Významný vklad do našej kultúry
Iniciátorom jej vzniku bol zavýdatnej pomociMikuláša Schneidera-Trnavského a Alojza Kolíska Miloš Ruppeldt najstarší, ktorý chcel škole dať podobu štátneho ústavu, no nenašiel pre to pochopenie na ministerstvách školstva a financií. Nerealizoval sa ani jeho zámer fúzie s nemeckou Mestskou hudobnou školou existujúcou od roku 1906. Škola mala napokon súkromný charakter a financoval ju Hudobný a dramatický spolok pre Slovensko (za predsedníctva Dr. Lauka, nahradeného neskôr skladateľom Eduardom Maršíkom) ako jej kuratórium. Priestory získala v dome číslo 4 Na Príboji, čo je miesto, kde dnes stojí hotel Devín. Okrem malej štátnej podpory sa na jej rozpočte podieľali aj slovenskí podnikatelia z Liptovského Mikuláša a americkí Slováci. Po Milošovi Ruppeldtovi sa v roku 1922 stal jej riaditeľom skladateľ Frico Kafenda a obaja riaditelia vyučovali na škole viacero predmetov.
Významné osobnosti, dobrí učitelia
Ostatný pedagogický zbor sa skladal predovšetkým z absolventov konzervatórií v Prahe a Brne a jeho najvýraznejšími osobnosťami boli spočiatku klaviristi Ernest Križan, Ružena Květová a Anna Zochová-Kafendová, ktorá do roku 1941 vychovala 140 žiakov. K ďalším oporám pedagogického zboru patrili vokálna pedagogička Marie Houšková, violončelista Rudolf Rupnik a huslisti Gustáv Náhlovský a Norbert Kubát. Treba poznamenať, že viacerí pedagógovia obohacovali hudobný život mesta aj ako výkonní umelci. V roku 1921 mala škola už 248 žiakov a prví absolventi z nej vyšli v školskom roku 1925/26, keď sa v profesorskom zbore objavil aj prvý Slovák – huslista Gustáv Pauliny. Významnou postavou školy bol zbormajster Ján Strelec, ktorý zastával aj funkciu jej tajomníka.
Veľkou pomocou bolo, že do pedagogického procesu sa zapojili aj niektoré osobnosti zo súboru opery SND. Boli to predovšetkým dirigenti Oskar Nedbal, Jozef Vincourek a neskôr aj režisér Bohuš Vilím. Už v školskom roku 1922/23 sa škola rozdelila na dve oddelenia: konzervatoriálne a hudobno-školské, z ktorých sa každé členilo na inštrumentálne, klavírové a spevácke triedy.
Excelentní režiséri, herci, dirigenti...
O tri roky neskôr sa z iniciatívy Janka Borodáča utvoril na škole aj dramatický odbor na štúdium herectva , kde potom ako pedagógovia pôsobili aj Oľga Borodáčová, Andrej Bagar, zo žiaka na pedagóga sa transformoval Ján Jamnický a jedno desaťročie tu externe pôsobil aj básnik Emil Boleslav Lukáč. O rok neskôr vznikol aj odbor pre organistov. Škola sa následne (1927/28) stala verejnou pod názvom Hudobná a dramatická akadémia pre Slovensko s právom konať skúšky a vydávať osvedčenia platné v celej republike. Do profesorského zboru postupne pribudli bývalý absolvent školy Eugen Suchoň a jeho skladateľský súpútnik Alexander Moyzes, operný spevák Arnošt Flőgl a vokálna pedagogička Darina Žuravlevová. Prednosť pedagogickej činnosti na Mestskej hudobnej škole dal začiatkom tridsiatych rokov len absolvent školy, dirigent Ľudovít Rajter. Okrem už spomínaných absolventov škola vychovala takých významných umelcov, ako boli klaviristi Michal Karin, Aladár Móži, Anna Fischerová-Martvoňová, Klára Havlíková alebo skladatelia Andrej Očenáš, Tibor Adrašovan, Dušan Zimmer, kompozične aktívni dirigenti Ladislav Holoubek a Tibor Frešo či zbormajster Juraj Haluzický, nehovoriac o celej plejáde činohercov (Viliam Záborský, Mikuláš Huba, Mária Bancíková atď.).V roku 1941 sa akadémia transformovala na Štátne konzervatórium existujúce dodnes.
Učil ich Josef Egem
V súvislosti s jubileom našej prvej slovenskej hudobnovzdelávacej inštitúcie si treba zvlášť pripomenúť aj jedného z jej profilových pedagógov Josefa Egema, od ktorého smrti v minulom lete uplynulo 70 rokov. Ide totiž o pedagóga, ktorý na pôde školy pôsobil od roku 1921 až do svojho odchodu do Čiech v roku 1939 (kde krátko na to ako 64-ročný zomrel) ako profesor sólového spevu a v rokoch 1923 – 1926 viedol aj školský orchester. Egem nám vychoval jednu nesmierne silnú a významnú generáciu vokálnych umelcov, ktorí sa potom stali buď profilovými osobnosťami opery SND, alebo sa uplatnili v Čechách a v zahraničí. Z tých druhých spomeňme rodáčku z Močidlian sopranistku Žofiu Napravilovú, ktorá po troch sezónach v SND, počas ktorých stihla premierovo odspievať Suchoňov cyklus Nox et solitudo, urobila kariéru v pražskom Národním divadle, alebo pražskú rodáčku Jarmilu Kšírovú, ktorá po krátkom účinkovaní v SND nastúpila medzinárodnú umeleckú dráhu ako operetná hviezda.
Z dlhoročných opôr bratislavského operného súboru boli Egemovými žiačkami Helena Bartošová, Margita Česányiová, (súkromne aj Anna Hrušovská a Mária Kišoňová-Hubová), Zita Hudcová-Frešová, mezzosopranistky Dita Gabajová a Janka Gabčová, barytonista Imrich Gál a tenorista Štefan Hoza. Medzi ďalšími žiačkami bola aj manželka Vladimíra Clementisa Lida Pátková. Na Egemových základoch mohli potom stavať prví slovenskí vokálni pedagógovia Marta Schimplová, Anna Korínska, Anna Hrušovská, Soňa Vlková-Smutná, Imrich Godin, Janko Blaho, ktorí v nasledujúcich desaťročiach, či už na konzervatóriách alebo na Vysokej škole múzických umení pripravovali ďalšie generácie slovenských vokalistov.
Význam vzniku Hudobnej školy pre Slovensko je dnes potrebné akcentovať nielen z kultúrno-historických, ale aj politických dôvodov, keďže každému oceneniu českej pomoci v počiatkoch spoločného štátu sa dnes zvykne pridávať nálepka čechoslovakizmu. Napriek jeho excesom, ktoré nemožno zamlčiavať, treba jednoznačne povedať, že nebyť pomoci českých fundovaných odborníkov, na Slovensku by v takom krátkom čase nebolo bývalo možné vybudovať na Slovensku sieť kultúrnych a pedagogických inštitúcií potrebných pre emancipovanie sa Slovákov ako moderného kultúrneho národa.
Autor je publicista
Foto: Busta Miloša Ruppeldta na františkánskom námestí v Bratislave.
Zdroj: internet
Foto: Ľudovít Rajter
Zdroj: adrianrajter.blogspot.com
Foto: Janko Borodáč
Zdroj: internet.
Foto: Margita Česányiová
Zdroj: archív
