Apatická spoločnosť je odkázaná na svojvôľu mocných
Apatiu sprevádza hlboká nevšímavosť a letargia, ktorá je spôsobená prebytkom rôznych negatívnych informácií, ktoré sa striedajú čoraz rýchlejšie a pôsobia na nás v týchto veľkých množstvách ako jed. Res publica stráca vitalitu, veľké filozofické, politické alebo vojenské otázky vyvolávajú približne rovnakú nenútenú zvedavosť, ako akákoľvek drobná udalosť. Pre kapitalizmus je ľahostajnosť ideálnou živnou pôdou pre rôzne ekonomické a sociálne experimenty, ktoré sa stretávajú len s minimálnym odporom občanov.
Táto prázdnota, plná ľahostajnosti, však nemá nič spoločného s pasívnym nihilizmom a jeho pochmúrnou záľubou vo všeobecnej márnosti. Nietzscheho „radostná“ zvesť mŕtveho Boha naberá na obrátkach. Veľké idey a ciele sa strácajú a nám je to jedno. Vládne presýtenie, preinformovanosť a izolácia. V čase, keď je osobná autentickosť nahrádzaná informáciami, sa konzumácia jógy, psychoanalýzy, Zumby, zenu a podobných metód stáva novým obžerstvom.
Ako živé mŕtvoly
Žijeme sami pre seba, nestaráme sa o svoje tradície, ani o tých, ktorí prídu po nás. Vytvárame si existenciálne vákuum, ktoré sa stáva symptómom a symbolom našej modernej doby. Maslow ho charakterizoval ako „metapatológiu“, ktorá vzniká vtedy, keď nie sú dlhodobo uspokojované naše meta-potreby, teda potreby sebarealizácie a sebapresiahnutia. Nastáva odcudzenie, strata zmyslu, apatia, únava, pocity márnosti a napokon aj strata viery vo vyššie hodnoty. Potreby identity, vzťahu, či transcendencie nie sú samostatnými prvkami nášho bytia. Sú navzájom od seba neodlúčiteľné a mali by byť uspokojované, v ideálnom prípade harmonicky.
V skutočnosti je však niektorá z týchto potrieb inferiórna, kým iná zase dokonalejšie naplnená. Ak je niektorá zo základných existenciálnych potrieb sústavnejšie neuspokojovaná, môžu nastať patologické zmeny. Spôsob ich napĺňania je zároveň aj kritériom sociálneho a psychologického zdravia. Pocit vnútornej vyprahnutosti a prázdnoty však presakuje stále do vyšších vrstiev Maslowovej pyramídy potrieb. Od fyziologických, cez potreby bezpečia, uznania až k potrebe sebarealizácie. Jednoducho povedané: dnes už si nevystačíme len s chlebom a vodou, ale radi si prikúpime nejaký ten ezoterický, či iný kurz, najnovší druh iPodu, alebo dovolenku okolo sveta.
Ešte aj priestor vzájomnej ľudskej rivality postupne nahrádza akýsi neutrálny vzťah, kde je ten druhý zbavený významu a už nie je ani sokom či nepriateľom, ale je to niekto, kto je nám úplne ľahostajný, bytosť bez podstaty, podobne, ako sú napríklad postavy H. Hesseho. Tie sa bez hlbšej motivácie zaujímajú o veci, ktoré sú aktuálne v móde a ktoré sa rýchlo striedajú. Nevýrazná spoločenská sféra je potom už len odrazom nášho slabého a ľahostajného Ja s ochabnutou vôľou, ktoré sa podobá skôr na živú mŕtvolu, než na bytosť, prekypujúcu životom. Apatická spoločnosť bez prejavenej vlastnej vôle je následne odkázaná len na svojvôľu tých mocných. Byť zodpovedný znamená uvedomiť si, že naše konanie má aj nejaké následky. Aké následky bude mať však naše nekonanie? Až pokiaľ budeme posúvať svoje vlastné hranice nečinnosti?
