V samosprávach musíme urobiť inventúru (1)
Posledný novembrový víkend ukončil dôležitý volebný cyklus. Máme za sebou šieste voľby do obecných samospráv – posledné rozhodovanie supervolebného roka. Nečakane vysoká účasť voličov, víťazné ťaženie nezávislých kandidátov aj bratislavská porážka kandidátky pravicových strán predznamenávajú nové trendy. Na stretnutí Klubu Nového slova diskutovali o komunálnych voľbách a princípoch lokálnej politiky právnik, federálny poslanec a bývalý poradca splnomocnenca pre decentralizáciu Milan Galanda a politológ Michal Kaliňák, hovorca Združenia miest a obcí Slovenska (ZMOS).
Ako vznikol systém slovenskej samosprávy?
Milan Galanda:
Pred dvadsiatimi rokmi som mal to šťastie, že som sa stal poslancom za Verejnosť proti násiliu za stredoslovenský kraj. Mohol som byť pri tom, keď sa nanovo kreoval systém verejnej správy a keď sa obnovovala samospráva. Odvtedy sa systematicky snažím tejto problematike venovať.
Rozhodnutie, že zrušíme Národné výbory a systém vytvoríme nanovo, padlo po voľbách v roku 1990. Už predtým bol na to pripravený vhodný ústavný základ, a to zákon číslo 294 z roku 1990, ktorý schválili ešte veľký kooptovaný parlament ČSFR. V jeho siedmej hlave bolo jasne napísané, že základom miestnej samosprávy je obec, zadefinovalo sa, čo to obec je, a že vo veciach samosprávy rozhodujú občania buď na zhromaždeniach, referendom alebo prostredníctvom volených zástupcov. Zákony národnej rady mali neskôr upraviť postavenie obcí, ich organizáciu a volebné právo.
Prijatie Zákona o obecnom zriadení číslo 369 z roku 1990 bolo jedno z najlepších rozhodnutí. Bol to rýchly a zároveň konsenzuálny proces. Dovtedy boli štátna správa a samospráva postavené na jednotnom modeli a tieto zložky sa navzájom prekrývali. Boli direktívne riadené. Povedalo sa, čo preberieme zo systému Národných výborov a čo patrí obecnej samospráve. Ostatné ostalo na miestnej štátnej správe reprezentovanej okresnými úradmi, alebo sa zriadili špeciálne orgány miestnej štátnej správy. Keďže vtedy bola zaujímavá zelená agendy, vznikli okresné úrady životného prostredia so svojou sieťou obvodných úradov. Vznikli školské správy, ktoré boli na tú dobu veľmi zaujímavý model.
Čo nasledovalo?
M. Galanda:
Nechcem povedať, že proces zamrzol – skôr, že mal akúsi medzietapu. V rokoch 1990 až 1991 prebiehal boj o kompetencie. Ktoré typy kompetencií má vykonávať federálna úroveň? Ktoré majú byť republikové a ktoré miestne? Podarilo sa pripraviť, prerokovať a schváliť Kompetenčný zákon, na základne ktorého sa mnohé kompetencie z ústredných orgánov z Prahy presunuli aj do Bratislavy. Vtedy som povedal, že budem spokojný až vtedy, keď z Bratislavy odídu do Čiernej nad Tisou. Trvalo to ešte dlhé roky.
Po roku 1993 ďalšia fáza odovzdávania kompetencií viazla. Viac-menej sa šanca zjavila až za prvej Dzurindovej vlády. Hlavne vďaka tomu, že vznikol post splnomocnenca vlády pre decentralizáciu, do ktorej vymenovali Viktora Nižňanského. Tak vznikli regionálne samosprávy. (Hoci terminológia je hrozná. Vyšší územný celok je trojslovný názov pre niečo, čo sa dá krajšie a lepšie pomenovať jedným slovom. Nanič je aj dvojkoľajnosť, ktorá vzniká tým, že ak sa vám nepáči VÚC, môžete hovoriť samosprávny kraj.) Následne kompetencie prechádzali z úradov miestnej štátnej správy na samosprávy. Odvtedy môžeme povedať, že samospráva spĺňa požiadavku, aby si občania spravovali svoje veci. Väčšina záležitostí, ktoré potrebuje bežný občan aj podnikateľ k životu, sa dá vybavovať na obecnej samospráve.
Podarili sa aj ďalšie veci. V rokoch 2000 až 2001 vznikol Zákon o majetku obcí. Štát dal veľkoryso do majetku obcí skoro všetko, čo bolo v intraviláne, a pôvodne to patrilo Národným výborom a štátu. Ako s tým jednotlivé obce, mestá a ich predstavitelia naložili, je už iná vec. V zákone je napokon jasne napísané, že úlohou obce je majetok zveľaďovať...
