Kríza je zlo, ale aj príležitosť (1)

Hostka Klubu Nového slova – česká ekonómka a aktivistka Ilona Švihlíková

Spracovala Eva Blažeková

Ako vznikol problém gréckeho dlhu?

Nedá sa povedať, že by mal iba jednu príčinu. Hoci, ako všetci vieme, býva prezentovaný ako príklad gréckej lenivosti: že sa Gréci rozvaľujú pod olivovníkmi a nepracujú, ako povedal aj český prezident.

Minimálne posledných 10 rokov ovplyvňovala Grécko veľmi nízke daňové zaťaženie. Spolu s inými krajinami južného krídla eurozóny viedlo od počiatku 21. storočia v znižovaní daní hlavne pre právnické osoby. Nedá sa zabudnúť ani na výdavkovú zložku: grécke náklady na zbrojenie patria v pomere k HDP k jedným z najvyšších na svete. To sú vplyvy, ktoré súvisia s aplikáciou určitých neoliberálnych politík, plus so značným klientelizmom vládnucich skupín.

Grécka ekonomika má však aj dlhodobé charakteristiky, ktoré ju robia pomerne slabou. Prvým problémom je, že Grécko leží tam, kde leží. Je to periféria Európy, oddelená od hlavných obchodných a investičných tokov - Nemecko, Francúzsko, Benelux a ich okolie. Jeho pozíciu nesmierne komplikuje roztrieštenosť medzi mnoho malých ostrovčekov. Znemožňuje to Grécku vytvoriť priemyselnú os a enormne to predražuje normálne fungovanie štátu – dopravu, zabezpečenie základnej zdravotnej starostlivosti či školstva.

Grécku chýba zásadný priemyselný ťahúň; je to krajina, ktorá do značnej miery žije z cestovného ruchu a poľnohospodárstva. To sú sektory, ktoré priamo lákajú k daňovým únikom. Odhady pred krízou boli, že daňové úniky dosahujú vyše 40 percent HDP! Grécka ekonomika má veľmi nízku absorbciu, možno s výnimkou hlavnej turistickej sezóny v oblasti služieb, a je vystavená tlaku, čo s ľuďmi. Preto tu fungoval štát ako zamestnávateľ poslednej inštancie. Nebolo to ideálne riešenie. No čo je lepšie – zamestnanie od štátu alebo taká nezamestnanosť, aká je dnes? Dlhodobá štrukturálna slabosť Grécka nie je nič, čo by nás malo prekvapiť. Nastavenie eurozóny a tlak spoločnej meny jeho slabé stránky ešte zdôraznili.


Ktoré vonkajšie príčiny Grékom „pomohli“ do problémov?

Grécko bolo jedinou krajinou, ktorá nesplnila v roku 1999 konvergenčné kritériá. A to ani s nejakou prijateľnou toleranciou. Keď napokon vstupovalo do eurozóny, pravdepodobne malo nevhodne nastavený prevodný kurz, čo je všeobecný problém. Nastaviť správne prevodný kurz je veľké umenie. Štrukturálne slabá ekonomika tak dostala ďalšiu ranu. 

Samostatným veľkým bodom je charakter eurozóny. Od počiatku bola koncipovaná veľmi asymetricky a bolo iba otázkou času, kde sa prejaví problém. Bolo to práve Grécko.

Trochu ma prekvapilo a občas aj pobavilo, ako bola Európska únia v šoku, keď zistila skutočný stav gréckych financií. V čase po roku 2002, keď som bola ešte študentkou na Vysokej škole ekonomickej v Prahe, sme sa učili, že grécke štatistiky sú nejaké zvláštne. Normálne na hodine. Nebolo to špeciálne tajomstvo. Dôvod, prečo sa o tom nehovorilo, bol pravdepodobne iný. V roku 1999 malo veľa krajín obrovské problémy naplniť čo i len formálne konvergenčné kritériá. Keďže mali mnohí maslo na hlave, grécky problém bol diskrétne prehliadnutý.

