi liberálmi, ktorí sa hlásia k myšlienke ľudských práv, a sociálne orientovanými humanistami. Samozrejme, že každý, kto má trocha zodpovednosti a myslí to s ľudskými právami úprimne, musí uznať, že vo svete stále existuje niekoľko štátov, kde sú väzni svedomia. Ale rovnako platí, ako hovoril Nelson Mandela, že okrem väzňov svedomia existujú aj väzni chudoby.

Napätie medzi slobodou a rovnosťou dostáva v hierarchii doktrín zvláštnu podobu. Fašizmus - to nie je ani sloboda, ani rovnosť. Byrokratický socializmus - rovnosť na úkor slobody. Liberalizmus - sloboda na úkor rovnosti. Všetko je to veľmi správne, pregnantne schované v idei ľudských práv: znamená neustále hľadanie rovnováhy medzi slobodou a rovnosťou. Treba sa rozhodnúť, čomu dáte v určitej chvíli prednosť. Pričom zrejme neexistuje ideálny stav. Dá sa nájsť nastavenie, ktoré dobre vyjadrí potreby súčasnej situácie, ale už nie zajtrajšok.


Prečo
podľa vás neexistujú neodňateľné, prirodzené a nescudziteľné ľudské práva?

Okrem iného preto, že predstava, čo to vlastne je, sa dramaticky mení. Deklarácia nezávislosti USA uvádza, že človek má právo na život, na slobodu a na úsilie o šťastie. Tri kategórie. Deklarácia práv, prijatá Arabskou ligou, obsahuje desiatky práv. Vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv sú tiež desiatky položiek. Spolu s Thomasom Painom môžeme povedať, že je ľudským právom meniť predstavy o tom, čo sú to ľudské práva.

K myšlienke ľudských práv sa hlásia aj islamské hnutia. Existujú islamské deklarácie ľudských práv schválené na medzinárodnej úrovni. V podstate sa s nimi nedá nesúhlasiť. Akurát, že majú ten istý problém ako všetky ostatné deklarácie. Konštatovanie, že práva človeka sa končia tam, kde sa začínajú práva druhého človeka - a tieto hranice sa definujú zákonom. V islamských krajinách to nie je zákon, ale šaríja, božie zjavenie. Bez možnosti meniť obsah práva. Pretože keď je niečo zjavené, nie je to dielom človeka, je to nemenné. V tom momente sa vízia ľudských práv stáva obhajobou privilégií vo feudálnych spoločnostiach. Len preto sa k idei islamských ľudských práv môže prihlásiť aj taká Saudská Arábia.

Harvardský profesor Lawrence Kohlberg štyridsať rokov študoval hodnotovú orientáciu v politike. Vypracoval šesťmiestnu škálu vplyvu morálky na politické rozhodovanie. Najnižší stupeň vplyvu je „sebecké dieťa, ktoré vníma svet ako niečo, čo slúži jemu“. Až na najvyššej šiestej hladine sa človek riadi ľudskými právami. Na konci života Kohlberg hovoril, že šiesty stupeň vývoja je iba hypotetický a štatisticky bezvýznamný. Počet ľudí, ktorí sú schopní pochopiť, čo sú to ľudské práva, sú schopní vymyslieť stratégiu ich realizácie a majú odvahu ju presadzovať, je nepatrný. Hoci na ľudské práva prisahajú takmer všetci západní politici, aj tí, čo bombardujú Líbyu.


Ako
zaobchádzal s ľudskými právami Sovietsky zväz?

Pri písaní najnovšej práce som sa nemohol vyhnúť tomuto základnému problému, ktorý trápi ľavicové hnutie v Európe - a to je komunizmus a ľudské práva. V 20. storočí jednoznačne nebola na politickom trhu lepšia myšlienka, vyjadrujúca ľudské práva, ako komunistický ideál. Predstava beztriednej spoločnosti, spoločnosti bez štátu, je predsa najvyhranenejšie poňatie ľudských práv. Tí, čo riadili boľševickú revolúciu, to podľa mňa takto cítili. Dejiny októbrovej revolúcie zaznamenávajú, ako sa Stalin postavil proti Leninovmu návrhu vylúčiť zo strany Zinovieva a Kameneva za to, že vyzradili dopredu povstanie v Petrohrade. Hovoril: nemôžeme si v strane púšťať žilou. Druhý deň po tom, čo boľševici uchopili moc, zrušili trest smrti. No v štatistikách, ktoré zostavujú ruskí historickí demografi, stojí, že v súvislosti s októbrovou revolúcií bolo zabitých 24-miliónov ľudí. Ako sa to mohlo stať?

Dejiny Ruska a Sovietskeho zväzu v 20. storočí sú atypické dejiny. Keď spočítate ruských mŕtvych od prvého do posledného roku minulého storočia, nebude to 24 miliónov, ale 64 miliónov mŕtvych. Ako môžete presadzovať ľudské práva v prostredí, kde sa bojuje na život a na smrť? V krajine, ktorou prebehli dve svetové vojny, strašná občianska vojna, kde stalinskému teroru predchádzal cársky teror, kde najprv strieľali bieli, potom červení... Tu sa dostávame k problému empatie a k schopnosti vrátiť sa k pôvodnému ideálu.

Väčšina revolucionárov bojuje za svoj ideál v domnienke, že sa ten ideál zrealizuje „zajtra“. Vytvoria novú spoločnosť - a ona vyzerá po starom. Hľadajú vinníka, pretože potrebujú ľuďom niečo ponúknuť. Vznikne predstava, že dieru medzi realitou a ideálom možno vyplniť ľudskými hlavami. Je to, samozrejme, zločin. Mŕtvi sa postupne stávajú štatistikou a revolucionári majú pocit, že už empatiu nepotrebujú. Treba do toho primiešať ešte zvláštny elixír - túžbu po pomste. Málokto sa jej dokáže zbaviť, a ťažko to môžeme chcieť od revolucionárov, ktorí prechádzali 20. storočím. Ako príklad si zoberme Katyň. Odhadom sa hovorí o 24-tisícoch zavraždených. Pravdepodobne rukami NKVD. V roku 1920 pri bitke nazývanej Zázrak na Visle Poliaci odrazili Červenú armádu a do zajatia údajne padlo až 100-tisíc ruských vojakov. Ani jeden sa nevrátil z poľských koncentrákov. (Napočítaných je dnes 16- až 20-tisíc obetí, pretože je nesmierne ťažké spätne konkretizovať štatistiky.) Pre nás sú to stratené, zabudnuté udalosti. Pre chlapov, ktorí sa pozerali na zajatých poľských dôstojníkov v roku 1939, to bola záležitosť jednej generácie. Emócia túžby po pomste tam bola úplná, rozsiahla a nebezpečná. Zjavne ju nedokázali prekonať. Neospravedlňujem tým katynský zločin. Len sa snažím pochopiť, ako niekto môže dať príkaz zastreliť 24-tisíc ľudí.

Sú to hrozné čísla - ale nie sú jediné, ktoré sú v pohybe. Najnižšie údaje o mŕtvych od hladu a na liečiteľné choroby hovoria o 20-tisícoch ľudí denne. (Iné odhady udávajú 25-tisíc obetí denne iba  detí.) Táto planéta pritom produkuje dostatok potravín pre všetkých ľudí, je to iba otázka redistribúcie. Len za 21. storočie už tu máme 80 miliónov mŕtvych iba preto, že niekto chce byť bohatší ako druhý.   

Iným príkladom je vodca Červených Kmérov Pol Pot. Samozrejme, že ho nikto z nás nebude ospravedlňovať. Podľa Britskej encyklopédie má na svedomí 1,5 milióna ľudí v 10-miliónovom národe. Niektoré údaje hovoria 100-tisíc. Keď v roku 1832 vznikalo Belgicko, dalo si do ústavy nádhernú Deklaráciu práv človeka a občana opísanú z francúzskej revolúcie. Aby Belgičania až tak veľmi nevyskakovali, urobili z krajiny monarchiu. Druhý kráľ Leopold II. Belgický dostal do daru Kongo. Pridelil mu ho Berlínsky kongres. Vládol v ňom 25 rokov a nesmierne vďaka nemu zbohatol. Podľa Britskej encyklopédie znížil počet obyvateľov Konga z 20 na 8 miliónov. Aj v absolútnych, aj v relatívnych číslach je to omnoho strašnejšie, než čo spáchal Pol Pot. Napriek tomu stoja pomníky Leopolda II., múzeum... stačí sa ísť pozrieť do Bruselu.


A čo nezávislé USA a ľudské práva?


Príklad stalinskej ústavy aj Deklarácie nezávislosti USA ukazuje, že žiadna deklarácia, žiaden zákon a žiadne sľuby politikov nestačia na to, aby sa dodržiavali ľudské práva. Na to treba predovšetkým sociálne podmienky a dlhodobé odhodlanie politických vodcov. Záležitosť okolo októbrovej revolúcie uvádzam v knižke na stranách 50 - 51 a o tri stránky ďalej je charakteristika výsledku americkej revolúcie: rasizmus, zákazy sobášov medzi rasami, 60-tisíc nútených sterilizácií... Nechcem tým povedať, že Američania alebo akýkoľvek iný národ sú zlí a iní sú lepší, ale že človek je nedokonalý. I pri tých najlepších ideáloch nemali radikálni osvietenci, autori Deklarácie nezávislosti USA, reálnu šancu presadiť ľudské práva pri tej sociálnej situácii, aká vládla v krajine.

Je to otázka interpretácie americkej revolúcie. Máme stále sklon vykladať ju ako prvú antikoloniálnu revolúciu. Áno. Lenže to nebola vzbura pôvodného obyvateľstva, ale vzbura kolonistov, ktorí si ponechali koloniálnu mentalitu. Stále platí to, čo som hovoril na začiatku: Ľudské práva sú vznešeným programom utvárania nového sociálneho poriadku, nového rozmeru globalizácie, predstava o tom, že človek sa môže zdokonaľovať - ale nie, že človek je dokonalý.

(Pokračovanie)

Foto: Eva Blažeková

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
14. december 2011, 19:01
Článok dokazuje že neboli žiadne zločiny komunizmu(ktorý nikdy ako spoločensko-ekonomická formácia nebol)Neboli ani zločičiny kapitalizmu,ktorý bol,je a bude.(do kedy) Všetky zločiny, ktoré sa stali ,boli zločiny ľudstva.Stali sa v konkrétnaj historickej dobe.Príčinou boli často korisnícke ciele,kultúrna a socialna úroveň atď. Myslím, že článok môže dosť poučiť pánov Zajaca,Dostála,Šebeja a Osuského Ďakujem pán profesor..
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
14. december 2011, 22:25
Nabozenstvo(Idea)pre istotu dost obecne postavena i chapana ako kazde nabozenstvo ,v mene ktorej je mozne pachat zlociny co je vlastne brutalne porusovanie ludskych prav. A okruh sa uzatvara .Nie je jednoznacne a univerzalne definivane co je ludske pravo ani co je pravo.Nie je jasne, ako sa vysporiadat s rozpormi medzi pravom a ludskym pravom.Ako bez krutosti a porusenia ludskych prav vynutit dodrziavanie prava? Co je to krutost? Da sa dosiahnut spravodlivost bez krutosti?Co je spravodlivost? Potravinovy retazec zivocinej i rastlinnej rise je plny krutosti a clovek je sucastou tohto retazca. Ak ma zmysel kvantifikacia tychto pojmov tak len v urovni poctu tych ,ktori si uzili ludskych prav a poctu tych na ukor porusovania ludskych prav ktorych sa tak udialo.Ak ma mat ludske konanie zmysel aj podla pravidla demokracie, aby bol vysledok kladny musi byt pocet profitujucich vacsiako pocet stradajucich.Co byva malokedy.Ideal ,ze profituju vsetci je len ideal.Ideal sa dosiahnut neda .Preto cele usilie ludstva by malo smerovat k tomu aby sa mu priblizovalo. Rozhodcom ,kto si bude uzivat A KTO TO ZAPLATI VZDY BOLA ,JE AJ BUDE SILA.Ked bude tento nutny spojenec pre uzivanie ludskych prav na strane vacsiny, bude ludstvo na dobrej nikdy nekonciacej ceste k dodrziavaniu ludskych prav.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
15. december 2011, 09:19
Spravodlivost neexistuje... Mozete rozobrat vesmir na najmensie ciastocky a nenajdete ani jediny atom spravodlivosti, ani jedinu molekulu pravdy... Vsetko su to ludske kategorie, kotre maju svoju hodnotu len v danej komunite, preto nema zmysel hovorit o tom, ci je nieco spravodlive v kontexte celej ludskej spolocnosti.
Obrázok používateľa Anonymný
#3
(neuvedené)
15. december 2011, 10:47
Na prednáške na Klube Nového Slova som si zapamätal predovšetkým sentenciu Oskara Krejčího, že MOJE ľudské práva končia tam, kde začínajú TVOJE ľudské práva, teda že každý jedinec má svoje ľudské práva jedinečné v tom, že musí prihliadať na práva druhej ľudskej bytosti.

Väčšinou tu používam príklad, keď nevyliečiteľný "bafkáč" cigariet Václav Havel už ako čs.prezident na návšteve u kanadského premiéra P.Trudeauva si zapálil cigaretu a kanadský premiér mu ju zobral, uhasil so slovami: "Sloboda Vášho fajčenia končí pri mojom nose" ( to je ukážka neokrôchkanosti našej novej ponovembrovej elity slobodomyseľných, ktorí síce protestatívne vyčítajú Čínskej ľudovej republike porušovanie ľudských práv, ale vo svojom okolí sa prakticky správajú ako "utrhnutý vagón" voči iným ľuďom).

Túto epizódu, veľmi ľudskú a z diplomatického prostredia vždy pouívam ako ukážku, že akýkoľvek slobodomyseľný občan by mal predovšetkým okolo seba dbať na ľudské práva ostatných ľudí okolo seba - a teda byť v styku s inými ľuďmi disciplinovaný, taktný, úctivý, naučiť sa empatii, teda schopnosti vcítiť sa do situácie toho druhého.

Koľko ľudských práv v každodennom živote porušujú ľudia okolo nás a koľko my?
Nemusíme ani do medzinárodnej politiky, stačí vyjsť na ulicu Bratislavy, či ktorejkoľvek obce. Dávať prednosť chodcom na prechode, uvoľniť miesto staršiemu v autobuse, nefajčiť v uzavretej miestnosti s nefajčiarmi, nerobiť hluk pred bránou vchodu do domu po desiatej večer, nenechať voľne pohybovať veľkého psa po chodníku, kde bežne chdia mamičky s deťmi, nie je to nhodou agenda discipinovaného každodenného dodržovania ľudských práv?
A čo už samotné cestovanie verejnou dopravou? Pustenie na miesto, uvoľnenie priestoru pred dverami pri nastupovaní/vystupovaní, ťažký alkoholický či cibuľový dych do tváve druhému, "posledná ciga" na zástavke vyfúknutá do davu nefajčiarov, hlučný nástup bandy výrastkov do autobusu, oči zlodeja striegnúce na nepozornosť zamyslenej pani držiacej sa oboma rukami v mykajúcej sa električke, to sú predsa každodenné ľudské práva, ktorých dodržovanie nás učili ešte naši učitelia na základných "ZDŠ" za socializmu, dnes v šase bezbrehej slobody a ére demokracie sa takouto výchovou k ľudským právam ani nik nezaoberá...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
15. december 2011, 19:53
Pán Boh a Večná Hmota nech pomáhajú všetkým, ktorých vzdelávaš o neokrôchanosti slobodomyseľných elít a veľkosti Čínskej ľudovej republiky. Predstav si tú úbohosť vzdelávaných, ak Ti ešte nepovedali, že Havel bol a je človek so všetkými ľudskými slabosťami /tá posledná trtkačka je dosť trápna/, ale svojim životom a aj dielom prevýšil všetkých politikov tejto časti Európy, o predstaviteľoch ČSSR ani nehovorím a tí v Číne sú ešte horší. Stačí si pozrieť zábery so zjazdu KS Číny. Ja by som to už nazval posadnutosťou Havlom, ktorú pozorujem u slovenských tĺkov odkedy "zlikvidoval výrobu tankov".
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
15. december 2011, 23:03
Bokom od ostatných:
Ak by aj PánBoh smrdel a prdel, asi by mi mohol o sebe hovoriť čokoľvek, i tak by som ho od seba hnal. A to isté s tebou, blbečku, nikdy sme si nepotykali a iba anonymita internetu ( zdanlivá, veď ty to vieš) ti umožňuje tu trepať - zoči voči by si si to ku mne nedovolil.

Nuž ale toto je presná ukážka poskrúcania toho ľudského práva - máš právo trepač chuuuviny a ja mám právo ti nadávať. Iba ak by sme stáli skutočne v realite oproti sebe, potom by sa ukázalo, kto má to "právo" skutočnejšie.
sklús už hniť na inom webe, buď taký spravodlivý sám k sebe.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
16. december 2011, 06:01
tak sa mi zda, ze niekto to tu ma trosku popletene. Kto vytvaral myty o Vaskovi? Kto uz vsak ani necekol o jeho skutocnych ludskych strankach. Ak by bol internet rozvinuty v 80 tych rokoch minuleho storocia Vasek by si ani neskrtol. A v suvislosti s nedavnou zdravotnickou krizou by som ho liecil pravovernou terapiou. Sposobil si si chorobu,? Zaplat si za liecenie zo svojho a nevyuzivaj verejny system, proti ktoremu si cely zivot bojoval.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
16. december 2011, 09:39
je velky rozdiel. havel po 89 je velkym klamarom a podvodnikom, nechapu to naozaj len slovenski tlci a nasi svetoobcania...
Obrázok používateľa Anonymný
#4
(neuvedené)
16. december 2011, 09:53
Liberálny človek je sebecký, súťaživý, bez empatie. Človek, s ktorým pracovala stará vízia marxizmu, sa mal zmeniť spolu so zmenou výrobných vzťahov, a pretvoriť sa na kolektivistického súdruha.

kym liberalneho cloveka (skor neoliberalneho, nakolko klasicky liberalizmus vychadzal z viery v Boha ako urcujucej hodnoty) ovplyvnuju peniaze, moc, postavenie - co ovplyvnujuco riadilo "kolektivistickeho sudruha"?

marx je mrtvy 128 rokov, marxizmus je natolko rozsiahly, ze nie je vhodny na riadenie bezneho cloveka, cize sa dostavame k jednoduchemu zaveru, ze "kolektivistickeho sudruha" riadili ti, ktori mali mat marxa precitaneho, nastudovaneho, lenze nemali, da sa o tom uspesne pochybovat, lebo kontinualne a mnohi aj bez zacervenania presli od budovania socialistickej spolocnosti k budovaniu suroveho ranneho kapitalizmu...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
16. december 2011, 21:23
78.99.113.91 od Dana IQ 00 ?

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984