Reklama
Reklama

Tamara, Karol je tu!

„Priatelia zo slovenského štábu ma upozornili, že sa na mňa pýtalo gestapo. A sľúbili, že mi pomôžu. Viezli sme sa v dobytčiakoch vyše týždňa, zastavovali sme, pretože trať bola podmínovaná, pacienti ležali na slame... Keď na mňa v Žiline zakričali Tamara, Karol je tu, priam som zamrela. Čakal na mňa dva dni.“ Zaľúbenie človek utají ťažko. Ešte aj vtedy, keď je životu nebezpečné.
Počet zobrazení: 1966
Manzelia_Sedenkovci_s_priatelmi.jpg

Karol, lekár, ktorý ju ešte tam u nich operoval. Muž, s ktorým si vymieňala len ukradomké pohľady a o ktorom nevedela, či ho ešte niekedy uvidí. V čase, keď sa v nemocnici, kam sa dostala pre akútny zápal slepého čreva, zoznámili, totiž patril k nepriateľskej armáde. Bola vojna a MUDr. Karol Šedenka bol veliteľom vojenskej poľnej nemocnice slovenskej armády neďaleko bieloruského mesta Mozir.

A slovenská armáda v tom čase bojovala na strane Nemecka. Lekári slovenskej vojenskej poľnej nemocnice však napriek tomu vypomáhali, najmä keď nebolo liekov a materiálu, aj miestnej nemocnici, kde Tamara Aľchoviková pracovala ako zdravotná sestra.

Opätovná Tamarina cesta do Moziru, kde študovala na zdravotnej škole a neskôr pracovala v tamojšej vojenskej nemocnici, bola kľukatá, komplikovaná a náročná. Na jej začiatku bol pobyt v jednom prihraničnom rekreačnom stredisku.



Namiesto topánok uteráky

Deň, o ktorom sa teraz učí na hodinách dejepisu, bol príjemne letný a rekreanti sa ho chystali prežiť, ako sa patrí – oddychovo. Netušili, že namiesto dovolenkovania ich čaká čosi ako vyhadzov. Vojna. „Bolo vari desať hodín doobeda, keď nám oznámili, že Nemecko napadlo Sovietsky zväz. A povedali nám, že nám už nemôžu poskytnúť nič, ani obed. Rekreácia sa skončila, musíte ísť každý svojou cestou, vraveli,“ spomína pani Tamara.

Kam sa podieť? Nikam inam ako domov jej ani nezišlo na um. Vo chvíli, keď sa rúcajú všetky istoty, chce byť človek s blízkymi. Vlaky však už, vzhľadom na blízkosť hraníc a rýchly postup nemeckej armády, nepremávali. Na presun zostali len nohy. Lenže prejsť okolo osemsto kilometrov pešo sa nedá za niekoľko dní. Topánky na vysokom podpätku, ktoré mali Tamare pripomínať, že na rekreácii je preto, aby oddychovala, zodrala až na kožu. A iné nemala. Nohy plné krvavých pľuzgierov si preto „obula“ do uterákov. Paráda-neparáda, bolesť-nebolesť, ak chce domov, musí kráčať. A domov, to bolo Bielorusko. Narovľa, kde sa v roku 1922 narodila, Mozir, kde vyštudovala a neďaleko ktorého pracovala vo vojenskej nemocnici. Miesta, kde žila jej mama a sedem súrodencov, rodina.

Nuž – kto žil, kto nie... Najstarší Tamarin brat padol hneď na začiatku vojny, zostali po ňom štyri deti. Druhého brata povolali do armády, keď mu ženu odvážali do pôrodnice. Požiadal o možnosť pozrieť sa ešte pred odchodom na front na syna a videl ho iba raz; čerstvý otec zakrátko padol. V prvých dňoch vojny, pár dní pred prepustením z vojenskej prezenčnej služby padol pri prvom nálete aj manžel staršej Tamarinej sestry. Ďalšiu, sedemnásťročnú sestru, odvliekli na nútené práce do Nemecka a pätnásťročnému bratovi hrozilo to isté. Zachránilo ho to, čo sa stalo osudným aj jeho sestre: slepé črevo.