Z formálnoprávneho pohľadu patrí úprava samosprávy na Slovensku k tomu najlepšiemu v strednej Európe alebo dokonca v Európe. No samotné slovo samospráva naznačuje, že závisí od ľudí, ako to bude vyzerať. Kde si zvolili dobrých starostov, kde majú kompetentné zastupiteľstvá, kde vedia spolupracovať a majú dlhodobú víziu, tam vidno, ako mestá a obce rozkvitnú. Kde nie, nie je to chyba legislatívy, hoci vieme identifikovať aj slabé miesta v zákonoch.
Zákon o obecnom zriadení bol novelizovaný už mnohokrát a mnohokrát ešte asi bude. Nevidím však kľúčový problém v legislatíve. Tá zodpovedá tomu, čo potrebujeme.
Pokúste sa charakterizovať samosprávu dnes.
Michal Kaliňák:
Samospráva po dvadsiatich rokoch od svojho znovuobnovenia ponúka viacrozmerný priestor. V prvom rade je politickou jednotkou. Umožňuje priamu aj zastupiteľskú demokraciu, je arénou volieb, vytvára politické elity a pomáha ich formovať. Je reálnou konkurenciou veľkého množstva politických síl. Keďže volebný systém nie je pomerný ako v parlamentných voľbách, je omnoho tvrdší. Lajdácke, neschopné a slabé okresné miestne štruktúry politických strán totiž dokáže poslať do histórie ktorýkoľvek šikovnejší nezávislý politik alebo ambicióznejšia regionálna politická strana.
Samospráva je aj jednotka občianskej spoločnosti a participácie, pretože vytvára priestor aj pre nepolitickú politiku. Členmi komisií pri obecnom zastupiteľstve môžu byť aj neposlanci – nepolitici. Na druhej strane, miestne zákony, ako sú všeobecne záväzné nariadenia, sú 15 dní pred schvaľovaním určené na verejné pripomienkovanie. Ľudia môžu pripomienkovať obecný rozpočet. Rozpočet, ktorý sa prijíma na rok s výhľadom na tri roky, sa spravidla každé tri mesiace zvykne revidovať, a tak ho obyvatelia môžu pripomienkoať každý kvartál. Na rozdiel od štátneho rozpočtu, ktorý pripomienkovať nemožno. Ďalej je tu možnosť pripomienkovať šesť druhov miestnych daní a jeden poplatok. Hoci k centrálnym daniam sa vyjadrovať nedá, vo vzťahu k miestnym daniam môžeme byť všetci ekonómami a nepolitickými politikmi. V obci môžeme byť aj architekti – smieme pripomienkovať územný plán, podieľať sa na pripomienkovaní stavebných povolení a podobne. Môžeme rozhodovať o tom, kto bude náš sused – či detské ihrisko, priemyselný park alebo domov pre seniorov.
Ako politická a občianska jendotka má samospráva priestor pre verejnú kontrolu, informovanie a vzdelávanie, ktorý napĺňa prostredníctvom lokálnych médií. Ich poslanie je rovnaké ako poslanie veľkých médií – informovať, kontrolovať, určite aj vzdelávať. To, ako dobre to robia, je zrkadlom ľudí. Tak, ako dobre alebo zle môžu mapovať dianie veľké médiá, rovnako precízne alebo chaoticky to môžu robiť a často aj robia malé médiá, za ktorými sa skrýva trebárs miestny podnikateľ.
Ďalším rozmerom samosprávy je ekonomická hospodárska jednotka. Samospráva je správcom aj platcom daní. Ovplyvňuje hospodársku politiku napríklad prostredníctvom stavebných úradov, vyjadreniami stavebného architekta, schvaľovaním programov hospodárskeho a sociálneho rozvoja či nastavením školského systému. Je jednotka služieb a činností. V zmysle Zákona o obecnom zriadení sa samosprávy majú zaoberať všestranným rozvojom územia. Čiže majú poskytovať služby a zabezpečovať verejnoprospešné činnosti. Kosenia trávy, verejné osvetlenie, odhŕňanie snehu, odpadové hospodárstvo, verejnú dopravu...
Samosprávy majú viac ako 4-tisíc rôznych kompetencií, ktoré robiť musia, môžu alebo nimi pomáhajú štátu. V dnešnej dobe stabilizujú demokraciu, zvyšujú zodpovednosť miestnych politikov, prinášajú vážnjšie postavenie lokálnych médií a učia ľudí spolurozhodovať a chápať princípy fungovania politiky. Samospráva je strechou spoločnosti a lakmusovým papierikom demokracie. Kde niet demokracie, nemôže fungovať ani samospráva, a kde je samospráva chromá, tam kríva aj demokracia.
Máme snáď najnižší rozpočet na školstvo v EÚ, a ešte z neho platíme aj súkromné a cirkevné školy. Prečo?
M. Kaliňák:
Školstvo je štátna kompetencia, napriek tomu, že najväčším zriaďovateľom a zamestnávateľom v školstve a v sociálnych službách sú mestá a obce. Zamestnávajú 45-tisíc pedagogických a nepedagogických zamestnancov. Čo sa týka ďalších zriaďovateľov, je tu rovnosť šancí. Školu môže zriadiť zriadiť každý, kto spĺňa podmienky. Ako sa model nastaví v mestách a obciach, je vec samosprávnosti. Treba k tomu dodať, že od januára nastane rovnaká situácia aj s cirkevnými, mestskými alebo súkromnými domovmi sociálnych služieb.
