99% - obchod s nádejou

Už je takmer pravidlom, že sa pred voľbami ako huby po daždi vynárajú stále nové politické subjekty a noví lídri. Čím viac sú ľudia nahnevaní a vyhecovaní mediálnou ofenzívou a čím viac ich drvia existenčné problémy, tým menej reálne uvažujú a sú naklonení znova vsadiť všetko na jedinú kartu s názvom „nádej“. Novo vznikajúce strany toto veľmi dobre vedia a, samozrejme, to častokrát úspešne využívajú vo svoj prospech. Koniec koncov, nepokoj a stres nahnevaných ľudí využívali v dejinách rôzni diktátori. Zhromažďovali hlavne ľudí s menšou schopnosťou posudzovať vnútorné súvislosti udalostí a využili ich odbrzdené emócie k strašným zločinom. Robili to však veľmi okato a prekuknúť ich nebolo až také ťažké.

Podobný princíp, pre bežného voliča už nie tak ľahko prehliadnuteľný, využíva aj  „slovenské hnutie 99%“, ktoré sa, mimochodom, cudzopasne priživuje na značke hnutia Occupy Wall Street a robí to pod heslom boja proti nespravodlivému a skorumpovanému systému. Ak však slúži občiansky aktivizmus pre niekoho len ako „výťah do politiky“, neškrípe niečo v zákulisí tohto prehnitého stroja? Pár mesiacov pred voľbami sa objaví profesionálne spravená kampaň istého občianskeho aktivistu, s kompletne platenou reklamou na Facebooku a, samozrejme, dotyčný sa vyjadrí tak, že za žiadnu cenu nepôjde do politiky a reklamu si robí len tak, pre istotu. O nejaký čas sa objaví rovnako profesionálna kampaň pre stranu 99%. A nemenovaný občiansky aktivista o tom, samozrejme, zase nič nevie, nemá žiadne spojenie s touto stranou, ani s ich reklamnou agentúrou. Potom zrazu, 99 dní pred voľbami, sa spoja. Nečakané? Bola to všetko len hra náhody? Ale kdeže, keďže som mala možnosť vidieť aj do zákulisia, tak vám garantujem, že toto divadlo nemá s náhodou nič spoločné. Ale aspoň že nemenovaný chce, aby sme ho nesúdili podľa toho, s kým, ani ako, ale čo: „Chcem vás požiadať o jediné – aby ste ma súdili len na základe toho, čo robím a nie podľa toho, s kým to robím.“

Je to takmer nepísaný zákon slovenskej politiky: zvláštny živočíšny druh notorického oportunistu, ktorý sa vždy pridá len k tomu, kto finančne dominuje. Jeho hlavným presvedčením sú peniaze a moc. Nejakým prepracovanejším súborom politických myšlienok zväčša nedisponuje. Hovorí len to, čo chce počuť dav.   

Oportunizmus tu bol, je a bude. Na oboch stranách spektra. Pestujú ho pravičiari aj ľavičiari a, žiaľ, aj niektorí bývalí občianski aktivisti, ktorí sa pod rúškou rôznych aktivít chcú dostať ku korytu. A tak rodinka slovenských prospechárov vstupuje do 21. storočia. Samozrejme, dej by ešte bolo treba domyslieť do dôsledkov. Politológovia by sa mohli lepšie prizrieť oportunizmu a prezliekaniu kabátov v slovenských dejinách.

Ľudí však nestačí už len oblbnúť, ale treba si ich aj vychovať tak, aby boli presvedčení o tom, že len za pomoci silného vodcu (lídra) sa môžu zbaviť svojej bezvýznamnosti. V podobnom spasiteľskom duchu sa nesú výroky už spomínaného kandidáta za stranu 99%: „Chcem len túto krajinu pohnúť dopredu, lebo ju mám rád a som presvedčený, že má na viac.“ Asi zabudol, že sám v politike nič nezmôže a že na presadenie nejakej zmeny potrebuje najskôr koaličnú dohodu a väčšinu. Inak nebudú dostatočne silní, aby presadili radikálnejšie názory. Skutočne však zabudol? To sa mi nechce ani veriť. Veď je presa významný intelektuál, ktorému to celkom dobre „páli“ - a zrazu takéto školácke vnímanie? To bol len jeden z príkladov. Nepochybujem o tom, že aj v iných stranách sa nájde podobne ladený scenár.

K náprave systému určite nestačí vymeniť len staré tváre za nové. O to sa už pokúšala aj strana SaS a dopadlo to tak, ako to dopadlo. Arogancia, ktorá kašle na potreby voličov, však ostáva aj naďalej. Už dávno nestačí len vypísať voľby a vytvoriť demokratické inštitúcie, aby vznikla demokracia. Rovnako ako nestačí zmiešať trochu vody a nejaké tie uhlíkové zlúčeniny, aby vznikol život. Politická elita sa dá skvalitniť len natoľko, nakoľko sa podarí skvalitniť volič, ktorý o zložení tejto elity rozhoduje. Toto skvalitnenie by malo mať najmä  informačno-osvetový charakter. Aby sa volič nerozhodoval len na základe ponúknutej nádeje na zmenu k lepšiemu, ale na základe toho, že použije svoj zdravý rozum, ktorým celé divadlo prekukne. Žiaľ, viacerí ľudia, pochopiteľne, v takom uponáhľanom svete, nemajú veľa času na to, aby si sami aktívne vyhľadávali a pokiaľ možno aj overovali informácie a preto sa radšej  len pasívne spoľahnú na to, čo im „nádej“ prisľúbi.

Do volieb zostáva už len málo času a preto sa túžba zhromaždiť okolo seba naivných voličov stupňuje. Iste, aj v iných krajinách existujú idealisti a cynickí pragmatici. Len u nás sa kontrast zdá byť krikľavejší. Na Slovensku je presvedčením kritickej väčšiny voličov kombinácia nacionalizmu a socializmu. Avšak jediný „-izmus“, ktorý vyznávajú ich volení zástupcovia, je oportunizmus. Prestaňme sa spoliehať na to, že sa niečo urobí samo a bez nás a poukážme konečne na to, že cisár je nahý.

Foto: Emil Polák