Ten nápadný appendix, o ktorom mnohí celý život nevedia nič, nieto, že nejaké majú, zohral v živote dvoch mladých ľudí z jednej rodiny rozhodujúcu úlohu. Jednému život zachránil, druhému určil jeho priebeh. Ešte predtým však sa však Tamara musela do Moziru vrátiť druhý raz.


Pre kúsoček chleba

Tamara Šedenková.
Tri dni pred okupáciou Moziru dostala vojenská zdravotná sestra Tamara povolávací rozkaz. Čakala ju ďalšia cesta – na front.

„Šli sme pešo, zväčša v noci, hladní smädní, uzimení. Bol už október chladno, vlhko, hmlisto. Keď sme niekde zastali a založili oheň, Nemci zbadali dym a okamžite sa začalo bombardovanie. Na Ukrajine nás začali obkľučovať, ale po skupinkách sa nám dáko podarilo prejsť cez riečku na akési pole, kde sme sa skrývali v stohoch neďaleko cesty. Presúvali sa tadiaľ nemeckí vojaci a veru sa na nás zavše aj vymočili... Trochu durknúť nohou, objavia nás. Pršalo, sedeli sme tam v blate mokrí, špinaví a trápil nás chlad aj hlad. Tak sme tam prežili sedem dní. Prvé jedlo, ku ktorému sme sa dostali, bola kŕmna repa. A viete, aká bola dobrá?! A ešte klásky, čo sme vyťahovali zo stohov. Pomäkušili sme ich a zrno jedli. Pili sme to, čo napršalo... Kúsok odtiaľ síce bola dedina, ale plná Nemcov. Vedeli o nás a čakali, že nás hlad a zima prinútia k pokusu prebiť sa, a vtedy nás buď chytia, alebo postrieľajú. Po týždni bez jedla, vody, tepla, sme si povedali: v noci sa alebo prebijeme, alebo zahynieme, všetko je lepšie ako toto. A podarilo sa! Ušli sme približne päťdesiati. Vediac, že armádu už nedohoníme, rozpŕchli sme sa každý inde, zväčša domov. Ja, pravdaže, tiež. A zasa pešo. Prešla som okolo tisícky kilometrov, hladná, smädná, uzimená, mokrá od dažďa a snehu, špinavá... V akejsi dedine som si raz od jednej gazdinej pýtala kúsoček chleba. Ona na to, že dnes chlieb piekla, ale všetok rozdala. Vraj vidíte, na stole zostal už len ten malý kúsoček, pre rodinu...

Ale prenocujeme vás a ráno...

S tým ma uložila na pec. Zohriala som sa, ale ten chlieb mi stále nedal pokoja. Čo ak mi z neho ani ráno nedá? S tou myšlienkou som zaspala. Ráno som vstala včaššie ako domáci, tichučko som zišla z pece a čosi ma pri pohľade na ten chlieb nútilo – zober si. Zober! Aj som vzala... Nečakala som na gazdinú, odrezala som si krajíček a odišla bez poďakovania; ešte stále spali. Bolo to strašné. Hlad ma dohnal k tomu, že som prvý aj posledný raz v živote – ukradla. Len jeden krajíček, ale predsa... Zjedla som ho však celá šťastná...“


Z nepriateľa priateľ

Po návrate z neúspešnej cesty na front nazad do mesta, kde predtým študovala a pracovala, chodiac po uliciach dúfala Tamara Aľchoviková v akýsi zázrak: keby tak stretla spolužiačku Naďušku, hovorila si chodiac pomedzi rozvaliny, hádam by jej pomohla s miestom v nemocnici. A stretla ju! Naďušku, ktorá pracovala v civilnej mozirskej nemocnici a kde na jej príhovor zamestnali aj Tamaru.

