Nebudeme diskutovať, kam pôjde zisk

Je príčinou toho, že zamestnanci pri každej zmene k horšiemu mlčia naše nedostatočné sebavedomie a sebauvedomenie, prípadne živočíšna predstava, že so sklonenou hlavou je ľahšie prežiť? Alebo ustavičné masírovanie verejnej mienky názorom, že človek má hodnotu, len ak je individualistom, možno individualistom-živnostníkom?

Hosťami Slova sú pracovníci Sociologického ústavuSlovenskej akadémie vied doc. PhDr. Moniku Čambálikovú, CSc., ktorá sa zaoberá oblasťou industriálnych vzťahov, sociálnej politiky, politiky trhu práce a zamestnanosti, občianskej spoločnosti, sociálneho dialógu a sociálneho partnerstvaaMgr. Miroslav Tížika, PhD., ktorý sa venuje sociológii novej religiozity, moderným sociologickým teóriám, sociológii umenia, biografická sociológii a archivácia sociálnych dát.

Lenže niektoré zmeny v Zákonníku práce by mali ešte viac znevýhodniť práve „zamestnancov“ na základe živnosti, čo je samo o sebe paradox. Mnohí si totiž živnosť založili zväčša len preto, aby ich - prijali do zamestnania. Okrem iného sa tým vedome pripravili o zamestnanecké výhody (dovolenky, príspevok na stravovanie a pod.), čo ich neraz stavia proti „riadnym“ zamestnancom a nejeden zamestnávateľ to využíva proti jedným aj druhým. Dá sa predpokladať, že ich nová skúsenosť zomkne a pokúsia sa v úsilí zmeniť nepriaznivý stav nejakou formou spoločného úsilia?


Akú úlohu zohrávajú v istom laxnom, či dokonca ústretovom postoji občanov k nevýhodám, ktoré im v súčasnosti chystá novelizácia Zákonníka práce súčasné médiá? De facto všetky, a dlhodobo, nás presviedčajú nielen o tom, že dobrý je návrat ku kaníkovskému zákonníku, lebo je to „demokratické“, ale viac či menej podprahovo aj o tom, že ochrana zamestnancov ohrozuje nielen ich pracovnú, ale aj všeobecnú slobodu.

M. Čambáliková- Médiá nezriedka interpretujú skutočnosť neúplne, zjednodušene, ba dokonca skreslene a akoby nám vnucovali žiaduci model chápania toho, čo sa deje, prečo a ako sa to deje. A tým, že pri hľadaní nejakých riešení, ako povedzme teraz pri Zákonníku práce, predostierajú len jednoalternatívnosť, navodzujú najmä v laickej verejnosti dojem, že riešenie, ktoré predstavujú, je naozaj jediné možné a jediné správne. Demaskovať to je veľmi ťažké, pretože s cieľmi, ktoré sa v tejto súvislosti deklarujú ako žiaduce a v mene ktorých sa to robí, sa stotožňujeme všetci. Všetci vieme, že je potrebné vytvárať nové pracovné miesta, byť konkurencieschopní, ale diskusia o tom, ako to treba urobiť, akými prostriedkami to dosiahnuť, sa v súčasnosti vedie v tom duchu, že sa tým legitimizuje potreba liberalizovať Zákonník práce. A médiá a ani odborníci, ktorí v nich dostávajú priestor, toto presvedčenie spravidla nespochybňujú. Jednotlivec musí byť veľmi silným hráčom, aby dostal priestor na vyjadrenie nejakého alternatívneho názoru. Možno pochybovať aj o tom, že naše médiá sú vždy prístupné tomu, aby boli fórom diskusie, ktorá ukáže všetky možné prístupy a zahrnie všetky relevantné záujmy, či zúčastnené strany. Naopak, pri niektorých témach – a tému Zákonníka práce za takú možno považovať – sa nedáva všetkým rovnaký priestor.


V čom je, podľa vás, príčina tohto stavu?

M. Čambáliková- Môže to byť aj jedným z dôsledkov súčasných dvoch navzájom súvisiacich procesov – v sociologickej literatúre sa prvý označuje ako nový konsenzus elít a druhý ako dezercia elít od znevýhodnených a marginalizovaných. Znamená to, že sa tí, ktorí stoja na vrchole pomyselnej pyramídy moci, teda ekonomické, politické, ako aj mediálne elity, zhodli na tom, že je nevyhnutná a žiaduca razantná a rýchla privatizácia, liberalizácia, reforma celého sociálneho systému v zmysle posilnenia princípu zásluhovosti a potlačenia princípu solidarity a podobne. A nikto to nespochybňuje. Elity (vrátane intelektuálnych a umeleckých) ako keby, na rozdiel od minulosti, v súčasnosti dezertovali od znevýhodnených. Tieto elity už nehovoria ich hlasom a v ich mene. A keďže samotní znevýhodnení majú objektívne obmedzené možnosti dostať sa, napríklad, do médií, a svoje záujmy a potreby neraz ani nevedia presne formulovať, ani presvedčivo obhajovať, ich hlas zostáva nepočutý a nevypočutý.

Nech sa aj s nimi, či v ich prospech alebo neprospech niečo deje, z hľadiska ich špecifického záujmu alebo uhla pohľadu to nemá kto náležite pomenovať, analyzovať a vysvetľovať. A záujmy znevýhodnených sa čoraz menej obhajujú a - aj objektívne sú čoraz menej obhájiteľné.

M. Tížik– Dominantným diskurzom nie je iba nutnosť liberalizovať pravidlá. Pojem liberalizovať používajú iba niektoré politické sily. Novinári aj pri informovaní o Zákonníku práce vychádzajú z predpokladu, že ho treba zmeniť. A že súčasnú situáciu treba zmeniť, akceptujú aj občania, ba aj odborári. Všetci chcú zmenu. Tí, ktorí sa majú dobre a chcú sa mať lepšie. A lepšie by sa chceli mať aj tí, ktorí sa teraz majú zle. Túžba po zmene je však dvojsečná, pretože zmenu ako takú mnohí stotožňujú práve s liberalizáciou a tieto pojmy navzájom zamieňajú. Všetci chcú zmeniť Zákonník práce, ale nikto nehovorí, čo bude skutočnými dôsledkami navrhovaných zmien. Ide o to, že niektoré politické kruhy si privlastnili pojem reforma v tom zmysle, že reforma znamená zmenu v podobe liberalizácie, teda v podobe rušenia akýchkoľvek pravidiel. Pre iných však môže byť reformou nastavenie existujúcich pravidiel tak, aby to lepšie fungovalo. To sú dva rozdielne prístupy. A mnohí novinári pri svojom informovaní o zmene nie sú autonómni a nezávislí. Na jednej strane oni sami často v redakciách nemajú autonómne postavenie, na druhej strane sú povrchní a pretože sú preťažovaní, alebo je zneužívaná ich neskúsenosť, reprodukujú iba jeden spôsob prístupu. Ten, ktorý znamená, že zmena je reforma a reforma rovná sa liberalizácia, teda rušenie pravidiel. Inými slovami, médiá často, aj nechtiac, problém ešte viac zjednodušujú, čím pomáhajú jednému typu ideológie.


Sú podľa vás novinári natoľko nekompetentní, natoľko ovplyvniteľní a ovplyvnení, alebo si neuvedomujú, v čom je - aj v prípade chystaných zmien v Zákonníku práce podstata problému?

M. Tížik- Veľa novinárov je v tom nechtiac. Nevedia o tom, že takto slúžia. A myslím si, že koreň dominancie médií, je v tom, že mnohí novinári v najlepšej viere slúžia tým, ktorí ich samých vykorisťujú a ohrozujú ich existenciu. Sami totiž veria, že keď sa presadia odporúčané reformy, všetko sa nejakým zázrakom zlepší. A práve to, že môžu bez akejkoľvek spätnej väzby reprodukovať takýto predsudok, je systémová chyba.

M. Čambáliková- Ďalším dôvodom je podľa mňa aj to, že informácie v médiách sú veľmi krátke až kusé, a to vedie k ich prílišnej tézovitosti. Nedostatočný priestor, ktorý sa informáciám v médiách poskytuje, nahráva zjednodušeným a zjednodušujúcim pohľadom, pri ktorých sa rýchlo nájde rýchle riešenie, spoločenské problémy sa často individualizujú, a to až tak, že ako vinník sa označí jednotlivec. Čím by sme totiž o probléme vedeli viac, tým by boli riešenia menej jednoduché, pretože pozornejšie kritickejšie skúmanie by odkrylo nielen silné, ale aj slabé stránky možných riešení. Lenže na to by bol potrebný väčší priestor a v súčasnom uponáhľanom svete chceme všetko riešiť najmä rýchlo...


Mohlo by v tejto súvislosti zohrať úlohu akéhosi obranného múru nielen zamestnancov, radových odborárov, nezamestnaných, ale aj chudobných zamestnaných, zohrať podobné médium, ako bol kedysi povedzme denník Práca? Napríklad aj pri prebojúvaní takej podoby Zákonníka práce, ktorá by bola korektná nielen voči zamestnávateľom, ale aj voči zamestnancom?

M. Tížik- Ak by aj odbory mali vlastné médium, nič by to podľa mňa nevyriešilo. Nemali by ani dostatočnú čítanosť, ani celospoločenský rešpekt. Takúto funkciu by v súčasnosti mali mať verejnoprávne médiá, ktoré majú slúžiť všetkým aktérom v spoločnosti a mali by umožniť, aby si mohli obhajovať svoje záujmy a svoju predstavu fungovania v demokratickej spoločnosti. Inými slovami, vo verejnoprávnych médiách by mali znieť hlasy všetkých ľudí, ktorí tvoria spoločnosť, nie iba niektorých skupín. V tejto súvislosti je zaujímavé, že vo verejnoprávnych médiách je napríklad samostatná redakcia náboženského vysielania, ktorá realizuje záujmy jednej, politicky a ideologicky pomerne vyhranenej skupiny a štát tam nemá možnosť nijako zasahovať ani propagovať svoju agendu. Je to skôr druh indoktrinácie vedomia verejnosti, ale aj tak to nikto nespochybňuje. Iné časti spoločnosti takýto špecifický priestor nemajú. Riešením by bolo, aby verejnoprávne alebo aj iné, tzv. mienkotvorné médiá dávali priestor aj iným hlasom. Špeciálne pri témach, ktoré sa týkajú každého. A úplne každého človeka, potenciálne aj mladých a často dokonca aj dôchodcov sa vo vzťahu zamestnanci a zamestnávatelia týkajú pracovno-právne vzťahy. Verejnoprávne médiá by im teda mali umožniť na túto tému diskutovať. Lenže aj verejnoprávne médiá väčšinou oslovujú len mocných - v prípade Zákonníka práce zamestnávateľov - alebo robia rôzne triky, pretože vzhľadom na neexistenciu pravidiel na reguláciu priestoru (v zmysle, aby dostal priestor každý, kto k tomu má čo povedať) to nevedia ukorigovať.

Odbory či iné združenia zástupcov zamestnancov by však mali mať možnosť formulovať svoje názory v médiách tak, ako ju majú tí, ktorí regulujú náboženské vysielanie. Sféra, ktorá sa týka všetkých však regulovaná nie je. Tak sa mohlo stať, že o Zákonníku práce nerokovala iba tripartita, ale paralelne aj zamestnávatelia verzus premiérka, automobilky, zamestnávatelia, živnostníci a len veľmi malý priestor dostal hlas, ktorý sa týkal väčšiny slovenskej populácie, teda tých, ktorí sú zamestnaní. To bol výrazný nepomer. To znamená, že u nás absentuje taký druh regulácie mediálneho priestoru, ktorý by zabezpečil, aby dostali možnosť akéhosi verejného vypočutia najmä tie hlasy, ktoré inak do verejného mediálneho priestoru nemajú prístup. Dôvodom tejto situácie je práve neexistencia pravidiel, teda prekrútené chápanie liberalizácie. A je prekvapujúce, že aj štát dáva (zatiaľ pravdepodobne nevedomky) väčší priestor len silnejším, takže v prípade Zákonníka práce sa diskutuje len o tom, aké problémy majú zamestnávatelia, niekedy trocha aj živnostníci. Súčasťou ideológie, ktorá sa u nás udomácnila začiatkom 90-tych rokov totiž bolo vytvoriť spoločnosť živnostníkov, a to sa v súčasnosti trochu zneužíva.

M. Čambáliková- Sme mladá demokratická spoločnosť, formálne už u nás existujú demokratické inštitúcie, napríklad verejnoprávne médiá a my od nich očakávame, že budú naozaj slobodným a organizovaným priestorom diskusie všetkých relevantných záujmov a aktérov, že všetkým poskytnú vyvážený priestor. Ale hoci majú tieto princípy zakotvené vo svojich štatútoch, v každodennej praxi svoje poslanie v súlade s nimi vždy nenapĺňajú. Podobne inštitúcie vytvorené na realizáciu sociálneho partnerstva a sociálneho dialógu, na reguláciu zamestnávateľsko-zamestnaneckých vzťahov - tripartita a kolektívne vyjednávanie - síce formálne jestvujú, ale v praxi nie vždy fungujú tak, ako by mali. Inštitucionalizovali, prijali sme ich ako žiaduci vzor zvonka, z rozvinutých demokracií, vytvorili sme v tejto oblasti inštitucionálny a legislatívny rámec plne kompatibilný s EÚ, ale niekedy sa zdá, že tieto inštitúcie sú iba akousi prázdnou škrupinou - formálne jestvujú, no ich skutočný obsah akoby bol vyprázdnený. Aktéri týchto inštitúcií nie vždy postupujú v súlade s ich poslaním a zmyslom, nie vždy sa vedia v ich rámci primerane zhostiť svojej roly a kooperovať s inými zúčastnenými.


Odborová organizácia však v našom štáte existovala aj pred novembrom, aj pred Bruselom...

M. Čambáliková- Áno, ale odborári na začiatku transformačného procesu zneisteli (a zneistenými v istom zmysle zostali) aj v obave, že ak budú v obrane existujúcich výdobytkov pre zamestnancov razantnejší, označia ich za staré štruktúry, ktoré majú protireformné tendencie. Napríklad nástojením na požiadavke plnej zamestnanosti by boli bránili žiaducej reštrukturalizácii alebo modernizácii. Navyše boli a sú v dileme: čo najvyššia zamestnanosť verzus nižšia mzda? A dilema, nielen pre odborárov, pokračovala aj pri získavaní zahraničných investícií - potrebovali sme a potrebujeme vytvárať pracovné miesta. Ale za akú cenu?

Oceliareň, zdroj: USSKE
Národné vlády, vrátane reformných vlád transformujúcich sa štátov si začali byť na globálnom trhu konkurentmi a začali sa predbiehať v tom, kto kapitálu, predovšetkým nadnárodnému, vytvorí lepšie podmienky. Súťaž o prilákanie zahraničných investorov bola vlastne súťažou v tom, kto ponúkne dlhšie daňové prázdniny, kto dá vyššie príspevky na vytvorenie nových pracovných miest... Za týchto okolností bolo aj pre domáce odbory čoraz ťažšie obhajovať záujmy zamestnancov, lebo napríklad požadovanie vyšších miezd, uchovávanie úrovne ochrany zamestnanca a zamestnania alebo nákladov na sociálnu politiku podniku sa interpretovalo ako niečo, čo oslabuje možnosti Slovenska získať žiaducich zahraničných investorov.

Nie je náhoda, že súčasné obdobie je nielen obdobím krízy sociálneho štátu, ale aj obdobím krízy všetkých ľavicových národných aktérov. Politických strán rovnako ako odborov. Všetci - vlády, politické strany, odbory môžu - z objektívnych dôvodov - čoraz ťažšie napĺňať svoje sociálne záväzky, ktoré súvisia s dôstojnou prácou a dôstojným životom - tak, ako sa to dalo ešte do 70-tych či 80-tych rokov dvadsiateho storočia, v takzvanom zlatom období sociálneho štátu.

M. Tížik- Zaujalo ma, keď som nedávno v médiách zachytil, že Slovensko bude v tomto a budúcom roku hospodárskym tigrom v miere hospodárskeho rastu. Zatiaľ však ani plány na verejné výdavky, ani ambície vlády do nasledujúcich rokov nesmerujú k tomu, že by sa s tým rátalo. Skôr sa ráta s tým, že nikto nevie, ako sa bude vyvíjať nezamestnanosť, a teda, že sa ekonomike dariť lepšie nebude. Akoby tým hovorili, že zisk síce vzniknúť môže, ale nebudeme diskutovať o tom, kam bude smerovať.

M. Čambáliková- Čosi je už jasné - už sa povedalo, že sa to nepremietne do zvýšenia benefitov pre zamestnancov. V prípade prerozdeľovania zdrojov vo všeobecnosti nastáva určitá nová situácia aj v tom, ako sa získavajú, rozdeľujú a prerozdeľujú verejné zdroje. Doteraz to bolo, aj v histórii sociálneho štátu, tak, že do pomyselného mešca verejných financií prostredníctvom progresívneho zdaňovania najviac prispievali, ale najmenej z neho čerpali bohatí. Teraz nastáva zmena. Bohatí a najbohatší získavajú - najmä v tých chudobnejších štátoch - rôzne daňové úľavy a daňové prázdniny a nielenže do mešca verejných zdrojov neprispievajú tak ako kedysi, ale naopak, čoraz viac z neho čerpajú. Veď z čoho sú financované napríklad aj príspevky na vytváranie pracovných miest zahraničným, ale aj domácim investorom ?

M. Tížik- Porovnávať mechanicky to, čo bolo u nás predtým a čo je teraz, sa podľa mňa nedá. Tí, čo boli predtým bohatí, boli, dalo by sa povedať, príslušníkmi strednej triedy a navyše na Slovensku žili a na Slovensku spotrebovávali. Tí, ktorí dostávajú daňové prázdniny a tvoria zisky v súčasnosti, nie sú viazaní na Slovensko a svoje zisky premieňajú na spotrebu inde. Zisky, alebo aspoň ich veľká časť sa teda vyvezie. Navyše, súčasní bohatí, súčasní veľkí aktéri, to už nie je voľakedajšia stredná trieda, ale veľmi úzka skupina veľmi bohatých ľudí.

M. Čambáliková- Presne tak. Sú to predovšetkým nadnárodné korporácie, globalizovaný medzinárodný kapitál, ktorý funguje na nadnárodnej úrovni. Odbory však ešte nevytvorili na nadnárodnej úrovni štruktúry, ktoré by nadnárodnému kapitálu mohli byť adekvátnym partnerom. Pravidlá hry sa v dôsledku globalizácie veľmi zmenili a zmenila sa aj sila tradičných aktérov sociálneho partnerstva - národných vlád, národných zamestnávateľov a najmä odborov. Aj na Slovensko prichádza čoraz silnejší zahraničný kapitál a sila odborov z objektívnych aj subjektívnych príčin klesá. A znižujú sa aj reálne možnosti národných vlád, bez ohľadu na to, ktorá je práve pri moci, určovať nadnárodnému kapitálu podmienky kooperácie. Kým bol kapitál ohraničený hranicami štátu, mohli jednotlivé národné vlády do značnej miery regulovať aj podmienky na pracovnom trhu, ale teraz sú už, a spolu s nimi aj odbory, vo vzťahu ku kapitálu oslabení.

Kapitál sa správa úplne legitímne a prirodzene - snaží sa maximalizovať zisk. A maximalizácia zisku znamená nielen zníženie nákladov na pracovné sily vo forme nižších miezd, nižších sociálnych odvodov za zamestnancov a podobne, ale znamená to napríklad aj presun výrob alebo časti výrob zaťažujúcich životné prostredie alebo vyžadujúcich menej kvalifikované pracovné sily do menej rozvinutých krajín.

Ilustračné foto: 1suisse
M. Tížik- Vlády a aj odbory sú síce vo vzťahu k nadnárodným aktérom slabší aktéri, ale to neznamená, že nemôžu do ničoho zasahovať. Ide o to, či to chcú a o to, aké sú záujmy tých, ktorí podporujú isté politické strany a čo tie politické strany alebo vlády presadzujú. Keďže sme v EÚ, niekde sme viazaní medzinárodnými dohodami, inde nie sme, ale existuje možnosť meniť napríklad daňové systémy. Skôr však cítiť neochotu robiť to, pretože sa bojíme, že prídeme o investície. Ten silnejší aktér je totiž naozaj silnejší, ale to vychádza z toho, že aj v EÚ je množstvo rôznych typov a systémov tripartít. Je zaujímavé, že naše vlády sú rady, ak k nám príde napríklad investor z Nemecka, lebo okrem investícií prináša aj firemnú kultúru vzťahov s odbormi podobnú nemeckej. Vláda preto môže deklarovať, že prichádzajúca firma má dobrú sociálnu politiku, takže ju nemusia zabezpečovať odbory. A tým akoby si firma kúpila aj odborárov, pretože ponúka o čosi viac ako je u nás štandard. Na Slovensku sa totiž štandard rozbil a je taký minimálny, že aj to, čo môže byť oproti Nemecku len desať percent, je na Slovensku vysoký nadštandard. Preto to vláda môže využívať deklarovaním, že k nám prichádza niečo ako spása, prichádza totiž lepší zamestnávateľ, ako sú naši slovenskí. A takýto prístup je zároveň ponuka zahraničnému investorovi, že z prísnych pravidiel, aké panujú v jeho materskej krajine, môže ujsť do pomerne otvoreného prostredia, kde stačí omrvinka a všetci sú vďační aj za ňu. Na tom vidieť, že neexistuje systematická koordinácia odborov v rámci celej EÚ. Dôsledkom tejto politiky totiž je, že sa v konečnom dôsledku oslabujú aj odbory v samotnom Nemecku.


Ale to je to v podstate devalvácia zamestnávateľsko-zamestnanecko-odborárskej morálky...

M. Čambáliková- Áno, my ako keby sme na globalizovanom trhu práce boli „štrajkokazmi“. Sme ochotní prijať horšie mzdové a pracovné podmienky, než aké majú zamestnanci v materskej, rozvinutej krajine. A hoci ešte existuje aj istý priestor na vyjednávanie, nevyužívajú ho ani vlády, ani odbory. Vlády, ktoré sa označujú ako reformné alebo proreformné, vrátane SR, vzdorujú napríklad aj snahám EÚ o harmonizáciu daní, resp. daňového zaťaženia. Daňová politika sa - aj u nás - používa ako nástroj na prilákanie zahraničného kapitálu. Zvýhodňujeme investorov, a predbiehame sa v tom.

Najmä vlády malých otvorených ekonomík, akou je aj naša, sa však naozaj dostávajú do dilemy - vybrať si medzi zlom vysokej nezamestnanosti, čo je vážny a nežiaduci spoločenský jav, alebo pritiahnuť zahraničných investorov. Vnútorné zdroje nepostačujú. Veď aj malé a stredné podnikanie sa lepšie rozvíja vtedy, keď je a naviazané na nejakého veľkého (spravidla zahraničného) investora. A politika zvýhodňovania zahraničných investorov je teda do značnej miery legitímna, opodstatnená; je motivovaná snahou riešiť nepriaznivú situáciu v oblasti zamestnanosti. A štáty, lebo sa to netýka len nás, sa v takomto prípade rozhodovali pod tlakom spomínanej dilemy.

M. Tížik- Pri slove štrajkokazi mi napadlo, že pozícia štrajkokazov je veľmi zlá - na jednej strane sú to tí najvylúčenejší z najvylúčenejších, ktorí sú ľahko využiteľní na to, aby sa menili pravidlá v prospech mocných. Môžeme mať síce v Európe takúto funkciu, ale tento negatívny pojem odmietam na pozíciu Slovenska používať. Nie sme totiž dostatočne integrovaní alebo o tom nevieme, do systému vzájomnej spolupráce pri ochrane základných pravidiel zabezpečujúcich sociálny zmier. Štrajkokazi zvyčajne vedia, že sú využívaní ako nástroj rozbitia odporu, no vo svojej mizernej situácii nevidia iné riešenie, ako sa zo svojej biedy dostať. Príkladom reálnych zápasov štrajkokazov a štrajkujúcich bývali veľmi agresívne konflikty, útoky, vzájomné fyzické napádanie. Teraz toto fyzické násilie nie je také viditeľné, je to skôr v podobe vyvolávania nevraživosti medzi úspešnejšími chudobnými, ktorí majú prácu a neúspešnejšími, ktorí prácu nemajú. Zatiaľ ide skôr o symbolické štrajkokazectvo, keď sa rozpadá schopnosť vidieť, že zdieľame spoločný osud a že sme podobne ohrození. A štrajkokazi sme možno v tom, že tých, ktorí nepristúpia na akékoľvek aj degradujúce podmienky, označkovávame ako lenivcov, darmožráčov alebo povaľačov.

M. Čambáliková- Zamestnanci z vyspelých zahraničných ekonomík nás ako „štrajkokazov“ môžu vnímať. Veď aj oni sú konfrontovaní s nezamestnanosťou a s tým, že pracovné miesta sa od nich presúvajú k nám a do ďalších menej vyspelých ekonomík. Vedia, že investori k nám idú za lepšími, v istom zmysle dumpingovými podmienkami. Takže keby nás len trošku vnímali, a priznajme si, že nie celkom neoprávnene, ako „štrajkokazov“, mohlo by to prekážať vytváraniu nadnárodnej odborovej solidarity, ako aj spontánnejšej a účinnejšej vzájomnej spolupráci. Situácia na súčasnom globalizovanom trhu stavia národné vlády, a ešte vo väčšej miere zamestnancov a ich zástupcov do vzťahov vzájomnej konkurencie, a tým oslabuje ich možnosti stať sa strane nadnárodného kapitálu skutočným sociálnym partnerom.

Ilustračné foto: Teemu Mäntynen
M. Tížik- Problémom bude skôr to, ak sa na nás budú dívať ako na „štrajkokazov“. Možno by na to aj mali právo, lebo im naozaj kazíme ich možnosti vyjednávania, no dôsledky takéhoto odsudzovania by boli ešte horšie aj pre nich samotných. Situácia vzájomného obviňovania vyplýva aj z toho, že zástupcovia tých slabších (aj na medzinárodnej úrovni) nie sú koordinovaní. Záujmom našich aj zahraničných odborárov, a netýka sa to len nemeckých, ale aj francúzskych, prípadne britských, by však by malo byť, aby svoj tlak koordinovali na európskej úrovni. Aby prijali také pravidlá, ktoré by zabránili tomu, že niektorí budú môcť svoju zlú pozíciu riešiť iba tým, že budú „štrajkokazmi“. Veď existujú zákony, napríklad aj u nás, podľa ktorých firma v prípade oficiálne vyhláseného štrajku nemôže najímať iných zamestnancov, ktorí by v podstate boli takýmito štrajkokazmi. Dôsledkom napätia medzi tými, ktorí sa boja o svoje mizerné istoty a medzi tými, ktorí nemajú nijaké a dávajú sa najímať aj za zlých podmienok, sa často stáva práve spomínaný konflikt. Totiž tí, ktorí rozhodujú, nechajú, aby si to tieto dve skupiny vyriešili navzájom. A to je, keď to trochu preženieme, istý druh občianskej vojny. A tento typ šírenia nenávisti vidíme aj v každodennom živote. Najviac sa v súčasnosti používa voči Rómom či voči nezamestnaným. Teda voči ľuďom, ktorí sú najväčšími obeťami, a ktorých tí trošku šťastnejší a úspešnejší (lebo oni majú aspoň niečo) ešte viac stigmatizujú. To čo si verejnosť voči týmto najúbohejším vytvára, sú však len falošné korelácie, vytváranie falošných predstáv, pretože ich bieda nie je príčinou, ale dôsledkom nežiaduceho stavu.

M. Čambáliková- Je fakt - objektívny aj subjektívny - a podľa mňa podporovaný aj médiami, že znevýhodnení sú čoraz viac atomizovaní, čoraz viac rozštiepení a čoraz viac stavaní navzájom proti sebe, do konkurenčných vzťahov. Ani čo by vylúčení zápasili o (nedostatočné) zdroje navzájom. Často sa zdá, že jedna znevýhodnená skupina poukazuje na druhú - koľko a či oprávnene získava z verejných zdrojov, hoci popri balíku, ktorý získali napríklad zahraniční investori či banky, spolu získali vlastne relatívne malú čiastku.

Pokračovanie rozhovoru nájdete tu:

Ilustračné foto: jaimebisbal