Desať rokov po ... ťažkostí a nezodpovedaných otázok neubúda

Teroristický útok 11. septembra bol v dejinách terorizmu bezprecedentným činom a v budovách WTC, Pentagónu a unesených lietadlách prišlo o život takmer 3-tisíc ľudí. Iste preto to bol aj medzník vo vývoji novodobého terorizmu. Nemožno však tvrdiť, že útoky zmenili svet tak, že po tomto dni nastalo čosi celkom iné, nové. Ako sa zakrátko ukázalo, nezvýšilo sa ani nebezpečenstvo skutočnej - klasickej - vojny proti USA.

Napokon ani samotná myšlienka využiť lietadlo na teroristický útok proti veľkému mestu a symbolu Západu nebola originálna. Prvý raz sa objavila v decembri 1994, kedy sa alžírski islamisti zmocnili Airbusu A-300 Air France a chceli ho nechať zrútiť na centrum Paríža. Únoscovia zneškodnila (zabila) špeciálna protiteroristická jednotka na letisku v Marseille.

Kritický pohľad nie je znevažovanie

To, čo sa stalo 11. septembra 2011, bolo mimoriadne kruté. Išlo však len o jeden z mnohých fenoménov, ktorý až v spojení s ďalšími udalosťami, javmi a procesmi vytváral súčasný svet a prispel k jeho narastajúcej komplikovanosti a neprehľadnosti a z toho prameniacich neistôt a obáv. Množstvo informácií o dianí v dnešnom svete, najmä toho, kto má rád jasné a jednoznačné údaje, poznatky a závery môže aj spliesť, tobôž keď v éteri i sieti je, žiaľ, veľa skreslených a zjednodušených správ, dezinformácií i vysloveného klamstva. A tak sa to stalo aj s 11. septembrom.

Najbolestivejšie sa udalosti dotkli USA, ktorých vládnuce kruhy po spamätaní sa zo šoku chceli mediálno-politicky tieto udalosti využiť vo svoj prospech. Stavili pri tom na pochopiteľné vydesenie obyvateľstva štátu, na solidaritu Západu a svojich spojencov v ďalších častiach sveta. Rýchlosť a submisívnosť s akou „mainstreamové“ médiá prijali prvé oficiálne verzie 11. septembra i ďalšie správy o nich, vyvolala však v časti politických, mediálnych i odborných kruhov pochybnosti, ktoré pretrvávajú až do súčasnosti.

Kritický pohľad na vývoj po 11. septembri neznamená znižovanie či podceňovanie tragickosti akcie, či znevažovanie obetí. Považujeme za potrebné zdôrazniť, že terorizmus predstavuje sociálno-patologický fenomén a jednu z najväčších bezpečnostných hrozieb súčasnosti, ktorá dokáže destabilizovať štáty, regióny i celý svet. Každý teroristický čin, nech je vedený akýmikoľvek pohnútkami či príčinami, treba odsúdiť, lebo týmto spôsobom sa problémy súčasnosti riešiť nedajú a nesmú.

Neochota úplne uveriť celej oficiálnej verzii 11. septembra, ale predovšetkým úsilie o jeho vysvetlenie v širšom sociálno-filozofickom a historicko-sociologickom kontexte sa zvykne v pravicovej, „ultrazápadnej“ časti mediálno-politického spektra, vydávať za znevažovanie tejto udalosti až za útoky proti tomu, čo sa nazýva bojom proti terorizmu. Za príklad možno uviesť nevôľu nad názormi popredného francúzskeho postmodernistu Jeana Baudrillarda, známeho aj kritickým pohľadom na „Ameriku“ a jej ľudí. Napísal rozsahom útle dielo Duch terorizmu (knižne vyšlo v roku 2003), na ktorom sa v spomínaných kruhoch nepáčilo to, že nedostatočne cítil s obeťami útokov. V postmodernistickom kontexte možno totiž jeho pohľad interpretovať aj tak, že k 11. septembru došlo aj v dôsledku toho, ako sa USA správali voči svetu.


Výnimočnosť tejto teroristickej akcie

Z bezpečnostno-analytického hľadiska zvýrazníme niekoľko atribútov útoku z 11. septembra, ktoré poukazujú na výnimočnosť tejto teroristickej akcie.

1. Precízna organizácia, ktorá sa rozsahom i charakterom blížila k vojenským operáciám či operáciám spravodajských služieb vyžadujúcim dlhodobú a mnohostrannú prípravu. Išlo o koordinovaný únos štyroch lietadiel (typu Boeing 767 a 757). Dve z nich zakrátko „naplno“ zasiahli cieľ - dve veže WTC. Ďalšie len čiastočne poškodilo Pentagón - vlastne naň „padlo“. Posledné „padlo“ bez toho, aby spôsobilo priame škody v štáte Pennsylvánia asi 240 kilometrov severne od Washingtonu. Unesené lietadlá, patriace dvom leteckým spoločnostiam, vylietali z troch letísk v čase od 7.58 h do 8.10 h. Stroje zasiahli ciele alebo padli v rozmedzí od 8.46 h do 10.03 h. Všetko (od únosu lietadiel do ukončenia akcie) sa udialo teda v časovom rozpätí zhruba dvoch hodín, ale na pomerne veľkom priestore.

2. Vyvolanie strachu, ktorý dosiahol globálnu dimenziu, čím sa splnil aj jeden z hlavných cieľov terorizmu. Došlo k masívnym reakciám čiastočne chaotického charakteru, ktoré sa prejavili ako v činnosti bezpečnostného sektoru a štátneho aparátu USA tak v ekonomickom a spoločenskom živote krajiny, ale prekročili aj jej hranice. Medzi dôsledky útokov možno zaradiť aj rozsiahle hospodárske škody v dôsledku výrazného poklesu leteckej dopravy, zastavenia obchodovania na burzách v USA a i. Mimoriadne protirečivým sa stala interpretácia problému, či sa skutočne zmenila bezpečnostná situácia v USA a skončila ich nezraniteľnosť, resp. mýtus o nej. Výsledkom útokov bolo až „aktivovanie“ 5. článku zmluvy o NATO o pomoci napadnutému členovi paktu, ku ktorému došlo prvýkrát za jeho existencie.

3. Téma terorizmu (najmä globálneho) sa stala jednou z hlavných tém nielen v bezpečnostnej teórii, ale aj v médiách a verejnom živote. Medializácia terorizmu je protirečivá záležitosť, ale už to, že sa o ňom začalo hovoriť a písať oveľa viac ako pred 11. septembrom možno považovať za ďalší úspech teroristov. Vlastne až do vypuknutia globálnej krízy v roku 2008 globálny terorizmus dominoval v mediálno-politickom priestore a na žiadnu tému sa toľko nediskutovalo. 11. september sa stal nielen významnou oblasťou investigatívnej žurnalistiky, ale vznikla taká plejáda kníh a ďalších písomných, zvukových a virtuálnych materiálov, neraz aj pochybnej úrovne, že obrazne povedané v súčasnosti existuje už akási svojrázna teória o ňom. Okrem toho sa problém terorizmu a 11. septembra stal aj námetom pre umelecké stvárnenie. Za všetky diela spomenieme film Michaela Moorea Fahrenheit 9/11 z roku 2004.

4. Vo svete sa zhoršila bezpečnostná situácia a v nasledujúcich rokoch došlo napriek vyhláseniu globálnej vojny proti terorizmu prezidentom USA (či práve preto?) k nárastu teroristických aktivít. Verejnosť v USA, ale aj svet čakali na reakciu na udalosti. Už prvý prejav G. Busha jr., ktorý odznel vo večerných hodinách, neveštil nič dobré. Na druhý deň orgány USA dokázali identifikovať 19 únoscov a ich spojenie s al-Kájdou. Priama reakcia mocenského a násilného charakteru nenechala na seba dlho čakať a prišiel útok na Afganistan, presnejšie na vládu Talibanu, ktorý mal moc v krajine a poskytol útočisko al-Kájde a jej vodcovi. USA sa však zaplietli do najdlhšej vojny vo svojich dejinách, ktorá presiahla aj trvanie vojny vo Vietname, predstavujúcej najväčšiu traumu zahraničnej a bezpečnostnej politiky USA v 20. storočí a dnes sú na križovatke, ako postupovať ďalej


Nevyhnutné konšpirologické teórie

O útoku 11. septembra 2001 boli spracované viaceré úradné správy bezpečnostných zložiek ako aj správy technického charakteru - najmä o príčinách pádu veží WTC. Rozsiahle správy sa však prijímali s rozpakmi, lebo na mnohé otázky, ktoré odborná i laická verejnosť očakávali, sa tam nenachádzali primerané odpovede. Poukazovalo sa aj na to, že vyšetrovanie bolo povrchné, časť dôkazov sa stratila (zničila) a mnoho faktov sa nezobralo do úvahy.

Vzhľadom na rozsah a ničivosť následkov akcie a spôsob vysvetľovania a zdôvodňovania jej príčin sa okolo viacerých nezodpovedaných otázok rozvinula viac menej odborná ale aj spolitizovaná diskusia. Rozšírili sa tiež nové konšpirologické teórie. O 11. septembri vzniklo v USA vraj najviac takýchto teórií po smrti J. F. Kennedyho. Tieto teórie sa dotýkajú v podstate troch oblastí.

Prvou oblasťou sú úvahy, že celá akcia bola pripravená s vedomím vládnucich kruhov USA, predovšetkým ich spravodajských služieb a jej cieľom bolo vytvoriť podmienky pre veľkú hru o ovládnutie sveta. Poukazuje sa pri tom na skutočnosti, že Usáma bin Ládin bol v minulosti agentom CIA, že al-Kájda i Taliban majú podivné vzťahy so CIA atď.

Druhá oblasť sa týka pádu „dvojičiek“ WTC. Zvláštne bolo, že piloti s krátkym výcvikom na malých lietadlách dokázali takmer chirurgicky presne naviesť veľké lietadlá na cieľ v husto zastavanej oblasti. Pochybnosti vyvolával nízky počet ľudí, ktorí sa v čase útoku na budovy v nich nachádzali. Prvé odhady počtu obetí boli totiž omnoho vyššie. Ďalej sa poukazuje na to, že nezrútili sa len dve veže strediska, zasiahnuté lietadlami, ale aj budova č. 7, ktorá bola od veží v komplexe najvzdialenejšia a kde sídlili pobočky niektorých štátnych orgánov, medzi nimi aj CIA a ministerstva obrany. V oficiálnej správe vydanej o páde tejto budovy po vyše trojročnom skúmaní sa uvádza, že ho zapríčinil požiar, ktorý vznikol v kanceláriách z úlomkov z padajúcich veží.

Tretia oblasť súvisí s „pádmi“ lietadiel na Pentagón a v Pennsylvánii. Z vojenského hľadiska je totiž ťažko predstaviteľné, aby sa k hlavnému objektu ministerstva obrany veľkého štátu mohlo dostať lietadlo do takej blízkosti. Pre ozbrojené sily USA by to totiž mohla byť aj hanba porovnateľná s tým, čo znamenalo pre sovietsku protivzdušnú obranu vo februári 1987 pristátie Mathiasa Rusta s malým lietadlom na Červenom námestí. Rozšírili sa aj názory, že na Pentagón bola vystrelená raketa, lebo spôsob poškodenia budovy vykazuje iné znaky ako náraz lietadla. A na koniec podľa rozšírených konšpirologických názorov bolo lietadlo, ktoré padlo v Pennsylvánii, údajne zostrelené vojenským letectvom USA.

Konšpirologické teórie necháme ich osudu, vychádzajú z toho, čo je ukryté pred zrakmi verejnosti, nachádza sa v pozadí, má záhadný charakter a pod. Čím viac sa takto uvažuje, tým viac špekulatívnych otázok vzniká. Poznamenáme však, že obyvatelia USA a štátov Blízkeho východu údajne najviac holdujú takýmto teóriám.


Trvalý výnimočný stav v USA

Každý štát má právo v prípade, že je napadnutý alebo sa cíti bezprostredne ohrozený, na prijatie opatrení na zaistenie svojej bezpečnosti. Veľké a silné štáty spravidla takéto kroky podnikajú nielen so zameraním do svojho vnútra, ale aj do zahraničia. Také boli aj reakcie USA na 11. september.

Z vnútropolitického hľadiska bolo jedným z prvých krokov G. Busha, jr. 14. septembra vyhlásenie výnimočného stavu, ktorý umožňuje prezidentovi využívať mimoriadne právomoci najmä vo vzťahu k ozbrojeným silám. Odvtedy sa každoročne predlžuje - naposledy k tomu došlo 11. septembra 2010.

V októbri 2001 prezident USA podpísal PATRIOT Act, čo sa bežne interpretuje ako vlastenecký zákon. Skratka PATRIOT však vychádza z názvu zákona - Uniting and Strengthening America by Providing Appropriate Tools Required to Intercept and Obstruct Terrorism niekedy (voľne preložené: Zjednocovanie a posilňovanie Ameriky poskytovaním vhodných prostriedkov potrebných pre stíhanie terorizmu a jeho zabráneniu).

V roku 2002 sa vytvorilo United States Department of Homeland Security, akési ministerstvo vnútornej bezpečnosti, pod ktoré sa organizačne zaradilo viacero agentúr (úradov) a k jeho hlavným úlohám patrí aj boj proti terorizmu. V súčasnosti v jeho zložkách pôsobí vyše 215 000 zamestnancov.

Po diskusii o meniacom sa mieste a úlohe spravodajských služieb bol prijatý zákon o reforme spravodajských služieb a prevencii terorizmu (Intelligence Reform and Terrorism Prevention Act). Na jeho základe sa vytvorila funkcia riaditeľa národného spravodajstva - silného muža bezpečnostného sektora USA.

Uskutočnili sa aj ďalšie kroky a opatrenia na posilnenie právomocí štátnych orgánov, ktorých  výpočet by bol veľmi dlhý. Časť politických aktivistov, predstaviteľov mimovládnych organizácií, akademických kruhov a médií poukazuje na to, že viaceré zákony a opatrenia prijaté po 11. septembri v spojení s činnosťou novovytvorených (zreorganizovaných) bezpečnostných inštitúcií vedú k obmedzovaniu ústavných slobôd a ľudských práv občanov USA.

Po útoku nastal aj enormný rast vojenských výdavkov Washingtonu, ktorý sa vyšplhal na najvyššie sumy od skončenia druhej svetovej vojny a prekročil hodnoty z obdobia bipolarity. Rast týchto výdavkov sa síce začal už v roku 1998, ale po 11. septembri sa mimoriadne urýchlil. Predpokladá sa, že napriek globálnej kríze dôjde k poklesu vojenských výdavkov USA najskôr v roku 2012.

Otázna je adekvátnosť reakcie Washingtonu, ktorá sa najmä v zahraničnopolitickej oblasti považuje za neprimeranú. Kritici poukazujú na to, že konanie USA nebolo vedené snahou o odstránenie zdrojov a príčin terorizmu, ale viac dokazovaním, že ich pozícia v súčasnom svete má mocensko-silový charakter.


Paradox - najväčší nárast terorizmu

Zo širokej škály problémov, ktoré sa objavili v dôsledku preferencie silovej reakcie Bushovej administratívy na situáciu po 11. septembri, poukážeme na niekoľko najzávažnejších skutočností. Jadrom reakcie bolo vyhlásenie vojny proti terorizmu, o ktorej G. Bush jr. prvýkrát hovoril 20. septembra 2001. Neskôr sa začal používať pojem globálna vojna proti terorizmu. Jeden z bývalých riaditeľov CIA R. J. Woolsey nazval túto vojnu dokonca štvrtou svetovou (keď za tretiu považoval studenú vojnu).

V rámci vojny proti terorizmu, ktorá nemá charakter tradičnej vojny a niekedy sa označuje aj za asymetrickú vojnu, sa uskutočnili invázie do Afganistanu a Iraku a viaceré kontroverzné operácie (podpora boja proti terorizmu) na Filipínach, v Saudskej Arábii, Jemene, Maroku, Libanone a inde. Iracká vojna však viedla k jednému z najväčších rozkolov v západnom svete po rozpade bipolarity. Vojna proti terorizmu ani po niekoľkých rokoch nedosiahla predpokladané výsledky a jej podpora zo strany spojencov USA klesala. Došlo dokonca k tomu, že v októbri 2004 pred záverom kampane vo vtedajších  prezidentských voľbách Stuart J. Kaufman, profesor politických vied a medzinárodných vzťahov na Delawarskej univerzite zverejnil otvorený list, ktorý poukazoval na potrebu zmeny zahraničnopolitického kurzu USA najmä v dôsledku neúspechov vojny v Iraku. List už pri zverejnení podpísalo vyše 650 odborníkov na medzinárodné vzťahy z USA i z iných krajín. Pojem globálna vojna proti terorizmu vo washingtonskej zahraničnej a bezpečnostnej politike B. Obama na druhý po nástupe do funkcie nahradil pojmom špeciálne operácie v zahraničí. 

V podmienkach bushovskej vojny s terorizmom došlo však paradoxne k najväčšiemu nárastu terorizmu v jeho moderných dejinách, ktoré sa datujú do posledných desaťročí 19. storočia. V dôsledku zmien v bezpečnostnom sektore USA došlo aj k zmene oficiálnej evidencie teroristických akcií (incidentov). V rokoch 1983 - 2004 vydávalo ministerstvo zahraničných vecí vždy za predchádzajúci rok správu Patterns of Global Terrorism. Voči správe uverejnenej v roku 2004 boli vážne výhrady, bola dopracovaná a nasledujúci rok sa už neobjavila. Od roku 2006 začala vychádzať publikácia Country Reports on Terrorism, ktorú však vydáva už Národné protiteroristické centrum patriace k Úradu riaditeľa národného spravodajstva, tiež vždy za predchádzajúci rok. V tejto správe sa používa už iná metodika evidencie údajov. Porovnávanie údajov do roku 2003 a od roku 2005 sa preto musí doplniť aj o zdroje z iných databáz, ktoré však môžu mať opäť inú metodiku. Zaujímavé je, že údaje za rok 2004 o medzinárodnom (globálnom) terorizme sú len neoficiálneho charakteru.

Ak podľa porovnateľných údajov z viacerých zdrojov bolo od roku 1971 vo svete 52 teroristických činov, pri ktorých zahynulo viac ako 100 ľudí, až 34 z nich bolo až po 11. septembri 2001. Najčastejšie k nim dochádzalo v Iraku, ale aj v Pakistane a Rusku.

Ak v 90. rokoch minulého desaťročia došlo na celom svete zhruba k 8 000 teroristickým činom, pri ktorých zahynulo takmer 10-tisíc ľudí, tak v rokoch 2005 - 2010 podľa údajov v Country Reports on Terrorism bolo týchto aktov už okolo 75 000 a v ich dôsledku zomrelo viac ako 100-tisíc osôb. Najviac ľudí - takmer 23 000 - prišlo o život pri teroristických útokoch v roku 2007, pričom skoro štvrtina z nich bola z Iraku.

Napriek tomu, že sa prezentovali rôzne úspechy vo vojne proti terorizmu a v špeciálnych operáciách v zahraničí (najmä zabitie Usámu bin Ládina v máji 2011), nebola zlikvidovaná al-Kájda a ťažisko jej pôsobenia sa presúva údajne z Iraku do Jemenu. Privierajú sa oči aj nad nebezpečenstvom upevnenia pozícií al-Kájdy v Líbyi či v širšom regióne severnej Afriky.

Taliban je dnes taký silný, ak nie silnejší, ako bol pri invázii USA do Afganistanu v roku 2001. Čím ďalej tým viac sa pripúšťa, že situáciu v krajine nemožno riešiť bez neho. Okrem toho sa objavili správy o tom, že Taliban sa dostal rôznym spôsobom aj k peniazom, ktoré zo Západu prúdia do Afganistanu. V dôsledku vojny v Afganistane je destabilizovaný aj Pakistan a v bezpečnostnej literatúre sa stretávame so zónou Afpak (Afganistan-Pakistan).

S vojnou proti terorizmu je spojených aj viacero porušení medzinárodného práva a ľudských práv, na ktoré sa USA tak radi odvolávajú. K najznámejším prípadom patrí väzenie na Guantáname, ktoré B. Obama napriek opakovaným sľubom nebol schopný doteraz zrušiť a tajné väznice CIA vo viacerých európskych krajinách.

Na konci júna bola zverejnená štúdia skupiny vyše dvadsiatich ekonómov, antropológov, právnikov, politológov a humanitárnych pracovníkov z Watsonovho ústavu pre medzinárodné štúdie na Brownovej univerzite v Providence (jednej z najstarších v USA). Uviedlo sa v nej, že za necelých 10 rokov od vyhlásenia bushovskej vojny proti terorizmu prišlo v nej o život vyše 224-tisíc ľudí. Medzi obete sa započítali aj osoby z rôznych firiem pôsobiacich v oblastiach bojov. Priame a nepriame náklady na túto vojnu sa vyčíslili v rozpätí od 3 200 do 4 000 miliárd USD.


Opakovaná otázka z dejín agresivity USA

Základná príčina terorizmu, ktorý sprevádza ľudstvo od toho času, ako pozná boj o moc, je v nespravodlivej distribúcii bohatstva a na tom založenej moci, ktorá však má mnohé podoby.
A tak sa môže stať, to, čo sa prejavilo vo vzťahu USA k Muammarovi Kaddáfímu. Nespokojnosť s krokmi mladého revolucionára vedúcim aj k zlikvidovaniu západných (americkej a britskej) vojenských základní v krajine na začiatku 70. rokov sa zmenila na k jeho vyhlásenie prezidentom R. Reaganom za „besného psa Blízkeho východu“ a viedla až k bombardovaniu jeho sídla v roku 1986. Nasledovala takmer dvadsaťročná izolácia zo strany Západu za podporu terorizmu.

V podmienkach globálnej vojny s terorizmom a po ústretových krokoch voči Západu je však líbyjský vodca „omilostený“ a spolupracuje sa s ním dokonca aj v oblasti spravodajských služieb. Napokon tohto roku sa začala vojna proti nemu, v ktorej sa ostentatívne dáva najavo, že jej výsledkom by malo byť jeho zlikvidovanie (nevylučujúce ani usmrtenie). Sú tieto metamorfózy vzťahu vedené viac princípmi a hodnotami politiky boja proti „zlu“ alebo ekonomicky pragmatickým uvažovaním o budúcich ziskoch z ropy?

A tak vzniká opakovaná otázka z dejín agresivity USA (existujú aj publikácie o 200 vojnách USA za 200 rokov ich existencie od rôznych autorov), ktorá akoby vyplývala z nepeknej, ale hrdinskej „kovbojskej“ zásady - najprv pre istotu strieľaj a potom sa pozri, na koho to bolo.
Naozaj bolo potrebné pred koncom druhej svetovej vojny zvrhnúť atómové bomby na Japonsko? Naozaj bolo potrebné začať globálnu vojnu s terorizmom? Aký zmysel majú vyše státisícové obete oboch týchto akcií? Skutočne sa tým zachránili životy ďalších tisícov ohrozených alebo išlo v prvom rade o ukážku sily bez ohľadu na následky?

Autor je vysokoškolským pedagógom

Foto: americanistadechiapas