Veľmi dôležitá je rola mocnej investičnej skupiny Goldman Sachs, o ktorej sa málo hovorí. Táto spoločnosť pomáhala Grécku vykazovať trochu iné ako skutočné údaje. Na druhej strane, práve ona potom veselo obchodovala so špeciálnymi derivátnymi inštrumentmi, takzvanými CDS (Credit Default Swaps) – čo je v preklade určitá stávka na to, že Grécko zbankrotuje. Hrala teda dvojitú úlohu. Na jednej strane poznala pravý stav vecí a pomáhala ich Grécku zaonačiť, na druhej strane sa stala najväčším aktérom na trhu s CDS. CDS sú zvýšenie rizikovej prémie. Vo chvíli, keď rastie CDS spread, dáva to finančným trhom signál, že krajina je ohrozená a nie je isté, či bude stopercentne plniť svoje dlhové záväzky. Existuje jednoznačná väzba medzi rastom CDS spreadu a rastom úrokových sadzieb na refinancovanie dlhu. Vo chvíli, keď sa zdá, že krajina bude mať problémy splatiť svoj dlh, úrokové sadzby sa zvýšia. Často až na úroveň, že krajina skutočne nemôže refinancovať svoj dlh. Je to samonaplňujúce proroctvo.

Dlhová kríza vypukne vtedy, keď si krajina nemôže za normálnych podmienok požičať na finančnom trhu. Následne sa môže veľmi rýchlo dostať do dlhovej pasce. To je situácia, keď náklady na požičanie, teda úroková sadzba, sú väčšie ako možný rast HDP. To už nijako neufinancujete. Ekonomika sa vzápätí dostáva do čohosi, čomu hovoríme smrtiaca špirála. A to je presne situácia, kde je teraz Grécko.

Jeho problém ešte zhoršuje fakt, že väčšina dlhu je v držbe nerezidentov. Je to dôležitejšie, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Na prednáškach o zadlžení mi ľudia často argumentujú Japonskom, ktoré má dlhy cez 200 percent HDP a vyvíja sa naň neporovnateľne menší tlak ako na Grécko. Je to tak práve preto, že viac ako 90 percent japonského dlhu je v držbe japonských rezidentov. Akonáhle väčšinu dlhu vlastnia cudzinci, nemajú s dotyčnou krajinou zľutovanie. Je im jedno, čo s ňou bude. Chcú späť svoje peniaze.

Dominujú nemecké a francúzske banky.
Spomínali ste povahu eurozóny. V čom spočíva problém?

Eurozóna bola od začiatku koncipovaná ako monetárna únia, koncentrácia menovej politiky v Európskej centrálnej banke (ECB) vo Frankfurte nad Mohanom. No koordinácia v hospodárskych politikách členov bola veľmi slabá. Ani daňová, ani dlhová politika nebola spoločná.

Jednotná monetárna politika mala byť uplatňovaná v prostredí, ktoré je veľmi pestré. Prístupové kritériá boli plnené formálne a málo sa zohľadňovala štruktúra ekonomiky. Som štrukturalistka a vždy ma zaujíma, ako v krajine vyzerá poľnohospodárstvo, ako vyzerá priemysel, aký je hlavný komponent HDP, z čoho tá krajina dlhodobo žije. Ako sa vyvíjajú mzdy. A toto všetko tu šlo akoby bokom. Formálne splniť päť kritérií, a už ste na jednej lodi s jadrom Európy.

