Vojenské výdavky vo svete naďalej lámu rekordy

„Pronatovská“ časť slovenskej bezpečnostnej komunity v týchto dňoch pokračuje v prelievaní krokodílích sĺz nad (finančnou) krízou našej obrany i ozbrojených síl, ktoré sa však do nej dostali najmä pre kabinetné rozhodnutie skupiny politikov, úradníkov a vojakov zhruba pred desiatimi rokmi, že niet inej cesty pre bezpečnosť Slovenska, ako je členstvo v NATO. Tri „mimovládne“ organizácie s príslovečnými názvami (nomen is omen - ironicky doplníme, že dnes nomen is item aearium - peniaze) - Centrum pre európske a severoatlantické vzťahy, Euroatlantické centrum a Slovenská atlantická komisia zorganizovali politicko-mediálnu konferenciu o Strategickom hodnotení obrany. Znelo tam ako v symfónii - rezort obrany potrebuje peniaze, peniaze, peniaze, lebo to chce... NATO (a najmä Washington, ale to sa radšej zamlčalo). Čo si myslia o svojej každodennej bezpečnosti a výdavkoch na ňu „bežní“ občania a ako ich pociťujú, zrejme málokoho z účastníkov akcie zaujímalo.
 

Tlak na zvyšovanie vojenských výdavkov je v ostrom a úplnom protiklade k tomu, čo si v súčasnosti vyžaduje medzinárodná bezpečnosť, lebo vôbec neprispieva k riešeniu jej aktuálnych ani perspektívnych problémov. Svet, v ktorom nevládne sila práva, ale právo sily, založené na moderných zbraniach a vojenskej technike (ktorých zaradenie do výzbroje považujú NATO i Washington a s nimi zviazané vojensko-priemyselné kruhy priam za životnú nevyhnutnosť), je nebezpečným svetom, vlastne tým najnebezpečnejším, ktorý sa v súčasnosti môže vytvoriť.

Najnovšia ročenka SIPRI Yearbook 2011 Armaments, Disarmament and International Security. Oxford: Oxford University Press, 2011 poukazuje okrem iného na to, že rok 2010 znamenal ďalšie zlomenie smutného rekordu v svetových výdavkoch na zbrojenie, napriek tomu, že už tretí rok sa pociťovala v rôznych častiach sveta globálna (ekonomická a finančná) kríza začiatku 21. storočia. Ročenky SIPRI - Štokholmského medzinárodného mierového výskumného inštitútu - sa považujú za jeden z najvýznamnejších a najdôveryhodnejších zdrojov údajov o medzinárodnej bezpečnosti s dôrazom na jej vojenskú dimenziu. Zameriavajú sa na tri základné okruhy problémov: ozbrojené konflikty; vojenské výdavky a zbrojenie; kontrolu zbrojenia a odzbrojenie.

Horúca téma: korupcia v obchode do zbraňami

Prvá kapitola ročenky je už tradične venovaná vybranému aktuálnemu problému medzinárodnej bezpečnosti. V tomto roku je jej téma mimoriadne horúca a súvisí sprostredkovane aj s dianím na Slovensku, hoci tam priamo spomínané nie je. Ide o korupciu pri obchodovaní so zbraňami a vojenskou technikou. Podľa názoru expertov inštitútu korupcia v tomto obchodovaní tvorí asi 40 percent všetkých úplatkov v medzinárodnom obchode.

Podmienky a zdroje týchto úplatkov vychádzajú z dvoch základných oblastí. Prvú predstavuje tesné spojenie obchodovania so zbraňami a vojenskou technikou s otázkami národnej bezpečnosti, čo sa využíva na to, aby bol dohľad nad touto oblasťou obmedzený alebo úplne vylúčený. Druhá sa zakladá na podobnej argumentácii - vzhľadom na potrebu ochrany národných záujmov má k tomuto obchodovania prístup len ohraničený okruh osôb z vládnych kruhov a z kruhov výrobcov a obchodníkov.

Problém by mohla vyriešiť len medzinárodná zmluvná úprava regulujúca obchodovanie so zbraňami a vojenskou technikou a vytvorenie špeciálneho kontrolného orgánu, na čo však neexistuje potrebná politická vôľa. Politickým i hospodárskym elitám najmä v krajinách výrobcov táto situácia vyhovuje. Ak by sa však podarilo znížiť úroveň korupcie, tak podľa expertov SIPRI by najmä štáty z rozvojového sveta mohli platiť až o 30 percent menej a ušetrené prostriedky by sa dali využiť na sociálne programy a pod.

Ako príklad sa v ročenke SIPRI 2011 uvádza donedávna neznáma aféra o predaji cvičných lietadiel Hawk spoločnosti British Aerospace (v súčasnosti BAE Systems) v roku 1999 do Juhoafrickej republiky. Podľa informácií, ktoré pri vyšetrovaní zistili príslušné britské úrady, firma zaplatila 207 miliónov dolárov rôznym osobám na to, aby sa kontrakt uskutočnil. Pri boji s korupciou v tejto oblasti treba preto brať do úvahy aj to, že korupčné prostredie vytvárajú nielen odberatelia, ale na jeho existencii majú z viacerých dôvodov eminentný záujem predovšetkým výrobcovia a obchodníci so zbraňami a vojenskou technikou.


Pokles vojenských výdavkov zatiaľ nehrozí

Svet podľa údajov v ročenke vydal v roku 2010 na vojenské účely 1 630 miliárd dolárov v bežných cenách (v stálych cenách z roku 2009 to bolo 1 539 miliárd dolárov), čo predstavuje 2,6 percenta svetového HDP. Na každého obyvateľa Zeme pripadlo v priemere 236 dolárov vydaných na vojenské účely.

Rast vojenských výdavkov v roku 2010 dosiahol 1,3 percenta, čo bolo najmenej za celé prvé desaťročie tohto storočia, keď ich priemerný rast v rokoch 2001 - 2009 bol 5,1 percenta. Ide o prvý náznak, že súčasná globálna kríza sa začína dotýkať aj vojenských výdavkov.

Predpokladalo sa, že v roku 2011 objem vojenských výdavkov v celosvetovom rozsahu môže prvýkrát od roku 1998 klesnúť. V súvislosti s postkoloniálnou vojnou NATO proti Líbyi sa tieto predpoklady rozplývajú a pokles vojenských výdavkov nastane najskôr asi až v roku 2012. Doplníme, že už v roku 2007 boli vojenské výdavky v celosvetovom súhrne vyššie ako v roku 1988, keď dosiahli najvyššiu úroveň v podmienkach bipolarity v období, ktoré je zachytené v ročenkách SIPRI (teda od roku 1969).

Rast vojenských výdavkov vo svete v prvom desaťročí 21. storočia bol doslova hrozivý a dosiahol viac ako 50 percent. Rast výdavkov USA bol ešte nebezpečnejší a prekročil 81 percent. Pre porovnanie, štáty v regióne západnej a strednej Európy mali v roku 2010 vojenské výdavky vyššie len o 1 percento ako v roku 2001.


Neohroziteľné postavenie Spojených štátov

Rovnako ako po všetky roky od prvého vydania ročenky SIPRI aj v roku 2010 mali najvyššie vojenské výdavky USA (698 miliárd dolárov v bežných cenách za rok), ktoré tvorili viac ako 42,8 percent ich svetového súhrnu. Výdavky v USA vzrástli v roku 2010 o 2,8 percenta. Ak odpočítame podiel Washingtonu na celosvetovom zvýšení vojenských výdavkov, tak vo „zvyšnom“ svete išlo o zvýšenie iba o 0,1 percenta. Sme svedkami ekonomického paradoxu – štát, ktorý sa rozhodujúcim spôsobom pričinil o vypuknutie súčasnej globálnej krízy, naďalej pokračuje v bezprecedentnom zvyšovaní výdavkov na vojenské účely, hoci väčšina krajín na krízu reaguje tým, že sa snaží znížiť úroveň svojich výdavkov vrátane vojenských. Možno položiť otázku - aká je predstava Washingtonu o bezpečnostnej stabilite vo svete, ktorá je čím ďalej tým viac determinovaná aj hospodárskou situáciou, ako vo vnútri štátov tak aj vo vzťahoch medzi nimi?

Vojenské výdavky USA, ktoré predstavujú 4,8 percenta ich HDP sú takmer šesťkrát vyššie ako výdavky Čínskej ľudovej republiky - štátu, ktorý sa v roku 2010 ocitol na druhom mieste so 119 miliardami dolárov v bežných cenách (podľa odhadu SIPRI), čo tvorí 2,1 percenta jej HDP. Oficiálne čínske zdroje uvádzajú výšku vojenských výdavkov štátu len v hodnote 78 miliárd dolárov. Dá sa na základe týchto údajov hovoriť o vojenskom nebezpečenstve, ktoré môže pre USA predstavovať ČĽR? Nie je to zakrývanie podstaty problému, ktorá spočíva v tom, že USA vojensky podporujú Taiwan, hoci s ním v rámci politiky jednej Číny presadzovanej Pekingom zrušili už v roku 1971 diplomatické styky?

Nasledujú Veľká Británia (59,6 miliardy dolárov, čo je 2,7 percenta HDP), Francúzsko (59,3 miliardy dolárov, čo je 2,3 percenta HDP) a Ruská federácia (58,7 miliardy dolárov a 4 percentá jej HDP - podľa odhadu SIPRI).


Bohatstvo sa zaštíťuje silou zbraní

Oblasť vojenských výdavkov je plná paradoxov - v predchádzajúcom desaťročí došlo k tomu, že najväčšie výdavky na zbrojenie vo svete má 5 stálych členov Bezpečnostnej rady OSN.

V roku 2010 predstavovali vojenské výdavky členských štátov NATO 1 018 miliárd dolárov, čo je takmer 70 percent ich celosvetového súhrnu, pričom počet ich obyvateľov tvorí necelých 14 percent obyvateľstva sveta.

Výdavky členských štátov EÚ dosiahli 285 miliárd dolárov, čo je asi 17,5 percenta ich svetového súhrnu, pričom obyvateľstvo EÚ predstavuje asi 9 percent obyvateľstva sveta.

Zlatá miliarda obyvateľstva sveta - teda ľudia žijúci v najvyspelejších štátoch združených v OECD - vydala na zbrojenie 1 166 miliárd dolárov, čo je asi 71,5 percenta ich celosvetového súhrnu. Vojenské výdavky a s nimi spojená sila zbraní patrí teda k atribútom bohatstva vo svetovej politike.

Časť bezpečnostných expertov najmä z radov predstaviteľov sociálno-kritických teórií poukazuje na to, že vysoké vojenské výdavky aj za cenu ďalšieho zvyšovania zadlžovania USA, tvoria jeden z dôležitých prvkov ich vratkého hospodárskeho rastu, na čom stojí celá ich stabilita. Nemôžeme preto očakávať ani splnenie sľubov prezidenta B. Obamu o sťahovaní vojakov USA z Iraku a Afganistanu – prudký pokles štátnych objednávok, na ktorých v týchto vojnách profituje vojensko-priemyselný komplex, ale tiež súkromné bezpečnostné a vojenské spoločnosti, by mohol viesť aj k značne negatívnym dopadom na ekonomiku USA. Okrem toho rýchly návrat viac ako 100 000 vojakov USA, ktorí sú dnes rozmiestnení vo vojnových oblastiach (podľa rôznych zdrojov ich je asi 45 000 v Iraku a takmer 95 000 v Afganistane) by mohol mať pre spoločnosť aj neblahé sociálne dôsledky, medzi ktorými sa môžu objaviť aj viaceré sociálno-patologické fenomény.  

Poznamenám, že časť z prezentovaných údajov bola už uverejnená v tlačovej správe SIPRI 11. apríla 2011. Údaje sú však stále aktuálne a v ročenke nájdeme ďalšie súvislosti, čo vrhajú zlé svetlo na neoliberálnu globalizáciu pod taktovkou Washingtonu, na ktorej sa v záujme získania aspoň odrobiniek podieľali aj slovenské pravicové vlády a pokračuje aj súčasná vládna koalícia. Je pochopiteľné, že západný vojensko-priemyselný komplex sa čoraz viac obáva poklesu zisku i úpadku a preto podnecuje v rôznych podobách diskusiu na tému o tom, že štáty, ktoré znižujú svoje vojenské výdavky strácajú pud sebazáchovy. V celej Európe došlo k poklesu vojenských výdavkov roku 2010 o 2,8 percenta. V regióne západnej a strednej Európy pokles v roku 2010 dosiahol až hodnotu 3,1 percenta. Suma vojenských  výdavkov v Európe v stálych cenách z roku 2009 bola dokonca nižšia ako výdavky v roku 2008.


Menej konfliktov, vyššie výdavky

Druhý významný ukazovateľ v ročenkách SIPRI sú veľké ozbrojené konflikty. Opäť sa stretávame s pomerne veľkým paradoxom, keď počet veľkých ozbrojených konfliktov klesá, ale vojenské výdavky napriek tomu rastú.

