Tragickosť a iracionálna krutosť líbyjskej vojny (1)

Do centra diania v Líbyi sa postavila bojachtivá, podľa všetkého narýchlo pozbieraná a diletantská opozícia, ktorej cieľom sa zdá s podporou zahraničných zbraní, médií a peňazí násilím získať moc v krajine. Neznáme osoby a skupinky, ku ktorým sa pridalo niekoľko figúr prebehlíkov zo súčasnej líbyjskej štátnej moci, záhadne akoby z ničoho vzišli v líbyjskom púštnom piesku a unisono začali byť podporované všetkými západnými médiami a „humanrightistami“. Austrálsky sociálno-kriticky orientovaný filmový tvorca, spisovateľ a žurnalista John Pilger v rozhovore s Farúkom Sulehriom pre internetové vydanie časopisu Viewpoint povedal, že slovo „ľavicový“ sa v súčasnosti v elektronických médiách používa na označenie tých pravicových, ktorí maskujú svoj agresívny (neo)liberalizmus dôstojnou humanitárnou politikou.
 

„Európske“ líbyjské ťaženie

Stalo sa to najhoršie, čo sa mohlo udiať na začiatku druhého desaťročia nášho storočia, ktoré malo len krátko potenciál po viacerých desaťročiach série lokálnych vojen byť desaťročím mieru. Nastupujúci prezident USA sľuboval ukončiť obe veľké hegemoniálne (imperialistické) humanitno-intervenčné vojny (o týchto vojnách pozri Jean Bricmont: Humanitarian Imperialism Using Human Rights to Sell War. New York, Monthly Review Press 2006 – originál vo francúzskom jazyku vyšiel v roku 2005), ktoré rozpútal jeho predchodca, a odstúpil aj od forsírovania kontroverznej globálnej vojny s terorizmom. Obamov reálny postup v oblasti medzinárodnej bezpečnosti, rešpektujúci „dlhodobú pragmatickosť“ zahraničnej politiky USA však vyvoláva čoraz viac kritických podnetov pre diskusie spochybňujúce oprávnenosť udelenia mu Nobelovej ceny za mier v roku 2009, ale aj všeobecnejšej morálno-politickej hodnoty tejto ceny v 21. storočí.

Európska únia sa začala obrazne charakterizovať ako hospodársky obor, ktorý je vojenským trpaslíkom a chce na svet pôsobiť najmä mäkkou silou, lebo „Európania sú z Venuše“. Francúzsky prezident N. Sarkozy sa zrejme začal cítiť Napolenom 21. storočia a chce zopakovať jeho egyptskú vojnu v Líbyi (tu len možno parafrázovať myšlienku Marxa, že historické udalosti sa dejú dvakrát – prvýkrát ako dráma a pri opakovaní sa z nich stáva fraška). Pozabudol aj na špecifickú tradíciu gaullizmu, ktorá sa rešpektovala už vyše polstoročia: nemiešať sa do regionálnych konfliktov, ktoré môžu poškodiť prestíž Francúzska.

V súčasnej líbyjskej vojne sa definitívne stratila stará francúzsko-britská nevraživosť, o čom svedčí aj to, že N. Sarkozymu v líbyjskom ťažení mimoriadne ochotne sekunduje britský premiér D. Cameron. Francúzsko a Veľká Británia vojnou v Líbyi akoby chceli ukázať nostalgiu za zašlými časmi svojho veľmocenského pôsobenia. Vo vojne, do ktorej sa obe krajiny pustili individuálne, cítiť imperiálne ambície bez ohľadu na potrebu európskej integrácie a stability v takom pre EÚ významnom regióne ako je Stredomorie. Celá vojenská operácia tlačí Európsku úniu k USA a ich vnímaniu a riešeniu problémov svetovej politiky.

Nemecko svoj odmietavý vzťah k vojenskej akcii opatrne modifikuje. Postoj ministra zahraničných vecí a vicekancelára Quida Westerwelleho v prípade líbyjskej vojny Washington však podráždil.


Duch NATO nad Európskou úniou

Čím ďalej tým viac sa však ukazuje, že Európskej únii tento typ aktivít nesedí. Predsednícka krajina Maďarsko vo veci líbyjskej vojny neučinilo o nič viac než iné malé štáty – asi ani iné podobné štáty nemajú potenciál na rýchle a razantné riešenie takýchto situácií, čo tiež ukazuje na slabiny spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ. Slovensko možno vďaka svojej premiérke sa k celej veci postavilo tiež zdržanlivo, čo osobne považujem za jeden z najvýraznejších prejavov samostatnosti našej zahraničnej politiky po vstupe do EÚ a NATO.

Žiaľ, práve EÚ utrpela zatiaľ v líbyjskej vojne najviac blamáže. Ukazuje sa, že jej spoločná zahraničná a bezpečnostná politika je v kritických situáciách iba fikciou, napriek tomu, že už má stáleho Predsedu Európskej rady a podpredsedníčku Komisie a Vysokú predstaviteľka únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. V zložitej ekonomickej situácii ťažko nájsť racionálne zdôvodnenie pre tento krok, ktorý bude mať nielen bezprostredné náklady na vojenské účely, ale aj rôzne, dnes nepredvídateľné bezpečnostné dôsledky, spojené s možnou destabilizáciou regiónu, ekonomickým úpadkom, migračnou vlnou a pod.

A tak sa nad zahraničnou a bezpečnostnou politikou EÚ stále vznáša duch NATO, ktoré ju potrebuje pre pokračovanie svojej existencie v duchu washingtonského hegemonizmu.

Líbyjská vojna znovu poukazuje na potrebu dôraznejšieho vytvárania zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ výrazne oddelenej od USA, najmä pri riešení problémov, ktoré sú v blízkosti Európy. Pre NATO však vojna v Líbyi prináša tiež komplikácie a jej dôsledky sa prejavia v jeho vnútornom oslabení i poklese medzinárodnej prestíže. Summit NATO 16. apríla sa skončil bez konsenzu a úspechu...


Ako v rozprávke o džinovi

Peking prišiel s ideou harmonického sveta, kde by malo vedľa seba existovať niekoľko princípov, z ktorých sa ani jeden nesnaží podrobiť si iný. Čína nikdy neviedla koloniálne vojny na západný spôsob a tento spôsob riešenia problému jej nekonvenuje. Západ pri postupe podľa svojho gusta toto zatiaľ neberie do úvahy a svoj model demokracie, ľudských práv a celého fungovania sveta stále ako jediný možný a správny variant vnucuje všetkým ostatným.

Rusko napriek posilňovaniu svojich bezpečnostno-politických ambícií vystupuje zatiaľ len v role druhotriedneho aktéra. Do krutej hry západných veľmocí okolo Líbye síce hovorí, ale je to skôr na doplnenie a spestrenie hlavnej línie deja bez toho, aby to reálne vplývalo na udalosti.

Zdá sa, že sme sa ocitli v arabskej rozprávke, kde ktosi nechtiac vypustil džina z fľaše. Džin sa však zdá byť veľmi zlým a lepšími od neho nie sú ani tí, ktorí ho vypustili, hoci sa zatiaľ všemožne tvária i cítia veľmi istými, že všetko nakoniec bravúrne zvládnu – tak ako v rozprávke. Svet západnej moci a bohatstva, ku ktorému patria tí, ktorí džina z fľaše vypustili, má však iné kritériá pre dobro a zlo ako svet rozprávok a nielen arabských.

Vzhľadom na zložitosť a mnohostrannosť témy Líbya 2011 jednoznačná a stručná odpoveď na mimoriadne dynamicky vznikajúce a rozvíjajúce sa problémy nieto, hoci by sme ich veľmi radi počuli.

Na jednej strane sa od trvania vojny zdá, že všetko potrebné a dôležité bolo povedané či napísané. Na druhej strane čím sú snahy objasňovať a riešiť krízu zjednodušujúcejšie, tým komplikovanejšie budú jej následky. A tie sa, žiaľ, v podmienkach interdependencie procesov a aktérov neoliberalistickej globalizácie môžu dotknúť aj tých, ktorí s ňou nikdy nič nemali do činenia.


Dva okruhy veľkých problémov

V líbyjských udalostiach sa prelína viacero rovín a oblastí problémov. Zaradím ich do dvoch veľkých okruhov, ktoré sa tiež navzájom prelínajú. Prvou je medzinárodnopolitický a druhým vojenský okruh. 

Otázky, ktoré majú medzinárodnopolitický (možno aj globálny) charakter, možno začať sledovať od toho, prečo tak relatívne jednoducho a rýchlo prešla 18. marca 2011 rezolúcia BR OSN č. 1973. Už krátko po prijatí sa objavili rozdielnosti v pohľadoch na možnosti jej realizácie a po mesiaci jej implementácie je jasné, že tento dokument sa medzi mierové skvosty BR OSN nezaradí.