Menová politika bolo od počiatku ušitá na Nemecko. Vo chvíli, keď malo na začiatku 21. storočia Nemecko veľké hospodárske problémy, ECB začala znižovať základnú úrokovú sadzbu. Lenže krajiny južného krídla vrátane Grécka boli v tej dobe v inej fáze cyklu. Tieto krajiny mali potom veľmi nízke úrokové sadzby v konjunktúrnej, a nie v depresívnej fáze. V týchto ekonomikách sa objavilo niekoľko bublín. V krajinách ako Španielsko a Portugalsko došlo k silnému zadlžovaniu domácností, v Grécku k zadlžovaniu štátu. V určitej dobe si tieto štáty mohli požičiavať za také náklady, akoby boli Nemecko. Finančné trhy vtedy takto mylne vnímali eurozónu. Tá bola od začiatku asymetricky nastavená a dopomohla k posilneniu odlišného vývoja medzi jadrom a perifériou, predovšetkým južným krídlom.


Akú úlohu hrá v nastavení eurozóny Nemecko?

Nemecko je v súčasnej kríze akoby za chudáka, ktorý všetko musí financovať a obetuje sa za druhých. No nemecká hospodárska politika je pre pochopenie príčin krízy úplne zásadná. Po prvé, Nemecko má pred ostatnými krajinami eurozóny obrovský náskok v štruktúre. Je najpriemyselnejším zo všetkých vyspelých štátov. Zároveň je to krajina, ktorá je nesmierne exportne zdatná. Pohybuje sa stabilne medzi prvými troma exportérmi sveta.

Každopádne, aj Nemecko sa veľmi obávalo, akým spôsobom euro ovplyvní jeho konkurencieschopnosť. Preto urobilo zásadný hospodársky ťah. Za kancelára Gerharda Schrödera zvolilo politiku mzdovej deflácie. V dôsledku toho tam zhruba v posledných dvanástich rokoch takmer nerástli mzdy. Nemecko tak akoby získalo nad ostatnými krajinami výhodu v čistom exporte. Ak mali ostatné krajiny nárast miezd zodpovedajúci produktivite práce, oproti Nemecku sa to zdalo ako veľký nárast. Lebo nemecké mzdy zostávali stále rovnaké.

Keď sa pozriete na zloženie HDP Nemecka za posledných 10 až 12 rokov, zistíte, že rastie iba čistým exportom. Domáci dopyt – čo je pozoruhodné pri takej veľkej krajine – je dlhodobo pridusený. Taká stratégia je nesmierne riskantná, lebo robí Nemecko závislým od globálneho prostredia, ktoré nemôže nejako zvlášť ovplyvniť. A v posledných mesiacoch veľmi silne od Číny. Lebo tam smeruje veľká časť nemeckého exportu.

Nemecko je najzdatnejšou krajinou v rámci eurozóny. Začalo kumulovať obrovské prebytky na bežnom účte, zatiaľ čo krajiny južného krídla mali veľké deficity.

Normálne by prebytky vytvárali tlak na apreciáciu meny, to však v eurozóne nejde. Nemecko preto začalo kapitál vyvážať. A to vo forme priamych zahraničných investícií a vo forme pôžičiek. Požičiavalo práve štrukturálne slabším krajinám južného krídla. To, že ich považovali za spoľahlivé, lebo boli členmi eurozóny, bolo jednoducho nepochopenie zo strany nemeckých bánk. Nechápali, že eurozóna je nastavená asymetricky a nerieši celkovú hospodársku koordináciu, iba jej malú časť. Aj to nie príliš dobre. Vystavili sa tým vysokému riziku.


Keď začalo Grécko krachovať, ako na to reagovala EÚ?

Od začiatku značnou improvizáciou. Problém bol dlho bagatelizovaný, Angela Merkelová opakovane hovorila o tom, že v rámci Maastrichtskej zmluvy sú zakázané bailouty, čiže priame záchrany jednotlivých štátov. Riešenie sa teda hľadalo pomerne komplikovane a nešlo sa ku koreňom  veci.

Jednou z krátkodobých reakcií bolo vytvorenie záchranného fondu EFSF – European financial stability fund, potom zvýraznená rola ECB a hlavne tlak na Grécko. Podmienenosť pôžičiek tým, že krajina zrealizuje drastické programy fiškálnej konsolidácie – škrty a zvyšovanie nepriamych daní.

Nemecký postoj tu bol veľmi razantný. Súvisí to so situáciou nemeckých bánk. No je dôležité uvedomiť si medzinárodný dopad. Ešte pred prvým vypuknutím gréckej krízy schválili Nemci ústavný zákon o vyrovnanom rozpočte, o čom sa príliš nehovorí. Nemci už predtým kládli veľký dôraz na fiškálnu konsolidáciu, na dlhodobo udržateľné financovanie štátu. Postupne sa nemecký postoj dostával do veľkej konfrontácie s postojom USA v rámci G20. Skupina na stretnutí v Toronte de facto prestala fungovať, lebo sa tam zrazili tieto dva postoje: Americký, ktorý tvrdí, že treba ekonomiku naďalej stimulovať, a nemecký, ktorý hovorí, že je potrebné obnoviť dôveru finančných trhov a zrealizovať revíziu hospodárenia štátu. Nemecký postoj vyhral. Nielen v eurozóne, ale aj v G20 v súboji s USA. Obama zostal sám ako príslovečný kôl v plote.

V súčasnosti sa diskutuje o rozšírení EFSF a eurovalu. S tým, že sa uvažuje o rozšírení zamerania fondu nielen nárastom garancií, ale tiež tým, že by umožňoval priamu záchranu štátov. Teda, že by priamo nakupoval obligácie postihnutých krajín (ECB to už predtým robila, no nebolo to úplne prípustné.) a poskytoval záchranu pre banky jednotlivých štátov, čo je výrazná zmena. No podľa mňa fond aj tak nerieši príčinu problémov. Iba sa expost snaží niečo zachrániť.


Ako dnes vyzerá grécka ekonomika?

Nedávno prebehol generálny štrajk, nie prvý a asi ani posledný. Grécko sa nachádza v tom, čomu hovoríme smrtiaca špirála. To je stav, keď sústavné drastické škrty ekonomika neunesie, začína sa prepadať a v prepadajúcej sa ekonomike nemôžete platiť dlhy. Je to elementárny fakt, takže ma fascinuje, koľko ekonómov si to nechce pripustiť. Keď niekoho zašliapnete do úplnej chudoby, už z neho viac nevytlačíte. Pokles, škrty, ďalší pokles ekonomiky, ďalšie škrty – až sa dostanete na úplné dno.

Treba si povedať na rovinu, že Grécko svoj dlh v súčasnej výške nikdy nesplatí. (Európski politici si to medzičasom tiež uvedomili a na štvrtkovom samite dlh znížili na polovicu -pozn. red.) Nedá sa to, aj keby tú ekonomiku úplne zničili a rozpredali. Samozrejme, je s tým spojený obrovský politický tlak, medzinárodné poníženie a tlak na výpredaj štátneho majetku „za pusinku“ – ale to nie je nič, čo by sme nepoznali. Spomeňme si na krízu v juhovýchodnej Ázii. Spomeňme si na brazílsku krízu. Tiež tam bol tlak vyzobávať ako hrozienka všetko, čo tam ešte stojí, za výpredajné ceny. Asi netreba hovoriť o tom, aká je v Grécku katastrofálna sociálna situácia – nepokoje, generálne štrajky, prudký nárast počtu samovrážd a veľká nezamestnanosť (nielen) medzi mladými.


Máte nejaké návrhy na riešenie tejto situácie?

Foto: Zľava, Ladislav Hohoš,
Ilona Švihlíková, Peter Juza.
Keby som chcela byť premúdrená, tak budem expost tvrdiť, že  Grécko v prvom rade nikdy nemalo vstupovať do takto koncipovanej eurozóny. Keby nebolo v eurozóne, nebolo by si mohlo požičiavať s takou nízkou úrokovou sadzbou. A najhoršie chvíle by prekonalo tak, že by devalvovalo drachmu. No na ľútosť je už neskoro.

V krátkodobej perspektíve sa bude musieť vyhlásiť bankrot, ktorý de facto už prebieha. No politické elity eurozóny považujú za veľmi riskantné čo i len spomenúť to slovo. Z právneho hľadiska štát nemôže zbankrotovať – je to suverén. To, čo sa vyhlási, je default, čiže zlyhanie. A začne sa pomerne bežný proces, ktorý pozná Argentína a mnoho iných krajín. Väčšia časť gréckeho dlhu sa bude musieť odpísať, trúfnem si povedať, že až 50 percent. (Presne to sa stalo - pozn. red.) Zvyšok sa musí reštrukturalizovať. Reštrukturalizácia bude mať podobu rokovania s veriteľmi o predĺžení splatnosti a znížení úrokovej sadzby. Nielen verejnosť, ale aj veritelia musia niesť náklady.

Z dlhodobého hľadiska si treba povedať, že terajšia eurozóna je príliš štrukturálne rozmanitá. Sú tu priemyselne zamerané krajiny, silní exportéri, a popri nich krajiny, ktoré túto silu nemajú a nechcú ďalej prevádzkovať záchranné fondy. Eurozóna by sa mohla zmenšiť na určité jadro, dané Nemeckom, Francúzskom, ich okolím a nejakými severskými krajinami. Slovensko je dostatočne vtiahnuté do nemeckého priestoru, aby si mohlo euro ponechať, keby chcelo. Ostaté krajiny by sa vrátili k svojim menám, čo by, samozrejme, tiež malo značné dopady. Ich dlh by sa aj tak musel reštrukturalizovať, tomu sa nevyhnú v žiadnom scenári vývoja.

Druhá možnosť je prestať robiť improvizácie v podobe fondov, pri ktorých máme každý týždeň iné vyhlásenie, a hlavne nerobiť to systémom reštrikcie s bičom nad previnilcami. Ak na to krajina nemá, môže mať nad sebou aj desať bičov, nič nesplní, pretože nemôže. Vyhrážky, že dostanú pokuty a vylúčime ich z EÚ, sú popieranie ekonomickej reality. Vezmime skutočnosť na vedomie a začnime vytvárať skutočnú plnohodnotnú eurozónu nielen s menovými aspektmi, ale aj s dlhovými a fiškálnymi. Znamenalo by to, že sa musí vytvoriť jednotný daňový systém. Čiže by sme museli otvoriť veľmi spornú otázku daňovej harmonizácie.

Nastavenie daní alebo daňový mix je vec, ktorá je považovaná za výsostné právo štátu. Ak by sa dane zjednotili, podstatne by ubudlo vecí, o ktorých sa dá hlasovať v národnom parlamente. Ruka v ruke s daňovou harmonizáciou by prišla fiškálna redistribúcia. Vo chvíli, keď nejaký celok, ktorý je štrukturálne nevyvážený, chce udržiavať spoločnú menu, bez fiškálnej redistribúcie sa nezaobíde. Keď malo Taliansko ešte líru, sever posielal významné čiastky na juh, aby utiahol spoločnú menu v rámci Talianska. Bolo to čisté riešenie.

Sú s tým späté obrovské politické riziká: Hospodárska únia sa dostáva na politickú úroveň. Je to zrazu politická únia. Keď sa už bavíme o redistribúcii a o daniach, bavíme sa vlastne o štáte. Euro si však vynucuje kroky týmto smerom. Treba si naliať čistého vína. Keď sa so študentmi bavíme o menových úniách, hovorievam, že pokiaľ viem, jediná úspešná menová únia bola nemecká. A tá vyvrcholila do spojenia malých štátov do ríše. Tieto veci treba vziať do úvahy.

(Pokračovanie)

Úvodné foto: Ilona Švihlíková, vľavo Ladislav Hohoš
Foto: Eva Blažeková