V roku 2010 bolo vo svete 15 veľkých ozbrojených konfliktov v 15 štátoch. Z nich boli 4 v Afrike (Rwanda, Somálsko, Sudán a Uganda), 2 v Latinskej Amerike (Kolumbia a Peru), 8 v Ázii (Afganistan, Filipíny, India/Kašmír, Irak, Izrael/Palestínske územia, Mjanmar/Karenské územia a Turecko/Kurdistan). Posledným štátom, ktorý sa sem zaraďuje, sú USA - v súvislosti s vojnou proti terorizmu, v rámci ktorej rozpútali veľké ozbrojené konflikty na dvoch cudzích územiach (Irak a Afganistan). Z konfliktov v roku 2010 mali zostrujúci sa charakter boje v Afganistane, na Filipínach, v Mjanmare, Somálsku, Sudáne a Turecku. Boje v Pakistane, Rwande, Ugande a Turecko ako aj vojenské aktivity USA boli prepojené s bojmi na území ďalších štátov.

V prvom desaťročí nášho storočia bolo podľa ročenky SIPRI na celom svete 29 veľkých ozbrojených konfliktov. Pre porovnanie v rokoch 1990 - 2000 bolo takýchto konfliktov 56 v 44 štátoch, teda ich počet poklesol skoro o polovicu.

Charakter vojny medzi štátmi mali len konflikty medzi Irakom a Kuvajtom (1990 - 1991), Indiou a Pakistanom (1998 - 2003) a Eritreou a Etiópiou (1998 - 2000). Z 29 konfliktov v predchádzajúcom desaťročí mali len dve charakter vojny medzi štátmi. Išlo o boje medzi Indiou a Pakistanom (1998 - 2003) a vojnu USA a ich spojencov v Iraku od roku 2003. Ostatné konflikty boli vnútroštátne.

Počet veľkých ozbrojených konfliktov v prvom desaťročí 21. storočia

Poznamenáme, že údaje o počte konfliktov SIPRI preberá z Uppsalskej univerzity (Uppsala Conflict Data Program). V súvislosti s tým poukážeme na ďalší paradox, že vojna v Afganistane - konflikt, v ktorom je dnes zaangažovaných najviac vojakov, kombatantov a ďalších bojovníkov a má aj najviac obetí, sa podľa kritérií sledovaných na Uppsalskej univerzite nepovažuje za vojnu medzi štátmi, ale za mierovú operáciu. Zúčastňujú sa nej sily (invázne jednotky) v rámci misie ISAF schválenej rezolúciou 1386 BR OSN 20. decembra 2001.


Tri možné hrozby pre medzinárodnú bezpečnosť

V ročenke SIPRI 2011 sa poukazuje v širšom kontexte aj na tri momenty, ktoré v najbližších rokoch ohrozujú medzinárodnú bezpečnosť.

Prvý spočíva v tom, že súčasný stav zdrojov surovín a predstavy o spôsobe riešenia problémov v tejto oblasti môžu destabilizovať medzinárodné vzťahy nielen v ekonomickej, ale aj v bezpečnostnej oblasti.

Druhý je spojený s tým, že existuje síce pozitívny trend zníženia počtu jadrových zbraní v USA a Rusku, ale v dlhodobom výhľade je kompenzovaný sériou programov modernizácie ich ozbrojených síl.

Tretí súvisí s tým, že v roku 2010 počet mierových misií a ich účastníkov klesol na najnižšiu úroveň od roku 2002. V súvislosti s počtom konfliktov by to mohlo byť v poriadku, ale misie, ktoré existujú, neplnia mierové ciele. Ide najmä o misiu ISAF, ktorej kontingent prevyšoval celkový počet vojakov zapojených do všetkých ďalších mierových operácií. A navyše, činnosť ISAF sa sústreďuje na útoky proti povstalcom, a nie na udržanie mieru v krajine.

Kontraproduktívnosť súčasných mierových operácií zvýrazňuje aj postkoloniálna vojna Francúzska, Veľkej Británie, USA a niektorých ďalších štátov proti Líbyi vedená pod zástavou NATO a akoby figovým listom prikrytá mimoriadne svojráznou interpretáciou rezolúcie 1973 BR OSN z 18. marca 2011. Vojna sa stáva čím ďalej tým zjavnejšou „vojensko-politickou“ poľovačkou na Muammara Kaddáfího. Je zrejmé, že dve takéto podivné mierové operácie NATO mimoriadne vyčerpávajú jeho pokladnicu i pokladnice štátov, ktorí sa na nich zúčastňujú. Nielen z morálneho a politického, ale aj ekonomického hľadiska je nanajvýš otázne, či na takýto typ vojenských aktivít skutočne treba vynakladať prostriedky, ktoré v dôsledku súčasnej globálnej krízy čoraz viac chýbajú.

Autor je vysokoškolský pedagóg