Všetci sme potomkovia Kainovi

Sú dve večné témy, ktoré patria k Juríkovi. Poľná ulica a rodný Bánov.

Jurík sa totiž narodil v Bánove, hoci vyrastal v prostredí starých bratislavských rodinných domcov remeselníkov a bulharov blízko Ondrejského cintorína, Medickej záhrady a cez ulicu aj starej štreky a Malej stanice, a rovnako starých trojposchodových nájomných domov postavených pre rodiny robotníkov poschádzaných sem z celého Slovenska. Do jedného z nich sa nasťahovali aj prišelci z Bánova, otec hlavného hrdinu románu železničiar, vojak Rýchlej divízie na Ukrajine, partizán, odborár, a syn, ktovie čo – nedozvieme sa to ani z románu – aby napokon obaja (otec aj syn) zamiešali karty v literatúre. Jurík-otec sa stal významným riaditeľom Vydavateľstva Práca a Jurík-syn významným slovenským spisovateľom. Že akým významným, o tom podáva svedectvo aj jeho najnovší postmoderný román, v ktorom autor majstrovsky mieša životnú realitu a svoje sny a fabulácie v deji bez dejovej osnovy, aby napokon čitateľovi vyjavil všetko to podstatné o živote a o tom, čo sa na Poľnej ulici päťdesiatych a šesťdesiatych rokov mohlo stať, ale trochu i to, čo sa o ňom, o Juríkovi,  vie, tuší a rozpráva, ale aj nevie a ani netuší, hoci – rozpráva sa jednostaj.

Juríkov román je bohato sfarbená freska životných osudov niekoľkých ľudí z Poľnej ulice a neveľa ich blízkych, o ktorých autor cez hlavnú postavu bez mena a priezviska rozpráva príbeh o tom, čo s nimi zažil, a prečo sa, vlastne už starec, vybral zabiť najlepšieho priateľa z detstva a mladosti, Sula, čo bol dôvod, prečo sa v spoločnosti mladej šermiarky vydal na turnaj až tam, kde emigrant Sulo prepychovo žil – do Argentíny.

Ľuboš Jurík
Román sa začína v Buenos Aires.

Prečo si autor pre časť svojho príbehu vybral práve Argentínu, je jasné: súvisí to s Bánovom a majstrovsky spracovanou rodinnou ságou hlavného hrdinu. Či aj s autorom, nechajme na čitateľa, no jasné je ešte čosi iné: aj Juríkove fabulácie a snové deje sú do nádherných a farebných literárnych obrazov posplietané naozaj majstrovsky.

Takže prečo Argentína?

Po prvé dedo hlavného hrdinu Vincent, sedliak a zlodej koní rodom, piavský hrdina z donútenia, železničiar postavením a veľký rozprávač náturou, áno, akurát tam kedysi kdesi v Patagónii aj spolu s kamarátom Floriánom z Bánova chcel zarobiť čosi v striebornej bani, ktorá ich ale oboch zasypala, a potom, keď už ostali nažive, zbohatnúť aspoň na kožiach krokodílov, až napokon priateľa Floriána krokodíl zožral, čím sa zároveň uzavrel sen o bohatstve aj príbeh kamarátov ako sokov v láske. Typicky juríkovské. Či a čo je ozaj aj pravdivé, to ostáva otázkou celého príbehu. Jurík necháva čitateľa v napätí už aj tým, že neunavuje dejovou dôslednosťou, zato dôsledne prelína deje, v ktorých sa udeje všetko a pointa nezanikne – zrada aj podlosť, priateľstvo i podraz, socializmus aj eštebáctvo, revolúcie a vytriezvenia, malé a veľké hrdinstvá, história i snívanie a veľa, veľa erotiky. Všetko to spojené v majstrovskom literárnom texte, pre ktorý je charakteristické práve to, že čitateľ s obdivom prijíma každú jednu úvahu a vetu a na každú ďalšiu sa úprimne teší.

Ešte čosi je isté. Bez Bánova a čriepkov z (juríkovskej?) rodinnej ságy by román nebol úplný. Už pradedo patril k tým sedliakom z juhu, čo mali guráž zlodejov koní, drzosť pašerákov, prefíkanosť a fortieľ hazardných hráčov. Nosili v hlave sen, v srdci iskrenie,  v povahe risk, no a v nohaviciach ekrazit. Preto sa v bánovskej sedliackej ságe mohla ocitnúť grófka Ilona, verná žena pradeda, ktorú (si?) získal potom, čo v Pešti v kartách vyhral toľkú kopu peňazí, že mohol postaviť bánovský kaštieľ, a nestratil ju, ani keď ho v kartách prehral v Monte Carlo. Ktovie, či to tak bolo. Dedo Vincent to tak rozprával. A autor románu dodáva: Počúval som deda a vravel som si: z akého cesta je miesený človek? Koľko osudov je v ňom premiešaných? Koľko pováh, koľko charakterov, koľko príbehov?

Ešte jedno je isté – Jurík aj dnes a akurát po tejto línii potichu a stále hľadá svoje modré korene, hoci by nemusel: aj ako potomok bánovských sedliakov je Ľubo výnimočný spisovateľ.

Po druhé je to autorov vyhranený vzťah k Južnej Amerike. Sám hovorí: „Neznášam tento temný, páchnuci kontinent, ktorého jedinou prednosťou je jeho veľká vzdialenosť od Európy a dobrí spisovatelia.“

A tak sa Jurík vo svojej hlavnej postave vyberie tam, kde by to, súdiac podľa neho, svedčalo aj vražde najlepšieho kamaráta. Toho lotra Sula, ktorý nádejného vraha z Poľnej ulice v živote neraz využil, zneužil, podrazil, znemožnil, ogabal aj zradil, aby potom zmizol, no posledné dni života strávil akurát s ním, so svojím najlepším kamarátom z detstva a mladosti, ktorý ho do Buenos Aires prišiel zabiť.

Román sa začína vetou: Nemohol tušiť, že o pár minút bude mŕtvy.

Kým sa tak stane (alebo nie?), stretne sa hlavný hrdina aj s preludom dávnych čias – s pánom Markom, Sulovým otcom, krajčírom zo starej školy a starých čias. Odrazu, z ničoho nič, sa pán Marko, čo emigroval oveľa skôr ako jeho nevydarený syn, objaví v krčme v Buenos Aires práve vtedy, keď hlavný hrdina, popíjajúc sekt, druhá ruka vo vrecku saka a v nej revolver, zaujato uvažuje, ako a kde zabije Sula, až odrazu tu, nebadane a potichu pribudne v kaviarničke pán Marko, záhadne sa pod tie svoje tenučké pestované fúzy a lá Clark Gable usmieva, aby vzápätí bez pozdravu, z ničoho nič, opäť zmizol. Zmizla s ním nie len prešporská noblesa, ale aj kus života Poľnej ulice, no to už vtedy, keď ho v nej zrazu nebolo.

Prečo sa starý krajčír objavil práve v Buenos Aires?

Aby zachránil syna, ktorého nemal rád, alebo aby ochránil jeho kamaráta pred smrteľným hriechom? Hlavný hrdina odpovie sám.

A čo ešte je úplne jasné?

1. Že Jurík napísal pútavý román, v ktorom neobišiel žiaden z frustrujúcich okamihov éry dnešných šesťdesiatnikov a sedemdesiatnikov, čiže ani úskalia diktatúry proletariátu a reálneho socializmu i socializmu s ľudskou tvárou a ruských tankov v uliciach Bratislavy  v šesťdesiatom ôsmom, a to aj so sprievodným znakom starého režimu – strachom, eštebáctvom a donášačstvom; no neobišiel ani frustráciu z režimu nového, demokratického, slobodného, ktorý však ktovie prečo prišiel na svet chorý na zlodejstvo, surovosť, podlosť, lož a pretvárku, hoci sme si sľubovali lásku; a v snovej fabulácii autor neobišiel ani to podstatné, čo sprevádza človeka, vždy keď, sám frustrovaný, bojuje o prežitie, o holú existenciu – chybná morálka, zlyhanie, chorobná prispôsobivosť a temer vždy aj cesta ľahšieho odporu ako jediné riešenie. Božemôj, aké ľudské... Áno. Lebo všetci sme potomkovia Kainovi.

2. Že Jurík napísal majstrovské dielo, v ktorom sa sám vystavil podozreniu z eštebáctva, hoci s ŠTB nikdy nespolupracoval, čo jeho hlavný hrdina áno, a to iba preto, aby ako autor dokázal formulovať svoj základný postoj k ľuďom, ktorí zlyhali – že každý z nich si zachraňoval holú existenciu, teda že inak konať vari ani nemohol. A kto tvrdí, že by odolal, zväčša (až na výnimky) iba pózuje, podlo zneužívajúc, že pred takou voľbou nikdy nestál, a ak by bol stál, že by nemohol zlyhať, čo je zrejme nezmysel – lebo všetci sme potomkovia Kainovi. A preto nesúďme, každý mal svoj dôvod, odkazuje implicitne Jurík.

3. Že Jurík napísal báječnú knihu, v ktorej sa vystavil podozreniu z úmyselnej vraždy kamaráta, hoci sám by neublížil ani muche, citlivý chovateľ tu zebričiek a tam zasa z mäsa a kostí neliterárneho leguána, o ktorom vravieval, že ten nemusí povedať nič, lebo vie všetko, však má 60 miliónov rokov.  No ako hlavná postava už mal nabitý revolver. Stlačí kohútik? Stlačíme kohútik s ním? Všetci sme potomkovia Kainovi.

4. Že Jurík napísal zaujímavé postmoderné dielo, v ktorom sa hlavný hrdina vyznal aj z pocitov človeka, ktorý nezvládol auto a pri havárii zabil druhého z trojice svojich najlepších priateľov, Šimona, za čo hlavná postava románu po celý život pyká výčitkami svedomia a napokon jeho stratou, no to azda už dávno predtým, vari už vtedy, keď Šimona podvádzal s jeho vlastnou ženou a pýtal sa ho nástojčivo, priateľsky a vždy s proletárskou  otvorenosťou, aké je to byť židom. Hlavného hrdinu čaká súd a väzenie. No odrazu je tu zloduch Sulo a ponúka riešenie. Blázinec a beztrestnosť za podpis pod spoluprácu s ŠTB. Hlavný hrdina podpíše, poslúži, no prekliatie Fausta je tvrdé: Sulo a jeho kumpáni sa objavia aj počas novembrovej revolúcie ´89, ktorú hlavný hrdina víta a podporuje. Potom sa Sulo objaví znova, to keď hlavný hrdina podniká, ale na „dobrú“ radu najlepšieho kamaráta z detstva príde o všetko, aby si to všetko kdesi v Argentíne užíval – Sulo.

Nie je to na zabitie?

Čo dodať? 

Autor sám okolo smrti ani len nechodil a svedomie má (má?) čisté, a to je pre Juríka príznačné: natoľko rozumie ľudskej duši, že vie úplne ľahučko pomenovať každý jej poryv. Či už dobrý alebo zlý. Aj preto táto kniha môže byť a je odkazom generácii rovesníkov a posolstvom generácii novej, aby sme všetci vedeli, kým sme.

Áno. O tom je tento román, o tom sú Juríkove fabulácie, snové obrazy aj hĺbavé úvahy, ktoré nám nastavujú zrkadlo s kritickým vedomím, aby sme nikdy nezabudli na to podstatné, že všetci sme potomkovia Kainovi.

Autor je publicista