Diktatúra konzumu

Všadeprítomnosť zvodných supermarketov a nákupných centier, ktorá je posilňovaná médiami, prevracia svojbytnosť myslenia na informácie a reklamu, z ktorých následne vyrába tovar. Bytostná forma poznávania sa mení na modus vlastníctva a redukuje kultúru, vzdelanie aj umenie na politické funkcie. Pokračuje ďalej a v snahe urobiť z nich prostriedky ovládnutia a spotreby ich zvecňuje na tovar a tak v nich zhasína akúkoľvek iskru života. V čisto účelovom vzťahu k umeniu, kultúre a vzdelaniu, sa všetko mení na predmet.

Televízia a iné média sa stávajú reklamnými plagátmi nevedomosti, podľa ktorých sa stravujeme, obliekame, liečime a napokon aj uvažujeme. Uvažujeme však len v hraniciach vypestovaného podmieneného reflexu. Média otupujú človeka a diskusiu o domácich či svetových udalostiach sa snažia usmerniť na najnižšiu intelektuálnu úroveň. Sociálny status sa meria dobou „exhibície“ na obrazovke. Kto nie je exponovaný v médiach, stráca sociálnu dimenziu. Konzumno ziskuchtivá mentalita zaklína všetko do jagavých, ale mŕtvych vecí a predmetov, aby prehlušila prázdno a strach z neistoty. Vedomie je sústavne atakované pôsobením vizuálnych informácii, ktoré utlmujú myslenie a ponúkajú na všetko hotové riešenia. Človek si nasadzuje masku, ktorá má vzbudzovať istý dojem, prípadne má zakryť duševnú vyprahnutosť. Potom v nej behá od plota k plotu vo svete mediálnej ohrady a naráža  na vlastnú ilúziu slobody.

Chlieb a hry si rímski občania žiadali od cisára po tom, čo prišli o svoje politické práva. Síce odvtedy už uplynulo niekoľko storočí, ale aj dnešného človeka držia moderní „cisári“ na uzde vyššími či nižšími hrami, podľa toho, na ktorom schodíku spoločenského rebríčka sa nachádza. Akoby život spočíval v najnovšom aute, pracom prášku, či v prehýrenej noci celebrít. Spôsob života vnútený ideológiou kultu spotreby zbavuje život autentických hĺbok. Veľa ľudí už nevníma svoje konzumné návyky a nerozoznáva svoje skutočné potreby. Mentalita spotreby nás núti odhadzovať staršie, často krát ešte fungujúce veci. Tie si kupujeme jednoducho preto, lebo sú novšie a nemusia byť ani lepšie, či kvalitnejšie. Všadeprítomný konzum definuje nakupovanie ako najväčšie dobro.

V kultúre konzumu má človek cenu len vtedy, keď je ešte použiteľný a využiteľný ako prostriedok k niečomu. Už v roku 1785, čiže pred  viac než dvesto rokmi, pred niečím podobným varoval Kant. Poukazoval na to, že človek je účelom sám o sebe a nemá byť používaný iba ako prostriedok. Formuloval tak požiadavku úcty k človeku a tiež sebaúcty. Ani seba samého nemá človek zneužívať. Takmer v každej ústave je zakotvená zásada nedotknuteľnosti dôstojnosti človeka. Kam sa však táto dôstojnosť stráca? Potrebujeme ešte vôbec ľudskú dôstojnosť, alebo už potrebujeme ľudí len ako spoluhráčov v tomto scenári spredmetňovania?

Všetci trpíme istým typom spoločenskej perverzity. Umŕtvujeme to, čo je živé a oživujeme to, čo je mŕtve. Spredmetňujeme ľudí a oživujeme predmety. Táto myšlienka, ktorú Kant vyjadril pred viac než dvesto rokmi, je aj dnes veľmi aktuálna. Ak jej nedokážeme vytvoriť miesto v našom vedomí, naša ľudská perspektíva sa pokriví, alebo sa celkom vytratí. Potreba výzvy na obranu ľudskej duše pred egoistickou svojvôľou konzumu je ešte nástojčivejšia zoči voči utlmovaniu nášho myslenia najsilnejším médiom, propagujúcim spotrebu – televíziou. V hypnotickom stave vedomia prestáva človek autenticky hodnotiť informácie, ktoré mu televízia odovzdáva. Podsúvané podnety, názory a postoje následne formujú jeho svetonázor, vďaka ktorému sa celkom nenápadne identifikuje so stále početnejším stádom v mediálnej ohrade. Najhoršie na tom je, že si to ani len neuvedomuje.