Dobrú noc, Monicelli

V rozkvitajúcom talianskom filme päťdesiatych až sedemdesiatych rokov by sme mohli nazvať Felliniho čarodejníkom, Viscontiho majstrom melodrámy, Antonioniho filozofom odcudzenia a Monicelliho najlepším komédiografom. Mario Monicelli, ktorý sa v máji t. r. dožil 95 rokov, ukončil v čase adventu, 29. novembra 2010 dobrovoľne svoj plodný život
Počet zobrazení: 1475
Mario_monicelli_autor_foto_livornoalone.jpg

V našich kinách sme mohli obdivovať jeho filmy od roka 1957 (komédia Strážnici a zlodeji s komikom Totóm) do roka 1989 (film Len aby to bolo dievčatko) a medzitým sme videli všetko podstatné z jeho rozsiahlej filmovej tvorby. Mohol by nám byť blízky už od svojich filmových začiatkov, keď ako dvadsaťročný nakrútil prepis (u nás v 50. rokoch medzi mládežou populárneho) Molnárovho románu Chlapci z Pavlovskej ulice.


S talianskym Burianom

Nasledovala jeho osemročná režijná spolupráca so Stenom, pri ktorej sa opierali o popularitu Antonia de Curtisa Gagliardiho známeho pod menom Totó, ktorého sláva v Taliansku je prirovnateľná k úspechom Vlastu Buriana u českého publika. Filmy tohto komika dodnes v priebehu dňa bežia na komerčných kanáloch talianskej televízie. Monicelli využil hercov svojrázny vzhľad a osobité herectvo vo filme, ktorý ho urobil slávnym aj za hranicami Talianska: vo filme I soliti ignoti (1958), ktorého názov u nás voľne preložili ako Omyl neplatí. Film o zlodejíčkoch-amatéroch, ktorí sa prevŕtajú do banky, aby sa napokon najedli špagiet, mal hviezdne obsadenie –  Totó, Gassman, Salvatori, Cardinale, Gravina, Mastroianni, Pisacane) a dokázal sa pozrieť na vtedy u nás politicky akcentovanú problematiku nezamestnanosti v kapitalizme z humornej stránky. Osobitnú príchuť dodal filmu fakt, že sme ho napríklad v Bratislave sledovali ešte v hradnom amfiteátri pod hviezdnatým nebom.


Majster využitia popularity

Monicelli vedel ťažiť z popularity hercov. Mastroianniho exponoval (popri priemerných komédiách ako Lekár a šarlatán, Otcovia a synovia) v paródii Casanova 70, na Monicu Vitti nemôžeme zabudnúť v jeho filme Dievča s pištoľou (1968), ktorým vari chcel pretromfnúť svojho krajana Germiho vlastniaceho „monopol“ na filmy s témou sicílsky chápanej cti. Keď po úspechoch v Sicových filmoch žiarila popularita Sophie Lorenovej, Monicelli ju obsadil do komédie Mortadella (1971), nástup novej ženskej hviezdy Ornelly Muti spolu s nehynúcou popularitou Uga Tognazziho využil vo filme Ľudový román (1974) a s Albertom Sordim nakrútil na sklonku jeho umeleckej dráhy film Markíz del Grillo (1981). Osobitnú pozornosť si žiadajú dva Monicelliho filmy, ku ktorým sa v dôsledku obrovského diváckeho úspechu musel vrátiť v ďalšom pokračovaní. Prvý stál na osobnosti Vittoria Gassmana, jednej z najväčších hereckých osobností Talianska na poli dramatického i komediálneho herectva, ktorý vynikajúco zvládol úlohu stredovekého potulného rytiera (Brancaleonova armáda v 1965, Brancaleone na križiackych výpravách v 1970). Pokračovanie si vynútil aj recesistický pohľad na starnúcich mužov Moji priatelia (1975), ktorých druhý diel nasledoval o sedem rokov neskôr a v ktorom excelovali Philiphe Noiret, Ugo Tognazzi, Gaspare Moschin, Bernard Blier a ďalší herci v epizódach, ktoré dali zabrať našej bránici, hoci sem-tam sa už začali približovať k vulgárnosti alebo priveľkému zveličeniu.


Neobišiel literatúru

V neskoršom období tvorby siahol režisér aj po významných literárnych predlohách, akými boli Pirandellov román Nebožtík Mattia Pascal (1985) alebo experimentálny román Giuseppe Berta Temné zlo (1989). Vybočením zo základnej komediálnej línie predstavuje v jeho tvorbe tragikomický film z prvej svetovej vojny Veľká vojna (1959) s pozoruhodnými výkonmiiii Sordiho, Gassmana a Silvany Mangano, za ktorý režisér získal Veľkú cenu na festivale v Benátkach, ale aj film o počiatkoch robotníckeho hnutia s pôvodným názov Súdruhovia (1963), u nás uvádzaný ako Stalo sa v Turíne. Monicelli sa s obľubou zúčastňoval aj na tvorbe tzv. poviedkových filmov, pričom jeho filmová poviedka v projekte Bocaccio 70 s názvom Renzo a Luciana zarezonovala menej než atraktívnejšie poviedky Felliniho, Viscontiho a Sicu možno aj preto, že náš divák nepostrehol režisérov zámer viesť paralelu medzi problémami mileneckej dvojice v súčasnom kapitalizme a hrdinami v Taliansku všeobecne známych nešťastných milencov z Manzoniho historického románu.

Možno vo chvíli, v ktorej sa režisér rozhodol odísť z tohto sveta, jeho ústa šepkali slová rozlúčky s filmovými divákmi, slová tvoriace názov jedného z jeho filmov: „Dámy a páni, dobrú noc“!

Autor je publicista

Foto: Mario Monicelli
Autor foto: livornoalone

Foto: Monica Vitti
Autor foto: BBW BFF

Foto: Marcello Mastroianni
Autor foto: nurse_marbles
  



Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984