Treba zobrať do úvahy, že 26. februára 2011 bola jednomyseľne všetkými členmi BR OSN prijatá rezolúcia č. 1970, ktorá o. i. uvalila sankcie na Líbyu za použitie ozbrojeného násilia proti protestujúcemu obyvateľstvu. Nespokojnosť Západu živená silnou protilíbyjskou (protikaddáfíovskou) mediálno-politickou kampaňou sa však stále zvyšovala a tak bol vyvíjaný tlak na prijatie novej rezolúcie.

Návrh novej rezolúcie predložili Francúzsko, Libanon (ako nestály člen zvolený v rámci „arabského bloku“) a Veľká Británia. S takou podporou ako prvá rezolúcia sa však už nestretla. Z 15 členov rady ju podporilo desať. Hlasovania sa zdržali piati – dvaja stáli členovia s právom veta, ČĽR a Rusko, ďalej Brazília a India (teda všetky štáty skupiny známej ako BRIC) a Nemecko.

Ako interpretovať túto skutočnosť? Kladie sa najmä otázka, prečo ČĽR ani Rusko nepoužili právo veta. V prvom momente nám napadne, že bezpochyby nechceli, aby boli označené za štáty, ktoré podporujú či dokonca bránia porušovanie ľudských práv a používanie ozbrojeného násilia proti obyvateľstvu, čo bola hlavná mediálno-politická výčitka líbyjskému režimu. Veci sú však viac zamotané.


Rezolúcia OSN, Rusko a Čína

Rezolúcia bola prijatá v časovej tiesni (vytvorenej umelo?) a jej hlavní iniciátori Francúzsko a Veľká Británia (aj s podporou USA) presviedčali o tom, že realizácia navrhovaných opatrení nepovedie k eskalácii násilia a bude slúžiť skutočne len na ochranu bezbranného obyvateľstva pred ozbrojeným násilím zo strany líbyjského štátu. Ľahko sa to povie, ťažšie sa však uskutoční, obzvlášť ak je situácia málo prehľadná. Bombardovaním (tobôž nie takým, ktoré sa preslávilo tragikomickým havlovským prívlastkom – humanitárne) sa zatiaľ mier nikde nenastolil a zabilo sa už príliš veľa nevinných obetí, ktoré za nič nemohli, len mali to nešťastie, že sa ocitli v zóne, ktorú politici, diplomati a vojaci na tento účel predurčili.

Diskusiu vyvolal najmä postoj Ruska, ktorý podľa niektorých medializovaných informácií mohol či dokonca mal byť iný, čo zarezonovalo aj na jeho vnútropolitickej scéne. Vzhľadom na silnú formálnu pozíciu prezidenta RF v bezpečnostno-politickej oblasti sa „aféra“ skončila krátkou výmenou názorov, s tým, že podľa neho bolo všetko v poriadku a tak, ako malo byť. Medvedevovská línia ruskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky je však voči Západu ústretovejšia, ako bola putinovská. O ústretovosti medvedevovského Ruska západnej interpretácii „krvavej Líbye“ svedčí aj pozornosť venovaná téme dopravy Rusov z Líbye v ruských médiách, najmä v televízii.

Jedným z možných ruských pohľadov na líbyjskú vojnu je, že vojna v takej vzdialenosti od Ruska, ako je Stredomorie, ho nemôže bezpečnostne ohroziť. Hospodársky mu dokonca môže prospieť, najmä v dvoch súvislostiach. Prvá je v tom, že dôjde k zvýšeniu cien ropy a k ďalším zmenám na globálnom trhu s ropou (s čím sa v pozadí celej tejto kauzy živo špekuluje) a druhá v tom, že po vojne sa začne ďalšie „obnovovanie a doplňovanie“ zbraní a na tom sa môže podieľať aj ruský vojensko-priemyselný komplex, lebo Rusko sa do vojny vôbec nezapojilo a v regióne má pozíciu „nevojnovej“ mocnosti.

Navyše načas môže líbyjská vojna odpútať pozornosť od jedného z najväčších bezpečnostno-politických problémov Ruska – situácie na severnom Kaukaze. Chyba lávky však spočíva v tom, že podobný precedens – odsúdenie neadekvátneho použitia ozbrojeného násilia voči vlastnému obyvateľstvu – odteraz už nie je vylúčené použiť niektorými subjektmi (hoc aj neštátnymi, mimovládnymi) napr. v prípade ruského postupu v Čečensku. Samozrejme, podobná rezolúcia sa v skutočnosti neprijme, lebo RF ju bude vetovať, ale komplikácie to môže vyvolať veľmi veľké. Azda aj toto podnietilo Vladimira Putina kriticky sa vyjadriť k rezolúcii č. 1973, keď označil spôsob jej napĺňania za novodobú križiacku výpravu.

Postoj čínskej diplomacie k problému možno vnímať aj cez prizmu koncepcie harmonického sveta. Ak si Západ ako jeden z princípov v súčasnej svetovej politike myslí, že týmto spôsobom problém vyrieši, nech koná. Okrem toho je ČĽR často obviňovaná z podpory nedemokratických režimov v Afrike a z presadzovania v nej svojich „zištných“ záujmov.

V prípade vetovania navrhovanej rezolúcie by sa to hneď klasifikovalo ako podpora Kaddáfího a dá sa predstaviť mediálno-politická kampaň, ktorá by sa na margo toho spustila. Čína sa však tiež pustila do evakuácie svojich občanov zamestnaných v Líbyi – predpokladala ďalší vývoj udalostí smerom k eskalácii násilia a teda evakuácia nebola ani evakuáciou pred Kaddáfího silami, ale pred potenciálnou intervenciou Západu?


Trestná výprava na koloniálny spôsob

V politickom chvate a zhone, pri veľmi povrchnej znalosti skutočnej situácie, na základe nejasných, nepotvrdených informácií a po silnej (elektronicko)mediálno-politickej príprave (s prvkami manipulatívnosti) sa teda prijala vágna a dnes možno povedať aj bezprecedentná rezolúcia BR OSN č. 1973, ktorá umožnila prikročiť k masívnym vojenským akciám. Udalosti, ktoré sa zbehli pri jej realizácii, dávajú za pravdu skeptikom a poukazujú na jej protirečivosť, čo na autorite OSN a jej Bezpečnostnej rade nepridá.

Rezolúcia umožnila novú podobu (vzor?) interpretácie medzinárodnoprávne komplikovaného a nejasného fenoménu bezletovej zóny, v rámci ktorej sa dajú uskutočniť aj ďalšie kroky vojenského charakteru, okrem priameho vstupu cudzích vojsk na územie Líbye. Krátko po svojom začiatku však operácia začala pripomínať trestnú výpravu na koloniálny spôsob, ktorá neveští nič dobré.

V pozadí však môže byť aj snaha Západu odpútať pozornosť od vojny v Afganistane, kde sú možnosti koalície USA/NATO už v koncoch. „Spojenci“ môžu reálne uvažovať len o jednom variante ukončenia afganskej vojny – odchode či ústupe, ktorý sa bude zdať čestný voči sebe samým i Afganistanu – ale jeho podobu ani čas zatiaľ nevedia stanoviť. Nahralo duo N. Sarkozy – D. Cameron (zámerne či nechtiac) na smeč neokonzervatívcom v USA, ktorí prežívajú aj v Obamovej administratíve?

Iracionalita konania týchto aktérov sa meritórne prejaví vtedy, ak sa opýtame, koľko bude celá operácia stáť a kde sa na ňu nájdu peniaze, keď ani rozpočet jedného zo štátov nemá nazvyš a šetria všade, kde sa len dá – nielen na študentoch, nezamestnaných, invalidoch, penzistoch a pod. ale aj na vojenských výdavkoch. Okrem toto by sa nemalo zabudnúť na to, že ťažkosti najmä britských ozbrojených síl kvôli Afganistanu narastajú, ale vláda Jeho Veličenstva sa odhodlá na ďalšie vojenské dobrodružstvo. A tak nečudo, že už po krátkom čase jej chýbajú piloti, ale aj lietadlá pre akciu a čo sa stane ak dôjdu aj peniaze? Na posmech pritom vyjde nielen Veľká Británia a Francúzsko, ale aj EÚ, ktorej sú členmi.

Iracionalita celej akcie sa preukáže však naplno až vtedy, keď sa bombardovanie Líbye skončí (podobná akcia NATO v Juhoslávii v roku 1999 trvala 78 dní). Čo vlastne bude tým bodom (stavom), ktorý bude znamenať koniec vojenských akcií, momentálne nevieme.

Bokom ponechám rozvíjanie úvah o tom, že rozpútanie vojny proti Líbyi súvisí so snahou dostať sa k jej ropným zdrojom, ktoré existujú v rôznych variantoch. V tomto kontexte nebol asi 7. apríla náhodný ani britský letecký útok na naftové polia. Podobne je čudná aj snaha umožniť vývoz líbyjskej ropy silami povstalcov, pri čom sa angažuje Katar, ktorý ako jediný arabský štát sa priamo zúčastňuje (dvomi podľa iných údajov až štyrmi lietadlami) na tejto vojne.

Autor je vysokoškolský pedagóg

Pokračovanie článku nájdete tu.

Tretiu časť nájdete zasa tu.

Ilustračné foto: William Murphy, sierragoddess a Kenny Holston