Reklama
Reklama

Ľudia sa nemôžu vzdať

Problémom je individualizácia - poukázanie na niečí osobný prípad. Ľudia potom súcitia s jedným človekom, nie všeobecne s ľuďmi, ktorí sú v rovnakej situácii. Indvidualizácia sa zneužíva tak, že spoločenské zlyhania sa prezentujú ako individuálne. Nepoukazuje sa na to, že spoločnosť nie je schopná vytvoriť dostatok pracovných miest. Kritika sa zameriava na jednotlivca.
Počet zobrazení: 2184
prazdne plasticke sedadla v hladisku-rykerstribe.jpg

Niektoré zmeny v Zákonníku práce by mali ešte viac znevýhodniť práve „zamestnancov“ na základe živnosti, čo je samo o sebe paradox. Mnohí si totiž živnosť založili zväčša len preto, aby ich - prijali do zamestnania. Okrem iného sa tým vedome pripravili o zamestnanecké výhody (dovolenky, príspevok na stravovanie a pod.), čo ich neraz stavia proti „riadnym“ zamestnancom a nejeden zamestnávateľ to využíva proti jedným aj druhým. Dá sa predpokladať, že ich nová skúsenosť zomkne a pokúsia sa v úsilí zmeniť nepriaznivý stav nejakou formou spoločného úsilia?


Namiesto toho, aby sa spojili, oslabujú sa bojom proti sebe. Myslíte si, že keby verejnoprávne médiá plnili svoju funkciu tak, ako ste ju načrtli, a poskytli vylúčeným priestor, odvážia sa oni alebo ich zástupcovia prehovoriť? Urobia to tí, ktorí majú relatívne málo, prípadne nemajú vôbec nič, alebo budú mlčať, aby si udržali miesto či aspoň vyhliadku naň? Nezaspätkujú, odvážia sa vystúpiť a povedať - ubližujete nám?

M. Tížik- Myslím si, že to je úvaha podceňujúca ľudí. To totiž nie je vec odvahy, ale vec pravidiel. Viem si predstaviť, že nielen odborári, ale aj chudobní, nezamestnaní by mali mať takú možnosť, a tá možnosť by mala byť inštitucionalizovaná. V tom prípade človek nemusí mať odvahu, pretože vie, za čo a podľa akých pravidiel vystupuje. Nevystupuje len za seba, ale aj za seba. Častým problémom, aj keď sa robia rôzne dokumenty alebo reportáže o osudoch ľudí, je individualizácia - poukázanie na niečí osobný prípad, osobnú tragédiu. Ľudia potom súcitia s jedným človekom, nie všeobecne s ľuďmi, ktorí sú v rovnakej situácii. Preto je dôležité, aby sa bránili zamestnanci, ktorým sa napríklad kumulujú pracovné zmluvy alebo ktorých nútia k živnosti, čo sa v súčasnosti týka veľkého množstva ľudí. Alebo to môžu byť napríklad ženy, ktoré nechcú brať do zamestnania pre ich tehotenstvo, ženy na materskej, ktoré majú sťažený vstup na pracovný trh, môžu to byť bezdomovci. Jedným z dobrých príkladov takejto sebaobrany je projekt časopisu Nota bene, tak je vidieť, že ľuďom, ak vedia v mene čoho hovoria, vedia hovoriť. Nejde teda o odvahu. Ľudia keď môžu, za seba hovoria, no môžu len do takej miery, do akej sú kompetentní a aké majú vzdelanie. Ide teda o to, že niekto by im mal poskytnúť tréning a možno prostredníka, aby ich verejnosť mohla počuť. Stavať len na individuálnych prípadoch by prispelo k zahlteniu mediálneho priestoru, ktorý je už aj tak zahltený množstvom individuálnych príbehov, najmä pseudopríbehov. Trvať na zásade, že má zaznieť každý zaujímavý príbeh krivdy je nereálne už len preto, lebo každý z nás má nejaký individuálny príbeh a nejakú životnú krivdu.

M. Čambáliková- A bolo by to aj nenáležité a skresľujúce, lebo práve takáto indvidualizácia sa neraz zneužíva tak, že spoločenské zlyhania a systémové problémy sa prezentujú ako individuálne zlyhania a nedostatočnosti. Napríklad nezamestnanosť sa neraz nevysvetľuje spoločenskými, teda nadindividuálnymi príčinami, nepoukazuje sa na to, že spoločnosť nie je schopná vytvoriť dostatok pracovných miest pre všetkých, ktorí chcú pracovať. Kritické ostrie sa viac zameriava na jednotlivca a častejšie sa hovorí o tom, že nezamestnaní nemajú prácu pre svoje nedostatočné vzdelanie, pre nedostatočnú motiváciu pracovať, pasivitu a využívanie podpôr a podobne.


S takým vysvetľovaním veľkej nezamestnanosti sa vo veľkej miere začalo, keď bol ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny Ľudovít Kaník a nezamestnaným sa vyčítalo, že nie sú ochotní sťahovať sa za prácou, ale nik nerozmýšľal nad tým, či budú mať v mieste pracoviska kde a za čo bývať. Tridsaťtisícový príspevok na sťahovanie bol totiž už aj pri vtedajších cenách za byty a výšku nájomného smiešne nízky. Navyše sa museli sa každé dva týždne preukazovať na úradoch práce potvrdeniami zamestnávateľov, ktorí ich odmietli, inak strácali nárok na podporu...

V tejto súvislosti by sa zrejme predsa len malo poukazovať aj na osobné problémy a individuálne osudy, pravda, nesústreďovať sa len na ne, ale poukázať na ich príklad. Pretože či sa to komu páči, alebo nie, všetko, čo sa okolo nás deje, sa nás dotýka veľmi osobne a zasahuje to do našich individuálnych životov či ak chcete, príbehov. A to, v čom zlyháva systém, sa nakoniec najkrutejšie prejaví na indivíduu.

Veľmi sa mi páči to, čo sa tu povedalo o pravidlách, ale pýtam sa: Sú tie pravidlá určené? Kto ich určil či určuje? A kto zaručí, že sa budú dodržiavať? To som mala na mysli pri otázke, či ľudia budú mať ľudia zabojovať za seba - aj prostredníctvom svojich zástupcov. Pretože jednotlivec, alebo zástupca nejakej skupiny - z jej vnútra - môže mať odvahu a pravidlá môžu hovoriť, že vystupuje v mene iných, ale zamestnávateľ ho prepustí. Veď de facto ON vystúpil proti nemu a svojím vystúpením ukázal cestu, ako na to, aj ďalším. Samozrejme, keď je to už také zlé, že ľudia vyjdú do ulíc, lebo nebudú mať čo stratiť, o odvahe sa už zrejme uvažovať nebude. Keď človek nebude mať čo jesť, môže buď vznešene zomierať od hladu a nakoniec zomrie, alebo urobí čokoľvek, aby sa udržal pri živote. A obávam sa, že takých, čo budú vznešene umierať od hladu, bude veľmi, veľmi málo. Otázka teda znie, kto by mal určiť pravidlá zabezpečujúce korektný zápas za práva nebohatých, chudobných zamestnaných či nezamestnaných a kto a ako ich bude garantovať.

M. Tížik- Možno budem v tomto vyzerať konzervatívne, ale podľa mňa človek musí pri obhajobe začať od seba. Pretože človeku, ktorý sa na svoju obranu nepostaví aj sám, sa nedá pomôcť. V súčasnosti existujú rôzne spôsoby združovania tých, ktorí majú nejaké problémy - prostredníctvom politických strán, odborov, cirkví, mimovládnych organizácií. Podľa mňa sa to inak nedá, nikto nemôže predpísať, kto bude za koho hovoriť. Keby sa to predpisovalo, to by bola tá najhoršia možnosť. Skôr ide o to, aby ľudia posilňovali, či nestrácali už nadobudnutú spoločenskú pozíciu a aby sa bránili vylučovaniu v rámci možností, ktoré už existujú. Prvý krok k tomu, aby sa človek neocitol na horšej pozícii je, že sa musí brániť. Druhým je spájanie s inými prostredníctvom existujúcich možností, lebo len cez rešpekt k pravidlám sa môžu presadzovať nejaké iné pravidlá.

Pri diskusii o zlúčení verejnoprávnych médií - televízie a rozhlasu - sa napríklad vôbec nehovorí o tom, že ide o oslabenie ich nezávislosti od politických strán. Doteraz sa okolo nich vždy vytvárala atmosféra akéhosi tajomna a machinácií, a argumentovalo sa, že musia byť pod priamou kontrolou parlamentu, ktorý má menovať ich vedenie. Lenže parlament, presnejšie, tie politické strany, ktoré v ňom majú väčšinu, môže verejnoprávne médiá takýmto spôsobom ovládnuť. Doterajšie mediálne rady, zasahujúce do chodu verejnoprávnych médií, boli kreované tak, že v nich boli zástupcovia rôznych profesijných združení, v podstate zástupcovia verejnosti. A hoci to nebolo celkom reprezentatívne a dalo by sa diskutovať o pravidlách, podľa ktorých sa tieto rady zostavujú, tento základný princíp by sa nemal porušiť. Rady verejnoprávnych médií by mali aj naďalej reprezentovať čo najširšiu časť občanov, nie politické strany. Skôr by sa mali rozširovať, aby zastupovali širšie spektrum spoločnosti. Svoje pravidlá by zasa mali prispôsobovať faktu, že spoločnosť sa mení a väčšiu ochranu by potrebovali menej viditeľné skupiny občanov.

Napríklad vzhľadom na to, že sa znižuje počet narodených detí a stúpa počet dôchodcov, mali by byť programy vo verejnoprávnych médiá aj v tomto zmysle vyvážené. Jedna skupina by len pre svoju početnú prevahu nemala prevalcovať druhú. Väčší priestor by sa mal dať tým, ktorí sa stávajú spoločensky závažnejšími. Verejnoprávne médiá však demografické zmeny takýmto spôsobom nereflektujú. Nevytvárajú sa nijaké špeciálne sekcie, ktorých poslanie by spočívalo nielen vo vysielaní bohoslužieb alebo folklóru, ale napríklad aj v informáciách o tom, ako si zabezpečiť dôstojnú starobu, ako môžu ľudia aj vo vysokom veku aktívne žiť. Toto je problém, ktorý treba riešiť. Vaša rétorika ma však trochu navádzala k predstave, že niekto nám musí pomôcť. Nepomôže nám však nikto.

M. Čambáliková- To, aká je sila občianskej spoločnosti veľmi súvisí s tým, akí sú jednotliví občania. A my sme sa ešte nenaučili byť sebavedomými občanmi, ktorí sú si vedomí si svojich práv a povinností a nielenže sme si dostatočne neosvojili občiansky étos, ale ako by sme sa aj ostýchali využívať svoje občianske a politické práva na obhajobu svojich oprávnených ekonomických a sociálnych záujmov. Často nevyužívame ani formálne existujúce inštitúcie ustanovené na to, aby obhajovali jednotlivcov i združených občanov. Napríklad odbory - vraj necítia dostatočnú podporu zdola a ubúda im členov. Nechcem teraz rozoberať, prečo je to tak, ale chcem poukázať na to, že ak člen odborov deklaruje, že odborom nedôveruje a rieši to pasivitou alebo zrušením členstva, tak nevyriešil nič. V demokratickej spoločnosti existujú legislatívne aj inštitucionálne predpoklady na to, aby občania mohli svoje záujmy presadzovať oveľa účinnejšie, ako sa to deje v súčasnosti. Ak teda zamestnanec-občan napríklad nie je spokojný so súčasným pôsobením alebo vedením svojej odborovej organizácie, môže sa v rámci tej organizácie pokúsiť niečo zmeniť, alebo rezignovať a - dezertovať. Veľká väčšina si volí druhú stratégiu . A v úvode spomínaná dezercia elít je umocnená touto dezerciou od kolektívnej platformy a možnosti účinného obhajovania špecifického zamestnaneckého záujmu.

M. Tížik- Moja základná vízia je, že ľudia sa za nijakých okolností nemôžu vzdať. To by bolo to najhoršie, čo by sa mohlo stať. Lenže nielen celá spoločnosť, ale aj odborári prijali po revolúcii víziu, že všetko treba zmeniť na podnikanie. Generácia pred nami, vrátane robotníkov, čo mohla, sprivatizovala. Každý chcel mať niečo vlastné, aspoň byt, a tým sa spoločnosť prakticky rozložila. Mysleli len na svoju bezprostrednú situáciu. A to sa týka aj odborárov. Odboroví predáci odbory zapredali za svoju politickú kariéru a aj oni sprivatizovali, čo sa dalo. Našťastie, isté pravidlá, ktoré umožňujú, aby sa ľudia ešte vedeli brániť, sa zachovali. Teraz, keď už nie je čo rozkrádať, občania aj na základe nich môžu ešte stále ako tak obhajovať svoje záujmy. Odbory v súčasnosti už naozaj nemajú na základe čoho podnikať. V tejto situácii vzniká veľká výzva pre nich aj pre občanov, aby odbory založili nanovo. Pravda, nie doslovne nanovo, lebo to by mohlo uľahčiť situáciu špekulantom, ale aby využili existujúce pravidlá na to, aby práve špekulantom zabránili zredukovať všetko zasa iba na úvahy o tom, ako čo najľahšie zbohatnúť. Princípom odborov totiž nemá byť podnikanie, ale zabezpečovanie práv zamestnancov a ochrana toho slabšieho ohnivka v pracovnoprávnych vzťahoch. Ani iné podobné organizácie nemajú svoju existenciu riešiť ako živnosť, ale majú pomáhať tým, ktorí sú znevýhodnení. Ľudia, ktorí pracujú v istej sfére, musia obhajovať ducha svojich inštitúcií.

Rizikom však je, že mnohí sa aj v tomto prípade spoliehajú na silu vedúcich osobností. Lenže práve viera v osobnosti viedla k tomu, že každá inštitúcia bola spojená s nejakou osobnosťou, ktorá to potom využila vo svoj prospech. Teraz máme veľkú šancu na naozaj demokratické fungovanie. Našťastie nie sme rozvojová krajina, kde by nepanovali vôbec nijaké pravidlá. Po zdivočelom kapitalizme, sme teraz súčasťou EÚ, kde sú pravidlá regulujúce vzťahy zneužívania ľudí v rôznych sférach ešte stále pomerne dobré.


Ak ste hovorili o pravidlách, na ktorých ako na už existujúcich by mali naši občania pri obhajovaní svojich záujmov stavať, hovorili ste teda zrejme o týchto pravidlách. Problém je, že veľká väčšina občanov o existencii mnohých nevie a nevie ani to, že sa ako na členov EÚ vzťahujú aj na nás a naše inštitúcie.

M. Tížik - Ak si to však uvedomia a riadia sa nimi, môžu byť úspešní. To sa prejavilo asi pri jedinom úspešnom štrajku, štrajku šičiek, keď odbory urobili to, čo mali - poskytli právnu pomoc a poučili šičky, ako sa majú brániť. Urobili najlepšie, čo sa dalo - uschopnili ľudí, aby sa bránili, a oni sa ubránili. To bola v rámci fungovania odborov u nás naozaj neoceniteľná udalosť. Tam sa prejavila užitočnosť existencie ústredia odborov - majú právnikov a poskytli právnu pomoc bežným pracujúcim, ktorí sa začali brániť. Lokálni odborári sami takúto podporu nemajú. Pritom každý potrebuje mať aj podporu kompetentných ľudí práve z oblasti, v ktorej nie je školený. Nikto nie je vševed. Odbory, ako každá iná podobná organizácia, preto majú poskytovať servis ľuďom, ktorí, keď sa ocitnú v krízovej situácii, potrebujú radu; aby vedeli, čo v nej majú robiť. Nevedomosť totiž vyhovuje tým, ktorí potrebujú maximalizovať svoju ekonomickú a mocenskú pozíciu.

M. Čambáliková- A oveľa ľahšie sa manipuluje s nepoučenými, nevzdelanými, neinformovanými ľuďmi.

M. Tížik- Našťastie, aj komunálne voľby ukázali, že ľudia nie sú hlúpi. A je dobré, že keď ľudia vedia, a keď sa môžu rozhodovať a majú sa medzi čím rozhodovať, rozhodnú sa kompetentne. Dôkazom toho môže byť, že tí, ktorí odbory zapredali, sa už z mocenských pozícií stratili. A stratili sa práve preto, že ich odmietli ľudia.


Ako ste sa, pán Tížik, nedávno v médiách veľmi trefne vyjadrili, odbory zatiaľ nepodchytili veľkú skupinu zamestnancov-živnostníkov, teda ľudí, ktorých je zamestnávateľ ochotný prijať do zamestnania iba takzvane na živnosť, čo je proti logike i zdravému rozumu. Sú títo ľudia už natoľko silní, že ak ich postavia pred dilemu - pristúpiť na to, že ak chcem, aby ma zamestnávateľ zamestnal, musím si založiť živnosť, alebo zostať bez zamestnania, odolajú živnosti a radšej zostanú bez práce? A ak (celkom pochopiteľne) neodolajú sú podľa vás schopní sa spojiť, aby sa vzopreli?

M. Čambáliková - Vo vašej otázke zaznelo konštatovanie, že „zamestnať sa“ na živnosť je proti zdravému rozumu. Ide o to, proti čiemu zdravému rozumu. Zamestnancov azda. Lenže „zamestnávanie“ na živnosť je v súlade so zdravým rozumom zamestnávateľov. Zamestnanec je totiž pre zamestnávateľa drahý. Mať status zamestnanca, navyše s pracovnou zmluvou na dobu neurčitú, je výhodou a veľkým výdobytkom pre zamestnanca, ale pre zamestnávateľa nie - za takéhoto zamestnanca musí nielen platiť príslušné odvody, ale aj napríklad platiť mu dovolenku, prispievať na stravovanie, zodpovedať za jeho pracovné podmienky a podobne. Zamestnávateľ teda prirodzene a v súlade so svojím zdravým rozumom preferuje flexibilitu trhu práce, za ktorou sa však skrýva presadzovanie takých foriem zamestnávania, ktoré znevýhodňujú zamestnanca a zvýhodňujú zamestnávateľa. A pri takej veľkej nezamestnanosti, aká je v súčasnosti u nás, nemôžeme od ľudí očakávať, že sa tomu vzoprú. Skôr prijmú akúkoľvek prácu. Kolega už povedal, že ľudia sú schopní racionálnej voľby, ak ju majú. V tomto prípade však často voľbu nemajú. Nakoniec, veď sa im hovorí živnostníci z donútenia.

M. Tížik- Páči sa mi vyjadrenie, že status zamestnanca je výdobytok. Ale výdobytkom je práve preto, že je inštitucionalizovaný, aby boli zamestnanci chránení. Zamestnanci bez práv si dlhodobým bojom za elementárnu spravodlivosť vydobyli to, že existuje dovolenka, určený pracovný čas, právo na prestávky a čokoľvek, čo mnohí živnostníci považovali pred pár rokmi za stratu času a niečo, čo si sami urobia, keď budú potrebovať. Ale dnes už mnohí občania nie sú živnostníkmi preto, lebo to chceli, ale preto, že nemajú inú možnosť. A ocitli sa mimo možností brániť sa, ako ako sa prostredníctvom Zákonníka práce a odborov môžu brániť zamestnanci. Rozdiel medzi zamestnancom a živnostníkom je aj ten, že za statusom zamestnancov nikdy nebola ideológia, ktorá by ich presviedčala, že ide o prejav vyššej slobody, hoci ochrana zamestnanca ich slobodnejším urobila. Keď mali pôvodne zamestnanci problém, museli sa mobilizovať z nevyhnutnosti, nie v mene ideológie. Súčasné živnostníctvo však vzniklo nielen z toho tradičného, ale aj z romantickej predstavy, že živnostník o sebe rozhoduje sám, že sa môže pustiť do rizika; že to je podnikanie. Inštitút živnostníctva sa však postupne zmenil na tvrdú ideológiu, ktorá hlása, že to je vlastne nádej, šanca; aj keď neraz nie je. A ľudia dotlačení do istej situácie - napríklad nemáš živnosť, nezamestnáme ťa - prestanú používať zdravý rozum, pretože ho v tomto prípade požívať nemôžu. Často im zostáva už len tá slepá viera vo svoju vyvolenosť a svoje mimoriadne schopnosti poradiť si s akoukoľvek situáciou.


Ich sloboda je teda falošná.

M. Tížik- Áno, ale teraz túto predstavu ešte udržiavajú tí, čo môžu byť príkladom. Všetko je postavené na tom, že musíme byť akcieschopní a sú nám predkladané príklady tých, ktorí sa postavili na vlastné nohy. Tomu sa dá ľahko podľahnúť, pretože každý normálny človek má isté sebavedomie a pestovanie sebavedomia presviedčaním, že to dokážeme, je príťažlivejšie ako podliehanie pocitu, že sebavedomie nemáme. Okrem toho mnohí ľudia také riziko podstúpia preto, lebo nemajú informácie, nevedia, že je to riziko. Okolo toho vzniká v súčasnosti zneužívaná ideológia, ktorá sa začne využívať ako stigma: ak niekto nie je živnostníkom, je neschopný, nepružný, a teda dinosaurus z čias komunizmu, ktorý stále len čaká na akési darované istoty a vlastne nechce nič robiť. Médiá len reprodukujú niečo, čo vyhovuje určitej politickej línii. To, čo bolo pôvodne pozitívne  a naozaj dávalo ľuďom šancu pustiť sa do rizika, hľadať priestor na sebarealizáciu práve cez podnikanie sa však postupne zmenilo na niečo, čo nás ovláda a zväzuje. A mnohí, práve preto, aby neboli stigmatizovaní, teda z morálnych dôvodov, radšej prijmú túto hru. Nie náhodou je súčasná vláda postavená na moralizovaní a je taká silne moralistická. Nemá žiaden projekt, nemá program. Jej ekonomický aj sociálny program je v podstate postavený len na moralizovaní. Jej princípom je morálka a deregulácia v mene slobôd, ktoré sú však slobodami len na to, aby sa človek rozhodoval medzi nezamestnanosťou a živnostníctvom. A za tým je stále počuť reči o slušnom správaní a morálnosti.

M. Čambáliková- Najmä však na poukazovaní na nemorálnosti iných.

M. Tížik- Áno. My sme tí morálnejší a morálni sú aj tí, ktorí s nami súhlasia. Je to stavané na tom, že morálnosť rovná sa slušnosť a slušnosť znamená dobré maniere. Budeme sa teda správať ako aristokrati. Preto sa tak približujeme k modelu vzťahov, aké tu boli za feudalizmu. Kultivovaní a morálnejší tí hore, ktorí takto dokazujú svoje privilégiá získané od Boha a tí dolu, ktorí práve svojou nemorálnosťou dokazujú, že nemajú kompetenciu mať podiel na moci. Takto sa začalo stotožňovanie morálnosti a úspešnosti. A prostredníctvom vyvolávania pocitov hanby v ľuďoch je ľahké ich umlčať. Ak by totiž niečo povedali, mohli by byť označení za neschopných, ufrflaných a nevychovaných rypákov, ktorí nevedia, čo sa patrí. Sila morálky je veľmi mocná a teraz ide o to, kto tú silu ovládol. A ovládli ju práve tí, ktorí - aj cez predstavu živnostníctva - dokážu udržiavať ľudí v tom, že ak nie sú živnostníci, sú nejakí čudní, menej schopní. To je jeden dôvod. Druhý je čisto ekonomický - pre mnohých zamestnávateľov je výhodnejšie vytvárať živnostnícke zamestnanecké pozície. Pozícia týchto živnostníkov je pritom horšia ako zamestnancov. Aby sa niečo zmenilo, musí postupne vzniknúť istý tlak či spájanie síl. Živnostníci síce majú Slovenský živnostenský zväz, ale tomu ide tiež o vymedzovanie voči zamestnancom, nie o spájanie s nimi, hoci veľká časť živnostníkov je so zamestnancami na jednej lodi. Nič však nebráni tomu, aby mohli vzniknúť aj iné živnostenské odborové zväzy, povedzme aj z iniciatívy vynútených živnostníkov-jednotlivcov, aby sa pre nich v rámci odborov vytvorili nejaké voľne pridružené sekcie a aby sa hľadali spôsoby, ako sa brániť núteným živnostiam. Jedným z riešení môže byť, že v určitých profesiách, ktoré vyžadujú dlhodobú kontinuálnu prácu, by človek nemohol byť živnostníkom. Ak sú totiž práce, ktoré robia, stabilné, nejde o podnikanie, ale o to, že pracovník robí niečo, kde sú vopred určené úlohy. Tragédia je, že na živnosti sa počas predchádzajúcej vlády zamestnávalo aj na Úrade vlády. Robilo sa to, aby sa ušetrilo. Všetci chceli šetriť verejné výdavky, a tak sa aj v mene takéhoto výkazníctva menila zamestnanosť v štátnej správe - mnohých zamestnancov prinútili byť živnostníkmi, alebo vytvárali pozície priamo na živnosť. Pritom ani verejná, ani štátna správa by na práce, ktoré vykonáva, nemala najímať živnostníkov. Ak to robí, reprodukuje tento model a v mene šetrenia verejných zdrojov využíva, že je to pre ňu ako zamestnávateľa lacnejšie.

M. Čambáliková- Lenže tým sa živnosti z donútenia legitimizujú a podporujú. Ak by sa spoločnosť dohodla, že toto nie je v našom záujme a nie je to v súlade s politikou povedzme sociálno-demokratickej vlády, tak by to aspoň verejné a štátne inštitúcie napojené na štátny rozpočet nepodporovali.

M. Tížik- Ale to nemusí byť len záväzkom sociálno-demokratickej vlády. Môže sa tak rozhodnúť hociktorá vláda, ktorá sa pokúša vyriešiť problém svojich občanov vychádzajúci z toho, že sa nedodržiavajú pravidlá, alebo sa zneužívajú na to, aby z toho profitovala jedna strana na úkor druhej.

M. Čambáliková - Ale prirodzene by som také konanie očakávala od vlády, ktorá to istým spôsobom aj ideologicky a politicky deklaruje.

M. Tížik- Bolo by však riskantné, keby občania očakávali, že to bude riešiť jedna strana. Dôležité je skôr sledovať, kto vytvára podmienky zabezpečujúce naozaj rovnaké šance a rovnaké podmienky na prácu, a nie na to, že bude vylučovať slabších hráčov v mene podpory silnejších. Preto nás môže tešiť, že sme v EÚ, kde sú princípy stavané tak, že treba chrániť slabších, a to bez ohľadu na to, či je v EÚ práve dominantná konzervatívna alebo sociálnodemokratická skupina. Toto sú princípy, na ktorých je postavená identita EÚ a myslím, že to by sa malo zdôrazňovať v rámci politického diskurzu, keď na Slovensku hovoríme o právnom štáte, vláde zákona alebo aspoň o vláde pravidiel. Stále sa zdôrazňuje, že pravidlá obmedzujú slobodu, pritom naopak, pravidlá môžu zabezpečiť slobodu jednotlivcov, aby sa jeden človek nepresadzoval na úkor druhého.

M. Čambáliková- Podstatou európskeho sociálneho modelu je aj ochrana zamestnancov a ochrana dôstojnej práce. A aj náš Zákonník práce by sme mali vnímať tak, že je to jeden z hlavných, ak nie kľúčový nástroj ochrany zamestnaneckého statusu a regulácie pracovných a zamestnanecko-zamestnávateľských vzťahov. Ide o to, či ho uchováme v európskej línii, alebo ho budeme liberalizovať do takej miery, že sa bude vzďaľovať európskym princípom a štandardom.

M. Tížik- Povedal by som, že v Zákonníku práce je obsiahnutá múdrosť, že dobré zmluvy robia dobrých priateľov. A práve o to ide - ak existujú jasné a dobre definované pravidlá vzťahov medzi rôznymi zúčastnenými stranami, je to výhodnejšie aj ekonomicky. Umožňuje to predvídateľnosť, takže to znižuje náklady na to, že by každý za sebou potreboval právnika a špekuloval, čo ten druhý nedodrží, lebo podmienky neboli jednoznačne stanovené.

M. Čambáliková- Zákonník práce je v istom zmysle aj prekážkou príliš nerovnomerného rozdeľovania a prerozdeľovania spoločne dosiahnutého ekonomického výsledku, ale je aj nástrojom zabezpečujúcim participáciu na dosiahnutom benefite a stupni rozvoja nielen v ekonomickom, ale aj širšom sociálno-civilizačnom zmysle.

M. Tížik- Ja som to myslel čisto ekonomicky. Naše dobré hospodárske prognózy sú dobré aj pre Nemecko - bude sa dariť Nemcom, bude sa dariť aj nám. A na to, aby sa Nemecku darilo, potrebuje aj nás, potrebuje, aby tu bolo stabilné prostredie a ono bude stabilné, ak bude dobrý Zákonník práce. Veď keby sme sa zrazu rozhodli štrajkovať, Nemcom by to pokazilo obchody a stratili by sme aj my. No keď je už situácia veľmi zlá, ľudia sa začnú brániť, a bolo by zbytočné brániť sa tak, že to začne byť deštruktívne. Ľudia sú deštruktívni z bezmocnosti. A ak vznikne taká situácia, (a zatiaľ k nej smerujú mnohé navrhované opatrenia), môže sa to skončiť veľkými konfliktami, ktoré budú mať aj dopady ekonomické, sociálne, zdravotné. Práve z ekonomických dôvodov je teda dobré, aby sme mali dobré zmluvy a dobrý Zákonník práce, ktorý bude vytvárať jasné podmienky na to, aby jedna strana nebola zvýhodňovaná, pretože ak zvýhodňovaná bude, bude to voči slabšej strane zneužívať.

Autor foto 1: rykerstribe
Autor foto 2: internet
Autor foto 3: internet
Autor foto 4: Alex Proimos
Autor foto 5: Robin Irvensen Ronnlund
Autor foto 6: internet
Autor foto 7: Victor Bezrukov
Autor foto 8: Zach Taylor

Prvú časť rozhovoru nájdete tu:

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
18. december 2010, 20:47
Velmi podnetne rozhovory, s presnym definovanim stavu spolocnosti
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama