Štyri storočia bez Rožmberkovcov 1

Hoci po dôkladnejšom prieskume opatrní odborníci dnes radšej pridávajú k svojim informáciám slovíčko „pravdepodobne“, Prčice už nie je známa len ako cieľ najmasovejšieho športového podujatia v Česku (na 46. ročníku diaľkového pochodu Praha – Prčice sa v máji 2011 zúčastnilo takmer 20-tisíc ľudí, pravda, každý neabsolvoval plných 70 kilometrov). Staré mestečko prežilo svoju mediálnu slávu aj koncom leta.

V rámci rekonštrukcie námestia pred Kostolom svätého Vavrinca odkryli rady kolových jám po drevenej konštrukcii, z ktorých sa postupne vykľuli základy stavby s minimálnymi rozmermi šesťkrát desať metrov. Na české pomery z konca 12. storočia nevšedne veľká budova! Takú si mohol dovoliť postaviť na juh od Prahy iba veľmož. A historici už dopredu vedeli, kto to bol: jeden z najvýznamnejších mužov v českom štáte svojej doby s titulom kráľovský stolník - Vítek I. z Prčice.

Súdobá podobizeň Petra Voka.
 Sláva bola o to väčšia, lebo u našich západných susedov prebiehajú rozličné podujatia v rámci Rožmberského roka, ktorým si kultúrna verejnosť pripomína 400. výročie úmrtia posledného mužského potomka najslávnejšieho českého rodu vrcholiaceho stredoveku. Petr Vok,v poradí dvanásty vladár rodu Rožmberkovcov, definitívne odišiel z tohto sveta 6. novembra 1611.

Nezabudnuteľným spôsobom ho ako šarmantného, inteligentného a pre ženy príťažlivého muža stvárnil Miloš Kopecký vo filmovej komédii z roku 1970 Svadby pána Voka. Na ňu po desiatich rokoch režisér Karel Steklý nadviazal melancholicky vyznievajúcim filmom Pán Vok odchádza, keď rolu starnúceho šľachtica zveril Martinovi Růžkovi.


Legendárne delenie ruží

Ale vráťme sa k Vítkovi I. z Prčice. Išlo o prvého historicky doloženého predstaviteľa dynastie, ktorá postupne ovládla s výnimkou rodiaceho sa kráľovského mesta Budějovice takmer celé južné Čechy, ba i priľahlé majetky na Morave, v Rakúsku a Bavorsku. Zrejme aj praktické dôvody, ako riadiť čoraz rozsiahlejšie územie, viedli „praotca“ Rožmberkovcov a jeho dedičov k dôležitému rozhodnutiu.

Kým Anglicko v druhej polovici 15. storočia krvácalo vinou Vojny ruží medzi dvoma vetvami kráľovského rodu – Lancasterovcami a Yorkovcami, v Čechách 250 rokov predtým zažili „mierové delenie ruží“. Teda rozdelenie majetku a mocenského vplyvu na základe rozumnej dohody medzi piatimi Vítkovými synmi. Aspoň tak hovorí legenda, lebo dokument s týmto svedectvom z prelomu 12. a 13. storočia sa nezachoval. Viaceré verzie obrazov znázorňujúcich tento akt nie v Prčici (jej význam rýchlo upadol), ale pod hrdými hradbami Českého Krumlova (hoci vtedy ešte nestáli) pochádzajú až z neskoršieho obdobia. Dnes si ich turisti môžu prezrieť na nejednom juhočeskom zámku.

Každý z bratov okrem majetku získal aj erb s jednoduchou šípovou ružou v rozličnej farebnej variácii. Zlatú ružu na modrom poli a s tým Hradec s okolím dostal Jindřich (odtiaľ názov Jidřichův Hradec) a položil základy druhej najhrubšej vetve rodu.

Čierny kvet so zlatým pozadím si odniesol údajne nemanželský Vítkov syn Sezima, ktorý si vystavil pevnosť pri ústí viacerých riečok do Lužnice (dnes Sezimovo Ústí). Vznikla tu najstaršia husitská obec, krátko po upálení Majstra v Kostnici, ale v roku 1420 ju sami boží bojovníci vypálili asi zo strategických dôvodov a neďaleko odtiaľ založili mesto Tábor. Dnes je vari najznámejšou stavebnou pamiatkou v obnovenom Sezimom Ústí vila Edvarda Beneša, pri ktorej je druhý československý prezident aj s manželkou Hanou pochovaný.

Modrá ruža na zlate krášlila erb a zástavu predka zemepánov zo Stráže na Nežárkou. Tamojší vodný hrad prestavaný na pohodlné šľachtické sídlo padol do oka Eme Destinovej, v roku 1914 ho kúpila. Sotva tušila, že ju na konci prvej svetovej vojny rakúske úrady obvinia zo špionáže a práve v Stráži budú opernú divu väzniť. Zámok s prekrásnym okolím rybníkov sa stal jej posledným útočiskom, keď svet na ňu zanevrel a ona sa oddala  rybárskej vášni (zomrela 28. januára 1930 v Českých Budějoviciach). Po novembri 1989 zdevastovanú budovu kúpila istá súkromná majiteľka a po rekonštrukcii si návštevníci môžu prezrieť aj expozíciu venovanú božskej Eme.

Miloš Kopecký a jeho Darina
Chlebová v komédii Svadby pána Voka.
Strieborná ruža na červenom poli pripadla pánom z Landštejna, mocného hradu v česko-moravsko-rakúskom pohraničí pri starodávnej ceste z Talianska na sever Európy. V politickej kariére to z rodiny najďalej dotiahol Vilém z Landštejna. Stal sa zemským hajtmanom Moravy a slávny Karol IV. ho vymenoval za purkrabího Pražského hradu. Vtedy nešlo len o akúsi funkciu kastelána, ale o vysokého úradníka zemepánskej a súdnej správy. V roku 1356 však podľahol zraneniu, ktoré utrpel v súboji. Po zásahu bleskom a následnom požiari v roku 1771 Landštejn už nikdy neopravili, no dosiaľ je jedným z najpôsobivejších príkladov fortifikačnej architektúry v Českej republike.

V zachovanom predhradí vystavujú zaujímavé archeologické nálezy. Stredoveká pevnosť dnes stojí mimo hlavných ciest uprostred zalesnenej krajiny, ktorá však ponúka aj iné atrakcie: staré kostoly v priľahlých dedinkách, mesto Slavonice s priečeliami meštianskych domov s bohatou renesančnou sgrafitovou výzdobou, pre milovníkov novšej histórie hraničné opevnenia z 30. rokov minulého storočia, či vláčik na úzkorozchodnej trati z Novej Bystřice do Jindřichovho Hradca, cez letné víkendy ťahaný parným rušňom. Údajne v čase vrcholiacej hubovej sezóny rušňovodič zastavuje v lokalitách, kde rastú najväčšie dubáky.


Začiatky najznámejšieho rodu

Opačný farebný variant erbu ako páni z Landštejna, v podstate totožný so znakom anglických Lancasterovcov, teda päťlistú červenú ružu na striebornom pozadí vlastnila piata, ako dejiny ukázali najvýznamnejšia, vetva Vítkovcov. Založil ju Vítkov syn Vítek III. mladší. Nové sídlo na skalnatom ostrohu nad kľukatiacou sa Vltavou však dal vybudovať až jeho syn Vok I. Lokalita s názvom Rožmberk z nemeckého Rosenberg (Ružový vrch) predurčila meno celému rodu – Rožmberkovci.

Dodnes hradu, či presnejšie dvojhradiu dominuje pôvodná veža Jakobínka s múrmi hrubými štyri metre. Žiaľ, pre zlý technický stav nie je sprístupnená verejnosti. Rovnako ako Horný hrad, ktorý na rekreačné účely používa rezort dopravy. Jeho ošarpané fasády priam kričia po oprave. Dojem však zaručene vylepší prehliadka Dolného hradu. Vďaka generálnej rekonštrukcii, ktorá sa začala ešte v 80. rokoch minulého storočia, sa zaradil medzi skvosty neskorej gotiky a najmä nastupujúcej renesancie v Čechách.

Podobne ako väčšina ostatných zachovalých českých hradov a zámkov ponúka dva základné okruhy. (Prečo by turista nemal zaplatiť dve vstupné, však? V Krumlove je ich zo šesť.) Prvý reprezentuje stavebný vývoj pamiatky a umelecké zbierky z jednotlivých období, druhý zase súkromné apartmány posledných majiteľov, v tomto prípade Buquoyovcov z konca 18. až z prvej polovice 20. storočia.

Na protiľahlom brehu Vltavy leží romantické rovnomenné mesto. Žije tu okolo 360 obyvateľov. Na Slovensku, kde v dedinách registrujú aj niekoľko tisíc „duší“, sa to dá ťažko predstaviť, ale v českých pomeroch to nie je výnimočné. Približne polovica domov sa využíva ako dovolenkové „chalupy“, hotely, penzióny, či reštaurácie.


Nový dych turistiky

Rožmberk sa stal jedným z centier špecifického odvetvia turistického priemyslu, ktorý prežíva boom – vodáctva. Dravé prúdy hornej Vltavy, Lužnice a Otavy, ale aj Lipenská priehrada a viaceré rybníky sú pre vodné športy ako stvorené. Teraz sa so svojím kajakom nemusíte terigať z druhého konca republiky. Stačí zatelefonovať do jednej zo súkromných firiem, ktorá vám čln, či kanoe dovezie v dohodnutý čas na dohodnuté miesto priamo k brehu a zase ich vyzdvihne tam, kde si budete priať. Dá sa zaplatiť aj za krátky inštruktážny kurz.

Na zastávkach netreba ísť na pivo ako kedysi pár kilometrov pešo do krčmy v najbližšej obci. Pozdĺž riek nájdete niekoľko stredísk, kde si konkurujú aspoň tri-štyri reštaurácie i kempingy. Niektorí nostalgickí vodáci sú deprimovaní z takéhoto komfortu a najmä z hustoty lodných posádok na kaskádach. Neraz som tam počul viac nemčinu ako češtinu, ale sem-tam i slovenčinu.

Na pohraničné územie donedávna sotva mohla stúpiť noha normálneho smrteľníka. Keď som sa tam začiatkom 80. rokov túlal, využívajúc na prepravu najmä miestne lokálky, na železničnom úseku pred poslednou zastávkou si ku mne vždy prisadol „nenápadný“ civil a začal sa vypytovať, kam cestujem a prečo sám. Niekedy náš rozhovor pokračoval v akejsi kancelárii na stanici, ale vždy ma prepustili. Na štvrtý deň už len nado mnou mávli rukou: „Aha, vy ste ten študent žurnalistiky...“

Teraz tam pribúdajú zaujímavé cyklotrasy a poznávacie turistické chodníky – v prírode i okolo opravených pamiatok. Žasol som, koľké z nich sa podarilo vybudovať vďaka eurofondom a osobitne šikovnosti tamojších starostov a dobrovoľných aktivistov.

Keď počúvam zdôvodnenia „zodpovedných“ na Slovensku, prečo to u nás nejde, iste by som im poradil, nech sa idú priučiť do južných Čiech. Tam sa aj vďaka veľkorysej obnove môžu pochváliť niekoľkými klenotmi zaradenými do zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. A to vždy prináša i zvýšenú návštevnosť zo zahraničia.


Následky osídlenia pohraničia

Rožmberkovci, napospol českí vlastenci, nechtiac prispeli k neskoršiemu zauzleniu histórie. Do riedko obývaných oblastí Šumavy, Novohradských hôr, Blanského lesa či tzv. Českej Kanady povolávali už od 13. storočia zo svojich majetkov v okolí bavorského Pasova a z Dolného i Horného Rakúska kolonistov. To sa čoskoro odrazilo na etnickom zložení obyvateľstva.

Olejomaľba znázorňujúca „delenie ruží“.
Obraz je v zámku v Telči.
 Konkrétne v Rožmberku prvú českú školu otvorili až v roku 1929, teda jedenásť rokov po vzniku ČSR! Vtedy tu žilo 873 osôb nemeckej a iba 65 osôb českej národnosti. Po obsadení Sudet nacistickými vojskami na jeseň 1938 Čechov prinútili, aby sa uchýlili do vnútrozemia. O dva roky v dodatočnom plebiscite o pripojení k Tretej ríši zo 666 odovzdaných hlasov boli iba dvaja Rožmberčania proti.

Po odsunutí Nemcov na základe Benešových dekrétov sa tu objavili novousadlíci rozličných národností: okrem Čechov Slováci, Maďari, Rumuni, Bulhari, Rómovia. Z prvých „zlatokopov“ však v tvrdej realite málokto vydržal, nabalení za vracali domov. Po tom, ako sa definitívne spustila železná opona, zanikli celé osady. Až otvorenie štátnych hraníc po novembri 1989 prinieslo impulz k novému životu.

Treba však dodať, že nielen do českého pohraničia. Aj v severných okresoch Rakúska, kde sa končili odrezané staré hradské i železnice, tiež štyri desaťročia dávali líšky dobrú noc. Dnes je celkom normálne, že poznávacie zájazdy cestovných kancelárií vo svojom programe opakovane prekračujú hranice. Na oboch stranách sa dá čo obdivovať a porovnávať. Niekedy som bol až prekvapený, čo všetko tieto susedné kraje spája.


Nešťastná biela pani

Juhočesi prevzali od Nemcov aj povesť o bielej pani, ktorá po nociach chodí po hradbách a stvára všelijaké hlúposti. Legendu prepožičali konkrétnej historickej postave – Perchte z Rožmberka. Vo vychýrenej filmovej tragikomédii Zdeňka Podskalského staršieho Biela pani z roku 1965 ju stvárnila Irena Kačírková. Po prečítaní zaklínadla za splnu mesiaca vystupovala z obrazu a potom funkcionárom mestského národného výboru (Milošovi Kopeckému a Rudolfovi Hrušínskemu) plnila i neplnila želania.

Perchtu z Rožmberka v tragikomédii
Biela pani stvárnila Irena Kačírková.
 Perchtin otec Oldřich II., titulovaný ako „stĺp Českého kráľovstva a úd (člen) najmocnejší“ sa vyznačoval najmä dvoma aktivitami: postavil sa do čela vysokej šľachty proti husitom, pritom zneužíval zmätky bezvládia a zriadil si dielňu na falzifikáty. Počas husitských vojen tak záhadne získal dovtedy netušené privilégiá a majetky. Začalo sa o tom otvorene hovoriť až v 19. storočí, no aj nedávno objavili v třeboňskom archíve šestnásť odtlačkov falošných kráľovských a šľachtických pečatidiel na listinách, ktoré sa týkali rozšírenia rožmberského domínia.

Spomínaná Perchta však krkavčiemu otcovi nedokázala odpustiť čosi iné: proti dcérinej vôli jej nanútil o 24 rokov staršieho manžela, vdovca z moravského Mikulova - Jana z Lichtenštejna, ktorý ju duševne i fyzicky trýznil. Oldřich a ostatní príbuzní – ako to dosvedčuje zachovaná korešpondencia – na Perchtinu naliehavú prosbu o pomoc nereagovali. Keď po strastiplnom 24-ročnom spolužití tyran na smrteľnej posteli žobronil ženu o odpustenie, odmietla to urobiť a tak ju preklial.

Nepodareného Lichtenštejna prežila iba o tri roky, zomrela v roku 1476.  Odvety ako biela pani musí strašiť ľudí a to až dovtedy, kým sa všetok majetok Rožmberkovcov neobráti na prach. Pretože v posledných troch desaťročiach väčšina ich hradov dostala nový šat, nešťastná šľachtičná len tak ľahko nenájde pokoj. Robí však aj dobré skutky. Vraj ju videli, ako uspáva maličkého Petra Voka, keď nechcel zaspať. A keď už bol ako dospelý chlap finančne na dne, ukázala mu, kde na zámku zamurovali jeho predkovia strieborný poklad.

Ak ju náhodou na nočnej prehliadke s osobitným príplatkom stretnete na daktorom z českých zámkov, všimnite si, akej farby si obliekla rukavičky. Ak biele, tak očakávajte dobrú správu. Ak čierne, zlú, obyčajne smrť. Ak červené, utekajte kade ľahšie, čoskoro vypukne požiar.

Perchta sa v roku 1938 ukázala v čiernych rukavičkách na Krumlovskom zámku. Vzápätí na to zomrel tamojší hradný pán – Johann II. Schwarzenberg a Adolf Hitler okupoval pohraničie, vrátane Českého Krumlova. Počas druhej svetovej vojny zazreli bielu pani na spomínanej gotickej veži Jakobínka v Rožmberku vydesené účastníčky letného tábora nacistickej mládežníckej organizácie. Privolané gestapo túto neslýchanú provokáciu s veľkou vážnosťou vyšetrovalo, no nič nezistilo. Dobrý námet na ďalšiu veselohru...

Naposledy celá skupina svedkov videla Perchtu dokonca za bieleho dňa, ako sa znáša po lešení na Třeboňskom zámku, keď ho koncom minulého storočia opravovali. Farbu rukavičiek si murári síce nevšimli, ale iste boli biele, lebo z lešenia sa vtedy nik nezrútil a reštaurácia celého objektu sa skončila na výbornú.

(Pokračovanie)

Autor je novinár

Foto: Martin Krno a archív


Fotogaléria

Na treťom nádvorí zámku v Jindřichovom Hradci
sa snúbi gotika s renesanciou i raným barokom.


Turisti na zámockej veľkej arkáde v Jindřichovom Hradci.


Renesančný hudobný pavilón Rondel v zámockej záhrade v Jindřichovom Hradci.


Námestie mieru s fontánou Panny Márie - Immaculaty v mestečku Slavonice.


Dom s atikovým priečelím na Hornom námestí v Slavoniciach,
na sgrafitoch sú zobrazené planetárne božstvá a cyklus Apokalypsy.


Renesančné nádvorie Dolného hradu v Rožmberku.


Hotel Ruža na námestí mestečka Rožmberk s Dolným hradom v pozadí.


Mestečko Rožmberk na brehu Vltavy, pohľad z hradu.


Pohľad z Horného zámku na Dolný naznačuje rozsah areálu Krumlovského hradu.


Výhľad zo zámku na vnútorné mesto Českého Krumlova s Vltavou
a Kostolom svätého Václava na kopci, kde je pochovaný Vilém z Rožmberku.


Uličky v Latráne, štvrti pod Krumlovským hradom,
pripomínajú okolie Domu u Dobrého pastiera, keď tam ešte existovali staré ulice.


Kráľovský hrad Zvíkov s vežou hláskou a turistami.


Gotická kaplnka na Zvíkove pamätá na predstaviteľov rožmberskej dynastie.


Vodáci na Vltave pri kláštore Zlatá koruna, ktorý finančne podporovali
českí králi a mal byť akousi konkurenciou Vyššiemu Brodu.

Hustota vodákov počas letných mesiacov je na Vltave značná.
V júni sa to začína školáckymi zájazdmi nielen z Česka, ale aj Rakúska.