Pasívne bábky v rukách režimu
Aby sme dokázali vidieť farbu, potrebujeme správny kontrast. Na základe kontrastu uvidíme vždy niečo iné. Je iné, keď je biela na čiernom pozadí a úplne inak už pôsobí na žltom. Podobný princíp platí aj v živote. Nachádza sa všade, kam sa pozrieme. Aby sme pochopili svetlo, potrebujeme poznať aj tmu. Potrebujeme si odžiť utrpenie, aby sme si potom vážili šťastie. No dokedy ešte vydržíme fungovať len v jednom póle?
Mnohým ľuďom lezie na nervy to, čo sa odohráva na politickej scéne, no ich reakcie sú väčšinou také, že sa pred ňou uzatvoria do civilnej ulity svojich súkromných príbytkov, v ktorej jedinej sú schopní nejakej akcie. Z istého uhla pohľadu je takýto pasívny postoj samozrejme pochopiteľný, no akonáhle mu pridelíme iné pozadie, tak sa problém ukáže v inom svetle. Ak vychádzame z toho, že politika je len zrkadlom celej našej spoločnosti, tak všadeprítomná apatia a nevôľa nás napokon dostihnú aj v bezpečnom úkryte našich vlastných domovov. Očakávame vonkajšiu revolúciu, ale pokiaľ sa neodohrá najskôr v našom vlastnom vnútri a nebude mať podobu revolúcie osobnej zodpovednosti, nikdy sa naozaj nič nezmení. Musí nás to zasiahnuť, musíme sami pocítiť ako veľmi deštruktívni dokážeme byť, lebo pokiaľ sa nad svojou vlastnou deštruktivitou nezdesíme, budeme ju vidieť iba mimo seba.
Návrat k obsahu a zmyslu vedie aj cez zrieknutie sa „omamných látok“, ktoré ponúka hlavne svet médií, ktorý neustále atakuje naše vedomie aj svedomie pôsobením rôznych informácií, ktoré utlmujú a trivializujú myslenie aj vôľou. Dnes už človek nemá hľadať seba ani svoje miesto vo svete či v spoločnosti, už nemá rozlišovať medzi dobrom a zlom, už nemá hľadať pravdu o sebe a o svete, už nemá hľadať a tvoriť nejaké hodnoty, už má byť len pasívnou bábkou v rukách systému.
Dobrovoľná ignorancia
Celý ten slaboduchý vietor sa zlieva do jedinej výzvy: zabudnite na predkov, nespomínajte, zahoďte svedomie a pamätajte len na prospech a zisk. Situáciu dnešného človeka pekne vystihol aj J. Pauer: “Človek, táto marioneta vo fraške demokracie, náchylný k akejkoľvek sugescii, môže si vyberať medzi „svojimi“ kandidátmi, môže si písať a schvaľovať zákony, a ani nepostrehne, že je pripravený akceptovať autokraciu, ktorú žiadny zákon neobmedzí. Ani zákon hlavy, ani „zákon“ srdca...“ Máme stále viac zákonov, ale čoraz menej práva a spravodlivosti. Manipulatívne zaobchádzame s hodnotami, čo vedie k ich zvráteniu. Komunikujeme síce rýchlosťou blesku, no strácame svoju minulosť.
Neochota klásť si niektoré životné otázky môže byť aj druhom psychologickej obrany. Veď keď sa nebudme na nič pýtať, keď nebudeme premýšľať a budeme aj naďalej zhypnotizovane hltať všetko, čo nám svet ponúka, tak si budeme aj naďalej namýšľať, že žiadnu zmenu vlastne nepotrebujeme. Lenže nie sme zodpovední len za to, čo robíme, ale sme zodpovední aj za to, čo neurobíme...Kam až nás môže táto dobrovoľná ignorancia dostať?
Ilustračné foto: Dawn Ashley
Reagujte na článok
Komentáre
Teraz však zažíva najmä naša slovenská spoločnosť bolestivý šok z toho, že po páde socializmu nenastal raj ako bolo sľubované, ale po vyše dvadsiatich rokoch sa k moci dostali ešte horší a oveľa mocnejší a zvrátenejší vagabundi (vôbec tým nemyslím oficiálnu vládu a parlament- to sú len ich sluhovia), ktorí dokážu ovládaním médií manipulovať mysľami ľudí, vedia si kúpiť verejnú mienku ( to, čo bolo kedysi považované za zvrátené je dnes uznávané, správanie sa, ktoré bolo považované za nemorálne je dnes "módne" a definované ako úspešné) a ovládajú ekonomiku i spoločenské inštitúcie.
Iste, aj v minulosti to tak bolo, michal, Tvoj optimizmus z toho pramení, lenže vždy tu bola generačná pamäť ľudí, dnes sa generácie medzi sebou odcudzili, starcom neveria ich päťdesiatročné "deti", tým už nerozumejú ich tridsaťroční "synovia a dcéry" a tých zas neposlúchajú ich desaťročné decká, žijúce si už svoj mikrosvet tv-filmov a pc-hier mimo reality.
Viete, fašistická totalitná moc aplikovaná nemeckou správou nad podnikmi a ekonomikou, nemeckým zapojením slovenskej armády do vojny na Ukrajine či inde, posielaním spoluobčanov na smrť iba pre inú národnosť, zvrátenou ideológiou "nadčloveka", tá vyvolávala ten odpor, ktorý bol vyjadrený v Slovenskom národnom povstaní všetkými politickými silami slovenskej spoločnosti.
A to napriek tomu, že v kinách (vtedy masmediálnemu pôsobeniu podobnému na úrovni doby ako sú dnes tv-médiá) ukazovali večne víťaziaceho ríšskeho vojaka, usmiate šťastné tváre rodín v ríšskej domovine i úspechy nemeckej (rozumejte - ríšskej, aby som neurážal súčasný nemecký národ) vedy a techniky.
Dnes nám médiá zobrali akosi vieru v budúcnosť,pozrite sa na ostatný článok tu na webe slova, ako ťažko sa hľadá perspektíva do budúcnosti:
Ešte aj vynikajúce dielo polemizujúce s ideológmi globálneho kapitalizmu propaguje web nového slova tak tragickou otázkou o konci histórie, že človek "by skočil najradšej z okna" a vôbec nekorešponduje s obsahom knihy.
Ergo, máš dosť pravdy,michal, chyba je niekde v nás, položili sme sa...
Naši anglickí učitelia nás predsa k tomu viedli:
Ozrejmiť si, nad čím mám kontrolu a čo dokážem zmeniť, tak to sa zmeniť snažím.
Ozrejmiť si, na čo mám vplyv a na to vplývať.
Preskúmať, čo je mimo môjho vplyvu a vyrovnať sa s tým, že ak to nezmením, ak to neovplyvním, tak to prijmem ako fakt.
A ak sme obaja boli "naočkovaní" učiť sa ďalej celoživotne, tak vieme, že človek dokáže svojim životom kráčať pozitívne naladený a vytvárať hodnoty práve preto, lebo si vytvorí proaktívny prístup - na rozdiel od reaktívneho prístupu, ktorý je charakterizovaný vždy len reakciou na niečo, čo sa už odohralo alebo odohráva.
Byť krok vpredu.
Naša spoločenská apatia vychádza skutočne teraz zo šoku, že po 21 rokoch od prevratu (nepomôžem si, s odstupom času a po vyčistení javov majetkového prevratu a politických i morálnych zmien mi iný pojem nepasuje k Novembru 1989) sa nachádzame celkovo ako spoločnosť i ekonomika v horšom stave než vo východiskovej situácii v roku 1990.
A mnohí iba reagujú, správajú sa reaktívne, teda podliehajú apatii.
Díky, Michal, za chvíľu filozofického zamyslenia sa.