Nuž, v nemocnici... Lekári aj ošetrujúci personál tam boli, chýbali však postele, lieky, potraviny, pacienti spali zväčša na slame na zemi... Bieda taká veľká, až sa napokon aj Nemci zľutovali a najťažšie stavy dovolili ošetriť u slovenských vojenských lekárov, ktorých poľná nemocnica bola za mestom a chorých Bielorusov tam ošetrovali ochotne. Veliteľom nemocnice bol MUDr. Karol Šedenka, Slovák z Trenčína, dôstojník slovenskej armády bojujúcej na strane Nemecka. Strohou armádnou rečou teda nepriateľ. V ľudskom živote však existuje čosi, čo dokáže, ako vraví pani Tamara, urobiť z nepriateľa priateľa.

„Jedného dňa, čo čert nechcel (alebo pánbožko, čo ja viem už kto), chytili ma bolesti, bol to akútny zápal slepého čreva a do dvoch hodín ma operovali. Presnejšie, operoval ma veliteľ nemocnice. Prišla som teda k nepriateľovi, ale on sa správal ako priateľ.“

MUDr. Karol Šedenka.
A doktor Šedenka, ale aj ostatní slovenskí vojenskí lekári sa tak nesprával iba ku krásnej Tamare s priezračnými zelenohnedými očami a strieborne zvonivým hlasom. Chorých Bielorusov bolo veľa, liekov v mozirskej nemocnici málo a Slováci pomáhali, komu mohli. Keď Tamara zistila, že ešte pár dní, a jej najmladšiemu, ešte neplnoletému bratovi hrozí odvlečenie na nútené práce, odvážila sa poprosiť slovenských doktorov dobreže nie pokľačiačky: „Sestru mi už odvliekli, hrozí to aj bratovi, zachráňte ho nejako!“

Keďže oficiálne to boli spojenci Nemcov, bola jej prosba veľmi riskantná. V Mozire podchvíľou niekoho popravili ako nepriateľa.

V bieloruských lesoch bolo veľmi veľa partizánov, ktorí Nemcom škodili, ako sa len dalo a Nemci sa zasa, ako sa len dalo, vŕšili na civilnom obyvateľstve, ženách a deťoch.

„Raz partizáni zabili Nemca,“ spomína pani Tamara. „V meste vzápätí vyhlásili alarm, čo znamenalo, že ľudia museli vyjsť na námestie (a vojaci kontrolovali, či vyšli naozaj všetci), kde postavili šibenicu a pod ňu priviedli mladého chlapca, ktorý si musel sám strčiť hlavu do slučky. Mládenec stojí na stoličke, zaznie povel, stoličku odkopnú a vtom... povraz sa pretrhol. Neskončilo sa to však ako v romantickom filme. Poprava pokračovala. A veľmi kruto – chlapec si musel ísť sám po druhý povraz, aby mohol, na výstrahu ostatným, odvisnúť... Boli to ťažké chvíle. A zostali také aj v spomienke. Mám to pred očami stále, je to vo mne priam zabetónované a nedá sa toho nijakým spôsobom zbaviť. Ani nasilu...“ pani Tamara stíchne, dlho mlčí, utiera si oči, pregĺga slzy.

Čo, keby ju za to, že chcela zachrániť brata pred nútenými prácami, bol niektorý zo slovenských lekárov udal? Dvaja chirurgovia, jeden Slovák, druhý dokonca slovenský Nemec, sa však pri jej prosbe na seba pozreli s otáznikmi v očiach: Čo by sme my mohli urobiť? „Má ešte slepé črevo?“ spýtali sa. „Má!“ potešila sa Tamara. A tak slovenskí lekári pod rúškom diagnózy „akútne slepé črevo“, chlapca akože sledovali, čiže nechali poležať v nemocnici, kým prehrmelo najhoršie a on potom z mesta ušiel.


Útek do neznáma

Ujsť sa podarilo aj Tamare. Zostať v Mozire by pre ňu bolo bývalo nebezpečné, pretože k Nemcom akosi presiaklo, že pracovala vo vojenskej nemocnici a bola povolaná na front. Gestapo ju vnímalo ako nebezpečnú a sledovalo ju.

„Keď sa v štyridsiatom treťom chystali evakuovať časť slovenských vojakov-pacientov, priatelia zo slovenského vojenského štábu ma upozornili, že sa ich na mňa pýtalo gestapo. A sľúbili, že mi pomôžu,“ spomína, ako ju pridelili sprevádzať transport ranených slovenských vojakov.

„Viezli sme sa v dobytčiakoch vyše týždňa, podchvíľou sme zastavovali, pretože trať bola podmínovaná, pacienti ležali na slame... bolo to ťažké pre nich aj pre nás. Keď na mňa potom v Žiline zakričali Tamara, Karol je tu, priam som zamrela. Dívam sa, hľadám môjho doktora v uniforme, ale nevidím. Vari si zo mňa strieľajú? Ale nie. Bol v civile, preto som ho prehliadla. On mňa nie. Čakal na mňa dva dni.“

Zaľúbenie človek utají ťažko. Ešte aj vtedy ťažko, keď je životu nebezpečné. Nečudo, že keď pasažieri zdravotného transportu zbadali na peróne žilinskej stanice MUDr. Šedenku, ktorého ešte pred mesiacom vídavali v Mozire, a skôr vytušili ako zbadali sympatie, ktoré ho spájali so sestrou Tamarou, vedeli – prišiel si po ňu.

Inak ako vytušiť sa ten vzťah nedal. „Ani na rande sme nikdy neboli. Kdeže! Ja ako nepriateľka, on cudzinec, to neprichádzalo do úvahy. Ani len pomyslieť som nemohla, nieto pripustiť, že by sme si boli tak blízko, aby sme spolu randili. Všetko sa odohrávalo za bieleho dňa, pred očami všetkých, a práve preto to muselo byť skryté... Aj sympatie sa prejavovali len akýmsi vnútorným magnetom, bez zaľúbených slov. Skôr pohľadom, božechráň dotykmi, čo i len letmými!“

Magnet, ktorým sa Bieloruska Tamara a Slovák Karol navzájom priťahovali napriek nebezpečenstvu, že za to budú pykať, musel byť silný, ak Tamara privolila ísť s Karolom až k jeho rodičom. Teraz sa už cúvnuť nedalo. Vtiahli ho do vagóna, a keď v Trenčianskych Tepliciach vystúpili, aby sa mohla na toalete prezliecť do šiat, v ktorých by vyzerala ako Slovenka, do Trenčína pokračovali na konskom povoze.


Počul si o tej krásnej Ruske?

Manželia Šedenkovci.
„Sedím, veziem sa do neznáma, duša sa trasie, nie je mi všetko jedno,“ spomína pani Tamara. „Navyše si intenzívne uvedomujem, že tu má vojna inú tvár. Ľudia sa neskrývajú, chodia po uliciach, sú normálne oblečení, sirény nehučia, nič nie je rozbombardované, nikde niet rozvalín... Sníva sa mi? Mám horúčku? Keď sme prišli k ich domu, vošli na verandu, Karol ma zaviedol hore do svojej izby. Sadli sme si, rozprávali, aká bola cesta, ale ja som duchom neprítomná. Viac rozmýšľam, prečo tu nie je nik z rodiny. Čo len bude, ako to bude? Vari až po dvoch hodinách zaklopala na dvere Karolova mama. Objala ma, pobozkala a ospravedlnila sa, že prišla až teraz. Dlho nevedela, že niekto prišiel, pretože so svojou sestrou chystala oslavu – v ten deň mal Karol narodeniny! A potom neverte na osud! (Tiež som neverila, ale čím som staršia, tým som viac presvedčená, že človek prežije, čo je mu súdené...) A keď mama Karolovi povedala, že mu nedáva nijaký darček, lebo ten najväčší, celoživotný si priviedol sám, bolo to ako sen. Ktosi sa ma ujal; začala sa nová etapa môjho života.“

Karolova mama, ktorá vraj bola tou najúžasnejšou svokrou na svete, potom Tamare pripravila kúpeľ, a keď sa obriadila, mohol sa začať slávnostný obed. Pán Šedenka starší, majiteľ stolárskej dielne, pôvodom z moravskej Ostravy, privítal dievčinu z Bieloruska rovnako srdečne ako jeho manželka. Tamara to privítanie doteraz vníma ako úžasné a nezabudnuteľné. Hoci sa nielen radovala, ale aj strachovala – čo len bude?

Predovšetkým bolo potrebné jej pobyt v Trenčíne legalizovať. Veď nemala nijaké doklady. O sovietske prišla, keď vypukla vojna a jediné, čím sa mohla preukázať, boli papiere vydané veliteľstvom posádky v Mozire. V tých však stálo, že po privezení transportu na Slovensko sa má menovaná vrátiť nazad...

Nakoniec sa pobyt akosi vybaviť podarilo. Ktosi vraj chcel Tamaru, ako spomína jej dcéra Irina, v záujme veci dokonca adoptovať. Vyšlo to však aj bez toho a 29. apríla 1944 sa z Tamary Aľchovikovej stala Tamara Šedenková. Krásna Tamara. Pretože hoci ona sama niekedy na odľahčenie vravievala, že jej manžel sa nezaľúbil do nej, ale do jej slepého čreva, skutočnosť tento humorný prímer popierala. Krátko po svadbe sa totiž doktora Šedenku akýsi spolucestujúci vo vlaku spýtal, či počul o tej krásnej Ruske. „Vysvitlo, že tým myslí mamu,“ hovorí MUDr. Irina Šebová, „a otec potešene prikývol: áno, práve som sa s ňou oženil.“


Hory, hory, hory čierne...

 „V lete roku 1944 slúžil Karol v Smrekovici, v stredisku pre dôstojníkov a vojakov, ktorí prichádzali z frontu, bola som tam s ním a tam nás zastihol 29. august. Vojaci vykrikovali hurá, ideme do povstania, dajte nám zbrane, potom sa rozdávala munícia, všade bol veľký ruch. Ja som desať dní na to dostala povolávací rozkaz, aby som ako zdravotná sestra nastúpila k slovenskému vojsku... Manžel sa však hlásil k partizánom, a tak sa znova začalo putovanie pri zriaďovaní vojenských poľných nemocníc. Predovšetkým to bola vojenská poľná nemocnica v Starých Horách, ktorú viedol akademik Šiška, potom aj inde, až sme sa napokon dostali do vojenskej nemocnice v Banskej Bystrici.“

Tam boli Šedenkovci aj v čase zatlačenia povstalcov do hôr a s ďalšími lekármi a sestrami Červeného kríža ustupovali do hôr tiež. S nimi približne tridsať mobilných pacientov. Tamare sa ako v zlom sne opäť, už tretí raz počas vojny, opakovalo mokré, blatisté, studené a hladné putovanie s neistým výsledkom.

„Pršalo, začali sa nálety, nemali sme nijaké zásoby, stúpali sme stále vyššie do hôr, aké som dovtedy nevidela, veď u nás je samá rovina, a tak som ledva kráčala. Máčal nás nielen dážď, ale aj hmla, čím vyššie, tým hustejšia. Darmo som si predstavovala, že ešte meter, a hádam budeme na rovine. Kopec nemal konca. Lenže inam sa ísť nedalo. V doline bombardovali a jediná záchrana bol les. Išli sme teda popri potoku, kam nás nohy niesli. Hladní, smädní, nevedeli sme, ako dlho už ideme, aj pacientom sa priťažilo, lebo prechladli, nohy nás už neniesli. Vraj sme tak šli skoro dva týždne. A keď les konečne začal rednúť, ba zazreli sme aj pole, ozvalo sa ostré: halt!

Okamžite nás obstalo niekoľko Nemcov a kričali: Židia a Rusi! Sú tu takí? S Ruskou Ľudmilou, ktorá s nami šla tiež, pretože milého jej odvelili do Talianska, sme sa seba pozreli a mlčali. Čo ak sa nájde niekto, kto nás vyzradí? Možno nejaký pacient z horúčky... Našťastie, nik neprehovoril. A tak nás všetkých odviedli do najbližšej dediny, myslím, že to bol Svätý Ondrej a zavreli nás v škole. Keď nás rozdelili, chlapov do jednej a ženy do druhej učebne, pýtali si legitimácie. Slovenky strážnych uprosili, aby ich nechali prenocovať niekde v dedine a vzali so sebou aj Ľudmilku. Ja som však zostala sedieť v triede na čečine. Veď kdesi vedľa bol môj Karol.

Nemcovi, čo nás strážil, to však nedalo pokoja. Vraj – prečo nejdem preč aj ja. A ja na to: Ich habe hier Mann. Bohvie prečo, akosi zmäkol zavolal môjho muža a pustil nás do dediny. Ráno sa manžel pokúsil vybaviť takzvaný pasíršajn, bez ktorého sa nedalo nikde pohybovať. Pomohol azda aj jeho civilný oblek, ktorý jediný som na ťažkej ceste neodhodila, ale ochraňovala pre prípad núdze. Núdza nastala, obliekol si ho a poslúžil na našu záchranu. Povolenie na cestu do Trenčína žiadal síce manžel pre mňa, ale úradník sa ho spýtal, či ma nechce sprevádzať. Keď prikývol, že chce, napísal úradník povolenie aj jemu. A tak sme šli. A zasa pešo.“


Stálo to za to

V strede Tamara a Karol Šedenkovci.
Kým manželia Šedenkovci prišli do Trenčína, prešli takmer dva týždne. Nebola to ružová cesta.

Pre Tamaru však nebol celkom ružový ani život bezprostredne po skončení vojny. Po toľkých vysiľujúcich putovaniach v daždi, zime, vlhku, bez jedla a vody, zostala z drobučkej žienky len kosť a koža. Čo ako si ju svokrovci v Trenčíne opatrovali, keď ich Karola podchvíľou prekladali z miesta na miesto, ochorela na pľúca. Z osudovej choroby sa jej pomohol vystrábiť priateľ doktora Šedenku, akademik MUDr. Karol Šiška. Ten akademik Šiška, pod ktorého vedením slovenskí lekári II. chirurgickej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave ako prví v strednej a východnej Európe v roku 1968 transplantovali srdce. V čase Tamarinej choroby, nedlho po vojne bol riaditeľom sanatória vo Vyšných Hágoch, kde ju hneď hospitalizoval. Kde inde ako vo Vysokých Tatrách liečiť choré pľúca?

Mladá žena vyzdravela a za čas, kým si jej manžel, otorinolaryngológ, prehlboval vedomosti a prax v Olomouci a neskôr v Humennom a v Košiciach, starala sa v Trenčíne o svokru chorú na srdce. Karol bol jediný syn a ona to pokladala za svoju povinnosť. Tým skôr, že manželova mama jej bola nielen svokrou, ale aj mamou a kamarátkou. Takou, že sedem rokov, ktoré s ňou prežila, kým nezomrela, Tamaru presvedčilo, že utrpenie, čo ju priviedlo do rodiny Šedenkovcov stálo za to. Na Slovensko prišla s jedným kufrom a batôžkom a budúca svokra vediac, že sa preto mnohí na ňu budú dívať zvrchu, aby ju chránila pred zlými jazykmi, všade rozprávala, že má veľmi bohatú nevestu. Vôbec nedbala na to, že táto krásna žena okrem dobroty, šarmu a pracovitosti nijaké bohatstvo nemá.

Tamara však už vedela, že bohatá predsa len je. Jej bohatstvom sa okrem manžela stali aj jeho rodičia. A to bolo veľké imanie. O to väčšie, že život si od nej vyberal vysokú daň aj po vojne, keď jej prvá dcérka bezprostredne po pôrode zomrela. Potom však porodila ešte dve. Z Natálie sa stala učiteľka angličtiny a nemčiny, Irina nasledovala otca a stala sa tiež otorinolaryngologičkou. V rodine lekára a zdravotnej sestry to bolo celkom prirodzené. V Lučenci, kde sa napokon Šedenkovci usadili, pracovala pani Tamara, ktorá tam žije dodnes, ako vrchná sestra na neurologickom oddelení. Keď však človek počuje jej zvonivý hlas, vie si ju predstaviť aj ako opernú divu. U nich doma sa veľa hralo a spievalo a Tamaru lákalo herectvo. Nakoniec sa však rozhodla pragmaticky. Možno aj preto, že mala ešte sedem súrodencov a chcela sa čo najskôr postaviť na vlastné nohy.


Domov je istota

Z Tamary Šedenkovej stále, aj napriek chorým nohám, ktorými platí vojnovú daň, vyžaruje závideniahodná energia.

„Áno, v mame je snaha a schopnosť prežiť, a ak sa dá, obracať všetko na lepšie,“ hovorí MUDr. Irina Šebová. „Aj to jej zrejme pomohlo vkomponovať sa do krajiny, kde nemala nikoho blízkeho okrem muža, za ktorého sa vydala. Navyše má schopnosť získať si ľudí, priblížiť sa im, byť užitočná a príjemná. To je prístup človeka pochádzajúceho z veľkého národa. My na Slovensku žijeme oveľa izolovanejšie, naše rodiny sú oveľa menšie, kontakty individualizovanejšie (a to čoraz viac), vzťahy u nás nie sú také srdečné. Mama patrí k ženám, z ktorých cítiť niečo pekné, mäkké a spolu s otcom, ktorý bol zasa charizmatický, tolerantný a príjemný človek vytvorila manželstvo a rodinu, ktoré, hoci otec už nežije, mi svojou harmóniou a schopnosťou robiť to, čo bolo treba vtedy, keď to bolo treba (a to vie málokto) doteraz poskytujú veľkú silu. Vedela som, že domov je istota, kam si človek môže kedykoľvek prísť vylízať rany. A myslím si, že mamu ako istotu vnímajú i jej traja vnuci, ktorí sa po otcovej smrti stali hlavnou náplňou jej života.“

Domov je istota a istota je istotou aj preto, že z nej cítiť silu. A na to, aby žena dokázala ďaleko od domova, vytrhnutá z koreňov, vybudovať nový domov a vytvoriť rodinu, treba veľmi veľa sily. Aspoň toľko, koľko treba na to, aby sme z nepriateľov urobili priateľov. A aby sme potom uniesli, ak sa život zvrtne tak, že sa to stane naopak.

Fotografie: Marta Moravčíková, archív Tamary Šedenkovej

Na úvodnej fotografii: Manželia Šedenkovci s priateľmi.


Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
12. máj 2011, 13:21
skoda, ze takymto pribehom venuju nase media len malu pozornost. o tych co len precitaju spravy, alebo predpoveda pocasia vieme skoro vsetko - aki frajeri, ake auta, ako to ma najradsej. o ludoch ktori si to naozaj zasluzia nevieme skoro nic, lebo ponovembrova pakultura nahradila kulturu...
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama