Hrozí nám vojna? (2)

Afganistan ako model pre budúcu činnosť NATO je pre mňa odstrašujúca predstava. Dostali sme sa  do vojny, ktorú nemôžeme politicky vyhrať. Denne sa v nej diskreditujeme zabíjaním civilistov. A to v okamihu, keď sa Európa stáva slabšou súčasťou svetovej rovnováhy! Naši potomkovia zdedia predstavu o Európe ako o barbarskom kontinente, ktorý vyvražďuje civilistov v Afganistane.
Počet zobrazení: 3067
dnes_2.JPG

Kosovo môžeme vnímať ako strategický bod Európy. Snáď aj preto tam prebehol konflikt...

Okrem tradičného peloponézskeho videnia rovnováhy sú ďalšou chybou geopolitické stereotypy. Príklad zo strednej Ázie: V druhej dekáde 19. storočia Rusko podpísalo s Perziou zmluvu, ktorá mu umožnila mať vojenské loďstvo v Kaspiku. V Británii dospeli k názoru, že si Rusi dláždia cestu na Indiu, a vstúpili do Afganistanu. Odvtedy sa v Afganistane bojuje. Vznikol totiž geopolitický stereotyp, že to územie je nesmierne strategicky cenné. Pritom je to nezmysel.

Balkán bol v minulosti významný, no udiala sa zmena. Oblasť východného Stredomoria je kolíska toho, čomu zvykneme (nepresne) hovoriť európska kultúra. Do okamihu, keď na sklonku stredoveku padol Konštantinopol. Vtedy sa ťažisko presúva na západ. Ale zostal tu geopolitický stereotyp. Teda, ak dnes hovoríme o Balkáne ako o citlivom podbrušku Európy, je to preto, že mal tento význam v staroveku a stredoveku. A možno preto, že sa tu v určitom období odohral  podružný konflikt Osmanskej ríše so strednou Európou, čiže s Rakúskom-Uhorskom. No v tej dobe už ťažisko Európy ležalo na západe, v Holandsku, v Španielsku, v Portugalsku, vo Veľkej Británii.    

Dnes už má Balkán iba symbolický význam. Je ale celkom jednoznačný: ak Západ bez ohľadu na medzinárodné právo bombarduje Bosnu a Juhosláviu, znamená to, že medzinárodné právo neplatí pre silnejšieho. Od roku 1998, v období americkej hegemónie, odskúšali tri krajiny (Pakistan, India, Severná Kórea) jadrovú bombu. Mali totiž pocit, že medzinárodné právo ich neuchráni, musia mať zbrane. Keď Brusel a Washington pochopia, že urobili na Balkáne chybu, v Číne možno uveria, že platí medzinárodné právo.
 


Vo svete dochádza k odlesňovaniu a k rozširovaniu púští. Možno to nie je zrejmé na prvý pohľad, no najstrategickejšou surovinou sa stáva voda. Čo si myslíte o vode ako o príčine konfliktov?

Voda môže slúžiť ako zámienka k vojne. Tých zámienok je nespočetne veľa. V skutočnosti pôjde o mocenský alebo etnický zápas. Pokiaľ ide o ropu a plyn, máme koncové predstavy o možnostiach, ako sú ropný zlom a podobne. No momentálne je lacnejšie odsoľovať vodu ako viesť vojnu. Inými slovami, je možné spraviť investície, ktoré umožnia prístup k pitnej vode pre oblasti, ktoré ju nemajú, pričom vojna by bola drahšia. No pre niekoho možno výhodná. Toto by som teda definoval ako zámienku.


NATO v novej stratégii nepracuje s koncepciou globálneho alebo medzištátneho konfliktu v európskom a transatlantickom priestore, ktorý, mimochodom, Washingtonská zmluva z roku 1949 pomerne presne definuje. Má na to dôvod: Existencia jadrových zbraní zabraňuje globálnemu konfliktu. Čo si myslíte o politike odstrašenia, ktorá garantuje nenapadnuteľnosť krajín jadrovým dáždnikom?

Neverím, že NATO nepočíta s konfliktom v Európe. Na to je predsa aliancia určená. Cez Wikileaks sa prevalilo, že na lisabonskej konferencii rokovali, ktoré jednotky budú použité proti hypotetickému ruskému útoku v Pobaltí. Keď sa pýtali generálneho tajomníka Rasmussena, čo hovorí na túto indiskrétnosť, odpovedal, že verejne nekomentuje tajné rokovania!

Idea odstrašenia funguje za predpokladu, že existujú antagonistické konflikty. Načo potrebujete jadrové zbrane trebárs vo vzťahu Británie a USA? Nepotrebujete. Ak sa dostanú medzinárodné vzťahy do tejto úrovne – a pokiaľ vieme, tieto štáty medzi sebou v minulosti bojovali – nepotrebujeme jadrové zbrane na odstrašenie. Okrem toho existujú aj iné spôsoby riešenia sporov: Diplomacia a medzinárodné právo. Páčilo by sa mi skôr hľadanie cesty týmto smerom.


NATO projektuje svoje vojenské aktivity podľa afganského vzoru. Afganistan je vzorová operácia – takto asi budú prebiehať misie v budúcnosti. Myslíte si, že je to správna koncepcia, alebo by sa mala korigovať?

Afganistan ako model pre budúcu činnosť NATO je pre mňa odstrašujúca predstava. Naše pôsobenie v Afganistane je po všetkých stránkach chybné. Dostali sme sa do geopolitickej pasce, do vojny, ktorú nemôžeme politicky vyhrať. Denne sa v nej diskreditujeme okrem iného zabíjaním civilistov. Slovenské, české, americké a európske médiá o tom mlčia, ale nemlčia moslimské. A to v okamihu, keď sa Európa stáva slabšou súčasťou svetovej rovnováhy! Naši potomkovia zdedia predstavu o Európe ako o barbarskom kontinente, ktorý vyvražďuje civilistov v Afganistane. Predstava, že týmto spôsobom bude NATO pôsobiť ďalej, ma úprimne desí.


Existuje približná vojenská rovnováha medzi USA a Ruskom?

Ak existuje, je to asymetrická rovnováha – nedostatky v jedných zbraňových systémoch sú kompenzované prevahou v iných. Rusi neprijali obamovskú ideu jadrového odzbrojenia, lebo pre nich jadrové zbrane predstavujú základ stratégie odstrašenia. A v amerických kuloároch sa Rusko stále chápe ako potenciálny protivník. Stále má potenciál takzvaného druhého úderu. Aj so svojím hrdzavejúcim arzenálom, zdedeným po ZSSR, aj pri súčasnom chaose v armáde, aj pri neúspešných testoch mu ostáva dostatok jadrových zbraní pre likvidáciu USA na neprijateľnú úroveň v prípade náhleho napadnutia. V tomto zmysle je Rusko superveľmoc. V ostatných nie je.

Sú autority, ktoré sa domnievajú, že keby sme postavili poriadnu globálnu protiraketovú obranu, tak zvyškový arzenál po prvom údere proti Rusku zachytíme protiraketovou sieťou. Prial by som si, aby to nikto netestoval. Čo je to totiž dostatočné zničenie? Koľko jadrových bômb musí spadnúť na USA, aby pre ne bolo neprijateľné riskovať útok na Rusko, a naopak?

Rovnováha medzi Ruskom a USA teda funguje, ale je to hlboko nesymetrická rovnováha. Podobné to je medzi USA a Čínou. USA majú obrovský predstih v družicovo riadených zbraniach. Majú presne navádzané bomby a strely s plochou dráhou letu. No a Číňania majú rakety stredného doletu, ktorými dokážu zostreliť družice. Takže životnosť GPS systému je v tejto chvíli 8 minút. To je tá asymetria.


Ako by vyzerala vojna budúcnosti? Hovorí sa o vojne informácií – nebude to klasická vojna, ako ju poznáme.

Blížime sa k celkom novým typom vojen. Keby došlo k veľkému konfliktu, boli by popri strategických zbraniach použité aj informačné. Američanom a Izraelčanom sa  napríklad už podarilo odstaviť centrifúgy v Iráne tak, že nasadili počítačový vírus do ich systému. Na obrazovkách iránskych technikov sa objavilo, že centrifúgy fungujú, no v skutočnosti stáli.

Protivníkovi netreba zhodiť celý počítačový systém. Stačí nasadiť mu doň programy, ktoré zmenia určité funkcie. Potom vypálime raketu na Washington a ona spadne na Vladivostok. Takisto nepotrebujeme zlikvidovať New York tým, že naň zhodíme bombu. Preprogramujeme vodné nádrže... Intenzívne na tom pracujú vojenské laboratóriá v USA, Rusku aj Číne.
Pre veľký ozbrojený konflikt však stále platí, že terén musíme napokon buď úplne „zneživotniť“, alebo obsadiť vlastnými vojakmi. Kým ho neobsadíme, vojnu sme nevyhrali. Irak a Afganistan ukazujú, že dokonca ani obsadenie ešte nie je víťazstvo.


Ľudsko-právna dimenzia je v kontradikcii voči aspektom bezpečnosti. Dokonca môže byť v rozpore s bezpečnosťou ako takou. Ako tu vnímate strategický záujem?

Dostali ste ma, práve mám rozpísanú druhú knihu, ktorá má názov Vojna a ľudské práva. Zahraničná politika každého, aj toho najhumanistickejšieho štátu má svoj bezpečnostný a svoj ľudsko-právny rozmer. Nájsť medzi nimi nejakú rovnováhu je strašne ťažké. V USA problém bezpečnostného a ľudsko-právneho aspektu vždy našiel rovnováhu v neprospech ľudsko-právneho.  

Hovoríme veľmi často o tom, že ZSSR a jeho spojenecké štáty zlyhali pri aplikovaní tretieho koša Helsinského záverečného aktu. Lenže tomu vtedy neveril nikto, kto ho podpisoval. USA v tom čase garantovali vojenské režimy v Latinskej Amerike. Koľko mŕtvych bolo pri „dodržiavaní ľudských práv“ v Argentíne, v Čile alebo Uruguaji! Dve percentá Uruguajcov. Tritisíc zmiznutých v Argentíne... Dokonca aj americkí prezidentskí kandidáti vrátane Reagana helsinskú ideu kritizovali. Až pod tlakom pápeža, Walensu a Havla sa z tretieho koša stal dôležitý rozmer zahraničnej politiky USA.

Stále platí, že keď sa súčasný liberálny štát dostane štát do problémov, alebo si to aspoň myslí, potláča myšlienku ľudských práv na úkor bezpečnosti. Preto máme Abú Ghraib, preto máme Guantánamo. Celá myšlienka Gunatánama je postavená na tom, že treba nájsť lokalitu, ktorá je mimo právny rozmer USA. Čo je absolútne pohŕdanie medzinárodným právom, lebo mimo jeho normy to nie je. A existuje predsa konvencia, zakazujúca mučenie. Ľudsko-právne hľadiská vstupujú do politiky až po tom, čo sú uspokojené bezpečnostné.

Idea ľudských práv je pritom jedna z najkrajších myšlienok, ktoré boli kedy rozpracované. Je to špecifický zorný uhol, pod ktorým vnímame spravodlivosť. Keď si dáme veľmi záležať, uvidíme, že je to vlastne hľadanie rovnováhy medzi slobodou a rovnosťou. Nájdenie tejto rovnováhy je takmer nemožné.


Obsahuje strategická koncepcia NATO aj humanistický ideál spoločnosti bez vojen, alebo sleduje celkom iné ciele?

Humanistický ideál v doktríne nie je. Dokument je skôr o spôsoboch zaobchádzania s bezpečnosťou v euroatlantickom priestore v užšom poňatí, to znamená v aliančnom poňatí. Je tam akcent na hľadanie spojencov, ale ten bol už v predchádzajúcej doktríne z roku 1999.

Hľadať cesty k mieru znamená hľadať cesty za hranicami NATO. Základná schéma bezpečnostných inštitúcií v Európe je jeden obrovských chaos: Je tu NATO, OBSE, pletie sa do toho Rada bezpečnosti OSN a dokonca aj Šanghajská organizácia spolupráce. Sú to aliančné zoskupenia, ktoré sa tvária, že nie sú v konflikte, ale môžu byť – a keď nakoniec ku konfliktu dôjde, ako sa stalo na Balkáne alebo v Gruzínsku, sú nám nanič. Keby sme k tomu chceli humanisticky pristúpiť, bolo by treba zmeniť celú architektúru bezpečnosti v Európe a nakoniec i vo svete. Modelovo si to každý iste vie prestaviť, ale je to veľmi náročné. To, čo my vnímame ako svoju istotu – členstvo v NATO, môžu tí, čo sú za jej hranicami, vnímať ako svoju hrozbu. Pokiaľ nová architektúra nezačlení Rusko, Čínu a podobne, tak sa musí počítať s tým, že drobné roztržky sa môžu zmeniť na vojenský konflikt. Preto som za zmenu bezpečnostnej architektúry v Európe. Súčasná je nedostatočná, dokonca nefunkčná.


Aké sú možné scenáre vývoja v Egypte a aký vplyv má naň ne NATO?

V severnej Afrike sa dostáva do klasického rozporu naša (západná) politika dvojakého metra. Tradične tam podporujeme autoritatívne režimy. Je to stereotyp zo studenej vojny. Vzniká tým však obrovská diskreditácia ideálu demokracie.

Po porážke ZSSR tam padla klasická ľavica, a keď sa teraz zdvihli masové protirežimné nálady, chýba v nich organizovaný subjektívny faktor. V tejto chvíli ho ponúkajú iba radikálni moslimovia, čo je krajne nepríjemná situácia. Našťastie to zatiaľ nie je masová záležitosť, snáď okrem Alžírska. Tam sa už niekoľko desaťročí vedie krvavá špinavá vojna proti radikálnym moslimom. Všetci sa tvárime, že sa nič nedeje, a pritom je tam viac ako 100-tisíc mŕtvych. Viac ako v Kosove. So súhlasom Západu.

Zaznamenal som len jednu krajinu, kde boli iné ako moslimské prápory, a to je Jordánsko. Tam boli odborári a červené prápory. Inak je to iba vzbura hladných. Tí, čo to prirovnávajú k farebným revolúciám, sa úplne mýlia.

Egypt je kľúčový – aj keď zase len symbolicky. Egyptská vojenská delegácia rokovala v Pentagone a došlo k dohode o utlmení manifestácií. Američania sa boja obratu Egypťanov k Moslimským bratom. To, že nechali prežiť režim tak, ako prežil, nápadne pripomína Irán šáha Páhlavího. Našťastie tu nie je žiaden Chomejní. Ako alternatíva voči Mubarakovi sa ponúka El-Baradej, ale Američania budú musieť stráviť, že sa ako generálny riaditeľ Medzinárodnej organizácie pre atómovú energiu nikdy nepodvolil a nepovedal, že Irán vyrába jadrovú zbraň. Pritom tlak naňho bol obrovský. Je to evidentne človek, ktorý má samostatné zmýšľanie.


Čo nové a kľúčové sa zmenilo v teórii geopolitiky v okamihu, keď sme si uvedomili, že svet je strašne závislý od energií?

Geopolitické teoreticko-metodologické princípy neplatili nikdy. Je to sociálny darwinizmus, ktorý aplikujeme na medzinárodné vzťahy. Veľmi dobrý analytický, ale celkom nanič prognostický nástroj. Pracuje s predpokladom, že dominujúcu rolu vo svetovom politickom systéme hrajú imperiálne mocnosti. To znamená štáty, ktoré majú tendenciu ďalej sa rozpínať. Ak je to tak, potom zákonitosti fungujú. No sú štáty, ktoré sa chovajú inak. Švédsko až do nešťastnej vojny v Afganistane niekoľko storočí nebojovalo.

Teoreticko-metodologický prístup geopolitiky je odklon od racionalizmu. Racionalizmus humanistického typu hovorí, že politiku môžeme riadiť rozumom. A rozum pochopí skutočné záujmy človeka. Zatiaľ čo geopolitika je naturalizmus: Politika sa riadi prírodným zákonmi, ktoré nemôžeme zmeniť. Prírodné zákony hovoria, že silnejší má vždy pravdu. Milujte sa, množte sa, bite sa a žerte sa!


Pre mierovú spoločnosť nestačí len odzbrojenie a dodržiavanie medzinárodného práva; potrebujeme aj výchovu k mieru.

Áno, treba pracovať so všetkými rovinami – aj moja brožúrka sa končí tým, že bez výchovy k mieru to nejde. Ak majú niektorí mladí ľudia potrebu adrenalínových aktivít a potrebujú prekonať pubertu v uniformách, nech sú to mierové zbory amerického typu!

Pre spoločnosť bez vojen potrebujeme  vyrovnaný celosvetový pokles zbraňových systémov, sociálnu spravodlivosť, ktorá predchádza občianskym vojnám, koniec podpory sociálnym skupinám, ktoré profitujú z vojenského biznisu – a napokon výchovu k mieru.


Spracované podľa záznamu z podujatia Klubu nového Slova.

Prvú časť nájdete tu:

Foto: Hosť KNS, politológ Oskar Krejčí
Autor foto: Eva Blažeková

Ilustračné foto: archív redakcie

Foto: Zľava: Oskar Krejčí, Peter Juza
Autor foto: Eva Blažeková

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
13. február 2011, 11:57
spolocnost je zdecimovana neoliberalnym experimentom, ktory viedol k bohatnutiu bohatych a chudobneniu chudobnych a naslednym masovym socialnym nepokojom. ma to vsak jeden problem, ze tam nie je ziadna fungujuca lavicova strana, ktora by na seba prevzala politicku ulohu dat veci do poriadku a uskutocnit to, ci praje vacsina obyvatelstva. politicke vedenie statu asi preberie Moslimske bratstvo, ktore asi bude akcentovat nabozensky rozmer a socialne ostane niekde na okraji, co moze viest k obcianskej vojne, pripadne k tomu, ze egypt bude riadit armada dlhsiu dobu ako len do volieb...
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
14. február 2011, 16:17
pan Krejci, neda mi nevyuzit prilezitost vas oslovit (pravdepodobne Nove Slovo aspon obcas citate), aby som vam nepolozil jednu otazku, ktora ma uz dlho zaujima: Kto vtedy v 1989 napisal Adamcovi ten jeho nestastny prejav na Letnej? vdaka za odpoved...

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984