M. Galanda:
V roku 1991 sme školstvo nedali samospráve, ale zriadili sme sieť školských správ. Všetky školy boli štátne. Popri nich mohli začať vznikať prvé súkromné alebo cirkevné. Tam však padla otázka, či má minister školstva byť zároveň aj „správca“ všetkých školských zariadení. Vtedy bol ministrom školstva profesor Ján Pišút. Vyjadril sa, že nebazíruje na tom, aby bol štát, zastúpený ministerstvom školstva, vlastníkom všetkých škôl na Slovensku. Povedal, že by bolo logickejšie, ak by boli majetkami samospráv. No keďže rok 1991 bol štartovací aj pre územnú samosprávu, minister Pišút povedal, že si školstvo zatiaľ pokojne nechá pod sebou. Ostalo to tak dodnes.
Iná vec je primeraný počet škôl a učitelia v nich. Máme silné a slabšie populácie. Keď sa zvyšuje počet detí, logicky by sa mal zvyšovať počet škôl. Optimálny počet žiakov v triede by nemal presiahnuť 25. Podľa tohto kritéria sa vyvíja sieť školských zariadení. Keď školy prechádzali zo štátnych správ pod obce a mestá, padali otázky – koľko máme žiakov, koľko máme školských zariadení, koľko máme učiteľov a koľko máme peňazí? Nikto nechce zrušiť školu, no čo s obcou, ktorá má päťsto obyvateľov, z ktorých tretina sa blíži dôchodkovému veku, 50 percent je v aktívnom veku a iba zvyšok sú deti? Tu sa otvára priestor na tú nepolitickú politiku. Za všetkým sú totiž peniaze a treba sa rozhodnúť, či je zriadenie školy politika alebo je služba verejnosti. Je dobré, keď necháme pre desať detí zariadenie, ktoré sa síce nazýva škola, no ročníky sú len formálne a je tam jeden a pol učiteľa? Niekedy by sa samosprávam viac oplatilo, keby sa dohodli a kúpili si školský autobus. Urobili by jednu špičkovú školu, do ktorej by zvážali deti z celého regiónu. Problémy tu však súvisia najmä s ľudskou povahou: Keď zrušíme školu, stratíme aj toho učiteľa, zázemie. Nedivím sa starostom, ktorí bojujú o to, aby im prežila nejaká školička. No ak sú to schopní utiahnuť a trebárs voziť si učiteľa z okresného mesta, prečo nie? Samospráva má oproti veľkej politike výhodu, že umožňuje veľa riešení.
Vozenie detí autobusom do elitnej školy si už vyžaduje otvorené hlavy. No čo sa stane, ak si občania zvolia neosvieteného „vládcu“?
M. Galanda:
Ešte v roku 1990 padla otázka, či majú byť nejaké kritériá na poslancov a na kandidátov za poslanca a primátora, keďže každá obec má rovnaké právne postavenie. Aj obec s päťdesiatimi obyvateľmi je kompetenčne na úrovni Bratislavy. Zvažovali sme, aké má mať komunálny politik minimálne odborné predpoklady. Má totiž trojjedinú funkciu. Je hlava obce, reprezentant, niečo ako prezident. Zároveň ale zvoláva zastupiteľstvo, určuje jeho program a dáva hlasovať ako predseda parlamentu. Do tretice je štatutárom obce, ktorý zodpovedá za výkon obecného úradu. Zodpovedá aj za ekonomiku, rozvoj a všetky typy konaní. Kde nájsť človeka, ktorý sa hodí na všetky tieto funkcie? Aké má mať vzdelanie? Pred dvadsiatimi rokmi sme si preto povedali, že radšej neurčíme inú podmienku okrem vekovej.
Kedysi sme mali v zákone o Národných výboroch klauzulu, ktorá hovorila, že ak zlyháva správa obecná, zasahuje okres. To je minulosť. Ak to dnes v obci nefunguje, samospráva si musí pretrpieť tie štyri roky s ľuďmi, ktorým dala mandát. Pokiaľ nebol porušený zákon. Áno, je tu riziko, že ľudia, ktorí sú vo vedení samospráv, môžu zneužiť svoju funkciu a napríklad parazitovať na obecnom majetku. No chceme, aby do toho vstupoval štátny dozor? Ohrozilo by to podstatu samosprávnej demokracie. Čo má prioritu?
Foto 1: Zľava Milan Galanda, Michal Kaliňák a Peter Juza
Foto 2: Milan Galanda
Foto 3: Michal Kaliňák
Foto 4: Michal Kaliňák
Foto 5: Milan Galanda
Autor foto: Eva Blažeková
Pokračovanie článku nájdete tu:
