BHS 2011 - úspešný sviatok hudby
Podobne ako v posledných rokoch aj teraz sa podarilo zabezpečiť pre bratislavský festival vynikajúcich zahraničných umelcov a ozaj kvalitné hudobné telesá. Pristavme sa aspoň pri niektorých.
Svetová sopránová stálica
Čestná predsedníčka BHS a najväčšia slovenská vokálna hviezda Edita Gruberová sa predstavila až dvakrát. Najprv v Dóme svätého Martina predniesla niekoľko sakrálnych opusov spolu s basistom Jozefom Bencim a Slovenským filharmonickým zborom. Vďaka zbormajsterkyni Blanke Juhaňákovej boli skvelé všetky zborové čísla tak z obdobia klasicizmu (Mozart), 20. storočia (Bright, Busto), ako i známe skladby z okruhu pravoslávnej liturgie (Šapošnikov, Česnokov). Práve v nich sa výborne vynímal aj zvučný a objemný bas Jozefa Benciho. Na interpretácii zboru je obdivuhodná predovšetkým farebnosť jeho zvuku a vyrovnanosť jednotlivých hlasových skupín. Svetovej sopránovej stálici chvíľu trvalo, kým sa rozospievala (čo bolo poznať na oboch vstupných Mozartových číslach) a viac než Dvořákové Biblické piesne jej sedela meditatívna Regerova Maria sitz am Rosenhag. Plne svoje kvality potom potvrdila v Alleluja z Mozartovho moteta Exultate, jubilate i v prídavkoch. Jej druhým (a významnejším) obohatením programu festivalu bolo koncertné predvedenie Donizettiho opery Lucrezia Borgia, teda opery skladateľa, ktorému speváčka v poslednej fáze svojej umeleckej dráhy dáva prednosť pred Mozartom. Aj tentokrát väčšinu pasáží zvládla obdivuhodne, celkove je jej uchopenie speváckeho partu veľmi osobité, stavajúce na kontrastoch, no vzhľadom na charakter jej hlasu skôr lyrické než dramatické. Výborným partnerom jej bol medzinárodne ostrieľaný a neobyčajne muzikálne pôsobiaci slovenský tenorista Pavol Bršlík, ktorý s ňou spieva part Gennara aj na iných popredných javiskách. Zahanbiť sa nedali ani „domáci“ Jozef Benci, Terézia Kružliakova a Ondrej Šaling.
Oživenie k Cikkerovej storočnici
Na otváracom koncerte festivalu bolo pôžitkom sledovať šéfdirigenta SF Emmanuela Villaumeho prebúdzajúceho k „novej jari“ aj orchester SF. Dramaturgická skladba koncertu bola azda až príliš „populárna“ (Dvořákov violončelový koncert h-mol, Čajkovského Romeo a Júlia a Stravinského Vták ohnivák). Zato milým oživením bola Cikkerovej storočnici venovaná interpretácia jeho Spomienky (z roku 1947), v hudobnej reči ešte značne odchodnej od jeho neskorších diel. Kým na Slovensku je vraj „dirigentská kríza“, mladý Juraj Valčuha slávi dirigentské úspechy po celom svete a teraz zavítal na BHS so svojím kvalitným Orchestra Simfonica della RAI z Turína. Umelec potvrdil svoju povesť vyrastajúc vo svetovú dirigentskú osobnosť. V programe festivalu sa tentoraz objavili dve francúzske a tri „severské“ symfonické telesá. Koncert údajne vynikajúceho Oslo Philharmony Orchestra som, bohužiaľ, premeškal, podobne ako koncert Litovskej národnej filharmónie (so svetoznámym violončelistom Mishom Maiskym), kým kvality Nordic Symphony orchestra nedosahovali špičkovú úroveň, hoci idea založenia medzinárodného orchestra estónskej dirigentky Anu Tali je sympatická a úvodná skladba jej krajana Arvo Pärta venovaná Benjaminovi Brittenovi mala naozaj brittenovskú atmosféru. Avšak aj 26-ročný klavirista Mihkell Poll (v populárnom Griegovom koncerte a mol) zaostal za výkonom svojho maďarského nástrojového kolegu Gábora Farkasa v Lisztovom koncerte odohranom deň predtým s Maďarským národným filharmonickým orchestrom. Už tradične kvalitné, hoci nie vynikajúce, boli oba francúzske orchestre - z Lille a Paríža -, prezentujúce sa nielen v im blízkom repertoári (Ravel, Bizet resp. Fauré, Saint-Saens), ale aj v nemeckej romantike. Prvý z orchestrov uviedol Mendelssohnov husľový koncert s nádejnou, ani nie 20-ročnou Hyeyoo Parkovou, a k vrcholným zážitkom druhého francúzsketo telesa, ale aj festivalu vôbec, patril výkon Jean-Yves Thibaudeta v 5. klavírnom koncerte Saint-Saensa, za interpretáciu ktorého bol svojho času nominovaný na cenu Grammy. K ďalším vrcholom festivalu nepochybne patril aj recitál ruského klaviristu Grigory Sokolova takmer dve hodiny ľahučko hrajúci Bacha a temperamente Brahmsa.
Pokus o „najhlbší“ bas minulého storočia
Vokálnu zložku BHS dopĺňal aj recitál mladého basbarytonistu Tomáša Šelca nazvaný Hommage á Paul Robeson. Neviem, či bolo najšťastnejšie práve takto nazvať koncert, keďže niekdajší bojovník proti rasizmu bol možno „najhlbším“ basom minulého storočia a jeho „hity“ si žiadajú schopnosť zvučného spievania v nízkej polohe, čo už dnes dokáže máloktorý bas a nieto basbarytón. Napriek tomu mladý spevák preukázal svoje schopnosti spievať nadľahčene (adekvátne k zvolenému repertoáru) a dynamicky i výrazovo neobyčajne disciplinovane. Vladimírom Godárom pripravený ďalší diel cyklu komornej piesňovej tvorby zatiaľ vyvrcholil zvlášť vydareným, hoci percepčne náročným koncertom piesní v sprievode Quasars Ensemble Ivana Buffu. Jeho koncepčná dramaturgia bola orientovaná na piesňovú tvorbu inšpirovanú Schőnbergom, ale aj folklórom. A tak sme si mohli vypočuť tri náročné cykly Stravinského, dva Ravelove, po jednom od Ilju Zeljenku ,Witolda Lutoslawského a Miloslava Kabeláča, ako aj ranú Rapsodie négre Francisa Poulenca v kvalitnej, zmysel pre komorný prejav demonštrujúcej interpretácii Petry Noskaiovej, doteraz viacej špecializovanej na starú hudbu, i jej mladšej kolegyne Evy Šuškovej.
Pokiaľ ide o inštrumentalistov a dirigentov, managment BHS dokázal umne spojiť uznávané osobnosti, ku ktorým okrem už spomínaných patrili huslista Joshua Bell, klaviristka Natalia Gutman, či dirigenti Jean-Claude Casadesus, Lawrence Foster a Alexander Lazarev, s mladými no v medzinárodnom hudobnom svete už vavríny zbierajúcimi umelcami. Z nich spomeňme ešte klaviristu Evgeni Bozhanova, huslistku Sophiu Jaffé a dirigenta Vasilija Petrenka.
Dramaturgia stavila na overené hodnoty
Relatívne málo interpretačne (ale i repertoárovo) zastúpení boli tentoraz českí umelci. Slovensko ešte reprezentoval Žilinský komorný orchester, Spevácky zbor mesta Bratislavy, Musica aeterna, Spevácky zbor Technik a niekoľko inštrumentalistov v komorných koncertoch (Dalibor Karvay, Ladislav Fančovič, Magdaléna Bajuszová ai.). Slovensko malo zastúpenie aj vo finále Tribúny mladých interpretov Tew Talent 2011 osemnásťročným huslistom Karolom Danišom. Víťazom tejto medzinárodnej súťaže sa napokon stala maďarská klavirista Ivett Győngyősi, pričom finálový koncert sa priamo prenášal do desiatich krajín a mohli ho vnímať 3 milióny rozhlasových poslucháčov.
Interpretačná úroveň koncertov naplnila naše očakávania a poskytla nezabudnuteľné zážitky. Dramaturgia išla skôr po overených hodnotách. Prirodzene správne rešpektovala výročia hudobných velikánov (Mahler, Dvořák, List, z domácich Cikker). Na festivale odznelo viac známych (aj keď vysoko kvalitných) ako neznámych skladieb predovšetkým z 19. storočia. Z hľadiska národnosti v popredí bola hudba nemeckej a ruskej jazykovej oblasti, s odstupom nasledovala hudba francúzska, potom severská a talianska. Zo slovenskej tvorby okrem už spomínaného Cikkera v komorných koncertoch odzneli diela Romana Bergera, Martina Burlasa, Petra Martinčeka, Štefana Nehmeta-Šamorínskeho a Ilju Zeljenku.
Dôstojnou bodkou za festivalom bol záverečný koncert Slovenskej filharmónie s dirigentom Alexandrom Lazarevom a predovšetkým jedinečná Prokofjevova kantáta Alexander Nevský napísaná pôvodne ako hudba k rovnomennému filmu Sergeja Ejzenšteina. Pod jej úspech sa popri dirigentovi opäť podpísal Slovenský filharmonický zbor a mezzosopranistka Olesya Petrova.
